Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_12Co-26-2023.pdf
PDF · 95.47 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/26/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudkýň JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Kataríny Marčekovej v spore žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D. E., proti žalovanej: E. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, XXX XX H. G. I., o zaplatenie sumy 30.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/104/2021-120 zo dňa 21.10.2022 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 30.000 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 01.01.2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 588, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca ako predávajúci sa domáhal zaplatenia kúpnej ceny v sume 30.000 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 01.01.2019 do zaplatenia z dôvodu, že so žalovanou ako kupujúcou uzatvoril kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol byt v Dunajskej Strede, avšak žalovaná kúpnu cenu neuhradila.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd z písomného vyhotovenia kúpnej zmluvy ako aj zo zhodných vyjadrení strán sporu preukázané, že žalobca predal kúpnou zmluvou zo dňa 15.01.2018 žalovanej byt v Dunajskej Strede za kúpnu cenu 30.000 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala uhradiť do 31.12.2018. Nesporným medzi stranami bolo tiež to, že medzi nimi bol v minulosti priateľský a pracovný vzťah, no v súčasnosti sú ich vzťahy výrazne narušené. Zostávajúce, pre vec relevantné tvrdenia strán sporu však už boli rozporné, keďže žalovaná tvrdila, že kúpnu cenu uvedenú v zmluve uhradila v splátkach, pričom žalobca jej platbu časti kúpnej ceny v sume 7.000 eur odpustil, čo žalobca poprel, keď uviedol, že žalovaná svoj dlh nesplnila ani čiastočne.
4. Súd konštatoval, že žalovaná má v konaní nielen povinnosť tvrdiť, ale aj povinnosť ňou tvrdené skutočnosti preukázať. Túto svoju povinnosť však žalovaná v konaní nesplnila a svoje tvrdenia nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno. Nepredložila totiž žiadny dôkaz o tom, že by dlh spôsobom ňou uvedeným uhradila. Tvrdila, že doklad o zaplatení (obe vyhotovenia kúpnej zmluvy, na
ktoré si so žalobcom značili kedy a koľko z kúpnej ceny splatila) má žalobca. Žalobca tvrdil, že žalovaná mu tento doklad spolu s ďalšími vecami odcudzila, keď sa vlámala do jeho domu. Tieto skutočnosti nebolo možné overiť a súd musel vychádzať z toho, že žalobca originály zmlúv k dispozícii nemá. Súd poukázal aj na to, že spôsob splatenia kúpnej ceny v splátkach a v hotovosti tak, ako ho opísala žalovaná, by bol v rozpore s kúpnou zmluvou, podľa ktorej mala byť kúpna cena uhradená na účet žalobcu.
5. Žalovaná tiež tvrdila, že originál kúpnej zmluvy, na ktorom boli vyznačené sumy a časy kedy a koľko z kúpnej ceny žalobcovi uhradila, jej žalobca zobral, pričom jej vrátil originál uznania dlhu s tým, že tak jej to stačí, s čím ona súhlasila a mala za to, že to postačuje. Nežiadala od neho potvrdenie o splatení dlhu, čím sa dostala do dôkaznej núdze. Žalovaná teda nemá žiadny dôkaz na podporenie alebo preukázanie svojho tvrdenia, že dlh splatila. Absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že by bola svoj dlh z kúpnej ceny čo i len čiastočne splatila. Listiny preukazujúce tvrdenia žalovanej o poznačení si splátok kúpnej ceny súdu predložené neboli.
6. Súd ďalej v odôvodnení uviedol, že je nepochopiteľné a ťažko uveriteľné, aby v čase, keď vzťahy medzi stranami sporu neboli dobré (ako sama žalovaná uviedla, boli na bode mrazu), viedlo sa tiež trestné stíhanie žalobcu pre napadnutie jej osoby, sa žalovaná uspokojila s vrátením originálu uznania dlhu žalobcom a považovala to v situácii, kedy jej nezostal žiaden doklad o tom, že dlh splatila, za dostatočnú ochranu svojich práv, keď uznanie dlhu neobsahuje nič o splatení dlhu a nemôže byť dokladom preukazujúcim splatenie dlhu. Pokiaľ sú aj tvrdenia žalovanej o splácaní kúpnej ceny pravdivé, je v jej neprospech, že nevie svoje tvrdenia preukázať, pričom žalovaná sa do tejto dôkaznej núdze dostala sama preto, že od žalobcu nežiadala či už potvrdenie o splatení dlhu (o vzájomnom vyrovnaní sa) alebo si iným spôsobom nezabezpečila o tom dôkaz.
7. Na základe uvedeného musel súd konštatovať, že žalobca svoje tvrdenia o uzavretí kúpnej zmluvy za kúpnu cenu 30.000 eur preukázal, avšak žalovaná svoje tvrdenia o splatení kúpnej ceny, resp. o tom, že jej žalobca nejakú časť dlhu odpustil, nie. Vychádzajúc z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na zaplatenie kúpnej ceny 30.000 eur spolu s úrokom z omeškania, keďže je nesporné, že žalovaná sa s platením peňažného dlhu dostala do omeškania od 01.01.2019, keďže kúpnu cenu sa v zmluve zaviazala uhradiť do 31.12.2018.
8. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla, že hoci sa súd snažil zistiť skutkový stav, na základe nedostatočných dôkazov rozhodol nesprávne, keďže sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené. Tvrdenia, že dlh žalobcovi nesplatila, pokladá za účelové zavádzanie súdu, keďže práve žalobca bol ten, ktorý dňa 29.03.2018 prišiel za ňou do miesta jej trvalého bydliska a ponúkol jej 5.000 eur ako odškodnenie za ublíženie na zdraví. Ona s tým súhlasila a na originál kúpnych zmlúv túto skutočnosť písomne „podchytili“ ako splatenie dlhu vo výške 5.000 eur, čo obaja aj podpísali. V tom čase sa u nej nachádzali aj jej deti F. G., J. G. a ich kamarát K. L., ktorí boli svedkami tejto udalosti. Originál kúpnej zmluvy už nemá, ale svedkom, že zaplatila ďalšiu čiastku 8.000 eur, bol aj jej známy J. F.. Ku konečnému vyrovnaniu došlo dňa 16.11.2018 v Nitre pred budovou prokuratúry, kde jej žalobca „odpísal dlh“ vo výške 2.000 eur ako prejav vďaky za jej ochotu byť s ním v partnerskom vzťahu. Výmenou za originál dokumentu o uznaní dlhu od nej žalobca vzal originál kúpnej zmluvy. Žalobca má k dispozícii obidva originály kúpnej zmluvy, a preto žiadala súd, aby žalobcu vyzval na ich predloženie.
9. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť v časti istiny, a v časti úrokov z omeškania navrhol priznať mu ročný úrok z omeškania vo výške 7,5%. Zotrval na svojom tvrdení, že žalovaná mu dohodnutú kúpnu cenu neuhradila ani čiastočne a snaží sa túto nezvrátiteľnú dôkazmi podporenú skutočnosť vyvrátiť len svojimi ďalšími novými nepodloženými zavádzajúcimi tvrdeniami v rozpore s kúpnou zmluvou a so zákonom č. 394/2012 Z. z. o praní špinavých peňazí. Má k dispozícii výpisy z účtu uvedeného v kúpnej zmluve za roky 2018 až 2022, z ktorých je zrejmé, že mu neuhradila žiadnu sumu. Nepredložila žiadnu listinu rovnakej právnej sily ako on, a to obojstranne overený a podpísaný dodatok zmeny zmluvy, okrem odcudzeného (zmätočného) uznania dlhu, ktorý však len potvrdzuje existenciu jej dlhu dodnes. Za nezmysel považuje, že by v čase jeho súdnych zákazov vstupoval do obce Dvory nad Žitavou a podpisoval niečo v stave tiesne a nátlaku. Upozornil na žalovanou potvrdenú skutočnosť, že ich vzájomné vzťahy boli v roku 2018 na bode mrazu a tak aj zostali. Opis opakovaného podpisovania vyrovnania na zmluvy pred svedkami v dome jej trvalého
pobytu, na ulici, kde sídli polícia a vedľa býval starosta, kde sa nedá prejsť bez zachytenia kamery, považuje za nezmysel žalovanej.
