Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_23CoE-49-2012.pdf
PDF · 79.75 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/49/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej: Y. F., bytom N. XXX/XX, T., t. č. Z. Z. XA/XXX, T., o vymoženie 107,55 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/100/2007-25 zo dňa 18. júla 2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Ex. por., § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka, čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q/ smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 21.12.2006 domáhal vykonania exekúciu proti povinnej pre vymoženie istiny vo výške 107,55 eur s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 2788/06 zo dňa 02.08.2006. Z predloženého exekučného titulu zistil, že dňa 17.08.2005 bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená zmluva o úvere, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej ako dlžníkovi sumu 331,94 eur za poplatok 165,97 eur, pričom povinná sa zaviazala vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 497,91 eur v 5 mesačných splátkach po 99,58 eur počnúc dňom 20.09.2005. Predmetnú zmluvu o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zákonníka a spotrebiteľský úver v zmysle § 2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Preskúmaním VPPÚ, konkrétne čl. 17 vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže pred tým ako k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpila. Faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v danom prípade oprávnený, pretože ten zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní podľa § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu podľa § 53 ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu § 53, § 54 Obč. zákonníka platného
ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvého stupňa rozhodne o trovách exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal, že právna úprava platná v čase uzatvorenia zmluvy vylučovala možnosť podradenia predmetnej zmluvy o úvere pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Obč. zákonníku. Podľa názoru oprávneného teda súd prvého stupňa nemal pri posudzovaní nároku zo zmluvy o úvere vychádzať z právnej úpravy Obč. zákonníka, ale z právnej úpravy Obch. zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia danej zmluvy o úvere. Oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obch. zákonníka. Tento druh zmluvy nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, teda k 17.08.2005. Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Nakoľko predmetnom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Namietal, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinnej, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V zmysle príslušnej smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej doložky prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Záverom poukázal na to, že v tomto prípade súd prvého stupňa posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ostáva preto otázkou, čo viedlo konajúci súd k tomu, že rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, hoci počas celého trvania exekučného konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú zmluvu. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, bez odkazu na Obch. zákonník. Spotrebiteľskú zmluvu do Obč. zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z. z. Bola tak implementovaná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Obč. zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné
podmienky), na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môže mať zmluva kúpna, zmluva o dielo, poistná zmluva, zmluva o obstaraní zájazdu, lízingová zmluva, (zmluva o úvere), zmluva o dodávke plynu elektriny, o pripojení a ďalšie. Pochopiteľne, že charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka ako aj ďalších osobitných predpisov.
Práve vyššie uvedená smernica za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú, kde spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Aj ustanovenie § 52 a nasl. Obč. zákonníka sa vzťahujú práve na tento druh zmlúv. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa. Obč. zákonník v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, pričom rozlišuje, či boli individuálne dohodnuté alebo nie. Pre spotrebiteľskú zmluvu vymedzenú v tomto ustanovení sú dôležité tie, s ktorými sa síce mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ich ovplyvniť.
Výpočet neprijateľných podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere nie je taxatívny, a preto sa môže spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To je akási všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým bude posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná.
V posudzovanej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, kde súd prvého stupňa poverením č. 5307 040138 zo dňa 26.01.2007 poveril súdneho exekútora JUDr. Milana Strišku na vymoženie 107,55 eur s príslušenstvom, na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 2788/06 zo dňa 02.08.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.09.2006 a vykonateľnosť dňa 14.09.2006. Následne uznesením č.k. 9Er/100/2007-17 zo dňa 06.07.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.07.2010 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má v zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Žalobou podanou na príslušnom súde sa preto účastník rozhodcovského konania môže domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 písm. a/ až j/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Vykonateľný tuzemský rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom, v zmysle ktorého exekučný súd už v štádiu preskúmania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a predmetného exekučného titulu rozhodne o tom, či súdneho exekútora poverí na vykonanie exekúcie alebo žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo aj v danej veci vydané, však samo o sebe ešte neznamená, že súdny exekútor pohľadávku reálne vymôže. Exekučný súd je totiž v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex. por.
Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok, rozhodca konajúci na základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.