Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RA-4C/30/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Revúcej, samosudcom JUDr. Petrom Kvietkom, v právnej veci navrhovateľa Q. J., F.. XX. XX. XXXX, bytom A. Č.. XXX, v konaní zastúpeného súdom ustanoveným zástupcom Centrom právnej pomoci, so sídlom Bratislava, Námestie slobody č. 12, kancelária Rimavská Sobota, Námestie M. Tompu č. 2, proti odporcovi Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

rozhodol:

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .

Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Navrhovateľ podal na Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 12. 03. 2009 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. XXX/XXXX-BA, BA-XXXX/XXXX, XXX-XXX/XXXX, XXXXXXXXXX, zo dňa 29. 01. 2009, ktorým rozhodnutím odporca potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Rožňava č. XXX-XXXX/XXXX-X, XXXXXXXXXX, zo dňa 19. 11. 2008, ktorým bol navrhovateľovi priznaný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 477,99 € v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 01. 04. 1987. Navrhovateľ žiadal k sumu 477,99 € pripočítať úrok a žiadal priznať odškodnenie za 20 rokov neľudského zaobchádzania a zdĺhavého úmyselného preťahovania jeho záležitosti zo strany Sociálnej poisťovne - pobočky Rožňava. Žiadal Krajský súd, aby bol spravodlivo odškodnený zo Sociálnej poisťovne, začo má za 20 rokov vybavovania celej záležitosti nárok.

Na výzvu Krajského súdu Banská Bystrica navrhovateľ v podaní doručenom Krajskému súdu dňa 17. 04. 2009 upresnil návrh tak, že sa domáha zrušenia rozhodnutia odporcu, ako aj správneho orgánu prvého stupňa. Ďalej sa domáhal finančného odškodnenia za 20 rokov neľudského zaobchádzania a spôsobenú ujmu na zdraví s následkom ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré mu sociálna poisťovňa svojím správaním spôsobila, keď mu ustavične zamietala invaliditu ako aj chorobu z povolania v dôsledku rasovej diskriminácie voči jeho osobe.

Krajský súd v Banskej Bystrici v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 07. 12. 2009, potom, čo navrhovateľ na pojednávaní dňa 29. 09. 2010 uviedol, že „uplatňuje odškodnenie voči sociálnej poisťovni 100 000,-- € za neľudské zaobchádzanie a diskrimináciu pretrvávajúcu 20 rokov“, vylúčil tento uplatnený nárok na samostatné konanie uznesením č. k. -90, zo dňa 15. 12. 2010. Krajský súd v Banskej Bystrici zároveň týmto uznesením vyslovil svoju vecnú a miestnu nepríslušnosť na konanie o nároku žalobcu „o odškodnenie 100 000,-- € za neľudské zaobchádzanie a diskrimináciu pretrvávajúcu 20 rokov“. Týmto uznesením Krajský súd súčasne vyslovil, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec postúpená Okresnému súdu v Revúcej ako súdu vecne a miestne príslušnému.

Okresný súd v Revúcej predvolal navrhovateľa na informatívny výsluch na deň 14. 04. 2011. Navrhovateľ na informatívnom výsluchu uviedol, že na podanom návrhu trvá. Zároveň uviedol, že si uvedomuje, že jeho návrh nie je právne perfektný a trpí vadami, ktoré navrhovateľ prisľúbil odstrániť potom, ako sa skontaktuje so svojim právnym zástupcom.

Dňa 12. 05. 2011 bolo Okresnému súdu Revúca doručené podanie navrhovateľa zo dňa 10. 05. 2011, ktorým navrhovateľ požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Okresný súd v Revúcej uznesením č. k. -26, zo dňa 31. 05. 2011, návrhu navrhovateľa o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vyhovel a zároveň navrhovateľovi ustanovil na zastupovanie v konaní Centrum právnej pomoci.

Okresný súd v Revúcej, uznesením č. k. -30, zo dňa 28. 07. 2011 vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu.

Navrhovateľ prostredníctvom súdom ustanoveného zástupcu doručil Okresnému súdu Revúca dňa 28. 09. 2011 podanie zo dňa 11. 08. 2011, ktorým reagoval na výzvu súdu na odstránenie nedostatkov podaného návrhu. Navrhovateľ v tomto podaní uviedol, že svoju žiadosť o náhradu nemajetkovej ujmy opiera o ustanovenie a tiež o ustanovenia antidiskriminačného zákona, ktoré upravujú uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľ uviedol, že odporca svojím konaním, a to vydávaním rozhodnutí, pri zisťovaní zdravotného stavu, nezaobchádzal s navrhovateľom tak ako s inými osobami v porovnateľnej situácii. Navrhovateľ upresnil návrh tak, že „odporca je povinný uhradiť nemajetkovú ujmu navrhovateľovi vo výške 100 000,-- € za neľudské zaobchádzanie a diskrimináciu v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia“.

