Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-218-2011.pdf
PDF · 79.3 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/218/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Aleny Radičovej v právnej veci navrhovateľa: Q. C., nar. X. XX. XXXX, bytom D. XX, XXX XX H., zastúpený Q.. V. E., advokátkou so sídlom v N. V. N. M., W. XXXX/XX, proti odporcovi: F. - B. M., a.s., so sídlom N. V. N. M., C. XX, IČO: XXXXXXXX, zastúpenému P. K. Q.. F. A., s.r.o., so sídlom C., W. XX/XXX, o neplatnosť výpovede, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. mája 2011, č.k. 10C/321/2010-110, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 77,29 eur, k rukám právneho zástupcu odporcu, do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 15. 7. 2010 je neplatné. Rozhodnutie odôvodnil konštatovaním zisteného skutkového stavu veci, z ktorého mal za preukázané, že označený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol v konaní preukázaný a tento úkon je platným právnym úkonom. Konštatoval, že v predmetnej veci bol pracovný pomer s navrhovateľom ukončený okamžitým zrušením, pričom odporca s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer pre vzájomné fyzické napadnutie spoluzamestnancom dňa 12. 7. 2010. Poukázal na to, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia pracovného pomeru, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo a dôsledky porušenia pre zamestnávateľa. V prejednávanej veci súd zistil, že navrhovateľ sa na pracovisku nevhodne vyjadroval na adresu T. K. a jeho rodiny. Podľa tvrdení svedkov mal minimálne uviesť, že T. K. je biologický odpad a jeho rodina je dementná. To spôsobilo, že medzi nimi vznikol konflikt, ktorý vyústil do fyzického napadnutia zo strany T. K.. Skutočnosť, že išlo o vzájomný konflikt logicky zdôvodnil tým, že navrhovateľ bol po incidente zranený a T. K. mal roztrhnutú zlatú retiazku, ktorú nosil na krku. Konštatoval, že pokiaľ by sa navrhovateľ zdržal predchádzajúcich vulgárnych vyjadrení a dodržal by základné zásady pracovného poriadku firmy, k vzájomnej potýčke by nikdy nebolo došlo. Keďže vzájomné fyzické napádanie spoluzamestnancov na pracovisku je neprípustné, je možné ho považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny,
a to aj bez toho, aby to bolo uvedené v pracovnom poriadku odporcu. V danom prípade však tento dôvod bol uvedený aj v pracovnom poriadku ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, preto dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v konaní bol preukázaný. Z týchto dôvodov návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zamietol. Neakceptoval ani navrhovateľom vznesenú námietku absencie postupu podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré stanovuje povinnosť zamestnávateľa prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru vopred so zástupcami zamestnancov ako hmotnoprávnu podmienku, nesplnenie ktorej má za následok neplatnosť týchto spôsobov skončenia pracovného pomeru. Konštatoval, že je právom a nie povinnosťou zamestnancov zvoliť si zástupcov zamestnancov. V prípade neexistencie zástupcov zamestnancov, ako bolo v danom prípade, sa nemôže dispozícia § 74 ods. 1 Zákonníka práce naplniť, nakoľko neprichádza do úvahy povinnosť zamestnávateľa prerokovať zamýšľanú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru s nejestvujúcim subjektom. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 42 ods. 1, § 84, § 68 ods. 1 písm. b), § 70, § 11a ods. 1, § 233 ods. 3, § 74 a § 77 Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania v sume 386,11 eur.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie. Poukázal predovšetkým na skutočnosť, že pracovný poriadok odporcu považuje za zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny fyzické napadnutie spoluzamestnanca, k čomu z jeho strany nedošlo, pretože sa nepodarilo preukázať kto pri vzniknutom incidente útočil. Tvrdil, že bol napadnutý svojím kolegom T. K., ktorý naňho bezdôvodne zaútočil, pričom jemu nezostalo nič iné, len sa brániť. Žiaden zo svedkov však nepotvrdil, že by z jeho strany došlo k útoku na T. K. a taktiež žiaden zo svedkov okrem samotného T. K. nepotvrdil, že by videl, že tento mal roztrhnutú zlatú retiazku, jedine svedok V. potvrdil, že zbieral retiazku zo zeme a z toho usúdil, že pravdepodobne bola roztrhnutá. Taktiež nesúhlasil s tvrdením súdu, že ak by sa zdržal predchádzajúcich vulgárnych vyjadrení a dodržal by základné zásady pracovného poriadku firmy, k vzájomnej potýčke by nikdy nedošlo. Ak by aj bola pravda, že by sa nevhodne vyjadroval o T. K., čo však pravdou nie je, neodôvodňovalo ho to k tomu, aby ho napadol na pracovisku a ak mal niečo proti nemu, tak toto mal riešiť mimo pracoviska. Súhlasil s konštatovaním súdu, že vzájomné fyzické napádanie spoluzamestnancov na pracovisku je neprípustné a je ho možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny i bez toho, že by to bolo uvedené v pracovnom poriadku odporcu, avšak on nikoho nenapádal, ale sa iba bránil.
Odporca prostredníctvom právnej zástupkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť ako vecne správny. V odvolaní uviedol, že základným pilierom odvolania je popieranie skutku, ktorý sa však v priebehu dokazovania na súde prvého stupňa ustálil a súd ho v rámci dovolenej úvahy vyhodnotil ako vzájomné napadnutie. Preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a) - f) O.s.p..
V prejednávanej veci z odvolania navrhovateľa nie je možné zistiť, aký odvolací dôvod navrhovateľ uplatňuje, nakoľko v odvolaní neuvádza výslovne žiaden z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a) - f) O.s.p.. Vo svojom odvolaní opakovane uvádza iba skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvého stupňa, a s ktorými sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vysporiadal.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V predmetnej veci odvolací súd po preskúmaní zistil, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p. a vec aj správne právne posúdil. Vo svojom rozhodnutí výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti v predmetnej veci považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.
Keďže prvostupňový súd vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
Z uvedených dôvodov bolo rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdené.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania spočívajú v odmene za poskytnutú právnu službu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 57 eur + 1 x režijný paušál 7,41 eur + 20 % DPH v sume 12,88 eur.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.