Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1CoCsp-26-2023.pdf
PDF · 129.46 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoCsp/26/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jany Jančíkovej v sporovej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX C., adresa na doručovanie E. XX, XXX XX C., o zaplatenie 893,06 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 34Csp/23/2022-111 zo dňa 29.5.2023 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 893,06 eur s príslušenstvom a nahradenia trov konania. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Vychádzal zo zistenia, že dňa 18.12.2018 právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným zmluvu, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver. Žalovaný sa zaviazal úver splácať formou 48 mesačných splátok po 26,38 eur so splatnosťou prvej splátky dohodnutou na deň 15.2.2019, pričom bol dohodnutý úrok 11,40 %, RPMN bola vo výške 13,38 % a celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť predstavovala sumu v celkovej výške 1.265,69 eur. Titulom poskytnutého úveru uhradil žalovaný sumu v celkovej výške 381,42 eur. Listom „Výzva“ zo dňa 10.10.2021 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 337,80 eur, a zároveň ho vyzval na jej úhradu do 15 dní od doručenia tejto výzvy. Listom „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 12.11.2021 právny predchodca žalobcu vyhlásil splatnosť úveru a dlžnú pohľadávku vyčíslili na sumu v celkovej výške 25.312,01 eur. Listom „Oznámenie o postúpení pohľadávky“ zo dňa 30.3.2022 právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil, že predmetná dlžná pohľadávka spolu so všetkými právami s ňou spojenými, ktorá vznikla zo zmluvy, bola postúpená na žalobcu. Žalobca, resp. právny predchodca žalobcu, posúdil schopnosť žalovaného splácať úver, ako aj preveril jeho bonitu tým spôsobom, že záväzky žalovaného overil dopytom do úverového registra a príjem overil z interných zdrojov. Údaje o rodinnom stave a počte osôb žijúcich so žalovaným v spoločnej domácnosti bol zistený z informácii poskytnutých žalovaným.
3. Právny predchodca žalobcu si nesplnil povinnosť podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako veriteľ pri uzatvorení zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného ako spotrebiteľa splácať úver. Právny predchodca žalobcu posúdil schopnosť
žalovaného splácať úver tým spôsobom, že záväzky žalovaného si overil dopytom do úverového registra a príjem si overil z interných zdrojov. Pri údajoch o rodinnom stave a počte osôb žijúcich so žalovaným v spoločnej domácnosti sa len spoľahol na žalovaného, ktorý mu uviedol základné informácie tykajúce as týchto skutočností. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch bol pritom právny predchodca žalobcu povinný pred uzatvorením Zmluvy posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver, pričom bol povinný zobrať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytol úver, jeho výšku, príjem žalovaného a aj účel úveru.
4. Žalobca nijako nepreukázal, že by právneho predchodcu žalobcu zaujímala bonita žalovaného a či žalovaný dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Právny predchodca žalobcu sa obmedzil len na tvrdenie žalovaného, ktoré mu však žalovaný ani žiadnym spôsobom nepreukázal a na inertné zisťovanie príjmu žalovaného. Žalobca už ďalej nezískaval informácie zo žiadnych iných relevantných zdrojov. Pre naplnenie dikcie § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch pritom nepostačuje len formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie a odborné posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov spotrebiteľa, bez ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti. Pokiaľ veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca neuviedol žiadne relevantné skutočností o skúmaní schopnosti žalovaného splácať úver a ani súdu žiadne doklady o predmetnom skúmaní nepredložil, je zrejmé, že vyššie uvedeným spôsobom zodpovedajúcim odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity žalovaného právny predchodca žalobcu nepostupoval. Nezaujímalo ho overenie príjmov a ani samotné výdavky žalovaného, a to najmä to, či po ich úhrade má dostatočnú finančnú rezervu na splácanie úveru.
5. Súd vyhodnotil predčasné zosplatnenie úveru ako neúčinné, nakoľko v zmysle § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch je zákonným dôsledkom porušenia povinnosti konať s odbornou starostlivosťou aj to, že žalobca nie je oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Z ustanovenia § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských vyplýva, že právny predchodca bol oprávnený postúpiť práva vyplývajúce zo zmluvy (postúpiť pohľadávku z úveru) mimo iného za predpokladu, že pohľadávka je po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Keďže súd dospel k záveru, že právny úkon „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 12.11.2021 (predčasné zosplatnenie úveru) je neplatný a neúčinný, a teda nespôsobuje zákonom predpokladané následky, ako napr. aj to, že pohľadávka z úveru sa nestala splatnou, a zároveň konečný termín splatnosti úveru bol v zmysle zmluvy dohodnutý na deň 15.1.2023, ktorý nastal až po uzatvorení zmluvy o postúpení, tak nedošlo ani k platnému a účinnému postúpeniu pohľadávky z úveru titulom zmluvy o postúpení, resp. právny predchodca žalobcu nebol oprávnený podľa platných právnych predpisov postúpiť práva vyplývajúce zo zmluvy na žalobcu. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku z úveru a zmluvy na žalobcu, tak konal v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto je Zmluva neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor tohto právneho úkonu so zákonom), pričom došlo aj k porušeniu § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu. Žalobca tým pádom nemohol ani platne nadobudnúť pohľadávku z úveru a zmluvy. Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli, z tohto dôvodu rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
7. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. Odvolanie podal z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
9. Namietal, že ustanovenie § 297 CSP a contrario jednoznačne ustanovuje, kedy je možné upustiť od nariadenia pojednávania. Nakoľko však súd vyhodnotil ako sporné skúmanie bonity mal povinnosť riadne prejednať spor a nariadiť pojednávanie. Ustanovenie § 297 CSP je potrebné vykladať tak, že ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu a rovnako podľa názoru súdu sú tieto tvrdenia preukázané, tzn. skutkové tvrdenia neboli sporné, potom súd v zmysle ust. § 297 písm. b) CSP žalobe vyhovie bez nariadenia pojednávania. Avšak v prípade, ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP, t. j. bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu je teda nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu. Súd nie je povinný žalobcu vyzývať na doplnenie dokazovania, avšak zároveň treba rešpektovať zákonné ustanovenia a nie je možné vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť ani len z časti bez toho, aby súd nenariadil vo veci pojednávanie, na ktorom je možné doplniť dokazovanie zo strany oboch strán sporu.
10. Poukázal na to, že jeho nárok, ako i všetky ním predložené dôkazy, neboli zo strany žalovaného rozporované, a zároveň sa nejavil žiadny reálny dôvod považovať akúkoľvek skutočnosť ohľadom skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou za nepreukázané alebo sporné. Skúmanie bonity pred poskytnutím úveru do vydania napadnutého rozhodnutia nebolo medzi stranami sporu sporné (resp. nie je sporné ani k dnešnému dňu) - a teda v súlade s ust. § 151 ods. 2 CSP bolo potrebné považovať za nesporné skutkové tvrdenie, že právny predchodca žalobcu pred poskytnutím úveru v súlade s právnymi predpismi preskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver. Žalobca sa až z odôvodnenia napadnutého rozsudku dozvedel, že súd mal za nepreukázané, že žalobca, resp. jeho právny predchodca konal s odbornou starostlivosťou a teda, že skúmal bonitu žalovaného. Otázka skúmania schopnosti splácať úver žalovaným pred jeho poskytnutím (skúmania bonity) je otázkou skutkovou, pričom v priebehu konania nebola žalovaným rozporovaná, v dôsledku čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením, že postupca pred poskytnutím úveru postupoval v prísnom súlade s príslušnými ust. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a bonitu žalovaného skúmal.
11. Odborná starostlivosť pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver bola zachovaná. Žalobca už vo svojom vyjadrení zo dňa 10.3.2023 poukazoval, že postupca s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného splácať úver a zároveň v danom prípade nedošlo k porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ. Z uvedeného Vyjadrenia je zrejmé, že právny predchodca žalobcu pri poskytnutí úveru posudzoval výšku príjmu žiadateľa ako aj aktuálnu úverovú zaťaženosť, dobu trvania zmluvy, príjem spotrebiteľa, údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých registrov, a výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa, ako aj údaje o rodinnom stave a počte osôb žijúcich so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti. V konaní bolo riadne preukázané, že pôvodný veriteľ pred uzavretím Zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.12.2018 posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver. Právny predchodca žalobcu pri skúmaní schopnosti splácať úver postupoval v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou dostatočne preskúmal bonitu žalovaného. Keďže veriteľ disponoval údajmi získanými z príslušnej databázy/registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver, a to konkrétne dopytom do úverového registra, povinnosť veriteľa skúmať bonitu klienta s odbornou starostlivosťou bola zachovaná.
