Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10Er-254-2011.pdf
PDF · 91.8 KB
No categories available
10Er/254/2011
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekučného konania oprávneného B. Q., a.s. so sídlom U. X, M. U. XX čp. XXX, PSČ XXX XX, Česká republika, IČO: 453 17 054, zast. JUDr. Romanom Majerom, usadeným euroadvokátom so sídlom AK Legionárska 14, 911 01 Trenčín, proti povinnému U. B., nar. XX.XX. XXXX, bytom F. XX, okr. C. L., pre vymoženie pohľadávky vo výške 57.463,70 Kč s príslušenstvom, vedeného súdnym exekútorom JUDr. Pavlom Crkoňom so sídlom exekútorského úradu Trenčín, Legionárska 14, 911 01 Trenčín, pod spis. zn. EX 186/11, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, takto
rozhodol:
Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa z a m i e t a .
odôvodnenie:
Súdny exekútor podaním doručeným súdu dňa 11. 3. 2011 podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného proti povinnému, na vymoženie pohľadávky vo výške 57.463, 70 Kč,- s príslušenstvom.
Oprávnený, prostredníctvom právneho zástupcu, v podaní doručenom súdnemu exekútorovi podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 57.463,70 Kč, s príslušenstvom a to na základe rozhodnutia - rozhodčího nálezu rozhodcu JUDr. Petra Poledníka, so sídlom Spoločnosti pro rozhodčí řízení, a.s. Sokolská tř. 60, Praha 2, 120 00, Česká republika, sp. zn. K/2010/02466 zo dňa 9. 8. 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“), uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok.
Podľa § 53 ZoRK, ustanovenia tohto zákona sa použijú, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorá je súčasťou jej právneho poriadku, neustanovuje inak.
Podľa článku 22 písm. c) Zmluvy č. 193/1993 Z.z., zmluvné strany tejto zmluvy uznávajú a vykonávajú na svojom území za podmienok ustanovených v tejto zmluve tieto rozhodnutia vydané na území druhej zmluvnej strany: rozhodcovské nálezy vydané v rozhodcovskom konaní.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní je cudzí rozhodcovský rozsudok, rozhodčí nález. Uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike sa spravuje zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení zmien a doplnkov, nakoľko medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná neustanovuje inak. Podľa § 49 tohto zákona sa uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok sa uzná tým, že súd, ktorý je príslušný na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. Súd v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť a teda ani uznať cudzí exekučný titul za vykonateľný na území Slovenskej republiky.
Z pripojených listinných dôkazov, najmä Zmluvy o úvere, registračné číslo 0461107220106 (ďalej len „Zmluva o úvere“), Všeobecných obchodných podmienok, Úverových podmienok pre fyzické osoby nepodnikateľov a rozhodcovského rozsudku zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 15. 11. 2007 zmluvu o úvere, na základe ktorej sa banka, oprávnený, zaviazala poskytnúť klientovi, povinnému, úver za podmienok stanovených touto zmluvou o úvere (ďalej len „Spotrebiteľský úver“) vo výške 45.000,00 Kč a povinný sa zaviazal splatiť oprávnenému istinu spotrebiteľského úveru 59 mesačnými anuitnými splátkami vo výške 1.289,-Kč.
Nakoľko povinný neplnil riadne svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere, oprávnený podal u rozhodcu žalobu. Rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 57.463,70 Kč s príslušenstvom, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Podľa ustanovenia. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom do 31.12.2007) spotrebiteľskými zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Je nesporné, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť Komerční banka a.s., ktorej predmet činnosti je aj „poskytování úvěrů,“, teda koná v rámci predmetu svojho podnikania. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Uvedené potvrdzuje aj označenie zmluvnej strany ako „fyzická osoba - nepodnikatel“ a tiež predmet zmluvy - „spotřebitelský úvěr“. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Keďže exekučný súd dospel z predložených listinných dôkazov k záveru, že povinný mal vo vzťahu z uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach (ktoré by mohol vniesť oprávnený) o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. ťaží toho, kto bude tvrdiť takúto výnimku.
Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy súd ustálil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, o plnení z ktorej rozhodol rozhodcovský súd.
V zmysle bodu 1 a 2 článku XIII. Rozhodčí doložka, Úverových podmienok pre fyzické osoby nepodnikateľov, sa Klient a Banka dohodli, že majetkové spory které vzniknou z této Smlouvy bodou rozodovány s konečnou platností v rozhodčím řížení, a to jediním rozhodcem jmenovaným správcem seznamu rozhodcu ze seznamu rozhodcu vedeným Společností pro rozhodčí řízení a.s., IČ: 26421381, se sídlem: Praha 2, sokolská 60, PSČ 120 00 (ďalej len "Společnost") podle Jednacího řádu pro rozhodčí řizení Společnosti. Klient a Banka prohlasuji, že jsou srozuměni s obsahem Jednacího řádu pro rozhodčí řízení Spolčnosti, Pravidly o nákladech rozhodčího řízení, Sazebníkem odměn rozhodcu, Organizačním řádem a Kancelářským řádem Společnosti, (dále jen "Jednací okumenty") a ďalšími informacemi uvedenými níže. Táto rozhodčí doložka nabývá účinnosti dnem, kdy Banka doručí Společnosti žalobu proti Klientovi s tím, že rozhodčí doložka nabývá účinnosti pouze pro majetkové spory medzi Klientem a Bankou vzniklé z právního vztahu podle této Smlouvy.
Pri skúmaní vyššie konkretizovanej rozhodcovskej doložky bral súd do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy použil aj analogický výklad a to podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „smernica“). Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník, okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci X s. r. o. C-76/10, smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
V bode 37 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci X s. r. o. C-76/10, súd uviedol, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).
V bode 38 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci X s. r. o. C-76/10, súd uviedol, že vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).
V bode 43 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci X s. r. o. C-76/10, súd uviedol, že ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, už citovaný, bod 34).
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j. do 31. 12. 2007), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 Občianskeho zákonníka je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. V ustanovení § 53 ods. 4 Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.
Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ.
V záujme rešpektovania cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, nevidí súd iné východisko ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: „za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.
Súd v danom prípade nemá pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu XIII. Úverových podmienok pre fyzické osoby nepodnikateľov ako súčasť Zmluva o úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 41 exekučného poriadku. Predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. K týmto predpokladom súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným.
Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu môže oprávnený aj povinný podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš písomne v troch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.