Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_KE-7Sa-18-2020.pdf
PDF · 140.87 KB
Case nature
Area
Subarea
KE-7Sa/18/2020
Uznesenie
Správny súd v Košiciach, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., adresa na doručovanie: D. E. XXXX/XX, XXX XX C., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX C., 3/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX C., 4/ E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., adresa na doručovanie: D. E. XXXX/XX, XXX XX C., 5/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX C., 6/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX C., 7/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX C., 8/ I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., adresa na doručovanie: D. E. XXXX/XX, XXX XX C., všetkých zastúpených Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou so sídlom: Krivá 23, 040 01 Košice, proti žalovanému: Regionálny úrad verejného zdravotníctva Spišská Nová Ves, IČO: 00 610 984, so sídlom: A. Mickiewicza 6, 052 20 Spišská Nová Ves, zastúpeného spoločnosťou: GHS Legal, s. r. o., so sídlom: Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa ust. § 252 a nasl. Správneho súdneho poriadku, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa z a m i e t a.
II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcom právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný dňa 08.04.2020, pod sp. zn.: RH - 2217/839/2020-2221/2020 nariadil opatrenie s týmto obsahom: 1. Všetkým osobám, ktoré sa zdržiavajú na území mesta Krompachy - ulica Hornádska (obytná časť), ulica Družstevná, časť ulice Stará Maša od č. domu 35, sa zakazuje styk s ostatným obyvateľstvom, 2. Všetkým osobám, ktoré sa zdržiavajú na území obce Bystrany - časť osada, sa zakazuje styk s ostatným obyvateľstvom, 3. Všetkým osobám, ktoré sa zdržiavajú na území obce Žehra - osada Dreveník a sídlisko Dreveník, sa zakazuje styk s ostatným obyvateľstvom. Zároveň stanovil časové ohraničenie na uplatňovanie tohto opatrenia: od 09.04.2020 od 00:00 hod. až do odvolania. V jeho odôvodnení žalovaný uviedol, že „Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 mimoriadnu situáciu z dôvodu ohrozenia verejného zdravia II. stupňa a vyhlásila na postihnutom území Slovenskej republiky núdzový stav podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 19. marca 2020. Generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie vyhlásil dňa 11.03.2020 pandémiu ochorenia COVID-19. V nadväznosti na aktuálnu epidemiologickú situáciu v meste Krompachy - ulica Hornádska (obytná časť), ulica Družstevná, časť ulice Stará Maša od č. domu 35, v obci Bystrany - časť osada, v obci Žehra - osada Dreveník a sídlisko Dreveník - zvýšený výskyt ochorenia COVID-19, Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Spišskej Novej Vsi nariadil z dôvodu ochrany verejného zdravia pred šírením prenosného ochorenia COVID-19 v uvedených lokalitách, v súlade so závermi z rokovania ústredného krízového štábu zo dňa 08.04.2020 opatrenia uvedené v záväznej časti tohto opatrenia. Toto opatrenie
je nevyhnutným nástrojom na zamedzenie šírenia ochorení COVID-19 spôsobených koronavírusom (SARS-CoV-2) v uvedených lokalitách. Osoba, ktorej týmto opatrením vznikla povinnosť izolácie, je povinná sledovať svoj zdravotný stav (náhly nástup aspoň jedného z týchto príznakov: horúčka, kašeľ, dýchavičnosť) a v prípade objavenia sa príznakov bez meškania telefonicky kontaktovať svojho všeobecného lekára a podrobiť sa odberu biologického materiálu. Nerešpektovanie tohto opatrenia je priestupkom na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 zákona č. 355/2007 Z. z., za ktorý príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva uloží pokutu podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. vo výške do 1.659 eur, ak odsek 3 neustanovuje inak. V blokovom konaní môžu orgány Policajného zboru a obecnej polície uložiť páchateľovi za nerešpektovanie tohto opatrenia pokutu vo výške do 1.000 eur.“
2. Žalobou zo dňa 08.06.2020 sa žalobcovia domáhali vydania uznesenia, ktorým súd určí, že iný zásah orgánu verejnej správy (žalovaného), ktorým došlo k obmedzeniu ich základných práv a slobôd, konkrétne práva na slobodu pohybu a ochrany súkromia, v čase od 09.04.2020 do 01.05.2020 do 13:00 hod, spočívajúci vo faktickom postupe tohto orgánu verejnej správy pri realizácii nulitného právneho aktu, ktorým je Opatrenie č. RH – 2217/839/2020-2221/2020 zo dňa 08.04.2020 vydané žalovaným (ďalej v texte len ako „Opatrenie“), bol nezákonný. Žalobcovia sa súčasne domáhali voči žalovanému priznania práva na úplnú náhradu trov konania.
3. V podanej žalobe žalobcovia uviedli, že Vláda Slovenskej republiky (ďalej v texte len ako „Vláda SR“) uznesením č. 111 zo dňa 11.03.2020 schválila návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len ako „Zákon č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane“) z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným koronavírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky (ďalej v texte len ako „SR“) a podľa toho istého zákonného ustanovenia od 12.03.2020 od 06:00 hod. vyhlásila mimoriadnu situáciu pre územie SR. Dňa 02.04.2020 uznesením č. 196 schválila Vláda SR Plán riešenia ochorenia COVID-19 v marginalizovaných rómskych komunitách, ktorý vypracoval Úrad verejného zdravotníctva SR (ďalej v texte len ako „Plán“). Podľa uvedeného Plánu „v prípade, že v osade bude viac ako 10 % osôb, ktorí budú pozitívne testovaní na ochorenie COVID-19, nemá zmysel dávať ľudí do karantény do ubytovacích zariadení, ale je nutné dať do karantény osadu ako celok. Platí však, že osoby, u ktorých sa laboratórne potvrdil COVID-19 a ich telesná teplota je vyššia ako 38 °C a sú prítomné ďalšie príznaky ako dýchavičnosť a kašeľ, budú prevezené na hospitalizáciu do určených zdravotníckych zariadení. V tomto prípade má zmysel testovať len uzdravené osoby. Pri karanténe osady je potrebné uzatvoriť osadu, zabezpečiť informovanosť a komunikáciu, bezpečnosť, zabezpečiť osobitné sledovanie úzkych kontaktov, zabezpečiť zásobovanie osady potravinami a vodou, zabezpečiť zdravotnícku pomoc a v prípade potreby zvážiť zriadenie improvizovanej kuchyne a nemocnice.“ Uznesením Vlády SR č. 207 (zverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 72/2020 Z. z.) vláda schválila návrh na rozšírenie opatrení núdzového stavu na celom území Slovenskej republiky (ďalej len ako „SR) podľa čl. 5 Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej v texte len ako „Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu“), pričom jedným z opatrení bolo aj obmedzenie slobody pohybu obyvateľstva, v trvaní od 08.04.2020 do 13.04.2020. Opatrením vydaným Regionálnym úradom verejného zdravotníctva so sídlom v Spišskej Novej Vsi (ďalej v texte len ako „RÚVZ“) ako príslušným orgánom podľa ust. § 6 ods. 3 písm. e) Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte len ako „Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR Vládou SR bolo všetkým osobám, ktoré sa zdržiavajú okrem iných na území mesta Krompachy, časť ulice Stará Maša od č. domu 35 zakázaný styk s ostatným obyvateľstvom, a to od 09.04.2020 od 00:00 hod až do odvolania. K existencii tohto opatrenia žalobcovia dodali, že neobsahuje žiadne poučenie o opravnom prostriedku, či možnosti jeho preskúmania správnym súdom, ako aj to, že bolo zverejnené na webovej stránke RÚVZ. Podľa žalobcov RÚVZ zároveň dňa 08.04.2020 s odkazom na ust. § 48 ods. 5 Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia navrhoval príslušnému orgánu civilnej ochrany podľa Zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane, ktorým je Okresný úrad v Spišskej Novej Vsi (ďalej len ako „OÚ“), vykonanie týchto protiepidemiologických opatrení:
- zabezpečiť zákaz styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom,
- režimové opatrenia pre obyvateľov ohrozenej časti,
- monitorovanie územia,
- zabezpečiť zásobovanie obyvateľstva potravinami, pitnou vodou, hygienickými potrebami,
- zabezpečiť informovanosť a komunikáciu,
- zabezpečiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti a zdravotníckej pomoci,
- zabezpečiť bezpečnosť. OÚ v nadväznosti na uvedený návrh RÚVZ zo dňa 08.04.2020 a rokovanie Ústredného krízového štábu vlády SR zo dňa 08.04.2020, ktoré sa konalo na Mestskom úrade v Krompachoch prijal navrhnuté opatrenia. Tie sa realizovali tým spôsobom, že časť ulice Stará Maša od domu č. 35 v Krompachoch bola od 09.04.2020 do 01.05.2020 do 13:00 hod. uzavretá, prístupové cesty predelené policajnou páskou a osobám, ktoré sa v čase uzávery v nej nachádzali - vrátane žalobcov, nebolo umožnené túto uzáveru prekročiť a lokalitu opustiť. Ani iným osobám zdržiavajúcim sa mimo lokalitu nebolo umožnené do nej vstúpiť. Lokalita bola strážená príslušníkmi PZ a Ozbrojených síl SR. Podľa tvrdenia žalobcov sa o uzávere lokality jej obyvatelia vrátane nich dozvedeli v deň realizácia Opatrenia, t. j. dňa 09.04.2020. Žalobcovia tak podľa svojich slov už nemali žiaden časový priestor vytvoriť si zásoby potravín, liekov, hygienických potrieb, či palivového dreva a iného tovaru nevyhnutného na zabezpečovanie základných životných potrieb. V uzatvorenej lokalite sa nenachádza žiaden obchod, kde si mohli zásoby kúpiť. Obyvatelia lokality vrátane žalobcov nemali zdroj pitnej vody, tá bola následne zabezpečovaná pristavením cisterny. Podľa žalobcov bolo zásobovanie počas karantény nedostatočné a najmä spočiatku značne nekoordinované. Žalobcovia tiež poukázali na opatrenie RÚVZ sp. zn. RH-2217/839/2020 – 2630/2020 zo dňa 01.05.2020, ktorým došlo k zmene pôvodne vydaného Opatrenia zo dňa 08.04.2020, a to tak, že sa z neho vypustil bod 1, ktorým sa osobám, ktoré sa zdržiavajú, okrem iného aj v časti ulice Stará Maša od domu č. 35 v Krompachoch zakazuje styk s ostatným obyvateľstvom, a to od 01.05.2020 od 13:00 hod. Žalobcovia namietajú, že obmedzenie ich základných práv a slobôd, konkrétne práva na slobodu pohybu a ochrany súkromia ako následok realizácie nulitného právneho aktu žalovaného v čase od 09.04.2020 00:00 hod do 01.05.2020 do 13:00 hod predstavuje iný zásah orgánu verejnej moci do ich práv. Žalobcovia tvrdia, že všetky zásahy žalovaného realizované na základe Opatrenia ako nulitného aktu sú nezákonné, keďže žiaden zásah žalovaného do základných práv a slobôd žalobcov nemá podklad v platnom práve. Opatrenie je totiž nulitný, neexistujúci akt, preto akýkoľvek zásah žalovaného do práv žalobcov vykonaný na základe tohto nulitného aktu je podľa ich mienky nezákonný. Žalobcovia vyslovili presvedčenie, že žalovaný nemal právomoc vydať takýto normatívny právny akt, ktorý nazval opatrením, čo spôsobuje to, že ide o nulitný právny akt. Dôvodia pri tom tým, že na opatrenie, ako rozhodnutie správneho orgánu vydané podľa Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia, sa vzťahuje pôsobnosť Správneho poriadku. Výsledkom správneho konania podľa Správneho poriadku však môže byť iba individuálny správny akt, teda rozhodnutie, ktoré ukladá práva a povinnosti individuálne určeným osobám v konkrétnom prípade. Opatrenie vydané žalovaným sa však týka neurčitého počtu adresátov. Žalovaný teda podľa žalobcov nemá právomoc vydávať takéto normatívne právne akty a môže vydávať iba opatrenia ako rozhodnutia (individuálne správne akty) vydané v správnom konaní, čo vyplýva priamo zo Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia. Keďže žalovaný vydal normatívny právny akt bez akéhokoľvek zákonného splnomocnenia, prekročil tým podľa názoru žalobcov svoju právomoc a na takýto akt, v tomto prípade predmetné Opatrenie, sa hľadí ako keby neexistoval, ide o paakt. Podľa žalobcov túto ich argumentáciu podporuje aj nedostatok splnomocnenia žalovaného na vydávanie sekundárnych (podzákonných) vykonávacích právnych aktov so všeobecnou pôsobnosťou. V zákone č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia, ktorý oprávňuje žalovaného vydávať opatrenia podľa § 12 a § 48 ods. 4 cit. zákona, sa splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu voči žalovanému nevyskytuje. Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia splnomocňovacie normy síce podľa mienky žalobcov obsahuje, ale nie pre vydávanie opatrení úradmi verejného zdravia (viď § 62 Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia). Splnomocňovacie ustanovenia sa týkajú len splnomocnenia pre MZ SR. Žalobcovia súčasne doplnili, že opatrenie žalovaného nebolo nikdy vyhlásené v Zbierke zákonov SR, čo rovnako spôsobuje to, že ide o nulitný akt, keďže opatrenie pre jeho nevyhlásenie nikdy nenadobudlo platnosť. Opatrenie je jeden zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré vydávajú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Jeho základná úprava je uvedená v článku 123 Ústavy SR a povinnosť vyhlásiť ho v Zbierke zákonov upravuje cit. ust. § 18, ods. 1, 2 Zákona č. 400/2015 Z. z. o Zbierke zákonov SR. Opatrenie žalovaného sa týkalo druhovo určeného okruhu osôb a teda malo byť vyhlásené v Zbierke zákonov SR. Žalobcovia sú presvedčení, že ďalším dôvodom nulity opatrenia je tá skutočnosť, že opatrenie bolo vydané v čase (08.04.2020), kedy bol na území SR, Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 207 (zverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 72/2020 Z. z.) vyhlásený núdzový stav podľa čl. 5 Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu. V čase núdzového stavu mal byť aplikovaný výhradne Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu a výlučne na základe neho mohla vláda SR základné práva a slobody obmedziť opatreniami. Žalovaný teda podľa mienky žalobcov prekročil svoju právomoc, vecnú pôsobnosť, keď v čase núdzového stavu obmedzoval ich základné práva a slobody podľa Zákona č.
355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia Opatrením. Žalobcovia nepopierajú, že Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia dáva žalovanému právomoc prijať opatrenia obmedzujúce práva a slobody. Kľúčovým faktom však je, že v prípade, keď je vyhlásený núdzový stav, sú orgány výkonnej moci povinné postupovať podľa zákonov upravujúcich túto mimoriadnu situáciu, pretože vyhlásenie núdzového stavu predstavuje „špeciálnu okolnosť“. Žalobcovia majú za to, že ak aj žalovaný v záujme ochrany verejného zdravia mal za cieľ zakázať styk časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom, mal a mohol tak urobiť prostredníctvom individuálneho správneho aktu v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia v spojitosti s ustanoveniami Zákona č. 71/1967 Sb. o správnom konaní (ďalej v texte len ako „Správny poriadok“) voči konkrétnym osobám. Navyše, situáciu žalovaný riešil aj v rozpore s už spomenutým Plánom. Podľa žalobcov platí, že vyhlásená mimoriadna situácia a dokonca ani vyhlásený núdzový stav automaticky neznamená obmedzenie základných práv a slobôd. K ich obmedzeniu môže dôjsť len v nevyhnutnom a primeranom rozsahu za účelom dosiahnutia sledovaného cieľa, t. j. odstránenia príčin a následkov mimoriadnej situácie. Obmedzenia tak musia byť v zákonnom rámci danom Ústavou SR a tiež ústavnými a inými zákonmi. Je kľúčové, aby práve v takýchto prípadoch orgány verejnej moci dodržiavali pravidlá, ktoré určujú chovanie sa jednotlivých aktérov počas takejto situácie, pretože len tak bude zabezpečené, že i pri ohrození štátu a jeho obyvateľstva bude v maximálnej možnej miere zachovaný aj právny štát a jeho demokratické princípy a nedôjde k zneužitiu moci. Žalobcovia sú presvedčení, že k obmedzeniu ich základných práv a slobôd najmä ich práva na slobodu pohybu a práva na ochranu súkromia došlo nezákonným spôsobom, v rozpore s platnou legislatívou, Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami na ochranu ľudských práv, ktorými je SR viazaná. Žalobcovia považujú zásah do ich práv za skončený, pretože obmedzenie ich slobody pohybu a zásah do ich práva na ochranu súkromia boli ukončené dňom 01.05.2020 o 13:00 hod, kedy došlo opatrením RUVZ sp. zn. RH-2217/839/2020 – 2630/2020 zo dňa 01.05.2020 k zmene pôvodne vydaného Opatrenia zo dňa 08.04.2020, a to tak, že sa z neho vypustil bod 1, ktorým sa osobám, ktoré sa zdržiavajú, okrem iného aj v časti ulice Stará Maša od domu č. 35 v Krompachoch zakazuje styk s ostatným obyvateľstvom. Za uvedený faktický zásah nesie podľa žalobcov zodpovednosť žalovaný ako orgán verejnej moci, ktorý tento zásah vykonal a nezákonne tak obmedzil ich základné práva a slobody ním vydaným opatrením, ktoré je nulitným právnym aktom.