Odporca sa k podanému návrhu písomne vyjadril podaním zo dňa 14. 10. 2011, ktoré bolo súdu doručené 24. 10. 2011. Vo vyjadrení odporca navrhol, aby súd návrh navrhovateľa zamietol. Na zdôvodnenie svojho návrhu odporca uviedol, že Sociálna poisťovňa pri posudzovaní zdravotného stavu navrhovateľa a následne pri rozhodovaní jeho nároku na jednotlivé dávky sociálneho poistenia, postupovala v súlade s platnými právnymi predpismi, vychádzajúc z odborných lekárskych nálezov predkladaných navrhovateľom.

Pojednávanie konané dňa 13. 03. 2012 súd uskutočnil v neprítomnosti navrhovateľa, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil zdravotnými dôvodmi, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania.

Súdom ustanovený zástupca navrhovateľa na pojednávaní konanom dňa 13. 03. 2012 uviedol, že na základe rozhovoru s navrhovateľom sa navrhovateľ už nemieni domáhať titulom náhrady škody žiadnej sumy voči odporcovi, pretože mu bolo doplatených 6 000,-- €, a to v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o zrušení a vrátení veci Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Navrhovateľ sa však naďalej mieni domáhať zaplatenia 100 000,-- € titulom rasovej diskriminácie. Súdom ustanovený zástupca navrhovateľa na pojednávaní tiež uviedol, že navrhovateľ mu neposkytol žiadne dôkazy, a teda k uplatňovanému nároku sa nevie bližšie vyjadriť.

Odporca na pojednávaní konanom dňa 13. 03. 2012 zotrval na svojom písomnom vyjadrení. Naviac zdôraznil, že v žiadnom prípade nepostupoval voči navrhovateľovi diskriminujúco alebo inak znevýhodňujúco. Pri rozhodovaní o nárokoch navrhovateľa vždy postupoval v súlade s platnou legislatívou, takisto ako aj voči ostatným klientom Sociálnej poisťovne.

Podľa v platnom znení o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Antidiskriminačný zákon), dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa § 2 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

Podľa § 3 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa § 3 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.

Podľa § 9 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 Antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 11 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").

Podľa § 11 ods.2 Antidiskriminačného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Pri uplatnení nárokov vyplývajúcich z nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, resp. nárokov vyplývajúcich z diskriminácie podľa Antidiskriminačného zákona a pri posúdení, či určité konanie bolo alebo nebolo diskriminačné, resp. či ním bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, sa kladie dôraz na dôvod diskriminácie uvedený v § 2 ods. 2 Antidiskriminačného zákona. Určité konanie je možné posúdiť ako antidiskriminačné len vtedy, ak k nemu došlo z niektorých dôvodov uvedených v tomto ustanovení.

Antidiskriminačný zákon so sebou vo svojom ustanovení § 11 ods. 2 priniesol aj zmenu procesných práv osoby, ktorá sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania domáha v súdnom konaní takým spôsobom, že dôkazné bremeno o tom, že nedošlo k porušeniu tejto zásady sa prenesie na stranu žalovaného (odporcu), v prípade, ak žalobca (navrhovateľ) oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Toto však neznamená, že dôkazné bremeno v konaniach o antidiskriminačných žalobách ťaží výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj navrhovateľa. K preneseniu dôkazného bremena na odporcu totiž nedochádza pri akomkoľvek tvrdení, resp. tvrdeniach navrhovateľa, ale len pri takých tvrdeniach, ktoré musí navrhovateľ aj preukázať, teda uniesť o nich dôkazné bremeno, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Navrhovateľ je na prvom mieste povinný preukázať zásah na prvý pohľad (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie navrhovateľa, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Navrhovateľ musí tvrdiť a tieto tvrdenia preukázať takým spôsobom, že z neho bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. ). Zároveň musí navrhovateľ tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky odporcu spočívajúcej v niektorom z dôvodov diskriminácie uvedeného v § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona. Túto pohnútku odporcu však navrhovateľ už preukazovať nemusí. Až na takomto základe, teda po splnení si povinnosti tvrdenia o zásahu, ktoré musí byť preukázané zo strany navrhovateľa a po splnení povinnosti tvrdenia o dôvode diskriminácie dochádza k preneseniu dôkazného bremena na odporcu.

