Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoE-180-2011.pdf
PDF · 85.54 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/180/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnej: B. E., bytom J., M. M. XXXX/XB, o vymoženie 1 591,55 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 4. apríla 2011, č.k. 15Er/2891/2010-14, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. zo dňa 14.09.2010 sp.zn. EP 230828/09, ktorým bola povinná zaviazaná na plnenie zo zmluvy o poskytnutí expres pôžičky č. 7014527 (ďalej len „zmluva o pôžičke“), uzavretej dňa 23.02.2006 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou. Súčasťou zmluvy o pôžičke boli aj Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „ VOP“). Preskúmaním zmluvy o pôžičke dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol úver poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, a z toho dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je zjavné, že právny predchodca oprávneného uzavieral obdobné zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z obchodného registra. Zo zmluvy vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená a uzavierala sa vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Jedná sa tak o spotrebiteľskú zmluvu s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári, a preto na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a/ zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukázal na ust. § 53 ods. 1, 3, § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1-3 a bod q/ Prílohy Smernice Rady č. 13/93/EHS zo dňa 5.4.1993. Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola citovaná smernica prevzatá a je nevyhnutné využívať ju ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Ďalej preskúmaním VOP ako neoddeliteľnej časti zmluvy o pôžičke, konkrétne b. IX písm. r/, zistil súd v takomto dojednaní nekalú podmienku. Išlo totiž o spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere tak, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo by v budúcnosti vznikli zo zmluvy, budú rozhodované a/ v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý určí Spoločnosť a to jediným rozhodcom, ktorého určí predsedníctvo tohto rozhodcovského súdu v súlade so štatútom a Rokovacím poriadkom tohto rozhodcovského súduv zmysle zákona č. 244/2002 Z.z.; b/ na príslušnom všeobecnom súde alebo c/ prostredníctvom zmluvného partnera Spoločnosti na vymáhanie pohľadávok. Podpisom tejto zmluvy dala povinná (Klient) svoj súhlas právnemu predchodcovi oprávneného (Spoločnosti) na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív. Súd sa zaoberal sa tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť a v tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32 Cdo 2282/2008. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o pôžičke ako rozhodcovská doložka a voľba rozhodcovského súdu bola uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude rozhodovať v tomto prípade, je veriteľ, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia sporov aj s prihliadnutím na § 106 O.s.p., ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver, a preto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo VOP inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak by spotrebiteľ podľa neho mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súd uviedol, že podľa vyššie citovanej rozhodcovskej doložky je síce daná možnosť riešenia sporov viacerými spôsobmi, avšak len zdanlivá,vzhľadom na poslednú vetu, v zmysle ktorej podpisom zmluvy dáva Klient svoj súhlas Spoločnosti na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív. Z uvedeného vyplýva, že výber spôsobu riešenia sporu je na oprávnenom, ktorý si uzurpuje právo vybrať riešenie sporu bez toho, aby spotrebiteľ mal možnosť sa k tomu vyjadriť, čo súd považoval za výrazne jednostrannú a pre spotrebiteľa poškodzujúcu úpravu rozhodcovskej doložky. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k rozhodnutiu rozhodcovským inštitúciám má veľký význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí, vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. V danom prípade však táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Ďalej súd uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Poukázal na to, že súd prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Zdôraznil, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť súd viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade ju súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku. Vychádzal nielen z konkrétneho exemplifikatíveho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč.zák.v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o pôžičke podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Obč.zák. platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil a následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Ex.por. zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa. Poukázal na oprávnenie exekučného súdu skúmať na základe predložených podkladov listiny z formálnej a materiálnej stránky, pričom ak sú splnené dôvody podľa §45 zákona č. 244/2002 Z.z., súd môže konanie len zastaviť, ale nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou ESD. Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva zo súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu. Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a zák.č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia § 52 až 54 Obč. zák. sa na ňu nevzťahovali. Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v zmysle ktorej dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil si i trovy odvolacieho konania 57,69 eur.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti je vecne správne. Vec podrobne preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa dodáva:
Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o pôžičke je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné.
V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Ex.por., preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinnej. Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné