Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoE-31-2012.pdf
PDF · 96.71 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/31/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova 25 proti povinnému M. C., bytom C. č. XX, o vymoženie 323,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 16. novembra 2011, č.k. 9Er/804/2009-17, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 12358/08 zo dňa 19.12.2008. Zdôraznil, že i keď vo veci už bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul. Vychádzal zo skutočnosti, že dňa 24.04.2008 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená Zmluva o úvere č. 3800396, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Po preskúmaní predmetnej zmluvy okresný súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z obsahu zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená "na predtlačenom formulári," nakoľko sa uzavierala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom k uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v čl. 17 VPPÚ. Preskúmaním predmetných VPPÚ, konkrétne čl. 17, vzhliadol okresný súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vo všeobecnosti poukázal na to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 06. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Okresný súd ďalej konštatoval, že hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 5 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie je treba vykladať aj so zreteľom na § 106 O.s.p., ktorý pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky na to, aby bola kvalifikovaná ako nekalá podľa § 53, 54 Obč. zákonníka, ale i podľa smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Okresný súd uzavrel, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil a na tomto základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, v dôsledku čoho okresný súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, oprávnený uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Nesúhlasil s tvrdením súdu o tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou spotrebiteľskou. S poukazom na § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch skonštatoval, že zákon o spotrebiteľských úveroch sa na predmetnú zmluvu o úvere nemôže vzťahovať. V súvislosti s tvrdeniami okresného súdu o tom, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená reálna zmluva o pôžičke, oprávnený podrobne popísal celý priebeh uzatvárania ním poskytovaných úverov. V tomto prípade uzavrel, že povinný ako dlžník požiadal oprávneného ako veriteľa o poskytnutie peňažných prostriedkov v žiadosti o úver a až následne bola uzatvorená zmluva o úvere. V deň uzatvorenia zmluvy o úvere boli povinnému aj vyplatené peňažné prostriedky z úveru, avšak až potom, ako došlo k osvedčeniu pravosti jeho podpisu na zmluve. Z uvedeného teda
vyplýva, že okamih uzatvorenia zmluvy s povinným ako dlžníkom nie je totožný s okamihom vyplatenia peňažných prostriedkov povinnému ako dlžníkov. Oprávnený poukázal na to, že pokiaľ by nemal rezervované peňažné prostriedky pre povinného, nebolo by možné, aby mu ich v zmysle jeho žiadosti podľa § 500 ods. 1 Obchodného zákonníka, vyplatil. Ďalej oprávnený uviedol, že z textu uzatvorenej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Oprávnený sa teda nemôže stotožniť s právnym názorom súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Poukázal na to, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, pričom rozhodcovský súd zaslal povinnému výzvu na žalobnú odpoveď, avšak povinný zostal počas celého rozhodcovského konania nečinný. Podľa oprávneného je nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Aj podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka. Prijatie argumentácie okresného súdu by znamenalo pre oprávneného úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania, pričom je zrejmé, že takýto úmysel zákonodarcu z ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, v žiadnom prípade nevyplýva. Úmyslom zákonodarcu nebolo zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Na záver oprávnený poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok bol už predmetom skúmania zo strany súdu, a to pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Okresný súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný so zákonom, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený si preto kladie otázku, čo viedlo okresný súd k tomu, že rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, hoci počas celého trvania exekučného konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 12358/08 zo dňa 19.12.2008. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. 3800396, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 24.04.2008.
Odvolací súd v prvom rade uvádza, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice.
Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 24.04.2008 je štandardnou formulárovou, resp. spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods. 1, 2 Obč. zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade Zmluva o úvere zo dňa 24.04.2008 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinný je a v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b) cit. zákona.
Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene konštatoval, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými
zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Okresný súd správne konštatoval, že na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.
Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, potvrdil ako vecne správne.
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .