Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13C-101-2007.pdf
PDF · 193.58 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-13C/101/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Oľgou Mičietovou, v právnej veci žalobcu Ing. JUDr. Karola Mihala, súdneho exekútora, so sídlom v Košiciach, Hraničná 2, bytom S. F., N. XX, práv. zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom takto
rozhodol:
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5.921,13 eura do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcom rozsahu žalobný návrh zamieta.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 274,33 eura v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 9.7.2007 žiadal, aby súd rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 2.742.049,- Sk /91.019,35 eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a uplatnil si náhradu trov konania a to titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Na odôvodnenie uviedol, že podal dňa 20.3.2001 na Daňovom úrade Košice II dodatočné daňové priznania na daň z pridanej hodnoty za mesiace január až december 1998 podľa ust. § 39 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, súčasťou ktorých dodatočných daňových priznaní bola aj žiadosť o vrátenie preplatku dane podľa ust. § 63 zák. č. 511/1992 Zb. Uviedol, že Daňový úrad Košice II začal u neho daňovú kontrolu dňa 18.4.2001, ktorú vykonával až do 18.2.2002, kedy vec postúpil novému miestne príslušnému správcovi dane
- Daňovému úradu Košice V, ktorý daňovú kontrolu vykonával do 10.9.2003. Daňový úrad Košice V dodatočným platobným výmerom na daň z pridanej hodnoty č. 709/340/38785/2003-Ko zo dňa 22.9.2003 vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty vo výške 883.539,- Sk. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru žalobca podal odvolanie. Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice, rozhodnutím zo dňa 9.1.2004, č. VI/256/3/28/2004 napadnutý dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice V zrušilo s odôvodnením, že daň vyrubená prvostupňovým rozhodnutím mohla byť vyrubená najneskôr do 31.12.2001 za obdobie od januára 1998 do novembra 1998 a najneskôr do 31.12.2002 za december 1998. Uviedol, že v odôvodnení bolo uvedené aj, že dodatočný platobný výmer na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 1998 bol vydaný v rozpore so zákonom. Žalobca listom zo dňa 1.8.2005 označeným - predbežné prejednanie nároku na náhradu škody - pokus o zmier, požiadal žalovanú o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím Daňového úradu Košice V č. 709/340/38785/2003-Ko zo dňa 22.9.2003 a postupom, ktorý mu predchádzal. Nesprávny úradný postup uviedol, že mal spočívať v tak neprimeranej dĺžke trvania daňových kontrol, ktoré trvali od 18.4.2001
do 10.9.2003, ako aj v skutočnosti, že tieto kontroly boli vykonávané v rozpore so zákonom, pretože od 31.12.2001 už nebolo možné vyrubiť daň za zdaňovacie obdobie január 1998 až november 1998 a od 31.12.2002 ani za december 1998 a teda daňové kontroly boli vykonávané bez akéhokoľvek účelu a odôvodnenia. Uviedol, že škoda mu bola spôsobená aj samotným rozhodnutím, keďže daňové kontroly vyústili v toto rozhodnutie a v priebehu odvolacieho konania mu vznikli náklady spojené so zastupovaním. Uviedol aj to, že napriek tomu, že žiadosť o vrátenie daňového preplatku podal dňa 30.3.2001, daňové úrady mu nevrátili preplatok do 18.4.2001 ale až dňa 18.2.2004. Požiadal o náhradu škody, ktorú vyčíslil sumou 2.742.049,- Sk. Žalobca škodu konkretizoval vo výške 16.217,- Sk ako alikvotnú časť paušálnej odmeny v zastupovaní podľa zmluvy o právnej pomoci v pomere 12/37 (keďže zastupovanie žalobcu daňovým poradcom a advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom sa týkalo 12 mesiacov z celkového zastupovania v rozsahu 37 mesiacov), vo výške 162.163,- Sk ako alikvotnú časť podielovej odmeny v plnej výške úspechu vo veci preplatkov dane t.j. 12/37 zo sumy 500.000,- Sk, vo výške 161.117,- Sk ako pomernú časť ceny práce v rozsahu 30 % (mzda, odvody zamestnancov ekonomického úseku, ktorý predkladali účtovné a daňové vysvetlenia, povinné evidencie počas neoprávnene vykonávanej daňovej kontroly od 1.5.2001 do 31.8.2003), teda 12/37 zo sumy 30 % podielu ceny práce, a vo výške 2.402.552,- Sk ako ušlý príjem spôsobený nemožnosťou resp. zmarením použitia preplatku dane vo výške 883.539,- Sk, ktorý bol vrátený až dňa 18.2.2004. Hoci žalobca v texte žalobného návrhu uviedol, že žiada priznať ročný úrok vo výške 16 % zo žalovanej sumy od 19.2.2004 do zaplatenia istiny v petite žalobného návrhu tento svoj nárok neformuloval.
Žalovaná sa k žalobnému návrhu písomne vyjadrila podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 10.12.2007. V prvom rade poukázala na skutočnosť, že si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody ako titulom nezákonného rozhodnutia, tak titulom nesprávneho úradného postupu, pričom podľa názoru žalovanej náhrady škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, sa možno domáhať len na základe jedného titulu. Poukázala v tomto smere na platnú judikatúru - Rc 35/77. Uviedla, že podľa citovanej správy sa nemožno domáhať náhrady škody na základe nesprávneho úradného postupu, pokiaľ tento postup vyústil do vydania rozhodnutia. Uviedla, že v danom prípade bola žalobcom namietaná daňová kontrola ukončená vydaním rozhodnutia - dodatočného platobného výmeru. V súvislosti s uplatnenou náhradou škody vo výške 16.217,- Sk ako alikvotnej časti paušálnej odmeny a vo výške 162.163,- Sk ako alikvotnej časti podielovej odmeny v zastupovaní podľa zmluvy o právnej pomoci vo veci preplatku dane uviedla, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik predmetnej škody. K časti škody uplatnenej vo výške 161.117,- Sk ako pomernej (30 % -nej) časti práce zamestnancov žalobcu uviedla žalovaná, že v zmysle § 15 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, má kontrolovaný subjekt vo vzťahu ku správcovi dane okrem iného povinnosti: umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, zabezpečiť miesto a podmienky na vykonanie kontroly, poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobu, predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo technickej forme a podávať k ním ústne alebo písomné vysvetlenia, umožňovať vstup do sídla kontrolovaného subjektu a jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancami atď. . Na základe citovaného uviedla, že žalobca bol povinný poskytovať súčinnosť správcovi dane a v tejto súvislosti mu teda žiadna škoda nevznikla, ani vzniknúť nemohla. V časti uplatnenej náhrady škody vo výške 2.402.552,- Sk ako ušlého príjmu spôsobeného nemožnosťou resp. zmarením vyplatenia preplatku dane uviedla, že tento ušlý zisk je len konštatovaný, nie je vyčíslený ani podložený relevantnými dôkazmi. Uviedla, že z návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vyplýva, že v roku 2002 došlo u žalobcu v porovnaní s rokom 2001 k poklesu príjmov o 3.681.515,- Sk, v roku 2003 o 3.726.355,- Sk, pričom tento pokles dal žalobca do priamej súvislosti konaním správcu dane. Podľa názoru žalovanej, predmetné vyčíslenie nemožno akceptovať, nakoľko pri posudzovaní príjmov resp. ich poklesov je potrebné vychádzať z viacerých faktorov, ktoré žalobca nezohľadnil. Uviedla, že z vyjadrenia poskytnutého správcom dane je zrejmé, že u žalobcu dochádzalo k poklesu príjmu už v roku 2001 (v porovnaní s rokom 2000 o 1.670.942,- Sk a s rokom 1999 o 10.378.874,- Sk). Mala za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik škody vo forme ušlého zisku ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a konaním správcu dane, resp. jeho rozhodnutím. Žalovaná poukázala aj na nesprávne vyčíslenie príslušenstva, keď žalobca žiadal priznať ročný úrok vo výške 16 % z istiny od 19.2.2004 do zaplatenia, mala za to, že nie je zrejmé akého úroku sa domáha, pretože pokiaľ by išlo o úrok z omeškania poukázala na jeho nesprávne vyčíslenie, ako aj na skutočnosť, že žalovaná sa do omeškania mohla dostať najskôr márnym uplynutím lehoty určenej na predbežné prerokovanie žalobcovho nároku,
teda po 6 mesiacoch odo dňa doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie, v danom prípade 5.2.2006. Na základe uvedeného navrhla, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako neopodstatnenú.
Žalobca poskytol špecifikáciu požadovanej náhrady škody listom svojej právnej zástupkyni zo dňa 26.11.2009 (čl. 371-377). Uviedol, že paušálnu odmenu si podľa čl. V ods. 2. Zmluvy o právnej pomoci a Dodatku č. 2 zo dňa 8.7.2004, dojednanú vo výške 70.000,- Sk + DPH, t.j. 83.000,- Sk, uplatňuje v alikvotnej časti 12/37, čo predstavuje čiastku paušálnej odmeny 27.178,40 Sk. Podielová odmena zo sumy 500.000,- Sk uviedol, že predstavuje alikvotnú čiastku vypočítanú podľa koeficientu úspešnosti, ktorý je 0,2109 z požadovanej sumy zo všetkých 37 kontrolovaných mesiacov. Uviedol, že zo všetkých 37 kontrolovaných mesiacov správca dane vrátil za r. 1998 preplatok (nadmerný odpočet) 883.539,- Sk až dňa 18.2.2004 a zaplatená podielová odmena 232.011,90 Sk uviedol, že je vypočítaná aj z vráteného preplatku za mesiace december 1997 vo výške 40.919,- Sk. K ušlému príjmu uviedol, že bol spôsobený nemožnosťou, resp. zmarením použitia preplatkov vo výške 883.539,- Sk a vychádza z poklesu príjmov v rokoch 2001 - 2003, kde tieto preplatky ako nároky daňového subjektu - žalobcu nebolo možné použiť na financovanie exekučnej činnosti, pretože ich neoprávnene zadržiaval správca dane. Uviedol, že celkový výpadok v príjmoch, ktoré spôsobilo oneskorené vrátenie preplatkov dane od 20.4.2001 (kedy mali byť vrátené) až do 19.2.2004 (kedy boli vrátené) predstavoval 7.407.870,- Sk a uviedol, že ak by nebol správca dane zadržiaval preplatky dane, mohol on - daňový subjekt - exekútor použiť tieto peňažné prostriedky ako svoj majetok na zrýchlenie exekučných konaní, čím by sa bol zabezpečil kontinuálny ďalší príjem na financovanie ďalších exekučných konaní. Uviedol, že z uvedeného neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov, skoro tri roky, vznikla mu škoda v alikvotnej výške 2.402.552,- Sk (celkový ušlý príjem za toto obdobie r. 2001, 2002 a 2003 bol 7.407.870,- Sk, z čoho predstavuje alikvotný podiel 12/37 výpadku príjmov, ktoré priamo súvisia s financovaním exekučnej činnosti z majetku žalobcu
- daňového subjektu). Napokon si uplatnil pomernú časť - 30 % ceny práce jeho štyroch zamestnancov ekonomického úseku, ktorí museli byť vyčlenení na predkladanie daňových a účtovných dokladov počas nezákonne vykonávanej daňovej kontroly, pričom pomernú časť 30 % z ceny práce v alikvotnej časti 12/37 vypočítal z ceny práce zamestnankyne S. H. vo výške 124.134,- Sk, H. I. vo výške 136.554,30 Sk, Z. S. vo výške 197.509,80 Sk a K. O. vo výške 99.152,- Sk, t.j. za všetkých štyroch zamestnancov ekonomického úseku vo výške 487.933,70 Sk, z čoho 12/37 predstavuje uplatnenú čiastku 158.247,77 Sk.
Vo veci súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi, na základe čoho zistil tento skutkový stav:
Žalobca ako účastník konania k veci uviedol, že on v r. 2000 ako platiteľ dane z pridanej hodnoty podal dodatočné daňové priznania k dani z pridanej hodnoty, okrem iných období aj za zdaňovacie obdobia mesiacov január - december 1998 a súčasne požiadal v zmysle ust. § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. o vrátenie preplatku na dani z pridanej hodnoty. Uviedol, že bolo povinnosťou daňového úradu vrátiť preplatok do 30 dní od doručenia žiadosti a v takom prípade nebol povinný daňový úrad vydať o tom rozhodnutie, avšak pre prípad, ak daňový úrad žiadosť o vrátenie preplatku neuznal, uviedol žalobca, že bol povinný v zmysle ust. § 63 ods. 7 zák. 511/1992 Zb. vydať rozhodnutie o nepriznaní, ktoré mal zdôvodniť. Dôvodom podávania dodatočných daňových priznaní bolo to, že bol on - žalobca ako súdny exekútor nesprávne zaregistrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty (DPH) správcom dane, pričom v zmysle ustanovení zák. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty nespĺňal podmienky na to, aby bol registrovaný ako platiteľ tejto dane. Uviedol, že nespĺňal predovšetkým tú podmienku, že by bol podnikateľom. Uviedol, že on - exekútor bol orgánom verejnej moci. Podľa neho, táto otázka, t.j. otázka dôvodnosti jeho registrácie ako platiteľa dane z pridanej hodnoty mala byť otázkou následnej kontroly, ktorú začal vykonávať správca dane. Správca dane - daňový úrad začal vykonávať u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu, začal ju vykonávať Daňový úrad Košice II ako miestne príslušný, ale keď žalobca zmenil trvalé bydlisko v decembri 2002, v daňovej kontrole pokračoval miestne príslušný Daňový úrad Košice V. Žalobca uviedol, že on pri vykonávaní kontroly trval najmä na tom, aby sa zamestnanci správcu dane vyporiadali s otázkou, či bol správne zaregistrovaný ako platiteľ DPH. Uviedol, že napriek jeho požiadavke zamestnanci daňového úradu túto otázku pri vykonávaní daňovej kontroly vôbec neriešili a riešili len otázku vyrubenia dane. Prerokovanie výsledkov kontroly uviedol, že sa uskutočnilo v auguste 2003, ktorého prerokovania zúčastnil sa žalobca sám a súčasne zúčastnil sa ho aj JUDr. Kostovčík, ktorému na svoje zastupovanie v daňovom konaní udelil plnú moc. Žalobca
uviedol, že vykonávanou kontrolou daňovým úradom bola porušená lehota na vykonávanie kontroly, ktorá podľa zákona bola 30 - 60 dní a pre prípad, ak kontrola mala sa vykonávať a trvať dlhšie, bol povinný správca dane vykonávajúci kontrolu upovedomiť o tom daňový subjekt. Vypovedal, že prvé pochybenie daňového úradu spočívalo v tom, že nevydal rozhodnutie o nevrátení preplatku, druhé pochybenie daňového úradu bolo v tom, že neupovedomil žalobcu, že predlžuje lehotu na vykonanie kontroly a napokon za tretie pochybenie daňového úradu označil, že daňový úrad vyrubil mu daň napriek tomu, že právo na vyrubenie dane zaniklo. Uviedol, že práve zrušenie daňového rozhodnutia, ktorým mu bola vyrubená daň, daňovým riaditeľstvom na základe nerešpektovania plynutia lehôt je dôkazom posledne uvedeného porušenia. Uviedol, že po doručení rozhodnutia odvolacieho orgánu, niekedy v marci alebo apríli 2004, mu daňový úrad poukázal preplatok, ale bez rozhodnutia. Žalobca uviedol, že tým, že sa daňová kontrola vykonávala dlhšiu dobu ako sa vykonávať mala, tým, že on musel platiť advokáta a nedostal preplatky v lehote 30 dní, ale až v r. 2004 a aj to bez rozhodnutia, vznikla mu škoda. Súčasne mu vznikla škoda aj tým, že jeho zamestnanci museli venovať neúmerný a neprimeraný čas zamestnancom daňového úradu pri vykonávaní kontroly predkladaním rôznych dokladov a vysvetlení. Uviedol, že si uplatnil ako náhradu škody voči štátu sumu 30 % pomernej časti ceny práce tých zamestnancov, ktorí sa venovali zamestnancom daňového úradu vykonávajúcim kontrolu po uplynutí zákonnej lehoty 60 dní na vykonávanie kontroly bez toho, aby daňový úrad vydal o predĺžení lehoty na vykonávanie kontroly nejaké rozhodnutie. Súčasne si uplatnil ušlý príjem z dôvodu, že finančné prostriedky, ktoré mu neboli vrátené v lehote 30 dní od podania dodatočných daňových priznaní, ale až v r. 2004, mu chýbali pri vykonávaní jeho exekučnej činnosti. Uviedol, že k požadovanej sume 2.402.552,- Sk dospel porovnaním predchádzajúcich období (predchádzajúcim r. 2001, keď disponoval dostatočným množstvom finančných prostriedkov a následných období, keď finančných prostriedkov z dôvodu nevrátenia preplatkov nemal k dispozícii dostatok). Na otázku povereného zástupcu žalovanej žalobca uviedol, že jeho žaloba je založená na tej skutočnosti, že mu daňový úrad nesprávne vyrubil nedoplatok dane z pridanej hodnoty po uplynutí lehoty.
