Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Co-38-2012.pdf
PDF · 125.59 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/38/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a členov JUDr. Márie Rišiaňovej a Štefana Huljaka v právnej veci žalobcu: SKP, k. s., so sídlom Lazovná 64, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 44 915 691, správca konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s.r.o. „v konkurze", Košútska 1342, Sládkovičovo, IČO: 36 814 148, právne zast.: JUDr. Pavol Konečný, advokát, Advokátska kancelária Hurbanova 14A, Banská Bystrica proti žalovanému: PROGRESS PLAST, s.r.o., so sídlom Rakytovská cesta 6/C, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 749 923, o zaplatenie sumy 166,59 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu zo dňa 17. 01. 2012 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26Cbi/45/2010-136 zo dňa 29. 11. 2011, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd zamietol žalobu a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa konštatuje:
„Žalobca sa svojou žalobou domáhal zaplatenia sumy 166,59 Eur s príslušenstvom na základe od žalovaného na základe Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalovaný uzavrieť s poskytovateľom, t. j. s právnym predchodcom žalobcu Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bratislava dňa 25. 07. 2007.
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 05. 05.2011 č. k. 26Cbi 45/2010-99 žalobu žalobcu zamietol, žalovanému právo na náhradu trov tohto konania nepriznal.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 15. 08. 2011 č. k. 13Co 223/2010 - 120 rozsudok Okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd mal zmätočné a protichodné tvrdenia žalobcu odstrániť v priebehu konania; navrhovateľ totiž v priebehu konania vrátane podaného odvolania jednoznačne pravdivo neopísal rozhodujúce skutočnosti a neponúkol overené dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia osvedčovali. Navrhovateľ sa totiž domáhal nároku na základe zmluvy, ktorú mal jeho právny predchodca uzavrieť dňa 25. 07. 2007, ktorú zmluvu však navrhovateľ nepredložil. V spise sú založené neoverené kópie ďalších dvoch zmlúv a to zo dňa 20. 09. 2007 ako aj 27. 02. 2007. Ako dôkazy sú taktiež pripojené fotokópie faktúr, z ktorých sa však nedá identifikovať, k akej konkrétnej zmluve sa vzťahujú. Vo vyjadrení navrhovateľa zo dňa 12. 01. 2011 sa navrhovateľ odvoláva na zmluvu uzatvorenú dňa 25. 07. 2007, v odvolaní ale tvrdí, že podaním zo dňa 12. 01. 2011 označil zmluvu zo dňa 20. 09. 2007. Prvostupňový súd poukázal na zmluvu, z ktorej navrhovateľ svoj nárok odôvodňoval, t. j. na zmluvu zo dňa 25. 07. 2007 a správne
zdôvodnil, že predložené zmluvy zo dňa 27. 02. 2007 a 20. 09. 2007 nie sú tými, ktoré by bolo možné stotožniť s návrhom a tak priznať právo.
Po rozhodnutí odvolacieho súdu žalobca predložil súdu písomné vyjadrenie, v ktorom dáva do pozornosti, že odporca uzatvoril dňa 20. 09. 2007 so spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. (Poskytovateľom) zmluvu o pripojení TP 9901103307, predmetom ktorej bolo akciové zriadenie telefónnej prípojky za 1 Sk za predpokladu, že odporca dodrží zmluvnú dobu viazanosti v trvaní 3 mesiace a poskytovanie verejnej telekomunikačnej služby v programe Biznis Slovensko pre koncové telefónne číslo XXXXXXXXXX. Predmetom zmluvy bolo preto poskytovanie verejnej telekomunikačnej služby v programe Biznis Slovensko, teda tej služby, ktorú mal odporca fakturovanú v žalovaných faktúrach a ktoré sú predmetom tohto konania. Navrhovateľ sa preto domnieva, že Krajský súd nesprávne konštatoval, že zmluva zo dňa 20. 09. 2007 nie je tou zmluvou, ktorú by bolo možné stotožniť s návrhom a priznať tak právo, nakoľko práve zmluva zo dňa 20. 09. 2007 (20. 09. 2007 je dátum, kedy bola zmluva podpísaná, dátum 25. 07. 2007 je dátum prevzatia zmluvy zmluvnými stranami) je zmluva, titulom ktorej boli odporcovi vyúčtované faktúry, ktoré tvoria predmet tohto konania. Zmluva zo dňa 20. 09. 2007 a zmluva zo dňa 25. 07. 2007, ktoré Krajský súd rozdelil na dve odlišné zmluvy je stále tá istá zmluva, pričom dátumy, ktoré sú na nej uvedené sú odlišne z toho dôvodu, že jeden dátum - 25. 07. 2007 je dátum, kedy bola Zmluvy o pripojení prevzatá zmluvnými stranami a dátum 20. 09. 2007 je dátum, kedy bola skutočne uzatvorená. Jedná sa však o tú istú zmluvu o pripojení o poskytovaní telekomunikačnej služby v programe Biznis Slovensko. Navrhovateľ ďalej uvádza, že v prílohe tohto vyjadrenia zasiela súdu zmluvu o pripojení č. TP 9901103307, ktorá bola súdu zasielaná aj v prílohe vyjadrenia zo dňa 12. 01. 2011 a ktorá jednoznačne preukazuje pasívnu legitimáciu odporcu v tomto konaní, pričom predmetom tejto zmluvy bolo poskytovanie telekomunikačných služieb, ktoré boli odporcovi fakturované v žalovaných faktúrach (služba Biznis Slovensko). Navrhovateľ sa preto domnieva, že jeho nárok je dôvodný a preukázaný.
Súd doplnil dokazovanie predloženou zmluvou o pripojení uzavretej medzi poskytovateľom a žalovaným, na ktorej sú uvedené oba dátumy uvádzané navrhovateľom, t. j. 25. 07. 2007 aj 20. 09. 2007 a zistil tento skutkový stav:
Právny predchodca žalobcu (poskytovateľ) uzavrel so žalovaným Zmluvu o pripojení č. TP 9901103307, predmetom ktorej bolo poskytovanie verejnej telekomunikačnej služby v programe Biznis Slovensko a ktorú žalovaný podpísal dňa 25. 07. 2007 a poskytovateľ dňa 25. 07. 2007 a 20. 09. 2007. Právny predchodca žalobcu faktúrou č. 7883280899 splatnou 17. 02. 2008 vyfakturoval žalovanému vo výške 72,99 Eur zmluvnú pokutu Leto 2007 Biznis Slovensko a zmluvnú pokutu Zriadenie TP za 1 Sk; ďalej faktúrou č. 6881035786 splatnou 17. 12. 2007 vo výške 13,79 Eur poplatky za Leto 2007 Biznis Slovensko; ďalej faktúrou č. 5878793317 splatnou 20. 10. 2007 poplatky za Leto 2007 Biznis Slovensko a Biznis Slovensko sumou 19,10 Eur, ďalej faktúrou č. 4882160092 splatnou 18. 01. 2008 poplatky Leto 2007 Biznis Slovensko a Biznis Slovensko sumou 43,91 Eur a faktúrou č. 4879913221 splatnou 19. 11. 2007 poplatky za Leto 2007 Biznis Slovensko a Biznis Slovensko sumou 16,80 Eur. Žalobca si taktiež uplatňuje úrok z omeškania vo výške 18,25 % ročne podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s článkom IV ods. 6 Všeobecných podmienok.
Spoločnosť Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bratislava postúpila svoje pohľadávky odovzdávacím protokolom o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 08. 2009 na spoločnosť MEDIATION KMCH, s.r.o., so sídlom Hosťovce a následne spoločnosť MEDIATION KMCH, s.r.o., so sídlom Hosťovce Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 12. 2009 postúpila svoje pohľadávky voči žalovanému na žalobcu.
Podľa § 42 ods. 4 písm. b) Zákona o elektronických komunikáciách, účastník je povinný platiť cenu za poskytnutú verejnú službu podľa zmluvy o pripojení a podľa tarify, a ak to povaha služby umožňuje, až na základe predloženia dokladu o vyúčtovaní.
Súd mal preukázané, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným Zmluvu o pripojení a ktorú zmluvu podpísal žalovaný dňa 25. 07. 2007 a právny predchodca žalobcu dňa 20. 09. 2007 ako aj 25. 07.
2007. Bolo zároveň aj preukázané, že na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu poskytoval žalovanému verejné telekomunikačné služby, cenu ktorých mu účtoval vyššie uvedenými faktúrami. Súd však v danom prípade posudzoval aj aktívnu legitimáciu navrhovateľa v tomto konaní s ohľadom na platnosť postúpenia pohľadávok medzi právnymi predchodcami žalobcu a samotným žalobcom s ohľadom na možné obchádzanie zákona v súvislosti s uplatnením pohľadávky na súde správcom konkurznej podstaty, ktorý je od súdneho poplatku z návrhu na začatie konania oslobodený. Aktívnu legitimáciu navrhovateľa z tohto hľadiska súd skúmal v dôsledku tej skutočnosti, že v obdobnej veci bolo vydané rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 07. 2011 č. konania 6Co 1/2011, v ktorom tento súd vyslovil právne závery o absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ) zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor s dobrými mravmi. Jedná sa o prelomové rozhodnutie v jednej z veľkého počtu vecí, v ktorých došlo k postúpeniu pohľadávok voči spotrebiteľom na subjekt v úpadku a kedy pohľadávky uplatňuje správca konkurznej podstaty. Súd na právne závery odvolacieho súdu poukazuje a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Tak ako vo veci prejednávanej Krajským súdom v Prešove, aj v danom prípade išlo pôvodne o pohľadávku spoločnosti Slovak Telekom, a.s., ktorá bola opakovane postupovaná a posledným postupníkom bol úpadca. Krajský súd v Prešove posúdil postup dodávateľa vrátane jeho právnych nástupcov, ktorým došlo k postúpeniu pohľadávky na subjekt v úpadku z hľadiska znakov, ktoré definujú nekalú obchodnú praktiku. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ) a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. (ďalej len „ZOS“ alebo „spotrebiteľský kódex“) rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8 ZOS).
Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a z toho osobitne taxatívnym spôsobom vypočítava nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé a ktoré sú uvedené v prílohe č. 1 k Zákonu o ochrane spotrebiteľa (zvykne sa mu hovoriť aj „čierny zoznam“). Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky v čiernom zozname od ostatných je ten, že sú nekalé bez ďalšieho, t. j. bez skúmania dvoch relevantných vlastností a to po prvé, či k nim došlo postupom dodávateľa bez odbornej starostlivosti a po druhé, či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie (ekonomické) spotrebiteľa, napr. uzavrieť zmluvu, dodatok, vykonať plnenie a podobne. U iných praktík je teda pre záver o nekalosti dôležitá existencia uvedených dvoch aspektov. Obchodná praktika sa považuje za nekalú:
a) ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti
b) podstatne narušuje alebo môže v podstate narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§7 ods. 2 ZOS).
Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. ú) ZOS). Podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informáciu inak neurobil (§ 2 písm. r) ZOS).
Nebýva pritom obvyklým, že subjekt vo vzťahu, ku ktorému sa vedie konkurzné konanie, t. j. súdne konanie, účelom ktorého je speňaženie majetku subjektu a rozdelenie výťažku veriteľom, aktívne nadobúda vo veľkom počte pohľadávky a následne ich na súde jeho správca uplatňuje. Žalobca pritom vykonáva štandardnú podnikateľskú činnosť ako iné podnikateľské subjekty vykonávajúce správu a vymáhanie pohľadávok. Týmto postupom tak dochádza k neoprávnenému zvýhodňovaniu žalobcu oproti ostatným podnikateľským subjektom obchádzaním zákona, ktoré spočíva vo vylúčení záväzného pravidla - platenia súdneho poplatku použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný
(konkurz), avšak je použitý za tým účelom, ktorý zákon nepredvída a nikdy k nemu účelom nesmeroval. Pripustením takejto možnosti by mohol nastať stav, kedy by správcovia vymáhali pohľadávky rôznych subjektov, ktoré by nadobudli za trvania konkurzu bez znášania poplatkovej povinnosti a rizika náhrady trov konania (rozsudok Okresného súdu Žilina vo veci 10C 132/2011). Zmyslom právnej úpravy § 4 ods. 2 písm. m) Zákona č. 71/1992 Zb. je dosiahnuť, aby správca mohol napadnúť - bez zaťaženia poplatkovou povinnosťou - tie úkony, ktorými došlo k „tunelovaniu“ úpadcu. To znamená iniciovať konanie o „vrátenie“ majetku späť do podstaty. Prebiehajúce konanie rozhodne nevykazuje známky takéhoto postupu, naopak ide o vstup správcu do ďalších súdnych konaní vo vzťahu k pohľadávkam (odhliadnuc od problematickosti ich vymoženia) nadobudnutých až po vyhlásení konkurzu. Úpadca nemohol mať žiadne záruky, že nadobúdané pohľadávky budú bonitné a vymožiteľné. Krajský súd ďalej poukazuje na „históriu navrhovateľa“, vrátane účasti konkrétnych osôb na tomto procese a to konkrétne právneho zástupcu žalobcu. Spoločnosť úpadcu vznikla ešte pod pôvodným názvom Akropolis estate, s.r.o. 04. 08. 2007, pričom jedným z jej spoločníkov bol práve právny zástupca žalobcu a to až do 18. 06. 2008. Uznesením Okresného súdu Trnava právoplatným 19. 08. 2008 bol na dotknutú spoločnosť vyhlásený konkurz. Neskorším uznesením, právoplatným 17. 12. 2009 (uznesenie zo 14. 11. 2009 v spojení s opravným uznesením z 24. 11. 2009) došlo k druhej zmene v osobe správcu konkurznej podstaty a za tohto bol vymenovaný SKP, k. s., ktorého v súdnom konaní zastupuje na základe plnomocenstva advokát JUDr. Pavel Konečný. JUD. Pavel Konečný bol pritom zároveň aj spoločníkom (do 25. 11. 2009) a aj konateľom (do 01. 07. 2009) v spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o., od ktorej úpadca - žalobca nadobudol v tomto konaní vymáhané pohľadávky. JUDr. Pavel Konečný bol teda spoločníkom úpadcu, konateľom a spoločníkom spoločnosti, od ktorej úpadca získal vymáhanú pohľadávku a v mene správcu rádovo v tisíckach súdnych konaní zastupuje úpadcu. Podľa právneho názoru krajského súdu predmetné personálne prepojenie sa minimálne javí ako priečiace sa „čestnému plneniu povinnosti a k úcte právam iných osôb“ (§ 1 O. s. p.) a rovnako priečiace sa zásadám poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka). Rozpor so zásadou poctivého obchodného styku Krajský súd vidí v tom, že navrhovateľ v tisíckach konaní vymáha pohľadávky bez povinnosti zaplatiť súdny poplatok a ktorá povinnosť ostatné subjekty podnikajúce v danom oblasti výrazne zaťažuje a znevýhodňuje, v dôsledku čoho dochádza k absolútnej deformácii podnikateľského prostredia vo sfére súdneho vymáhania pohľadávok. Aj keď ide často o minimálne súdne poplatky, s poukazom na obrovské množstvo takýchto súdnych konaní získava žalobca neprimeranú a účelovú výhodu. Reálne pritom žalobcu nezaťažuje ani hrozba náhrady trov konania, čo ešte viac zvýrazňuje deformáciu voľnej súťaže na trhu vymáhania pohľadávok.
Aj v prípade neúspechu v spore a priznaní náhrady trov konania protistrane, táto si nebude môcť uplatniť inak, ako v rámci konkurzného konania, čo vzhľadom na už existujúcu insolventnosť úpadcu a procesné práva iných veriteľov robí toto potencionálne oprávnenie skôr iluzórnym ako reálnym. Naproti tomu advokát JUDr. Pavel Končený buď získa trovy konania vyplatením od protistrany (v ideálnom prípade len za dva úkony právnych služieb) alebo mu bude odmena vyplatená správcom konkurznej podstaty, čo pri nízkej vymožiteľnosti predmetných pohľadávok (dlžníkmi sú osoby často zdržujúce sa na neznámom mieste alebo sa jedná o osoby bez „zexekuovateľného“ majetku; ktoré skutočnosti sú súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti (§ 123 O. s. p.) robí výrazne otázny vôbec celkový efekt takéhoto postupu správcu (rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 10Co 132/2010). Krajský súd preto považuje postup dodávateľa v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (nedostatok odbornej starostlivosti).
Zámer dosiahnuť aktívnu legitimáciu postúpením pohľadávky na subjekt v úpadku, hodnotí preto Krajský súd ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to tak nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa (porušený účel konkurzného konania, obchádzanie poplatkového zákona), ako aj potencionálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa (Krajský súd nemá pochybnosti, že mnoho spotrebiteľov zvolí práve vyplácanie uplatnenej sumy). Postúpenie pohľadávky ako právny úkon je preto za uvedených okolností v rozpore s dobrými mravmi a preto je absolútne neplatný (§ 39 OZ). Nekalá obchodná praktika pritom predstavuje zákonom zakázané konanie (§ 7 ods. 2 ZOS). Práve takéto konanie pritom malo byť prostriedkom k získaniu aktívnej legitimácie žalobcu.
Záverom Krajský súd s poukazom na smernicu 2005/29 o nekalých obchodným praktikách zdôrazňuje, že smernica sa uplatňuje na nekalé praktiky aj po uskutočnení obchodnej transakcie (v danom prípade následné postúpenie pohľadávky na iný subjekt) a to aj skutočnosť, že za nekalé považuje len také postupovanie pohľadávok, ktoré sa deje na úpadcu za účelom vymáhania pohľadávok.
Postup navrhovateľa v danom prípade nie je možné obhájiť ani jedným z princípov konkurzného konania a to princípom čo najvyššej miery uspokojenia pohľadávok veriteľov, nakoľko postup, akým bude tento legitímny princíp naplnený, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Konanie navrhovateľa a jeho právnych predchodcov pritom nepochybne v rozpore s dobrými mravmi je a kedy týmto konaním vlastne dochádza k porušeniu účelu konkurzného konania.
Z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým úpadca nadobudol vymáhanú pohľadávku, nemá žalobca preto aktívnu legitimáciu v tomto súdnom konaní. Súd preto jeho žalobu v plnom rozsahu zamietol.
Súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov; žalobca svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Žalovaný mal predvolanie na pojednávanie doručené na základe domnienky podľa ustanovenia § 48 ods. 2 O. s. p.
Žalovanému v priebehu konania žiadne trovy nevznikli, súd preto o ich náhrade rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“.
Proti rozsudku odvolanie podal žalobca. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobca vyjadril názor, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že prvostupňový súd s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 6Co/1/2011 v napadnutom rozhodnutí v zmysle jeho odôvodnenia podrobil prejednávanú vec popri súdnej kontrole neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve aj súdnej kontrole nekalých obchodných praktík. Potom súd konštatoval, že nárok žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný, nakoľko žalobca si v konaní uplatňuje majetkový nárok voči spotrebiteľovi po použití nekalej obchodnej praktiky a vo svojom výsledku teda v rozpore s inštitútom dobrých mravov. Touto nekalou obchodnou praktikou mala byť skutočnosť postúpenia pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi na subjekt v úpadku, resp. v právnom režime vyhláseného konkurzu na jeho majetok, čo bolo vyhodnotené ako rozporné so zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej ako „ZOS“). Nedovolenosť resp. podstatu nekalosti takéhoto postúpenia pohľadávky voči spotrebiteľovi na subjekt v konkurze, teda vo výsledku zmena veriteľa z pôvodného dodávateľa na obchodnú spoločnosť v konkurze spočíva v tom, že takéto postúpenie by malo byť spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, alebo člena skupiny vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane.
S takýmto záverom sa žalobca nestotožňuje a považuje ho za vadný v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva jednak v skutočnosti, že prvostupňový súd na predmetnú vec použil nesprávne ustanovenie právneho predpisu, ako aj aplikované ustanovenie nesprávne podriadil na skutkový stav prejednávanej veci a to najmä s poukazom na vykonané dokazovanie.
Nedostatok právneho posúdenia, veci najmä v závislosti od neželaného prispôsobovania, dotvárania a účelovej aplikácie rôznych spotrebiteľských noriem na prejednávanú vec, trpí aj právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. V tomto aj v obdobných rozhodnutiach identifikuje navrhovateľ neželanú arbitrárnosť v procese súdom hľadanej právnej normy, ktorá v konečnom výsledku diskvalifikovala snahu žalobcu o legitímne uplatnenie legálne a v súlade s právnym poriadkom SR nadobudnutých majetkových práv úpadcu. Súhlasí s názorom, že postúpením pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi zostávajú spotrebiteľovi všetky práva priznané mu ZOS zachované, tak ako aj námietky s týmito právami spojené a to vo vzťahu k postupníkovi (napr. § 3 ods. 3 ZOS). Tieto námietky však musia mať pôvod v prvotnom právnom vzťahu spotrebiteľa s dodávateľom. Ide teda o prípady, kde práva spotrebiteľa zo
spotrebiteľského vzťahu boli dodávateľom v rámci jeho povinnosti vymedzených ZOS porušené a takéto námietky zostávajú spotrebiteľom zachované aj voči právnemu nástupníkovi dodávateľa (postupníkovi). Ak by dodávateľ „nadobudol“ určité právo, ktoré by bolo predmetom postúpenia na tretí subjekt v rozpore so zákonom ZOS (OZ), námietky a právo súdnej ochrany proti uplatneniu takéhoto práva zostávajú spotrebiteľovi plne zachované aj voči tretiemu subjektu ako postupníkovi.
Žalobca však zásadne nesúhlasí s názorom, že postupníkovi takejto pohľadávky, ktorý v žiadnom smere nenapĺňa zákonnú definíciu pojmu dodávateľ, by v dôsledku postúpenia takéhoto majetkového práva (pohľadávky), ktoré v čase postúpenia nebolo zaťažené žiadnymi nedostatkami na strane dodávateľa v zmysle ZOS, mali v dôsledku postúpenia vzniknúť povinnosti dodávateľa vo vzťahu k dlžníkovi postúpenej pohľadávky a to bez ohľadu na skutočnosť, že tento je spotrebiteľ. Je mylný a nesprávny názor súdu, pokiaľ sa domnieva, že postúpením určitého konkrétneho majetkového práva, postupník takejto pohľadávky, pôvodne síce vzniknutej zo spotrebiteľského vzťahu, nastupuje generálne namiesto dodávateľa do všetkých jeho práv a povinností, ktoré vymedzuje ZOS vrátane možnosti naplnenia znakov vymedzených pre správanie (konanie) dodávateľa, označené ako nekalá obchodná praktika. V takomto prípade sa jedná o singulárnu sukcesiu prvostupňového práva, ktoré súdom uvádzané povinnosti dodávateľa bez ďalšieho na postupníka neprenáša, a opodstatnené námietky spotrebiteľa, ktoré majú základ v pôvodnom záväzkovom vzťahu mu zostávajú prirodzene zachované. Jedná sa o námietky voči neprijateľným zmluvným podmienkam, voči preukázateľne neprimeraným sankciám a pod. Povinnosti dodávateľa v zmysle ZOS takýmto postúpením vo všeobecnosti na postupníka neprechádzajú. Logiku postrádajúca konštrukcia je nezmyslom, pretože je možné si len ťažko predstaviť, že subjekt obchodujúci na trhu pohľadávok by mal byť v zmysle názoru prvostupňového súdu schopný spotrebiteľovi zabezpečovať všetky podmienky vymedzené ZOS vo vzťahu k tovaru alebo službe.
Žalobca je presvedčený, že je v rozopre so samotným obsahom inštitútu postúpenia, nakoľko sa tu nejedná o generálnu sukcesiu postupníka do práv a povinností dodávateľa v spotrebiteľskom vzťahu. Nie je možné samotné postúpenie pohľadávky voči spotrebiteľovi považovať za nekalú obchodnú praktiku a to ani za okolnosti prezentovaných súdom, kde takéto pohľadávky nadobúda subjekt v konkurze. Obchodnou praktikou je konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Postúpenie pohľadávky možno charakterizovať ako určité konanie avšak v tomto okamihu jeho zrovnávanie s pojmom „obchodná praktika“ dodávateľom v zmysle ZOS končí. Obchodná praktika v zmysle ZOS má predstavovať konanie dodávateľa, ktoré je priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom, dodaním výrobku, teda činnosťou dodávateľa adresovanou spotrebiteľovi za účelom dosiahnutia resp. maximalizácie zisku dodávateľa z takéhoto konania. Postúpenie pohľadávky sa takýmto charakterom nevyznačuje, nakoľko je jednoznačné, že zmenou v osobe veriteľa pohľadávky nemôže byť sledovaný a dosiahnutý taký účel, ktorý by si dodávateľ klamlivým, zavádzajúcim resp. dezinformujúcim konaním a správaním vo výsledku zvyšoval predaj svojich produktov v neprospech spotrebiteľa a tým poškodzoval jeho práva, čo je v zmysle ZOS hlavným účelom úpravy nekalých obchodných praktík.
Prvostupňový súd opiera svoje rozhodnutie o argumentáciu rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/1/2011 a stavia svoju argumentáciu odvolávajúc sa na princíp rovnosti podnikateľských subjektov na trhu s pohľadávkami. Princíp rovnosti podnikania je garantovaný priamo Ústavou SR v medziach zákonných noriem, medzi ktoré patrí aj oprávnenie subjektu v konkurze v zmysle § 86 ods. 4 ZKR.
Žalobca zastáva názor, že aplikáciou priamo zo zákona sú úpadcovia postavení do dočasného postavenia rovnakých podnikateľských subjektov v porovnaní s inými. Zákonodarca teda založil pre subjekt v konkurze, pri splnení podmienok predpokladaných ZKR ako aj dodržania jeho obmedzení, rovnaké oprávnenie podnikať, aké je garantované iným podnikateľom v rozsahu § 2 ods. Obchodného zákonníka.
Rozhodnutie Krajského súdu Prešov rozdeľuje subjekty pri výkone svojho oprávnenia podnikať na tie, ktoré sú spôsobilé pohľadávku zo spotrebiteľského vzťahu nadobudnúť a na tie, ktoré toto oprávnenie
podľa ľubovôle krajského súdu nemajú, navyše bez akejkoľvek opory v skutočne preukázanom skutkovom stave veci.
V ďalšom sa odvolanie zaoberá teoretickým spracovaním otázky, kedy sa obchodná praktika považuje za nekalú a inými slovami uvádza všeobecne známe okolnosti z teórie ako aj z praxe. Žalobca obdobne vychádzajúc z všeobecne teoreticky známych a v odbornej literatúre uvádzaných prípadov rozoberá aj otázku náhrady trov konania v spore úpadcom.
Žalobca dochádza k záveru, že obava z čiastočného alebo dokonca žiadneho uspokojenia pohľadávky trov konania úspešného účastníka (spotrebiteľa) tu existuje vždy. Ak potom v zmysle platnej procesnoprávnej úpravy existuje obava spotrebiteľa o náhradu jeho prípadných trov konania aj bez ohľadu na charakter jeho protistrany priamo zo zákona, nie je možné hodnotiť skutočnosť postúpenia pohľadávky voči spotrebiteľovi, hoci aj na subjekt v konkurze ako nekalú obchodnú praktiku, nakoľko súdom namietaný negatívny dôsledok na ekonomické správanie spotrebiteľa (napr. v náväznosti na voľbu advokáta a pod.) tu v prípade drobných sporov existuje vždy a priamo zo zákona.
V ďalšej časti sa žalobca rovnakým spôsobom zaoberal aj otázkou obchádzania zákona o súdnych poplatkoch , kde poukazuje aj na rozsudok NS SR z 31. 10. 1991, sp. zn. 4Cz/38/91. Z rozsudku najvyššieho súdu navrhovateľ cituje: „Nemožno spájať prípadný úmysel právnym úkonom obísť zákon s dôsledkami neplatnosti právneho úkonu, ak podľa platného práva nemohli byť dosiahnuté také právne dôsledky“.
Žalobca prezentuje záver, podľa ktorého ak sa postupník (úpadca) stal veriteľom v jednotlivej zmluve o postúpení pohľadávok bližšie špecifikovaných, je správca s poukazom na § 44 ods. 1 ZKR aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na začatie konania na súd. Iný záver z preukázaného skutkového stavu v prejednávanej veci žiadnym spôsobom nevyplýva. Prijatím stanoviska prvostupňového súdu by muselo dôjsť k záveru, že akékoľvek pokračovanie niektorej podnikateľskej činnosti správcom (§ 86 ods. 4 ZKR), resp. prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu (§ 88 ZKR; napr. prevádzkovanie nemocnice, výrobného podniku atď.) je konaním v rozpore s § 39 OZ charakterizovaným ako obchádzanie zákona, nakoľko v takýchto prípadoch správca úpadcu vždy a bez rozdielu požíva určité výhody spojené s vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, ktoré samozrejme iné súkromnoprávne subjekty nemajú. Ako príklad uvádza ochranu pred predkonkurznými veriteľmi, zákonom odloženú splatnosť pohľadávok proti podstate, zákaz exekúcie, splatnosť vlastných pohľadávok a záväzkov úpadcu, ktoré by za normálneho chodu veci neboli splatné a pod. Toto všetko úpadcu resp. správcu konajúceho za úpadcu relatívne zvýhodňuje voči „iným“, čo je však samostatným zákonodarcom v kontexte normatívnych ustanovení ZKR jednoznačne predpokladaný a právne dovolený jav, čo v čase začatia prevádzkovania podniku, resp. pokračovania v niektorých podnikateľských činnostiach úpadcu nieje celkom na mieste označiť ako zámerné obchádzanie zákona správcom za účelom privodiť si tieto zákonom predpokladané zvýhodnenia. Inými slovami povedané v rozhodnutí správcu pokračovať v niektorých podnikateľských činnostiach úpadcu, resp. v prevdázkovaní podniku úpadcu nemožno vidieť ako účel súdom hľadanú snahu správcu privodiť si samo o sebe tieto zákonom predpokladané zvýhodnenia oproti iným súkromnoprávnym subjektom (napriek tomu, že popri takomto rozhodnutí správcu tieto priamo zo zákona vznikajú). Účel takéhoto rozhodnutia (kauzu) treba celkom jednoznačne hľadať výlučne v možnosti a snahe správcu takouto činnosťou zhodnotiť majetkovú podstatu úpadcu, ako zákonom predpokladaný výsledok tejto činnosti.