12. Preto nemožno dôjsť k záveru, že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a teda k tomu, že právny predchodca žalobcu nemohol postúpiť tzv. „živý úver“, a tým pádom je postúpenie neplatným právnym úkonom, čím nemožno dôjsť k záveru, že žalobca nemá dostatok aktívnej vecnej legitimácie.
13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
14. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
15. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, t. j. ku dňu 18.12.2018 (ďalej len „ZoSÚ“), veriteľ je pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
16. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.
17. Podľa § 11 ods. 2 veta prvá ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
18. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
19. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok žalobcu, to, či súd prvej inštancie zachoval správny procesný postup, na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
21. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.
22. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nepostupoval dôsledne podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
23. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 18.12.2018 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
24. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C-449/13 vyplýva, že veriteľ musí v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané a dostatočné
na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu o úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy.
25. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora i ďalšie nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo (čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, rozsudok Súdneho dvora z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais C-565/12) a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t. j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
26. Na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu, a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch (ods. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS).
27. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od žalovaného ako veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
28. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd zastáva názor, že príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo
nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.
29. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk v kontexte s dôkazmi, ktoré súdu prvej inštancie predložil žalobca, je možné konštatovať, že právny predchodca žalobcu sa pri poskytovaní úveru žalovanému, posudzujúc jeho úverovú schopnosť, uspokojil len, ako sám uviedol, s informáciami z jeho inertných systémov a zistením splátok iných úverov dopytom do úverového registra dňa 18.12.2018. Právny predchodca žalobcu mal pritom, ako zo zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, pri posúdení schopnosti dlžníka splácať úver konať s odbornou starostlivosťou. Odvolací súd má za to, že odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je starostlivosťou odbornou vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Nie odbornou je aj vtedy, ak je povrchná, ak je jej zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale aj vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne ohrozené taktiež. Aj keď totiž zákon ukladá spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce posúdiť veriteľovi jeho schopnosť splácať úver, nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti údaje získané od spotrebiteľa v rámci možností preveriť a následne profesionálne vyhodnotiť. Veriteľ musí náležite zisťovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam. Veriteľ by mal úverovú bonitu dlžníka aktívne zisťovať a preverovať.
30. Odvolací súd s poukazom na uvedené v kontexte so skutkovým stavom zisteným z dôkazov vykonaných v priebehu konania na súde prvej inštancie dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie o tom, že právny predchodca žalobca ako veriteľ porušil svoje povinnosti overiť úverovú schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa, keďže mu poskytol úver bez overenia údajov o jeho ekonomickej situácii, uspokojil sa len s informáciami z jeho vlastných inertných systémov a platobnej histórie dopytom do úverového registra, avšak bez akéhokoľvek ďalšieho preverenia a aktívneho zisťovania jeho bonity so skúmaním jeho výdavkoch (na zabezpečenie ubytovania, stravy, dopravy, atď.), rodinného stavu, počtu vyživovacích povinností a pod.. Dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, tak stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. K posudzovaniu schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver pristúpil právny predchodca žalobca len formálne, nevytvoril si reálny obraz o celkovej majetkovej situácii žalovaného a jeho postup nenaplnil účel predpokladaný ustanovením § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (právny predchodca žalobcu) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa. Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu, by toto ustanovenie malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov.
31. Žalobca síce uviedol deklarovaný príjem vo výške 596,- eur, ale k nemu nepredložil žiadny dôkaz o tom, na základe čoho dospel jeho právny predchodca k tejto výške a ani neuviedol na základe akých informácii banky bol tento príjem overený. Žalobca tiež nepredložil súdu žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, ako od žalovaného žiadal údaje o jeho príjmoch, výdajoch a rodinnom stave a vyživovacích povinnostiach. Ak žalovaný poskytoval o sebe nejaké údaje o jeho príjmoch, výdajoch a rodinnom stave, je rozumné od veriteľa vyžadovať, aby takéto údaje mal veriteľ zapísané a spotrebiteľom podpísané k potvrdeniu pravdivosti poskytnutých údajoch, čo v danom prípade absolútne absentuje.
32. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa chráni nielen samotného spotrebiteľa pred negatívnymi dôsledkami neschopnosti splácať úver, ale sprostredkovane aj spoločnosť ako celok, nakoľko predchádza negatívnym sociálnym dôsledkom platobnej neschopnosti v podobe pádu spotrebiteľa a osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušených rodinných a sociálnych vzťahov a pod. V neposlednom rade chráni aj veriteľov, lebo odborné posúdenie bonity spotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver znižuje riziko veriteľov, ktorí rovnakému spotrebiteľovi poskytli
úvery alebo iné služby už skôr. Veriteľ má teda zákonnú povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa, pričom vzhľadom na požiadavku odbornej starostlivosti je povinný subjektívne údaje poskytnuté spotrebiteľom overiť minimálne s údajmi z verejne dostupných databáz.
33. Odvolací súd tak považuje za nepochopiteľné konanie veriteľa ako podnikateľského subjektu, keď do úvahy pre posúdenie dostatočnej bonity žalovaného zobral len príjem bez skúmania jeho zdroja a bez skúmania, či z tohto zdroja budú dostatočne pokryté aj iné oprávnené výdaje žalovaného. Preto aj odvolací súd je toho názoru, že žalobca nepreukázal, ako pôvodný veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmal a posúdil schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver dohodnutými pravidelnými mesačnými splátkami, tiež nepreukázal, ako a či žiadal akékoľvek údaje k posúdeniu bonity podľa oprávnenia vyplývajúceho z § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Teda z dokladov predložených žalobcom nevyplýva, že by veriteľ pri plnení svojej predzmluvnej povinnosti vynaložil odbornú starostlivosť, a preto nebol ani oprávnený požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
34. Keďže veriteľ v dôsledku porušenia povinnosti ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, a teda pohľadávka právneho predchodcu žalobcu sa nestala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že postúpenie pohľadávky z veriteľa žalovaného (banky) na žalobcu je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, čo znamená, že k zmene v osobe veriteľa nedošlo, a preto odvolací súd vyhodnocuje ako správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nebol v konaní aktívne vecne legitimovaný.
35. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
36. Odvolateľ namietal, že skúmanie bonity nebolo v konaní sporné, či inak namietané zo strany žalovaného, preto nastupujú účinky nespornosti skutkových tvrdení žalobcu, čo súd prvej inštancie nezohľadnil.
37. K tomu je potrebné uviesť, že súd je vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18, podľa ktorého články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.4.2008 sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.
38. Námietku žalobcu o tom, že neboli splnené podmienky pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania odvolací súd vyhodnotil rovnako za nedôvodnú, pretože Civilný sporový poriadok v § 297 upravuje výnimky zo zásady ústnosti v spotrebiteľských sporoch. Zmyslom tejto právnej úpravy je poskytnúť lepšiu ochranu právam spotrebiteľov, a to jednak dodržaním princípu ústnosti a jednak aj obmedzením výnimiek z tohto princípu. V zásade formulácia tohto ustanovenia korešponduje s formuláciou § 177 ods. 2 písm. a) CSP, na základe čoho možno abstrahovať ich spoločné znaky, ktorými sú: (i) jednoduché právne posúdenie veci, (ii) nespornosť skutkových tvrdení sporových strán a (iii) bagateľný cenzus (jeho výška sa v oboch zákonných ustanoveniach líši). Zámerom prvých dvoch znakov je dosiahnutie toho, aby nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie v takých sporoch, kde nie je potrebné dokazovanie, ako aj nevyhnutnosť ústneho prejednania argumentov strán týkajúcich sa právneho posúdenia sporu. Bagateľný cenzus je v prípade spotrebiteľských sporov nižší (1.000,- eur) ako pri ostatných sporoch (2.000,- eur), a to práve z dôvodu poskytnutia väčšej ochrany spotrebiteľským právam prostredníctvom bezprostredného a ústneho konania. Zároveň je potrebné poukázať na to, že jedným z charakteristických znakov spotrebiteľských sporov je to, že sa zvyčajne vyznačujú nízkou hodnotou, ktorá vo väčšine prípadov nedosahuje 1.000,- eur. Pre posúdenie tejto poslednej podmienky je však potrebné prihliadať na hodnotu sporu, avšak bez príslušenstva. V prípade, ak má byť v spotrebiteľskej veci rozhodnuté bez
nariadenia pojednávania, potom všetky tri vyššie uvedené podmienky (resp. znaky) musia byť splnené kumulatívne.