10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal na súd žalobu z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny 30.000 eur, ktorú si strany dohodli v kúpnej zmluve uzavretej dňa 15.01.2018. Uzatvorenie kúpnej zmluvy ako aj dohoda o kúpnej cene nebola medzi stranami sporná. Spornou bola skutočnosť, či zo strany žalovanej ako kupujúcej došlo k uhradeniu kúpnej ceny. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že žalovaná neuhradila kúpnu cenu, a to ani čiastočne. Žalovaná naopak deklarovala úhradu časti kúpnej ceny v hotovosti ako aj odpustenie úhrady časti kúpnej ceny v sume 7.000 eur, čo žalobca poprel. K uvedeným skutkovým tvrdeniam však žalovaná nepredložila žiadny dôkaz.
12. Strana sporu má v prvom rade povinnosť tvrdenia, na ktorú nadväzuje a s ktorou súvisí povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. V rámci toho je strana sporu povinná pripojiť k skutkovému tvrdeniu dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Povinnosť pripojiť k návrhu listinné či iné pripojiteľné dôkazy slúži na to, aby súd mohol bez zbytočných prieťahov pripraviť pojednávanie vo veci. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Aby účastník mohol splniť svoju povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Neunesením dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.
13. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o úhrade kúpnej ceny (resp. o odpustení úhrady časti kúpnej ceny), keďže žalobca uvedené skutkové tvrdenia poprel, a bolo práve na žalovanej, aby ňou tvrdené skutočnosti aj preukázala. Vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu o neuhradení kúpnej ceny žalovanou nebolo spravodlivé od žalobcu žiadať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Žalobca preukázal uzatvorenie kúpnej zmluvy, prevod nehnuteľnosti na žalovanú ako kupujúcu ako aj dohodu o úhrade kúpnej ceny žalovanou v sume 30.000 eur na jeho účet (čl. III.2 kúpnej zmluvy). Bolo na žalovanej, aby preukázala svoje skutkové tvrdenia o úhrade kúpnej ceny žalobcovi, resp. o zániku jej dlhu, ktorý voči žalobcovi mala titulom kúpnej zmluvy.
14. Ako jediný dôkaz označila žalovaná originály kúpnej zmluvy, kde si strany mali zaznamenať ňou realizované úhrady kúpnej ceny. Takýto originál kúpnej zmluvy s dôkazom o splatení kúpnej ceny však žalovaná nepredložila. Argumentovala tým, že žalobca jej originál pri vyporiadaní zobral, pričom jej vrátil doklad o uznaní dlhu, s čím ona súhlasila. Žalovaná sa tak dostala do stavu dôkaznej núdze, keďže nedisponuje žiadnym dôkazom o zániku jej dlhu. Žalobca zase tvrdil, že žiadnym originálom kúpnej zmluvy nedisponuje, pretože mu ho žalovaná odcudzila, s čím sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 22. odôvodnenia. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd považoval konanie žalovanej, ktorá nepožadovala od žalobcu žiadny doklad o úhrade dlhu (resp. o zániku dlhu), za neštandardné, keďže
medzi stranami sporu neboli dobré vzťahy. Okrem toho sa žalovaná v zmluve zaviazala, že kúpnu cenu uhradí na účet žalobcu a nie v hotovosti.
15. V odvolaní žalovaná poukázala najmä na prítomnosť jej detí a ich kamaráta K. L. ako svedkov pri splatení jej dlhu vo výške 5.000 eur, ako aj na prítomnosť J. F. pri zaplatení časti kúpnej ceny v sume 8.000 eur. Uvedené skutkové tvrdenia odvolací súd vyhodnotil ako novoty, ktoré sú podľa § 366 CSP v odvolacom konaní neprípustné. Žalovaná sa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vôbec nezmienila o žiadnych osobách, ktoré mali byť prítomné pri úhradách kúpnej ceny.
16. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 366 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V zmysle § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
17. Skutkové tvrdenia žalovanej o svedkoch prítomných pri odovzdávaní kúpnej ceny nespĺňajú ani jednu z uvedených podmienok prípustnosti novôt, a teda odvolací súd v súlade s ustanovením § 366 CSP na predmetný prostriedok procesnej obrany žalovanej neprihliadol. Žalovaná v odvolaní netvrdila, že by skutkové tvrdenia, ktoré boli až obsahom odvolania nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd zastáva názor, že skutkové tvrdenia žalovanej obsiahnuté v odvolaní by mohli byť v odvolaní použité len z dôvodu, že ich žalovaná nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, čo však žalovaná netvrdila. V takom prípade by ich odvolací súd neposudzoval ako neprípustnú novotu v konaní a mohol by na ne prihliadnuť. Bolo teda úlohou žalovanej v odvolaní tvrdiť a preukázať, že nové skutkové tvrdenia, ktoré uviedla až pred odvolacím súdom, nemohla v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Uvedené však žalovaná nepreukázala a dokonca ani netvrdila, keďže neuviedla, že v odvolaní obsiahnuté skutkové tvrdenia nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
18. Vo vzťahu k originálu kúpnej zmluvy, ktorý má podľa žalovanej žalobca u seba, je nutné uviesť, že žalobca sa na priamu otázku súdu na pojednávaní dňa 21.09.2022 vyjadril, že originál kúpnej zmluvy nemá, pretože mu bol odcudzený dňa 07.05.2018 žalovanou. Pokiaľ obidve procesné strany tvrdili, že originálom kúpnej zmluvy nedisponujú, nebolo ani možné, aby bol takýto dôkaz v konaní predložený. Súd prvej inštancie sa v bode 22. odôvodnenia aj vyjadril ako posúdil protichodné vyjadrenia strán sporu, pričom uviedol, že vychádzal z toho, že žalobca originály kúpnych zmlúv k dispozícii nemá.
19. Žalovaná v odvolaní na jednej strane uvádzala, že žiadala súd prvej inštancie, aby žalobcu požiadal o predloženie originálu kúpnych zmlúv, na druhej strane zase uviedla, že mala za to, že sám súd vyzve žalobcu na predloženie originálu kúpnych zmlúv, a bez ich predloženia nebude vo veci rozhodovať. Z obsahu zápisnice z pojednávania (č. l. 119 spisu) však vôbec nevyplýva, že by žalovaná požadovala ako dôkaz predložiť spomínané originály kúpnych zmlúv. Na pojednávaní sa síce vyjadrila, že „žalobca má originál zmluvy“, avšak po negatívnej reakcii žalobcu na priamu otázku súdu, či má originál kúpnej zmluvy, už žalovaná nijako nereagovala, žiadne dôkazy v konaní vykonať nenavrhla. Súd vykoná dôkazy len na návrh strán sporu. Navyše, ak by aj takýto dôkaz na doplnenie dokazovania žalovaná navrhla, nebolo by ho možné vykonať, keďže žalobca poprel, že by takýmto dôkazom disponoval.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. S ohľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky podstatné námietky žalovanej opísané v odvolaní, jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám upraveným v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom toto rozhodnutie odvolací súd nezhodnotil ako arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné, a preto ho ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
21. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu v časti úrokov z omeškania odvolací súd uvádza, že vychádzajúc z obsahu vyjadrenia žalobca požaduje priznať mu vyšší ročný úrok z omeškania za
kalendárny rok 2022 a 2023, než aký navrhoval v žalobe, čím rozširuje uplatnené právo v zmysle § 140 ods. 1 CSP. Podľa § 371 CSP však žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, a preto žalobca nemôže pred odvolacím súdom požadovať viac, ako požadoval v pôvodnom návrhu. Navyše sa žalobca mýli aj v tom, že za uvedené obdobie mu v zmysle § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. vzniká nárok na ročný úrok z omeškania vo výške 7,5% počnúc od 01.01.2022. Podľa § 3 nariadenia je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Úroková sadzba úrokov z omeškania sa teda nemení, je rovnaká po celú dobu omeškania podľa toho, aká je základná úroková sadzba v prvý deň omeškania. A keďže úroková sadzba bola v prvý deň omeškania 5%, súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobcovi priznal úrok z omeškania v takejto výške, a to až do zaplatenia dlhu.
22. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému patrí v celom rozsahu náhrada trov vynaložených v tomto štádiu konania. Odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP rozhodol, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).