Krajský súd ako súd odvolaní preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).
Krajský súd konštatuje, že žalobca v odvolaní prakticky zhrnul rozsiahle teoretické spracovania čiastkových problémov iných autorov (napr. Doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD., JUDr. Branislav Jablonka, JUDr. Zuzana Bartková, Doc. JUDr. Mária Patakiová, CSc., JUDr. Jozef Vozár, CSc., a ďalší), ktoré sú nepochybne správne. Odvolací súd ale konštatuje, že jadro, podstata a zmysel rozhodnutia okresného súdu vychádza z komplexného posúdenia celej veci. Zhrnutie výsledkov rozboru postupných jednotlivých krokov súdu komplexnej veci, ktorá je sama o sebe viacvrstvová, sčítaním ich výsledkov dôjsť k jednoznačnému záveru, aké má byť jedine správne rozhodnutie súdu. Pri rozbore a rozhodovaní v súdnom spore nemožno automaticky aplikovať matematické postupy, kde sčítavanie znamienok plus dáva ako výsledok vždy plus.
Okresný súd výslovne uviedol: „nebýva pritom obvyklým, že subjekt vo vzťahu, ku ktorému sa vedie konkurzné konanie, t. j. súdne konanie, účelom ktorého je speňaženie majetku subjektu a rozdelenie výťažku veriteľom, aktívne nadobúda vo veľkom počte pohľadávky a následne ich na súde jeho správca uplatňuje“.
Skutočnosť, že žalobca, ktorý je v konkurznom konaní, nadobúda vo veľkom počte pohľadávky a následne ich na súde uplatňuje, oprávňuje súd k záveru o nekalých praktikách, pretože takto už v značnom rozsahu dochádza k obchádzaniu zákona o súdnych poplatkoch, či má vzťah k uplatňovaným trovám. Výkon práv a povinností ktoréhokoľvek subjektu práva nemožno chápať absolútne a neobmedzene. Obmedzenie výkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým právo na výkon subjektívnych práv iných subjektov. Nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého druhu alebo nie. Pri výkone svojho práva je každý povinný dbať aj na to, aby neznemožnil či nerušil výkon práv iných. Zákon ustanovuje, že výkon práv a povinností nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných osôb a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Zákon ustanovuje základné pravidlá a spôsob výkonu subjektívnych práv a povinností. Ide o pravidlá, ktoré vyplývajú zo zásady, že subjektívne práva a povinnosti nemožno vykonávať neobmedzene.
Okresný súd poukázal aj na smernicu 2005/29 o nekalých obchodných praktikách, kde je zdôraznené, že smernica sa uplatňuje na nekalé praktiky aj po skončení obchodnej transakcie (v danom prípade následné postúpenie pohľadávky na iný subjekt) a to aj skutočnosť, že za nekalé považuje len také postupovanie pohľadávok, ktoré sa deje na úpadcu za účelom vymáhania pohľadávok.
Záverom krajský súd zhrňuje, že rozbor, ktorý vykonal žalobca v odvolaní k jednotlivým bodom je v jednotlivých bodoch správny. Správnosť rozboru jednotlivých bodov však nemožno aplikovať v komplexe prejednávanej veci. V konečnom dôsledku sa odvolanie ani nedotýka všetkých hľadísk zdôvodnenia okresného súdu.
V odvolacom konaní mal plný úspech odporca, ktorý si však trovy neuplatnil a preto o ich náhrade súd nerozhodoval.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.