Na pojednávaní dňa 15.2.2012 žalobca doplnil svoju výpoveď a vypovedal o troch skutočnostiach, ktoré jemu spôsobili naviac náklady v súvislosti s neoprávnene vykonávanou kontrolou daňovým úradom. V prvom rade poukázal na nerešpektovanie ust. § 3 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. a to, že daňovú kontrolu po zániku lehoty na vykonanie daňovej kontroly vykonával a pokračoval v nej miestne nepríslušný Daňový úrad Košice V, pričom daňovú kontrolu uviedol, že začal vykonávať Daňový úrad Košice I. Uviedol, že podľa ust. § 3 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. daňovú kontrolu, aj keď sa zmenila adresa daňového subjektu, bol povinný dokončiť ten správca dane, ktorý ju začal vykonávať. Mal za to, že sa jedná o závažné porušenie zákona a to o porušenie základného práva podľa čl. 46 Ústavy SR, v ktorej súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR II.ÚS/118/08-61 z 10.12.2009. Uviedol, že keď daňová kontrola bola vykonávaná miestne nepríslušným správcom dane, jednalo sa o neoprávnený zásah, v ktorej súvislosti opätovne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 8 Sžf/107/2010 z 1.7.2010, 6 Sžf/19/2010 zo 16.6.2010 a 7 S/11709/2010 z 28.8.2010. V ďalšom opätovne uviedol skutočnosť, ktorú už uvádzal pri svojom predchádzajúcom výsluchu, že daňová kontrola bola vykonávaná nad zákonnú lehotu určenú v § 30a a zákona o správe daní a poplatkov, pretože bola vykonávaná viac ako jeden rok a táto skutočnosť uviedol, že tiež znamená zásah do jeho základného práva, v ktorej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu RS III.ÚS/24/2010 z 29.6.2010. Uviedol, že tým, že jeho zamestnanci museli vykonávať aj pri neoprávnenom zásahu úkony, ktoré od neho správca dane požadoval, vznikli mu naviac náklady na týchto zamestnancov. Uviedol, že jeho zamestnanci museli popri svojej riadnej pracovnej náplni na základe jeho pokynov a na základe pokynov zamestnancov správcu dane predkladať požadované listiny, daňové doklady, zmluvy, spisy, ktoré uviedol, že v rozpore so zákonom kontrolovali zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane. Uviedol, že uplatnenie nároku vychádzal z toho počtu hodín, ktoré museli jeho zamestnanci venovať vyberaniu dokladov, spisov a listín, ktoré sa ukladali do špeciálnej miestnosti, kde ich preverovali neoprávnene zamestnanci správcu dane, ku ktorým chodili a museli predkladať vysvetlenia jeho zamestnanci. Žalobca uviedol, že daňová kontrola začala 18.4.2001 a skončila 10.9.2003, pričom oprávnenie vykonať daňovú kontrolu zaniklo 31.12.2001 a preto dňa 18.2.2002 bol neoprávnene výkon daňovej kontroly postúpený z Daňového úradu Košice II na Daňový úrad Košice V a počas celého tohto obdobia neodôvodnene Daňový úrad Košice V požadoval akékoľvek listiny a všetky úkony, ktoré robili jeho zamestnanci, boli neoprávnené.
Rozhodnutím zo dňa 22.9.2003 Daňový úrad Košice V, č. j. 709/340/38785/2003-Ko (č.l. 5 - 16) vyrubil daňovému subjektu Ing. Bc. Karol Mihal, N. XX, S. F. (t.j. žalobcovi) daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie mesiacov január až december 1998 v sume 883.539,- Sk. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že správca dane vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia mesiacov január - december 1998 z dôvodu, že žalobca ako daňový subjekt k jednotlivým zdaňovacím obdobiam roku 1998 podal dňa 20.3.2001 dodatočné daňové priznania, dôvodom podania ktorých zo strany žalobcu bolo to, že súdny exekútor neuskutočňuje zdaniteľné plnenia podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, pretože nespĺňa podmienky podnikania ustanovené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka ako aj uvedenie ďalších skutočností, na základe ktorých zákonná odmena exekútora nepodlieha dani z pridanej hodnoty a požiadal o vrátenie nadmerných odpočtov. Preto, v lehote na vrátenie dane Daňový úrad Košice II začal kontrolu za predmetné zdaňovacie obdobia. Podľa zhrnutia kontrolných zistení za jednotlivé zdaňovacie obdobia pri dani na výstupe bolo zistené, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal skutočnosti uvedené v dodatočných daňových priznaniach, kde znížil daň na výstupe a preto na základe vykonanej kontroly správca dane upravil daň na výstupe tak, že ju zvýšil a na základe zistenia nárokov na odpočet dane na vstupe v jednotlivých zdaňovacích obdobia vyrubil žalobcovi daň v sume 883.539,- Sk. V rozhodnutí daňový úrad uviedol, že daňovníkovi t.j. žalobcovi nevyplynie povinnosť odvodu zisteného rozdielu danej z pridanej hodnoty v sume 883.539,- Sk z dôvodu, že uvedený rozdiel vznikol podaním dodatočných daňových priznaní dňa 20.3.2001 k zdaňovaciemu obdobiu mesiacov január - december 1998, kde si daňový subjekt (žalobca) znížil daň na výstupe celkom o sumu 883.539,- Sk a vzniknutý rozdiel nebol daňovníkovi (žalobcovi) vrátený.
Podaním zo dňa 17.10.2003 (č.l. 17 - 22), ktoré bolo doručené Daňovému úradu Košice V podal žalobca, zastúpený na základe plnej moci daňovým poradcom a komerčným právnikom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, odvolanie proti viacerým rozhodnutia Daňového úradu Košice V, okrem iných aj proti rozhodnutiu č. 709/340/38785/2003-Ko, ktorým správca dane vyrubil daň z pridanej hodnoty na január - december 1998 vo výške 883.539,- Sk. V odvolaní žalobca uviedol, že predmetné dodatočné platobné výmery boli vyhotovené na základe nesprávne posúdeného skutkového stavu a sú v rozpore s právnym predpisom. V 1. bode odôvodnenia uviedol žalobca, že keď správca dane vyrubil daň podľa § 44 zák. č. 511/1992 Zb. mal vedieť, že právo vyrubiť daň z pridanej hodnoty za december 1997 až júl 1999 podľa § 45 a § 110a ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. zaniklo.
Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice, dňa 9.1.2004 vydalo rozhodnutie, č: VI/256/3/28/2004 (č.l. 23 - 25), ktorým dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice V č.j. 709/340/38785/2003-Ko zo dňa 22.9.2003, ktorým bola vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 1998 vo výške 883.539,- Sk žalobcovi ako daňovému subjektu, ktorý bol napadnutý odvolaním, podľa ust. § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. zrušil. Daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedlo, že daň za zdaňovacie obdobia január - november 1998 mohla byť vyrubená najneskôr do 31.12.2001 a za december 1998 do 31.12.2002, pričom nové plynutie prekluzívnej lehoty by mohlo nastať len v prípade, ak by pred jej uplynutím bol vykonaný úkon smerujúci k vyrubeniu dane. Takýto úkon vykonaný nebol. Uviedlo, na základe uvedeného, že dodatočný platobný výmer na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 1998 bol vydaný v rozpore so zákonom.
Listom zo dňa 2.8.2004 (čl. 55-56) Daňový úrad Košice V žalobcovi na základe jeho žiadostí z dní 20.7.2004 a 22.7.2004 o identifikáciu platieb poukázaných mu na účet oznámil, že na základe zrušenia dodatočného platobného výmeru č. 709/340/38785/2003-Ko zo dňa 22.9.2003 poukázal na jeho účet dňa 19.2.2004 sumu za zdaňovacie obdobie december 1997 vo výške 40.919,- Sk a za zdaňovacie obdobia január - december 1998 vo výške 883.539,- Sk.
Listom zo dňa 1.8.2005 (č.l. 26 - 31) žalobca požiadal Ministerstvo financií SR (t.j. žalovanú) o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Uviedol, že ako účastník daňového konania - daňový subjekt bol poškodený Daňovým úradom Košice V jeho nezákonným rozhodnutím č.j. 709/340/38785/2003-Ko zo dňa 22.9.2003, ktorého nezákonnosť bola zapríčinená nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že na základe uvedených nesprávnych postupov správcu dane (popísaných v liste pod bodmi 1./ - 5./ spôsobil správca dane vznik nezákonného rozhodnutia. Uviedol, že jemu správca dane svojim nezákonným rozhodnutím spôsobil škodu jednak tým, že sa musel dať zastupovať v nezákonne vedenom daňovom konaní a následne vydanom nezákonnom rozhodnutí daňovým poradcom a advokátom JUDr. Eugenom
Kostovčíkom, pričom mu vznikli priame škody vo výške alikvotnej časti paušálnej odmeny vo výške 16.217,- Sk a alikvotnej časti podielovej - zmluvnej odmeny vo výške 162.163,- Sk, vznikla mu škoda vo výške 30 % pomernej časti ceny práce zamestnancov ekonomického úseku, ktorí boli vyčlenení na predkladanie účtovných a daňových dokladov, vysvetlení a povinných evidencií počas neoprávnene vykonávanej daňovej kontroly (preklúzia lehoty na vykonanie daňovej kontroly) vo výške 161.117,- Sk a vznikla mu škoda spočívajúca v ušlom príjme spôsobenom nemožnosťou resp. zmarením použitia preplatku dane vo výške 883.539,- Sk, ktorý bol vrátený až dňa 18.2.2004, čo sa prejavilo v znížení jeho príjmov v roku 2002 aj v roku 2003, pričom alikvotná časť predstavuje sumu 2.402.552,- Sk. Požiadal preto, aby Ministerstvo financií SR uspokojilo ním vyčíslené nároky v uvedenej výške.
Listom zo dňa 22.3.2005 Ministerstvo financií SR oznámilo žalobcovi, že po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody zistilo, že jeho nárok nie je opodstatnený a z uvedeného dôvodu jeho žiadosti nevyhovuje.
Na preukázanie výšky uplatnenej škody, o ktorej tvrdil že mu bola spôsobená, žalobca listom zo dňa 16.3.2009 (č.l. 42 - 44) predložil fotokópie priznaní k dani z príjmov fyzických osôb, ním podaných, za rok 1997 (č.l. 117 - 121), za rok 1998 (č.l. 122 - 137), za rok 1999 (č.l. 138 - 153), za rok 2000 (č.l. 154 - 160), za rok 2001 (č.l. 161 - 169), za rok 2002 (č.l. 170 - 178) a za rok 2003 (č.l. 179 - 187), predložil zmluvu o právnej pomoci uzavretú medzi ním ako klientom a JUDr. Eugenom Kostovčíkom ako právnym zástupcom dňa 6.9.2003 (č.l. 119 - 120) včítane prvého dodatku k tejto zmluvy zo dňa 15.9.2003 ( č.l. 197) a druhého dodatku k tejto zmluve zo dňa 8.7.2004 (č.l. 198), predložil faktúry o vyúčtovaní dohodnutej odplaty jeho právnym zástupcom JUDr. Eugenom Kostovčíkom a to faktúry č. FO 000107/03 (č.l. 188), FO 000133/03 (č.l. 190), faktúru FO 000146/04 (č.l. 192) a faktúru č. 2006/117 (č.l. 195) včítane dokladov - výpisov z účtov žalobcu o úhrade označených faktúr a predložil pracovné zmluvy ním uzavreté ako zamestnávateľom so zamestnancami H. I., Ing. Z. S., K. O. a S. H. včítane opisov ich mzdových listov za obdobie od 01/2001 do 12/2003 (č.l. 208 - 217), ktoré opisy následne doplnil fotokópiami výplatných lístkov označených zamestnancov (č.l. 384 - 475).
Zo Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 6.9.2003 (čl. 199-200) uzavretej medzi JUDr. Eugenom Kostovčíkom, daňovým poradcom a komerčným právnikom ako právnym zástupcom a žalobcom ako klientom súd zistil, že podľa jej čl. II. boli dohodnutým predmetom plnenia právne služby poskytované vo veci výsledkov kontroly dane z pridanej hodnoty, o.i. aj vo veci výsledkov kontroly zaznamenaných v protokole o daňovej kontrole č. 709/340/35718/2003/Kov. Zmluva sa podľa čl. II. ods. 2. vzťahovala aj na podania riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam v danej veci a žalôb na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o odvolaní, vrátane zastupovania klienta vo veci náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.. Zmluva bola dohodnutá na dobu do vybavenia veci (čl. II. ods. 3). Podľa ods. IV. sa vybavením veci rozumelo konečné rozhodnutie príslušného orgánu vo veci a zaplatenie, započítanie alebo vymoženie sumy rozdielu na dani podľa dodatočných daňových priznaní. Podľa čl. IV ods. 2 sa zmluvné strany dohodli podľa § 19 ods. 2 vyhl. č. 591/2002 Z.z. na paušálnej sume za výdavky vo výške 50.000,- Sk, ktorý nárok na paušálnu sumu za výdavky vznikal aj pri neúspechu vo veci. Paušálna suma za výdavky nebola súčasťou podielovej odmeny uvedenej v bode 3. Podľa čl. IV. ods. 3, v prípade plného úspechu vo veci vznikol právnemu zástupcovi nárok na paušálnu odmenu podľa § 8 vyhl. č. 591/2002 Z.z. vo výške 500.000,- Sk. Podľa ods. 4, plným úspechom vo veci sa rozumelo vrátenie rozdielu na dani podľa dodatočných daňových priznaní. Podľa ods. 5., v prípade čiastočného úspechu vo veci mal právny zástupca nárok na pomernú časť odmeny. Podľa ods. 7, vyúčtovanie odmeny sa malo vykonať do 15 dní od zaplatenia, započítania alebo vymoženia sumy rozdielu na dani podľa dodatočných daňových priznaní. Podľa ods. 8., výška paušálnej sumy za výdavky a odmeny bola stanovená bez dane z pridanej hodnoty. Podľa čl. V. ods. 1. zmluvy, zmeny zmluvy bolo možné dohodnúť len písomnou formou.
Dňa 15.9.2003 uzavreli žalobca ako klient a JUDr. Eugen Kostovčík, daňový poradca a komerčný právnik, ako právny zástupca 1. Dodatok k zmluve o právnej pomoci zo 6. septembra 2003 (čl. 197), v ktorom sa dohodli na zmene čl. IV. ods. 7. zmluvy tak, že vyúčtovanie odmeny alebo jej pomerenej časti sa malo vykonať do 15 dní po každom zaplatení, započítaní alebo vymožení sumy rozdielu na
dani alebo jeho pomernej časti podľa dodatočných daňových priznaní. O zaplatení, započítaní alebo vymožení sumy bol klient, t.j. žalobca povinný bezodkladne informovať právneho zástupcu.
Dňa 8.7.2004 uzavreli žalobca ako klient a JUDr. Eugen Kostovčík, daňový poradca a komerčný právnik, ako právny zástupca 2. Dodatok k zmluve o právnej pomoci zo 6. septembra 2003 (čl. 198), ktorým sa dohodli na zmene čl. IV. ods. 1 tak, že sa suma 50.000,-Sk zmenila na 70.000,- Sk a tak, že sa za ods. 3. vložil nový ods. 4., podľa ktorého právnemu zástupcovi mal vzniknúť nárok na podielovú odmenu podľa § 10 vyhl. č. 163/2002 Z.z. vo výške 20 % priznaných úrokov z preplatku na dani z pridanej hodnoty za február, marec, apríl, máj, júl, november a december 1998, ktorá podielová odmena nebola súčasťou odmeny podľa čl. IV. ods. 3. zmluvy. Dovtedajšie odseky 4. - 9. sa označili ako ods. 5. - 10.. Rozdiel v čl. IV. ods. 1 vo výške 20.000,- Sk bez DPH mal uhradiť žalobca ako klient v lehote uvedenej na faktúre.
Faktúrou č. FO-000107/03 zo dňa 8.9.2003 (čl. 188), splatnou dňa 22.9.2003, vyúčtoval EKOS - JUDr. Kostovčík ako dodávateľ žalobcovi ako odberateľovi paušálnu sumu na výdavky podľa čl. IV. bod 2 zmluvy zo dňa 6.9.2003 vo výške 20.000,- Sk vrátane 20 % - nej DPH vo výške 4.000,- Sk, t.j. celkom vyúčtoval na úhradu sumu 24.000,- Sk.
Podľa výpisu žalobcu z jeho účtu vedeného v ISTROBANKE zo dňa 23.9.2003, č. výpisu 181 (čl. 189), dňa 23.9.2003 previedol žalobca pod VS 1000001073 sumu 24.000,- Sk na účet vedený v ČSOB, je zrejmé z vyhotovenej faktúry, že sa jedná o účet označený dodávateľom vo faktúre FO-000107/03.
Faktúrou č. FO-000133/03 zo dňa 3.11.2003 (čl. 190), splatnou dňa 17.11.2003, vyúčtoval EKOS - JUDr. Koštovčík ako dodávateľ žalobcovi ako odberateľovi paušálnu sumu za výdavky podľa čl. IV. bod 2 zmluvy zo dňa 6.9.2003 vo výške 30.000,- Sk vrátane 20 %-nej DPH vo výške 6.000,- Sk, t.j. celkom sumu na úhradu 36.000,- Sk.
Výpisom z účtu žalobcu vedeného v ISTROBANKE zo dňa 18.11.2003, č. výpisu 220, mal súd za preukázané, že dňa 18.11.2003 žalobca previedol na účet označený dodávateľom EKOS - JUDr. Kostovčík vo faktúre č. FO-000133/03, sumu 36.000,- Sk pod VS 1000001333.
Žalobca listom (bez dátumu) označeným: „Vec: Upresnenie čl. II bod 4 v nadväznosti na čl. IV bod 3
- 5 zmluvy o právnej pomoci - dodatok k zmluve (čl. 364-365) oznámil JUDr. Eugenovi Kostovčíkovi, daňovému poradcovi a advokátovi, že vzhľadom na skutočnosť, že má nárok na zmluvnú odmenu aj v prípade čiastočného úspechu vo veci, t.j. má nárok na pomernú časť zmluvnej odmeny vráteného preplatku dane, že mu boli vrátené preplatky, o.i., za r. 1998 vo výške 883.539,- Sk, z celkovej výšky 2.370.316,- Sk a vypočítal žalobca koeficient čiastočného úspechu vo veci 0,2109 (500.000,- Sk/2.370.316,- Sk). Uviedol, že keďže bol zatiaľ čiastočne uhradený Daňovým úradom Košice V preplatok (rozdiel) DPH vo výške 924.458,- Sk (mesiac december 1997 a r. 1998), môže si právny zástupca nárokovať čiastočnú zmluvnú odmenu vo výške 194.968,19 Sk.
Faktúrou č. FO 000048/04 zo dňa 31.3.2004 (čl. 350), splatnou dňa 15.4.2004, vyúčtoval EKOS - JUDr. Kostovčík ako dodávateľ žalobcovi ako odberateľovi zmluvnú odmenu podľa čl. II. bod 4 zmluvy o právnej pomoci vo výške 194.968,- Sk vrátane 19 % -nej DPH vo výške 37.043,90 Sk, celkom vyúčtoval na úhradu sumu 232.011,90 Sk.
