Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/100/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu Ing. M. Z., nar. XX.X.XXXX, trvalé bytom D. XX, E., právne zastúpeného JUDr. Františkom Komkom, advokátom so sídlom Hlavná 27, Prešov, proti žalovanému: Inšpektorát práce Prešov, Konštantínova 6, Prešov, IČO: 35 531 088, o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -51 zo dňa 29.06.2011 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa ust. , , , a , , , , o štátnej službe a o inšpekcii práce v platnom znení. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pôvodný zamestnávateľ žalobcu, t. j. Národný inšpektorát práce Košice a Inšpektorát práce Prešov, v ktorom žalobca naposledy pracoval sú dva samostatné právne subjekty s vlastnou právnou subjektivitou. Z vykonaného dokazovania je taktiež nesporné, že Národný inšpektorát práce Košice rozhodnutím zo dňa 1.3.2007 rozhodol o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, ktorý bol na základe vlastného súhlasu trvalo preložený z Národného inšpektorátu práce Košice na Inšpektorát práce v Prešove. Vzhľadom na tieto skutočnosti je preto podľa názoru súdu právne bezpredmetné skúmať otázku, či žalobcovi malo byť ponúknuté jeho pôvodné miesto po odvolaní z funkcie hlavného inšpektora Inšpektorátu práce Prešov, keďže sa jedná o dva samostatné právne subjekty (zamestnávateľov) a takýto postup by bol možný iba v súlade s zákona o štátnej službe, navyše z vyjadrenia Národného inšpektorátu práce Košice zo dňa 21.6.2011 vyplýva, že Národný inšpektorát práce mal v čase odvolania žalobcu z funkcie hlavného inšpektora obsadené všetky štátnozamestnanecké miesta a dokonca v mesiaci september 2010 aj sám pristúpil k prepúšťaniu zamestnancov, pričom národný inšpektorát práce nemal žiadne záväzky voči žalobcovi, ktorý nebol od 1.3.2007 jeho zamestnancom. Vzhľadom na uvedené teda Inšpektorát práce Prešov nebol ani vôbec oprávnený a kompetentný ponúknuť žalobcovi jeho pôvodné miesto na Národnom inšpektoráte v Košiciach, resp. skúmať, či je toto miesto voľné alebo obsadené a z tohto hľadiska je teda výpoveď žalovaného daná žalobcovi platná.

Žalobca zároveň namietal neurčitosť výpovede, keďže v rámci výpovede zo dňa 27.9.2010, ktorú si osobne prevzal je uvedené, že mu bola daná výpoveď podľa § 47 písm. d) zákona o štátnej službe a v rámci tejto výpovede je spomenuté aj to, že jeho štátnozamestnanecký pomer končí výpoveďou v súlade s § 129 ods. 7 zákona o štátnej službe. Žalobca taktiež namietal, že sa na neho nemôže vzťahovať ustanovenie § 47 zákona o štátnej službe, keďže podľa § 6 ods. 6 aods. 10 sa tieto ustanovenia nevzťahujú na štátneho zamestnanca, ktorý je aj štatutárnym orgánom. K týmto námietkam žalobcu súd uvádza, že žalobca vykonával funkciu štatutárneho orgánu do 24.9.2010 a od 25.9.2010 túto funkciu nevykonával, teda v čase, keď mu bola daná výpoveď, t.j. 27.9.2010 už nebol štatutárnym orgánom a ustanovenia zákona o štátnej službe sa naňho vzťahovali. V súvislosti s použitím zákona o štátnej službe je podľa názoru súdu nesporné, že žalobca bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca s poukazom na ustanovenie v platnom znení. Pokiaľ žalobca namietal, že v rámci ustanovenia zákona o štátnej službe je explicitne uvedené, že výpoveď je možné dať vtedy, pokiaľ bol zamestnanec odvolaný z funkcie a zároveň nesúhlasí so zaradením na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, tak v tomto ohľade možno s námietkou žalobcu čiastočne súhlasiť, keďže zaradenie na tú istú funkciu nebolo samozrejme možné, čo potvrdil aj samotný žalobca, keďže dvaja hlavní inšpektori (štatutárni zástupcovia) na tom istom úrade fungovať nemohli. V tejto súvislosti je ale na mieste aplikácia prechodných ustanovení, a to , zákona o štátnej službe, pričom z poslednej vety odseku 6 citovaného ustanovenia vyplýva, že po skončení vykonávania funkcie štatutárneho orgánu sa štátny zamestnanec zaradí na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ak na štátnozamestnaneckom mieste, na ktorom vykonával službu pred vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu vykonáva štátnu, službu štátny zamestnanec v stálej službe. Toto ustanovenie sa však, podľa názoru súdu, vzťahuje na ten istý služobný úrad, teda bolo by to v prípade, pokiaľ by bol žalobca do funkcie hlavného inšpektora vymenovaný z nižšej funkcie na tom istom úrade, teda pokiaľ by bol aj pred menovaním do funkcie hlavného inšpektora pracoval na Inšpektoráte práce Prešov. Žalobca ale na Inšpektoráte práce Prešov nepracoval v žiadnej inej funkcii, iba priamo vo funkcii hlavného inšpektora. Vzhľadom na túto skutočnosť je teda na mieste použitie odseku 7 citovaného ustanovenia a teda, že služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak tento štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, čo je vlastne prípad žalobcu, keďže je nesporné, že tento odmietol iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré mu bolo ponúknuté v rámci zamestnávateľa, t.j. Inšpektorátu práce Prešov a teda v tomto ohľade postupoval žalovaný správne, pokiaľ dal žalobcovi výpoveď v rámci ktorej poukázal aj na ustanovenie a taktiež aj na ustanovenie cit. zákona, keďže samotná výpoveď je vo všeobecnosti upravená v cit. zákona a dôvody výpovede vzťahujúce sa aj na tento prípad sú upravené aj v rámci prechodných ustanovení, konkrétne v prípade žalobcu v cit. zákona. Vzhľadom na uvedené teda nemožno konštatovať, že by výpoveď daná žalobcovi bola neurčitá a to aj s poukazom na , keďže vôľa žalovaného v danom prípade je určitá a nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Taktiež je s poukazom na ustanovenie (jeho aplikácia vyplýva z zákona o štátnej službe) zrejmý dôvod výpovede, ktorý vo všeobecnosti vyplýva z zákona o štátnej službe a ktorý je v predmetnej veci konkretizovaný v zákona o štátnej službe.

Súd prvého stupňa tiež poukázal na to, že čo sa týka odvolania z funkcie vedúceho zamestnanca (§ 37 ods. 5 zákona o štátnej službe) tak predmetné ustanovenie je koncipované širšie, keďže sa vzťahuje na všetky štátne orgány a ich zložky, pričom odvolanie žalobcu z funkcie hlavného inšpektora t.j. štatutárneho orgánu vyplýva z osobitného predpisu a to z v platnom znení. V súvislosti s aplikáciou zákona o štátnej službe ohľadom skutočnosti, ktorú namietal žalobca, teda nesúhlasom zamestnanca so zaradením na ten istý odbor v štátnej služby a na tú istú funkciu (), tak v tomto ohľade pojem funkcia používa v rámci rozlíšenia platových tried a keďže platová trieda 9 prináležala iba hlavnému inšpektorovi, ktorí samozrejme nemohli byť dvaja, tak žalobcovi mohlo byť ponúknuté iba miesto v maximálnej platovej triede 8, čo mu aj bolo ponúknuté, avšak žalobca toto miesto odmietol.

Súd prvého stupňa zároveň poukázal na to, že vzhľadom na zákonnú úpravu odvolávania a menovania do funkcie hlavného inšpektora ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, čo predstavuje zároveň aj riziko odvolania z funkcie pre subjekt, ktorý takúto funkcie prijme, nie je vo všeobecnosti od zamestnávateľa, teda aj od žalovaného, objektívne možné požadovať, aby takto odvolanému zamestnancovi ponúkol úplne totožné miesto s tým istým platom. Preto je v takýchto prípadoch možné

riešiť dané situácie po odvolaní štatutárneho orgánu iba ponúknutím iného vhodného miesta a v prípade pokiaľ to zamestnanec neakceptuje, neostáva zamestnávateľovi, v prípade ak sa so zamestnancom nedohodne inak, iná možnosť, ako dať zamestnancovi výpoveď. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, preto súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. Vzhľadom na skutočnosť, že úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania, súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Právnym dôvodom odvolania je, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj že rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietal aj nedostatok odôvodnenia rozsudku podľa ust. ( ďalej len ). Mal za to, že v prejednávanej veci bolo konanie pred súdom prvého stupňa postihnuté vadou, a to odňatím možnosti konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa dôkazy, ktoré boli vyhodnotené v priebehu celého konania vyhodnotil nesprávne, výlučne jednostranne v prospech žalovaného. Poukázal na znenie ust. V prípade, ak zamestnávateľ vo výpovedi neuvedie výpovedný dôvod vôbec, alebo ho nedostatočne konkretizuje alebo ak dôjde k dodatočnej zmene výpovedného dôvodu, je výpoveď neplatná (viď R NS SR ).

Z listinného dôkazu samotnej písomnej výpovede odporcu zo dňa 27.9.2010, z prvého odstavca textu vyplýva, že podľa 47 písm. d) o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov Vám dávam výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru".

Z tretieho odstavca tej istej listiny vyplýva ..."keďže ste po skončení vykonávania funkcie hlavného inšpektora práce nesúhlasili s trvalým preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a nedohodli ste sa so služobným úradom - Inšpektorátom práce Prešov inak, Váš štátnozamestnanecký pomer skončí výpoveďou v súlade s § 129 ods. 7 zák. o štátnej službe. "

Pri správnom výklade obsahu písomnej výpovede je potrebné dospieť k záveru, podľa akého hmotnoprávneho ustanovenia zákona o štátnej službe bola daná výpoveď, t.j. či podľa § 47 písm. d) alebo § 129 ods. 7. Hodnotením tejto základnej hmotnoprávnej podmienky výpovede sa súd objektívne nezaoberal, čo je potrebné považovať- za nesprávne a nezákonné. Tým, že mu bola daná výpoveď z dvoch dôvodov - podľa § 47 písm. d) a § 129 ods. 7 zák. o štátnej službe - z tohto dôvodu dôvod výpovede je neurčitý a takúto výpoveď z dôvodu neurčitosti je potrebné považovať za neplatnú. Výpovedný dôvod podľa § 47 písm. d) sa vzťahuje na prípady, keď štátny zamestnanec bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 3 písm. b) a c) (nie je to náš prípad), alebo podľa § 37 ods. 4 a 5 (nie je to náš prípad), nesúhlasí so zaradením na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29) a nedohodne sa so služobným úradom inak. Podľa § 37 ods. 4 vedúci úradu môže so súhlasom štatutárneho orgánu odvolať z funkcie vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi aj bez uvedenia dôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 37 ods. 5 vedúci úradu na návrh štatutárneho orgánu alebo na návrh štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii odvolá aj bez uvedenia dôvodu vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi štatutárny orgán alebo štátny zamestnanec vo verejnej funkcii. V prejednávanej veci je taktiež nesporné, že žalobca bol odvolaný z funkcie štatutárneho orgánu - hlavného inšpektora práce na Inšpektoráte práce v Prešove, a to ministrom práce sociálnych vecí a rodiny Ing. Jozefom Mihálom s účinnosťou od 25.9.2010 (sobota), pričom následne po nedeli (26.9.2010) mu bola daná dňa 27.9.2010 (pondelok, najbližší pracovný deň) výpoveď. Z tohto dôvodu preto nemožno v žiadnom prípade prijať argumentáciu žalovaného, ako aj v tomto smere právny názor súdu I. stupňa, že v čase dania výpovede už nebol štatutárnym orgánom.

Poukázal na ust. § 32 ods. 1 zákona o štátnej službe a ust. § 26 ods. 1 zákona o štátnej službe. Mal za to, že jeho štátnozamestnanecký pomer bol založený služobnou zmluvou s materskou zložkou, ktorou je NIP Košice ( Národný inšpektorát práce Košice ). K zmene štátnozamestnaneckého pomeru - trvalému preloženiu na vykonávanie štátnej služby došlo rozhodnutím NIP Košice č. 07-I./03-2007-RZ-1 zo dňa 1.3.2007. Pred týmto rozhodnutím bol odvolaný z funkcie predstaveného NIP Košice dňa 28.2.2007, čís. 213/02-2007-RZ. Treba však poznamenať, že služobná zmluva, ktorou bol štátnozamestnanecký pomer založený, je naďalej platná a účinná a je evidovaná na NIP Košice. Z tohto dôvodu preto nemožno súhlasiť so záverom súdu I. stupňa, že ustanovenie § 129 ods. 6 zák. o štátnej službe neprichádza do úvahy, pretože ide o samostatné dva nezávislé subjekty.

Súd prvého stupňa mal vykonať ním navrhovaný dôkaz urobiť dotaz na NIP Košice, či pôvodné štátnozamestnanecké miesto, z ktorého odchádzal na funkciu štatutárneho orgánu u žalovaného bolo alebo nebolo obsadené štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe. Podľa názoru žalobcu toto miesto nebolo obsadené, bolo voľné, a preto bolo povinnosťou žalovaného, ako zamestnávateľa žalobcu, ponúknuť mu v rámci výkonu štátnej služby toto miesto. Ponuka inej vhodnej práce je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa. Jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede (RNS SR ).

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na ust. a na ust. a a ust. Osobitný predpis, a to , v tomto prípade ustanovoval presný spôsob odvolávania hlavného inšpektora práce. Žalobca bol Ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky dňa 22.09.2010, s účinnosťou od 24.09.2010 odvolaný z funkcie hlavného inšpektora práce Inšpektorátu práce Prešov podľa Odvolanie z funkcie tak bolo vykonané v súlade s uvedenými právnymi predpismi. Inšpektorát práce Prešov vo výpovedi preukázal, že splnil požiadavky prechodných ustanovení, a preukázal aj odvolanie Ing. Mošona z funkcie. Práve preto bol oprávnený podľa aj skončiť štátnozamestnanecký pomer žalobcu.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 06.03.2012 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pričom na doplnenie a zdôvodnenie správnosti rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu považuje za potrebné ešte dodať.

Podľa ust. - štátny Zamestnanec, ktorý k 31. októbru 2009 vykonáva štátnu službu vo funkcii štatutárneho orgánu okrem štátneho zamestnanca podľa odseku 5, sa považuje za štátneho zamestnanca podľa . Štátny zamestnanec, ktorý v čase vymenovania do funkcie štatutárneho orgánu podľa prvej vety bol štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, sa považuje za štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe podľa tohto zákona. Po skončení vykonávania funkcie sa štátny zamestnanec podľa druhej vety zaradí na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ak na štátnozamestnaneckom mieste, na ktorom vykonával štátnu službu pred vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu, vykonáva štátnu službu štátny zamestnanec v stálej štátnej službe a ak sa nedohodne so služobným úradom inak.

Podľa ust. , služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi podľa odseku 5 tretej vety a odseku 6 tretej vety výpoveď, ak tento štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto pre neho nemá a ak sa nedohodne s týmto štátnym zamestnancom inak. Štátnemu zamestnancovi pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa prvej vety

alebo dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru z toho istého dôvodu patrí odstupné v sume podľa § 53 ods. 4.

Podľa ust. o inšpekcii práce v platnom znení, inšpektorát práce riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný inšpektor práce, ktorého na návrh generálneho riaditeľa vymenúva a odvoláva minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Hlavným inšpektorom práce môže byť inšpektor práce, ktorý má odbornú prax inšpektora práce najmenej 5 rokov. Hlavný inšpektor práce zodpovedá za činnosť inšpektorátu práce generálnemu riaditeľovi.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca bol ministrom práce sociálnych vecí a rodiny SR podľa ust. odvolaný z funkcie hlavného inšpektora práce Inšpektorátu práce Prešov. Žalobca vykonával funkciu štatutárneho orgánu do 24.09.2010. Od 25.09.2010 túto funkciu nevykonával. Neobstojí preto námietka žalobcu, že výpoveď mu bola daná hneď v pondelok dňa 27.09.2010, teda bol ešte štatutárnym orgánom. Žalobca už štatutárnym orgánom nebol, preto sa ustanovenia zákona o štátnej službe na žalobcu vzťahovali. Žalobca na Inšpektoráte práce Prešov nepracoval v inej funkcii iba priamo vo funkcii hlavného inšpektora. Preto bolo namieste požiť odseku 7 , pretože žalobca nesúhlasil s trvalým preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. V konaní bolo nesporné, že žalobca ponúknuté miesto v rámci zamestnávateľa, t. j. Inšpektorátu práce Prešov odmietol. I odvolací súd má za to, že výpoveď daná žalobcovi bola určitá. Dôvod výpovede vo všeobecnosti vyplýva z ust. zákona o štátnej službe, ktorý je konkretizovaný v ust. zákona o štátnej službe.

K uvedenému je potrebné dodať, že v priebehu konania bolo preukázané, že pôvodný zamestnávateľ žalobcu, t. j. Národný inšpektorát práce Košice a žalovaný Inšpektorát práce Prešov, kde žalobca naposledy pracoval a ktorý mu dal výpoveď sú dva samostatné právne subjekty s vlastnou právnou subjektivitou. Národný inšpektorát práce Košice rozhodnutím zo dňa 01.03.2007 rozhodol o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, ktorý bol na základe vlastného súhlasu trvalo preložený z Národného inšpektorátu práce Košice na Inšpektorát práce v Prešove. Národný inšpektorát práce Košice, teda nemal prečo ponúkať žalobcovi jeho pôvodné pracovné miesto. Zároveň z vyjadrenia Národného inšpektorátu práce Košice zo dňa 21.06.2011 vyplýva, že v čase odvolania žalobcu z funkcie hlavného inšpektora boli obsadené všetky štátnozamestnanecké miesta a v mesiace september 2010 aj Národný inšpektorát Košice pristúpil k prepúšťaniu zamestnancov. Zároveň z vyjadrenia Národného inšpektorátu práce Košice vyplýva, že nemal žiadne záväzky voči žalobcovi, ktorý nebol od 01.03.2007 jeho zamestnancom.

Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je riadne odôvodnený. Z ust. vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie , čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Súd prvého stupňa riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, neexistuje teda nesúlad medzi právnymi závermi súdu prvého stupňa a jeho skutkovými zisteniami, preto žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Súd prvého stupňa správne rozhodol i o trovách konania, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. Neúspešný žalobca nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.