39. Civilný sporový poriadok nestanovuje, čo je potrebné rozumieť pod jednoduchým právnym posúdením, teda ide o čisto subjektívny pojem. Posudzovanie, či ten ktorý spor spadá do tejto definície je na konajúcom súde. Z uvedeného dôvodu preto strana, resp. strany svojimi rozdielnymi alebo zložito sa javiacimi písomnými vyjadreniami nemôžu do takéhoto posúdenia vniesť prvok, ktorý by súd presvedčil o tom, že v danom prípade nejde o otázku jednoduchého právneho posúdenia. Nespornosť skutkových tvrdení strán je skôr pojmom dôležitým pre hodnotenie vykonaného dokazovania a zistenia skutkového stavu. Zavedenie tohto pojmu ako kritéria pre nenariadenie pojednávania je na hrane prípustného odchýlenia sa od zásady bezprostrednosti a ústnosti, keďže jediným možným výkladom tohto pojmu možno dospieť k záveru, že skutkové tvrdenia možno považovať za nesporné v tom prípade, ak sa žalovaný v lehote stanovenej súdom podľa § 167 ods. 2 CSP k žalobe nevyjadril, resp. vyjadril takým spôsobom, že skutkové tvrdenia žalobcu žiadnym spôsobom nespochybnil.
40. Žalobca v podanom odvolaní uvádzal, že žalovaný v priebehu konania nepoprel jeho tvrdenia a predložené dôkazy, preto bolo potrebné tieto považovať za nesporné skutkové tvrdenia, k čomu odvolací súd uvádza, že pasivita žalovaného v konaní nemôže mať automaticky za následok povinnosť súdu priznať akýkoľvek žalobcom uplatnený nárok, a to naviac ak ide o konanie, v ktorom vystupuje spotrebiteľ. Napriek skutočnosti, že žalovaný bol v priebehu prvoinštančného konania pasívny, nevyjadril sa k podanej žalobe a ani k ďalším žalobcom predloženým dôkazom, nemožno v konečnom dôsledku dospieť k záveru o nespornosti skutkových tvrdení žalobcu, pretože ani uvedená skutočnosť neznamená, že súd musí rozhodnúť len na základe takto tvrdených skutočností a predložených dôkazov. Samotný Civilný sporový poriadok v prípade spotrebiteľských sporov dáva súdu možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom navrhnuté, a to najmä vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd môže aj bez návrhu takýto dôkaz obstarať alebo zabezpečiť, čím sa tak sleduje vyrovnanie prirodzene nevyváženého postavenia medzi sporovými stranami, t. j. medzi veriteľom a spotrebiteľom. Skutočnosť, že žalobca v konaní na súde prvej inštancie uviedol svoje tvrdenia a predložil dôkazy, nezbavila súd prvej inštancie preskúmať spotrebiteľskú zmluvu ex offo, teda či táto neobsahuje prípadne aj neprijateľné zmluvné podmienky. Námietka žalobcu v tomto smere preto nebola dôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že konanie súdu prvej inštancie, v rámci ktorého sa zaoberal preskúmaním nároku žalobcu vo veci samej vo vzťahu k nepredloženým a ani neoznačeným dôkazom nemožno hodnotiť ako neprípustný zásah, ktorý by bol v rozpore so zákonom.
41. Žalobca sa podanou žalobou v predmetnom prípade domáhal zaplatenia sumy 893,06 eur (bez príslušenstva), teda hodnota sporu (bez príslušenstva) neprevyšovala podmienku (iii) spočívajúcu v bagateľnom cenze spotrebiteľských sporov. Aj táto podmienka pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania tak bola splnená, preto sa nemožno stotožniť s námietkami žalobcu o tom, že neboli splnené podmienky pre takýto postup, teda rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádza z nesprávneho procesného postupu.
42. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutia odvolacích súdov, nešlo o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou by podľa čl. 2 ods. 2 CSP mali súdy v súdenej veci rozhodovať a ktorá ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v jeho stanoviskách alebo rozhodnutiach, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 6.3.2017, sp. zn. 3Cdo/6/2017). Naviac, právne závery v týchto rozhodnutiach vychádzajú z iných skutkových zistení ako v tejto veci.
43. Podľa odvolacieho súdu skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).
44. Za týchto okolností súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu zamietol. So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.
45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).