Podľa výpisu z účtu žalobcu vedeného v ISTROBANKE zo dňa 13.4.2004, č. výpisu 70 (čl. 530), uskutočnil žalobca dňa 13.4. 2004 prevod finančných prostriedkov vo výške 232.011,90 Sk pod VS 10000004840 na účet vedený v ČSOB označený ako účet dodávateľa vo faktúre č. FO 000048/04, čím mal súd za preukázanú úhradu vyúčtovanej sumy žalobcom.
Ako s listinným dôkazom oboznámil sa súd aj s výpoveďou svedka JUDr. Eugena Kostovčíka (čl. 521-523), zaznamenanou v zápisnici z pojednávania v právnej veci sp. zn. 12C/101/2007, totožných
účastníkov konania, v ktorej výpovedi dotyčný svedok uviedol, že prevzal zastupovanie žalobcu na základe zmluvy o právnej pomoci zo 6.9.2003 ako komerčný právnik, pričom odmeňovanie bolo dohodnuté v súlade so zákonom o komerčných právnikoch a vyhláškou o odmeňovaní komerčných právnikov. Predmetom plnenia podľa uvedenej zmluvy boli právne služby poskytované žalobcovi v súvislosti s protokolmi o daňovej kontrole a výsledkami kontroly dane z pridanej hodnoty u žalobcu. Podľa výpovede svedka sa jeho pomoc týkala viacerých daňových období a spolupráca bola ukončená vypovedaním plnomocenstva v r. 2005 alebo 2006. Na otázku svedok uviedol, že odmena bola dohodnutá medzi účastníkmi zmluvy tak, ako to vyplýva z čl. IV. body 1. - 9. zmluvy. Bola medzi nimi dohodnutá paušálna odmena vo výške 50.000,- Sk, ktorá mala pokryť všetky výdavky svedka súvisiace s poskytovaním pomoci žalobcovi a okrem tejto odmeny bola dojednaná v bode 3. paušálna odmena vo výške 500.000,- Sk a to v prípade plného úspechu vo veci v zmysle § 8 vyhl. č. 591/2002 Z.z., pričom v bode 4. si účastníci zmluvy dohodli, čo je plným úspechom vo veci a tým bolo vrátenie rozdielu na dani podľa dodatočných daňových priznaní. Svedok k faktúre č. FO 000048/04, splatnej dňa 15.4.2004, ktorou vyúčtoval zmluvnú odmenu vo výške 194.968,- Sk bez DPH po oboznámení sa s ňou uviedol, že vyúčtoval túto sumu na základe listu žalobcu, ktorý mu bol zaslaný v súvislosti s čiastočnou úhradou preplatku daňového úradu vo výške 924.458,- Sk za mesiace december 1997 a r. 1998, v ktorom liste mu žalobca ozrejmil, že si môže nárokovať čiastočnú zmluvnú odmenu vo výške 194.968,19 Sk a vyjadril sa, že zrejme na základe tohto listu on vystavil faktúru na uvedenú sumu. Uviedol, že pokiaľ vo faktúre je uvedený odkaz na čl. II., mal byť uvedený čl. IV. K otázke primeranosti dohodnutej odmeny vo výške 500.000,- Sk so žalobcom sa svedok vyjadril, že sa jedná o odmenu primeranú, pretože v čase uzavretia zmluvy ešte nebola limitovaná výška podielovej odmeny vo vyhláške a poukázal aj na to, že ak by boli dojednali účastníci zmluvy tarifnú odmenu podľa hodnoty veci, odmena by bola oveľa vyššia. Na otázku, v čom právna pomoc spočívala, sa svedok vyjadril, že poskytovanie právnej pomoci bolo komplikované, pretože sa jednalo o vyriešenie otázky, či žalobca bol alebo nebol platcom DPH, označil agendu, v ktorej poskytol právnu pomoc žalobcovi za veľmi komplikovanú, uviedol, že sa vec riešila na rôznych súdoch - Krajskom súde v Košiciach, na Najvyššom súde SR, ale aj na Európskom súde, kde ale uviedol, že už on žalobcu nezastupoval. O dojednanej odmene vo výške 500.000,- Sk uviedol, že sa jednalo o paušálnu odmenu, nie o odmenu podielovú.
Daňový úrad Košice II Oznámením o výkone daňovej kontroly zo dňa 29.3.2001, č.j. 696/321/20512/2001-Če (čl. 272) oznámil žalobcovi, že v zmysle § 15 zák. č. 511/1992 Zb. zahajuje kontrolu dane z pridanej hodnoty dňom 18.4.2001 a to za kontrolované obdobia december 1997, január - december 1998, január - december 1999, január - jún 2000, august - november 2000. Daňový úrad vyzval žalobcu na zabezpečenie vhodného miesta a podmienok na vykonanie daňovej kontroly a uviedol, že je pracovníčkam povereným výkonom kontroly potrebné predložiť daňové a účtovné doklady rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, ktoré súčasne v oznámení Daňový úrad špecifikoval. Z fotokópie poštovej doručenky je zrejmé, že žalobcovi bolo toto oznámenie doručené dňa 9.4.2001 (č.l. 273).
Dňa 18.4.2001 bola na Daňovom úrade Košice II spísaná Zápisnica o začatí daňovej kontroly u daňového subjektu - žalobcu. Podľa bodu 3/ miestom kontroly mali byť Košice, Hraničná č. 2, doklady mali byť predkladané priebežne podľa požiadania. Zápisnica bola podpísaná žalobcom ako daňovým subjektom a zamestnancami správcu dane (čl. 312).
Listom zo dňa 29.10.2001 adresovaným Daňovému úradu Košice II žalobca sa písomne vyjadril k Protokolu o daňovej kontrole č. 696/2201/66486/2001-Če, ku ktorému uviedol, že obsahuje niekoľko nesprávností, nepresností, nerešpektuje všeobecne záväzné právne predpisy, chráni iba záujmy štátu a obchádza a nerešpektuje práva a právom chránené záujmy daňového subjektu, nerešpektuje záväzné právne názory, ktorými sú daňové orgány viazané v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR, účelovo a jednostranne a subjektívne si vykladá ust. § 15 zákona o dani z pridanej hodnoty. Záverom žalobca skonštatoval, že zákonná odmena, ktorú uhrádza vynútene povinný (povinný v exekučnom konaní) nepodlieha zdaniteľnému plneniu podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a/, resp. písm. b/ zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože celá činnosť súdneho exekútora nie je podnikateľskou činnosťou. Uviedol, že zákonná odmena exekútora je odmenou bez DPH, pričom vystaviť daňový doklad na túto zákonnú odmenu nie je možné ani oprávnenému, ani povinnému a nemožno tomuto režimu podriadiť ani ust. § 7 zák. o dani z pridanej hodnoty, ktorý rieši základ dane. Vyzval správcu dane, aby rešpektujúc ust. § 2 ods. 6 zákona
o správe daní vzal do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane (čl. 319-322).
Listom zo dňa 13.3.2001 žalobca podal na Daňovom úrade Košice II námietky proti postupu zamestnanca správcu dane (čl. 330-332), ktoré námietky doplnil ďalším listom zo dňa 13.3.2001 označeným ako „doplnenie údajov" (čl. 328-329). Daňový úrad Košice II rozhodol o námietke žalobcu dňa 21.3.2001 č.k. 696/321/18581/2001-Hv tak, že námietke vyhovel a výzvu č.j. 696/321/12420/2001- Če zo dňa 20.2.2001 zrušil (čl. 325).
Výzvou zo dňa 28.3.2001 č.j. 696/321/20255/2001-Če vyzval Daňový úrad Košice II žalobcu ako daňový subjekt, aby v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy predložil všetky zmluvy, príp. iné doklady, na základe ktorých boli v zdaňovacom období december 2000 uhradené odmeny exekútora. Súčasne žiadal poskytnúť ďalšiu ním požadovanú špecifikáciu (čl. 333).
Listom zo dňa 12.4.2001 žalobca požiadal Daňový úrad Košice II o ústne pojednávanie, pričom poukázal na to, že výzva č. 696/321/20255/2001-Če nebola mu doručená do vlastných rúk, ale bola prevzatá jeho dcérou a požiadal, aby mu bolo umožnené opätovne sa vyjadriť k prebiehajúcej kontrole oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu DPH.
Dňa 17.4.2001 uskutočnilo sa ústne pojednávanie na Daňovom úrade Košice II za prítomnosti zástupcov Daňového úradu Košice II., žalobcu ako účastníka konania a jeho zamestnanca Ing. Z. S.. Predmetom konania bolo podanie vyjadrenia ku skutočnostiam zisteným pri prebiehajúcej daňovej kontrole nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2000 a poskytnutie požadovaných informácií.
Listom zo dňa 17.12.2001 Daňový úrad Košice II odstúpil Daňovému úradu Košice V doklady daňového subjektu - žalobcu v súčasnosti so zmenou jeho trvalého pobytu a kontrolu nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2000 a kontrol DPH za december 1997, január - december 1998, január - december 1999, január - jún 2000 a august - november 2000 a január 2001 (čl. 337-338).
Daňový úrad Košice V listom zo dňa 5.6.2002, č.j. 709/2200/33298/2002- Ko z dôvodu, že došlo k zmene miestnej príslušnosti a odstúpenia spisového materiálu vyzval žalobcu na zabezpečenie vhodného miesta a podmienok na vykonanie daňovej kontroly v priestoroch jeho exekútorského úradu na deň 24.6.2002. Súčasne uviedol pre prípad, ak nemá žalobca vhodné podmienky na výkon kontroly, bol požiadaný, aby predložil doklady uvedené v oznámení o začatí kontroly na daňový úrad dňa 24.6.2002 (čl. 310).
Listom zo dňa 22.4.2002 Daňový úrad Košice V požiadal Daňové riaditeľstvo SR, prac. Košice, o metodické usmernenie vo veci postupu správcu dane pri prerokovaní výsledku kontroly. Uviedol, že na základe výzvy sa daňový subjekt - žalobca dňa 25.2.2002 dostavil na Daňový úrad Košice V za účelom prerokovania protokolu a pred prerokovaním protokolu (vypracovaným Daňovým úradom Košice II) vzniesol námietku proti postupu správcu dane - prítomnosti zamestnancov Daňového úradu Košice II, ktorí vykonali kontrolu a vypracovali protokol, ktorý z uvedeného dôvodu protokol napokon prerokovaný nebol (čl. 326-327).
Zápisnica z prerokovania protokolu o daňovej kontrole zo dňa 25.2.2002, na ktorej žalobca ako účastník konania vzniesol námietku týkajúcu sa nesprávneho postupu správcu dane, je obsahom súdneho spisu na čl. 328-329.
Daňový úrad Košice V listom zo dňa 1.7.2002 (čl. 274-275) vyzval žalobcu na predloženie dokladov a dôkazov k vykonávanej kontrole na dani z pridanej hodnoty. Žiadal o predloženie peňažného denníka za kontrolované obdobia, podkladov z peňažného denníka - platieb dane z pridanej hodnoty mesačne,
súpisu pohľadávok a záväzkov ku koncu kalendárneho roka 1997, 1998, 1999 a 2000 v nadväznosti na údaje vykázané vo výkazoch o majetku a záväzkoch, predloženie prehľadu prijatých zákonných odmien za vymedzené mesiace, prehľad uspokojovania zákonnej odmeny vo vybraných zdaňovacích obdobiach a rozčlenenie uskutočnených zdaniteľných plnení vykázaných v riadnych daňových priznaniach zo zákonnej odmeny za kontrolované obdobia. Na základe dohody so žalobcom mal žalobca predložiť požadované doklady do 2.8.2002.
Žalobca listom zo dňa 7.8.2002 (čl. 276) oznámil Daňovému úradu Košice V, že ním požadované údaje sa nachádzajú v konkrétnom exekučnom spise a preto daňový úrad má právo sa s ich obsahom oboznámiť za podmienok ustanovených zákonom a to buď nahliadnutím do spisov, resp. žiadosťou o vydanie potvrdenia zo spisu. Preto vyzval Daňový úrad Košice V, aby písomne požiadal o nahliadnutie, resp. vydanie odpisu potvrdenia z kontrolovaných spisov.
Dňa 28.8.2002 uskutočnilo sa na Daňovom úrade Košice V za prítomnosti žalobcu ako daňového subjektu a jeho zamestnanca Ing. Z. S. a za účasti kontrolórov daní za Daňový úrad Košice V ústne pojednávanie, o ktorom bola spísaná zápisnica z ústneho pojednávania (čl. 277-282). Podľa bodu 3/ na základe predchádzajúcej výzvy zo dňa 2.7.2002 sa na exekútorský úrad dňa 2.8.2002 dostavili zamestnanci Daňového úradu Košice V, kde na základe požiadania bola im predložená zostava zmlúv, o ktorej zistili zamestnanci, že nie je úplná, nenachádzali sa v nej údaje o všetkých exekučných konaniach, pričom je zapísané, že na základe uvedených skutočností správca dane nevie uzatvoriť vykonávanú kontrolu z doteraz predložených podkladov. V bode 4/ vyjadril sa k požiadavkám správcu dane samotný žalobca, podľa bodu 5/ sa dohodli pracovníci daňového úradu so žalobcom ako daňovníkom na termíne pokračovania kontroly dňa 12.9.2002. Zápisnica je podpísaná žalobcom ako daňovým subjektom a zamestnancami správcu dane.
Podľa Úradného záznamu zo dňa 17.12.2002 (čl. 285) bolo so žalobcom telefonicky dohodnuté, že dňa 20.12.2002 sa dostavia zamestnanci Daňového úradu Košice V na exekútorský úrad žalobcu za účelom vykonávania daňovej kontroly, pričom bolo dohodnuté, že sa telefonicky 20.12.2002 preverí prítomnosť daňového subjektu, ktorý mal odcestovať mimo Košíc (čl. 285).
Podľa Úradného záznamu zo dňa 20.12.2002 bolo telefonicky zistené, že daňový subjekt je mimo Košíc a z uvedeného dôvodu bolo dohodnuté pokračovanie kontroly po 1.1.2003 (čl. 286).
Podľa Úradného záznamu zo dňa 14.1.2003, uvedeného dňa správca dane - Daňový úrad Košice V chcel dohodnúť termín pokračovania daňovej kontroly, pričom žalobca ako daňový subjekt oznámil, že vo veci poveril na zastupovanie daňového poradcu Ing. O. N. a požiadal, aby ďalšie kroky pri výkone kontroly boli prejednávané v súčinnosti s Ing. O. N..
Listom zo dňa 19.2.2003 Daňový úrad Košice V vyzval daňového poradcu Ing. O. N., splnomocneného na zastupovanie žalobcu, o nahliadnutie do vybraných spisov exekučných konaní (čl. 288).
Listom zo dňa 19.3.2003 Daňový úrad Košice V požiadal Daňové riaditeľstvo SR, prac. Košice, o metodické usmernenie, pričom špecifikoval problém, že dňa 17.3.2003 obdržal odpoveď splnomocneného zástupcu žalobcu na žiadosť o nahliadnutie do vybraných exekučných spisov, podľa ktorej odpovede súdny exekútor je viazaný mlčanlivosťou a až po obdržaní rozhodnutia o zbavení mlčanlivosti v zmysle § 9 písm. b/ zák. 233/1995 Z.z. je pripravený na ich preukázanie (čl. 290-292).
Daňové riaditeľstvo SR, prac. Košice, odpovedalo Daňovému úradu Košice V listom zo dňa 9.5.2003 na žiadosť o metodické usmernenie (čl. 293-294), podľa záverov ktorej odpovede ak správca dane kvalifikoval postup daňového subjektu ako nesplnenie si povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností, je správca dane pri určení daňovej povinnosti oprávnený postupovať podľa § 29 ods. 6 zák. 511/1992 Zb.
Listom zo dňa 16.7.2003 oznámil JUDr. Eugen Kostovčík, daňový poradca a komerčný právnik, Daňovému úradu Košice V, že prevzal zastupovanie žalobcu v daňovom konaní.
Listom zo dňa 11.8.2003 Daňový úrad Košice V vyzval daňového poradcu a komerčného právnika žalobcu JUDr. Eugena Kostovčíka, aby sa dostavil dňa 10.9.2003 na prerokovanie protokolu o daňovej kontrole vykonanej na dani z pridanej hodnoty.
Dňa 10.9.2003 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní vo veci záverečného prerokovania Protokolu o daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty za január - december 1998 (čl. 298-301).
Z ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004 a ktorým bol zrušený zák. č. 58/1969 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Doterajším predpisom podľa uvedeného je predovšetkým zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v ďalšom len „Zákon").
Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Podľa ods. 2, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 2 Zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa ust. § 4 ods. 1 Zákona, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až § 17 Zákona (súčasťou je aj úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste), je objektívnou zodpovednosťou za škodu, t.j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok a to:
- nezákonné rozhodnutie,
- vznik škody,
- príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody.
Prvotnou podmienkou je teda existencia rozhodnutia, ktoré podľa ust. § 4 Zákona bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené. V danom prípade takýmto rozhodnutím bolo rozhodnutie Daňového úradu Košice V zo dňa 22.9.2003, č.j. 709/340/38785/2003-Ko, ktorým vydal Daňový úrad Košice V dodatočný platobný výmer na daň z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie r. 1998 v sume 883.539,- Sk, odvolanie voči ktorému rozhodnutiu nemalo odkladný účinok a ktoré bolo zrušené rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR zo dňa 9.1.2004, č. VI/256/28/2004.
O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t.j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo.
Pokiaľ sa jedná o vznik škody, v danom prípade žalobca tvrdil, že mu v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia Daňového úradu Košice V, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR, vznikla škoda vynaložením nákladov na jeho právne zastúpenie v daňovom konaní vo výške 16.217,- Sk + 162.163,- Sk, spolu 178.380,- Sk, náhradu ktorej si uplatnil.
V prípade tohto čiastkového nároku uplatneného žalobcom za ním vynaložené náklady na jeho právne zastúpenie v daňovom konaní, súd mal preukázané všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody - vynaloženie nákladov na právne zastúpenie, ktoré by žalobcovi neboli vznikli, ak by nezákonné rozhodnutie nebolo vydané a napokon súd mal za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vyloženými nákladmi žalobcu na právne zastúpenie.
Súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že nie je v tomto prípade daná príčinná súvislosť, nestotožnil sa s jej tvrdením, že trovy zastúpenia boli vynaložené za účelom preukázania tej skutočnosti, že žalobca nie je platcom DPH. Z odvolania podaného žalobcom proti dodatočnému platobnému výmeru jednoznačne vyplýva, že odvolacím dôvodom uplatneným žalobcom proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice V, ktoré bolo zrušené a ktoré sa tak stalo nezákonným, boli aj iné námietky než tvrdenie, že žalobca nie je platcom DPH a okrem iných aj námietka zániku práva na vyrubenie dane, ktorá bola úspešne vznesená a na základe vznesenia ktorej, t.j. na základe preklúzie práva, bolo rozhodnutie Daňového úradu Košice V zrušené. Trovy právneho zastúpenia žalobcu boli vynaložené v súlade s dojednaniami Zmluvy o právnej pomoci, boli vynaložené v súvislosti s výsledkami kontroly dane z pridanej hodnoty a na podanie riadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam v danej veci a zmluva bola uzavretá zmluva až do konečného rozhodnutia príslušného orgánu vo veci, resp. zaplatenia rozdielu na dani podľa dodatočných daňových priznaní.
Pokiaľ sa jedná o výšku vynaložených nákladov, uplatnil si žalobca alikvotnú časť (12/37, keďže právny zástupca zastupoval žalobcu aj v iných konaniach riešiacich iné zdaňovacie obdobia, celkom 37 zdaňovacích mesačných období a v tomto konaní si uplatnil pomernú časť - 12 mesiacov za zdaňovacie obdobia 01-12/1998) paušálnej odmeny za zastupovanie vo výške 16.217,- Sk a podielovej odmeny v plnej výške úspechu vo veci preplatkov dane zo sumy 500.000,- Sk, t.j. 162.163,- Sk (12/37 z 500.000,- Sk).
V prípade vynaložených paušálnych náhrad, bolo preukázané, že žalobca vynaložil celkom sumu 83.800,- Sk (faktúry FO 000107/03, FO 000133/03 a FO 000111/04) ako náhradu za výdavky právneho zástupcu, v konaní si žalobca uplatnil na zaplatenie z titulu náhrady škody 12/37 zo sumy 50.000,- Sk, t.j. z dojednanej paušálnej sumy na výdavky vo výške 50.000,- Sk bez DPH podľa čl. IV. 2. pôvodnej zmluvy, čo predstavuje 16.217,- Sk, ktorú sumu mal súd vzhľadom na výsledky dokazovania za dôvodne uplatnenú a preto v tejto časti náhradu škody žalobcovi priznal.
V prípade uplatnenej náhrady škody z titulu vyplatenej podielovej odmeny 500.000,- Sk, uplatnil si žalobca zaplatenie 162.163,- Sk ako 12/37 z dohodnutej podielovej odmeny 500.000,- Sk pre prípad plného úspechu vo veci v čl. IV. 3. zmluvy. Podiel 12/37 z 500.000,- Sk predstavuje žalovanú sumu 162.163,- Sk, žalobca preukázal, že vyúčtovanú podielovú odmenu právnemu zástupcovi zaplatil, preto súd aj túto žalovanú sumu z titulu náhrady škody žalobcovi priznal. Pokiaľ sa týka výšky priznanej náhrady škody žalobcovi z titulu zaplatenia podielovej odmeny daňovému zástupcovi, poukazuje súd na to, že podielová odmena za vybavenie veci - za vrátenie preplatkov z dane za zdaňovacie obdobie 01-12/1998 a 01/1997 bola žalobcovi vyúčtovaná faktúrou č. 048/04 zo dňa 31.3.2004, splatnou 15.4.2004 vo výške 232.011,90 Sk, žalobca si však uplatnil v konaní voči žalovanej z titulu náhrady
škody len 162.163,- Sk; ďalej poukazuje na to, že podielová odmena 500.000,- Sk (čl. IV. 3. zmluvy) bola dohodnutá na vybavenie vrátenia všetkých preplatkov celkom vo výške 2.339.185,- Sk, t.j. preplatok za r. 1998 vo výške 883.539,- Sk, ktorý bol v plnom rozsahu vrátený, predstavuje 37,77 %, čo by znamenalo nárok na 37,77 % z podielovej odmeny 500.000,- Sk, t.j. sumy 188.850,- Sk, ale žalobca si však uplatnil v konaní voči žalovanej z titulu náhrady škody len 162.163,- Sk, preto súd v uplatnenej výške náhradu škody žalobcovi priznal.
Celkom tak súd priznal žalobcovi z titulu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím náhradu škody za vynaložené náklady na právne zastúpenie vo výške 178.380,- Sk, t.j. 5.921,13 eura
Okrem náhrady škody za vynaložené náklady na právne zastúpenie si uplatnil žalobca aj náhradu škody vo výške 30 % pomernej časti ceny práce zamestnancov jeho ekonomického úseku, ktorí predkladali účtovné a daňové doklady, vysvetlenia a povinné evidencie počas, podľa žalobcu, neoprávnene vykonávanej kontroly od 1.5.2001 do 31.8.2003, a to v pomernej časti 12/37, ktorú určil sumou 161.117,- Sk. Žalobca sa jednoznačne nevyjadril, či si uplatňuje túto náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, príp. z titulu nesprávneho úradného postupu. Z charakteru takto uplatnenej náhrady škody, z výpovede žalobcu, ako aj z textu žalobného návrhu súd usúdil, že v danom prípade sa jedná o náhradu škody uplatnenú titulom nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný postup vymedzil žalobca tak, že spočíval jednak v neprimeranej dĺžke trvania daňovej kontroly (od 18.4.2001 do 10.9.2003), ako aj v jej vykonávaní v rozpore so zákonom, keďže od 31.12.2001, resp. od 31.12.2002 už nebolo možné vyrubiť daň (DPH) za zdaňovacie obdobia 01-12/1998 a teda mal žalobca za to, že bola vykonávaná kontrola bez akéhokoľvek účelu a odôvodnenia. Poukázal na to, že vyústila daňová kontrola do nezákonného rozhodnutia, čo malo nasvedčovať jej nezákonnosti. Na pojednávaní dňa 15.2.2012 žalobca doplnil svoje námietky ohľadom nesprávne vykonávanej daňovej kontroly, aj na nesprávnosť postupu daňových orgánov a uviedol, že v rozpore s ust. § 3 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. daňovú kontrolu vykonával a pokračoval v nej miestne nepríslušný Daňový úrad Košice V, pričom mal ju, podľa tvrdenia žalobcu, dokončiť Daňový úrad Košice II, ktorý kontrolu začal vykonávať.
Pokiaľ sa jedná o otázku pojmu nesprávneho úradného postupu, Zákon definíciu tohto pojmu neobsahuje. Môže sa jednať o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup sa odlišujú okolnosťami, ktoré odôvodňujú ich vznik. Konanie orgánu štátnej správy, ktoré je v súlade s jeho právnou úpravou, sa však môže skončiť vydaním nezákonného rozhodnutia. Naopak, konanie orgánu štátnej správy, ktoré je nesprávnym úradným postupom, môže byť ukončené vydaním zákonného rozhodnutia. Nemožno však vylúčiť ani kumuláciu oboch prípadov, teda nesprávny úradný postup štátnej správy, ktorý sa končí vydaním nezákonného rozhodnutia. V prípade uvedenej kumulácie je však potrebné odlišovať, či príčinou vzniku škody bolo nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup.
Pokiaľ sa jedná o námietku vykonávania daňovej kontroly v rozpore s ust. § 3 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb., súd uvádza, že v rozhodnom období, t.j. v čase vykonávania kontroly až do dňa 31.12.2003 jednalo sa o ust. § 3 ods. 12 veta prvá zák. č. 511/1992 Zb., podľa ktorého ak dôjde u daňového subjektu k zmene miestnej príslušnosti, dovtedy príslušný správca dane vykoná len neodkladné úkony a odstúpi spisový materiál daňovému subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ nezaniklo právo daň vyrubiť a dodatočne vyrubiť, tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným. V danom prípade Daňový úrad Košice II začal daňovú kontrolu 18.4.2001, dňa 18.2.2002 odstúpil spisový materiál Daňovému úradu Košice V, dňa 10.9.2003 daňová kontrola bola ukončená. Právo vyrubiť daň do 18.2.2002, kedy bol spisový materiál odstúpený, zaniklo pokiaľ sa týkalo vyrubenia dane za zdaňovacie obdobia 01 -11/1998, nezaniklo toto právo za zdaňovacie obdobie 12/1998. Súd poukazuje na to, že výsledkom vykonávanej daňovej kontroly bolo vydanie dňa 22.9.2003 dodatočného platobného výmeru, ktorý bol zrušený a v ktorého prípade sa jedná o nezákonné rozhodnutie, na ktorého základe si žalobca uplatnil náhradu škody. Preto, keďže výsledkom namietaného nesprávneho úradného postupu bolo vydanie rozhodnutia, ktoré bolo zrušené a na ktorého základe si žalobca uplatňuje náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia, nemožno postup predchádzajúci vydaniu takéhoto rozhodnutia,
keďže súvisel s rozhodovacou činnosťou, mať za nesprávny v zmysle ust. § 18 Zákona a uplatňovať si z neho duplicitne náhradu škody voči štátu.