V súdenej veci minimálne druhá povinnosť zo strany navrhovateľa splnená nebola takým spôsobom, aby došlo k preneseniu dôkazného bremena na odporcu. Ako bolo vyššie uvedené, Antidiskriminačný zákon kladie dôraz na dôvod diskriminácie, čo znamená, že k porušeniu zákazu diskriminácie, resp. k porušeniu dodržania zásady rovnakého zaobchádzania môže dôjsť len konaním vedeným z niektorých dôvodov uvedených v Antidiskriminačnom zákone. Nie je pritom vylúčené, aby osoba bola diskriminovaná kumulatívne z viacerých dôvodov uvedených v Antidiskriminačnom zákone (napr. z dôvodu pohlavia a z dôvodu príslušnosti k etnickej skupine, alebo z dôvodu pohlavia a veku alebo z dôvodu sexuálnej orientácie a veku a pod.) Len ťažko však možno prima facie, teda na prvý pohľad považovať za diskriminačné konanie odporcu, ktorý vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona, a ktorá mala byť v prípade navrhovateľa vedená iným spôsobom ako to tvrdil navrhovateľ.

Ako súd vyššie uviedol, pri posúdení či určité konanie môže predstavovať diskrimináciu, je potrebné dôraz klásť na dôvod, ktorým sú tieto konania vedené, nie na diskriminovanú osobu. Aby v danom prípade bolo možné hovoriť o diskriminácii, museli by byť jednotlivé navrhovateľom tvrdené diskriminačné konania odporcu vedené jednotným dôvodom diskriminácie. Je však zrejmé, že takýto jednotný dôvod diskriminácie v danom prípade neexistuje. Jediné, čo vyššie uvedené konania odporcu spája, je že boli urobené vo vzťahu k navrhovateľovi a že ich navrhovateľ hodnotí ako konanie pre neho nepriaznivé, resp. porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania.

Navrhovateľ má povinnosť preukazovať znevýhodňujúce zaobchádzanie pomocou porovnania s komparátorom, keď navrhovateľ tvrdí, že bol s týmto komparátorom v zrovnateľnej situácii.

Samotná skutočnosť, že niektoré z konaní odporcu navrhovateľ hodnotí ako diskriminujúce, dokonca ani keby niektoré z konaní odporcu predstavovali porušenie zákona, interného predpisu odporcu alebo dobrých mravov, sama osobe neznamená, že nimi odporca konal diskriminačne a porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Odporca ako orgán verejnej moci vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona a jeho rozhodnutia sú preskúmateľné súdom, čo nakoniec bolo v konaní potvrdené rozsudkom Krajského súdu sp. zn. , zo dňa 15. 10. 2010, ktorým bolo rozhodnutie odporcu zrušené a vec vrátená odporcovi na ďalšie konanie.

V zmysle vyššie uvedeného bolo teda povinnosťou navrhovateľa v predmetnom konaní preukázať dôvod diskriminácie a okolnosti, od ktorých by bolo možné odvodiť, že bol priamo alebo nepriamo diskriminovaný v súvislosti s týmto dôvodom. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov v zákone uvedených nemožno spájať len so subjektívnymi pocitmi toho, koho sa má týkať. Je nevyhnutné preukázať, že ide o stav objektívny, pri ktorom by intenzitu nepriaznivého zásahu pociťovala aj ktorákoľvek iná osoba. V súdenej veci však nevyplynulo, že by objektívne existoval stav, z ktorého by bolo možné vyvodiť iný spôsob zaobchádzania s navrhovateľom ako s inými klientmi odporcu (Sociálnej poisťovne). Naviac navrhovateľ o tomto žiadne dôkazy nepredložil a ani ich neoznačil.

Na základe vyššie uvedených dôvodov mal súd zato, že nárok uplatnený navrhovateľom nie je daný, a preto návrh navrhovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa . Odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, súd náhradu trov konania nepriznal, pretože ich náhradu nepožadoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolania do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odôvodnení sa má popri všeobecných náležitostiach ( - musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované, je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastníkov dostal jeden rovnopis) uviesť proti ktorému rozhodnutie smeruje, a v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove mal. detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.