Pokiaľ sa jedná o námietku vykonávania daňovej kontroly v rozpore so zákonom po uplynutí lehoty na vykonanie kontroly, v čase, kedy kontrolu Daňový úrad Košice II začal vykonávať (18.4.2001), výkon daňovej kontroly bol upravený v § 15 zák. č. 511/1992 Zb.. Podľa ust. § 15 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 30.11.2001, t.j. platnom v čase, kedy dňa 18.4.2001 kontrola začala „ustanovenia prvej časti s výnimkou § 30a sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu". T.j. použitie ustanovenia § 30a zák. č. 511/1992 Zb., pre daňovú kontrolu bolo výslovne vylúčené (§ 30a upravoval lehoty na rozhodnutia a opatrenia proti nečinnosti). T.j. neboli určené žiadne lehoty pre vykonávanie daňovej kontroly. Až s účinnosťou odo dňa 1. mája 2003 bol zákonom. č. 114/2003 Z.z. doplnený § 30a zák. č. 511/1992 Zb. o odsek 7, podľa ktorého správca dane bol povinný ukončiť daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Súčasne bolo doplnené, že orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac o šesť mesiacov. S účinnosťou od 1. mája 2003 bol doplnený § 30a zák. č. 511/1992 Zb. aj o odsek 8, podľa ktorého ak správca dane nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov do dňa jej začatia, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Doplnený do zák. č. 511/1992 Zb. bol § 105a, podľa ktorého na ukončenie daňovej kontroly, ktorá sa začala pred 1.májom 2003, sa vzťahuje ust. § 30a. Súčasne zákonom č. 114/2003 Z.z. bol zmenený s účinnosťou od 1. mája 2003 aj § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. tak, že podľa jeho znenia sa „ustanovenia prvej časti primerane použijú aj na daňovú kontrolu". V zmysle ust. § 105a zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom od 1. mája 2003 sa na ukončenie daňovej kontroly u žalobcu, ktorá sa začala pred 1.májom 2003 (dňa 18.4.2001) vzťahujú ust. § 30a a teda správca dane, v danom prípade Daňový úrad Košice V, bol povinný ukončiť daňovú kontrolu v lehote šiestich mesiacov od účinnosti zákona, t.j. do 30.10.2003. Daňová kontrola bola u žalobcu ukončená dňa 10.9.2003, t.j. v zákonom určenej lehote, keďže predtým pre ukončenie daňových kontrol zákon žiadne lehoty neurčoval. T.j. nedošlo k nezákonnému postupu daňového orgánu nedodržaním zákonom určenej lehoty na vykonanie kontroly.
Pokiaľ námietky žalobcu smerovali k tomu, že daňová kontrola trvala neprimerane dlhý čas, súd vykonaným dokazovaním nemal preukázaný nesprávny úradný postup daňového úradu, ktorý by bol spôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu ním uplatňovanú. Súd nezistil, že by boli daňové orgány postupovali v rozpore so záväznými právnym predpismi vzťahujúcimi sa na daňové konanie, preto ich konanie nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle Zákona. Daňový úrad zahájil kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu ako daňového subjektu dňom 18.4.2001 na základe žalobcom podaných dodatočných daňových priznaní za zdaňovacie obdobia 12/1997, 01-12/1998, 01-12/1999, 01-06/2000 a 08-11/2000. Ako vyplynulo z oboznámenia sa s predloženými listinnými dôkazmi, dĺžku trvania daňovej kontroly podstatným spôsobom ovplyvňoval aj samotný žalobca uplatňovaním rôznych námietok, či už voči postupom daňových kontrolórov alebo svojimi stanoviskami na požiadavky Daňového úradu o poskytnutie súčinnosti, keď žiadal predĺžiť poskytnutú lehotu napr. pre to, že sa nechal v daňovom konaní právne zastúpiť alebo tvrdeniami, že aby mohol poskytnúť súčinnosť, musí byť zbavený mlčanlivosti, ... . Pritom podľa ust. § 2 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. je právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní. T.j. súd nemal za preukázaný ani prvý z troch základných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a to nesprávny úradný postup.
V tejto súvislosti, t.j. v súvislosti s uplatnenou náhradou škody titulom pomernej časti ceny práce zamestnancov žalobcu poskytujúcich súčinnosť, považuje súd za potrebné poukázať aj na zákonnú povinnosť kontrolovaného daňového subjektu určenú v § 15 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. a to poskytovať požadované informácie buď sám daňový subjekt alebo ním určenou osobou, predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske a účtovné operácie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dostupné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu zamestnancom správcu dane a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom a zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, príp. kópie. T.j. ak zamestnanci žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu poskytovali súčinnosť zamestnancom správcu dane poskytovaním požadovaných informácií,
predkladaním účtovných a iných dokladov a podávaním vysvetlení, plnil si žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt len svoju zákonnú povinnosť. Tak ako uviedla žalovaná, bolo oprávnením správcu dane
- daňového orgánu vykonávať daňovú kontrolu.
Žalobca v konaní ani nepreukázal, že by boli jeho zamestnanci zaťažovaní v tejto súvislosti neprimerane okolnostiam daného prípadu, nad mieru určenú v § 15 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb., t.j. nad rozsah zákonom uloženej povinnosti kontrolovanému subjektu poskytovať požadovanú súčinnosť. Vyjadrenia žalobcu v tomto smere neboli konkrétne, bolo len všeobecného charakteru a nekonkrétny, a len paušálny bol aj ním predložený výpočet tejto údajnej škody vo výške 30 % z ceny práce štyroch jeho zamestnancov. Pritom povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno v konaní zaťažovali žalobcu. Ako už súd vyššie uviedol, nedospel k záveru, že daňová kontrola bola vykonávaná v rozpore so zákonom a v tejto súvislosti, ani že by boli zamestnanci žalobcu bezdôvodne poskytovali súčinnosť.
Napokon nebola preukázaná ani príčinná súvislosť, tieto náklady na mzdy zamestnancov bol by žalobca vynaložil aj vtedy, ak by neboli poskytovali dotyční zamestnanci súčinnosť kontrolórom z daňového úradu. Žalobca nepreukázal, v akom rozsahu títo jeho zamestnanci nemohli si v dôsledku poskytovania zákonom určenej súčinnosti plniť iné a aké konkrétne pracovné úlohy.
V prípade uplatnenia náhrady škody voči štátu z titulu nesprávneho úradného postupu vzniesla žalovaná námietku premlčania práva na náhradu škody (č.l. 586). Súd s poukazom na vyššieuvedený svoj záver o ukončení v anom prípade daňovej kontroly v zákonom stanovenej lehote, nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že daňová kontrola mala byť ukončená v lehote jedného roka od jej začatia, t.j. v danom prípade najneskôr do 18.4.2002 a teda žalobca sa už dňa 19.4.2002, podľa tvrdenia žalovanej, mohol dozvedieť, že dochádza k nesprávnemu úradnému postupu a ku vzniku škody, ktorá mu na základe jeho tvrdenia bola spôsobená tým, že sa jeho zamestnanci museli venovať správcovi dane a tým došlo k zásahu do jeho práv. Ďalej žalovaná uviedla, že z pohľadu plynutia trojročnej premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, kedy sa poškodený o škode dozvedel, je dôležité, že posledným dňom, kedy sa navrhovateľ mohol dozvedieť, že mu vznikla škoda, je deň 10.9.2003, kedy bola ukončená predmetná daňová kontrola a teda uplatnenie náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu správcu dane mohlo byť podľa žalovanej uplatnené na súde najneskôr 11.9.2006, v opačnom prípade je nárok premlčaný. Uviedla, že žalobca podal návrh na súd až 9.7.2007.
Pokiaľ sa jedná o Zákon, obsahuje osobitnú úpravu premlčacích lehôt. Subjektívna premlčacia lehota je tri roky a začala plynúť dňom, keď sa poškodený žalobca dozvedel o škode. Keďže objektívnu premlčaciu lehotu Zákon upravuje len pre právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pre objektívnu premlčaciu lehotu na uplatnenie práva na náhradu škody podľa Zákona z titulu nesprávneho úradného postupu platia ustanovenia Obč. zák. (§ 20 Zákona) a to konkrétne ust. § 106 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. T.j. keďže sa daňová kontrola skončila 10.9.2003, trojročná objektívna premlčacia lehota, len v rámci ktorej môže plynúť subjektívna premlčacia lehota, uplynula dňom 10.9.2006. Žaloba bola podaná na súde 9.7.2007, t.j. po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu.
Pokiaľ sa týka náhrady škody uplatnenej žalobcom z titulu ušlého príjmu žalobcu vo výške 2.402,552,- Sk spôsobeného nemožnosťou, resp. zmarením použitia preplatku dane 883.539,- Sk, kt
Poučenie:
Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia na Okresný súd Košice II. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.