4. K žalobnej argumentácii zaujal stanovisko žalovaný listom datovaným ku dňu 24.09.2020, kde podľa žalovaného v právnom poriadku SR nemožno konštatovať, že by sa obsah Opatrenia žalovaného „prekrýval“ s obsahom obmedzení, ktoré je možné prijať na základe Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu alebo na základe Zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách. Žalovaný ďalej citoval ustanovenia čl. 1 ods. 2 Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu, § 2 písm. d) a § 2a základe Zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách, zo znenia ktorých vyvodil a zvýraznil, že činnosť orgánov verejnej moci nemá byť v čase vyhláseného núdzového stavu obmedzovaná, ale orgány verejnej moci si majú aj počas trvania núdzového stavu naďalej plniť svoje zákonné úlohy. Podľa žalovaného žiadne z ustanovení uvedených zákonov nesuspenduje zákonné oprávnenia iných štátnych orgánov na vykonávanie svojej štandardnej činnosti v čase núdzového stavu, keďže základným bezpečnostným záujmom štátu je aj zachovanie riadneho fungovania orgánov verejnej moci v čase núdzového stavu. Rovnako tak žiadne z ustanovení uvedených zákonov nestanovuje, že by právomoc prijímať opatrenia pri ohrození verejného zdravia vyhlásením núdzového stavu prechádzala na vládu SR. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že právomoc Vlády SR vydávať opatrenia v oblasti verejného zdravia mala prameniť z ust. § 4 ods. 1 písm. a) základe Zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách, ide podľa žalovaného o neprípustný extenzívny výklad tohto ustanovenia. Optikou žalobcov by to malo znamenať, že vláda SR môže v čase núdzového stavu vykonávať právomoc akéhokoľvek iného orgánu verejnej moci. Pojem „opatrenia“ v § 4 ods. 1 písm. a) základe Zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách je podľa žalovaného potrené vykladať z gramatického hľadiska ako zákrok na dosiahnutie určitého výsledku, nie ako formu konkrétneho právneho aktu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozpor v tvrdeniach žalobcov v podanej správnej žalobe, kde žalobcovia na jednom mieste spochybňujú právomoc žalovaného nariaďovať opatrenia a súčasne hovoria, že žalovaný mal zákonné splnomocnenie individuálnymi správnymi aktmi vydanými v rámci správneho konania nariadiť karanténne opatrenia. Žalovaný zastáva názor, že z gramatického výkladu znenia Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu a základe Zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách nemožno vyvodiť, že by počas núdzového stavu nemal právomoc na nariadenie Opatrenia. Ani žiadna iná výkladová metóda takýto výklad nepripúšťa. Naopak, iné výkladové metódy potvrdzujú, že právomoc na vydanie Opatrenia mal žalovaný aj počas núdzového stavu, keďže z teleologického
výkladu možno za cieľ zákonodarcu považovať snahu o efektívne riešenie krízovej situácie, ktorá by bola vyvolaná ohrozením verejného zdravia. K „zákonnému splnomocneniu žalovaného“, tento uviedol, že Ústava SR neobmedzuje normotvorbu orgánov verejnej moci na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, ale zákonné zmocnenie na vydanie podzákonného všeobecne záväzného právneho predpisu môže dostať aj iný orgán štátnej správy. Na predmetné ustanovenie Ústavy SR podľa žalovaného nadväzuje aj § 18 Zákona č. 400/2015 Z. z. o Zbierke zákonov, ktorý bližšie špecifikuje opatrenie ako konkrétny druh podzákonného právneho predpisu. Kompetenciu vydávať opatrenia majú podľa mienky žalovaného nielen ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, ale aj iné orgány štátnej správy a Národná banka Slovenska, ak sa týkajú úzkeho alebo druhovo určeného okruhu osôb alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Zákon č. 400/2015 Z. z. o Zbierke zákonov k problematike splnomocňovacích ustanovení uvádza, že ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie. Splnomocňovacie ustanovenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jednoznačne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa v ňom majú upraviť, pričom sa dbá na zabezpečenie súladu vykonávacieho predpisu so zákonom (§ 5 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona). Zo samotnej skutočnosti, že Zákon o ochrane verejného zdravia neobsahuje formulku uvádzanú žalobcami v znení: „Podrobnosti o.... ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo...“., nie je možné vyvodzovať neexistenciu splnomocňovacieho ustanovenia. Podľa názoru žalovaného by splnomocňovacie ustanovenie mohlo znieť aj napríklad: „Regionálny úrad verejného zdravotníctva nariaďuje opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia“ (táto formulácia sa v Zákone o ochrane verejného zdravia nachádza). Pokiaľ ide o právnu povahu Opatrenia“, žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcov, že Opatrenie je normatívny správny akt (a nejedná sa ani o individuálny správny akt), ale ide o tzv. hybridný správny akt, keďže má znaky aj individuálnych správnych aktov (konkrétny predmet), aj znaky normatívnych správnych aktov (druhovo určení adresáti), vyznačuje sa dočasnosťou a ochranou verejného záujmu, a tak neexistovala povinnosť uverejniť ho v Zbierke zákonov SR (takýto postup by ani nebol vhodný). Opatrenie muselo byť uverejnené účinným spôsobom, aby sa o jeho obsahu dozvedel každý, koho sa týka, čo považuje žalovaný za splnené, keďže bolo zverejnené na úradnej tabuli, ako aj na webovom sídle žalovaného, pričom zároveň osoby, ktorých sa Opatrenie týkalo boli informované prostredníctvom samosprávy, terénnych sociálnych a komunitných pracovníkov pôsobiacich v daných lokalitách, na základe čoho žalovaný považuje tento spôsob za dostatočne účinný na to, aby sa s obsahom Opatrenia mohli adresáti náležite oboznámiť, a teda došlo k jeho publikovaniu účinným spôsobom. Vo vzťahu k otázke skúmania primeranosti Opatrenia, sa podľa názoru žalovaného testom proporcionality v užšom zmysle skúma, či bola zachovaná spravodlivá rovnováha medzi právom a slobodou a oproti stojacim účelom. Naproti stojacimi právami sú sloboda pohybu (ako aj právna istota či právo na súkromie) a život, resp. zdravie obyvateľstva a v tomto kontexte žalovaný uviedol, že si dovolí povýšiť ochranu práva na život, ktoré sa v judikatúre označuje aj ako vstupná brána pre realizáciu ostatných ústavných práv a slobôd nad slobodu pohybu, právo na súkromie a právnu istotu. K žalobcami tvrdenému rozporu Opatrenia s Plánom, žalovaný uviedol, že s týmto tvrdením nesúhlasí a považuje takúto interpretáciu uvedeného plánu za nesprávnu a účelovú. Dopĺňa, že zo znenia textu Plánu vyplýva, že je na úvahe príslušného regionálneho hygienika (po zvážení relevantných informácií), či pristúpi k individuálnej karanténe alebo k uzatvoreniu celej osady.
5. Dňa 06.10.2020 predložili žalobcovia správnemu súdu písomné podanie označené ako „Návrh žalobcov na doplnenie dokazovania – zaslanie upovedomenia o výsledkoch vybavenia podnetu Verejnou ochrankyňou práv zo dňa 28.08.2020“, ktorého prílohou bola kópia uvedeného upovedomenia, v ktorom verejná ochrankyňa práv podľa žalobcov konštatovala, že Opatrenie RÚVZ a zabezpečenie podmienok na jeho realizáciu v praxi nie vo všetkých smeroch naplnili kritériá ústavnosti zásahu do základného práva. Žalobcovia majú za to, že závery Verejnej ochrankyne práv podporujú ich právnu argumentáciu uvedenú v nimi podanej žalobe a síce, že v danom prípade došlo k porušeniu ich základných práv a slobôd ako následku realizácie opatrenia prijatého žalovaným. Vzhľadom na uvedené žalobcovia navrhli, aby sa správny súd s predloženým listinným dôkazom oboznámil a prihliadal k nemu pri rozhodovaní o nimi podanej žalobe.
6. Z vyjadrenia žalobcov zo dňa 29.10.2020, ktorým títo reagovali na predchádzajúcu argumentáciu žalovaného, vyplýva ich nesúhlas s tvrdením žalovaného, že na prieskum Opatrenia je daná výlučná právomoc Ústavného súdu SR. Žalobcovia totiž nežiadajú preskúmať Opatrenie, ale iný zásah žalovaného, realizovaný na základe Opatrenia, kde je jasne daná právomoc správneho súdu. Žalobcovia zotrvali na svojej právnej argumentácii obsiahnutej v žalobe a tam uvedených dôvodoch, ktoré podľa ich
právneho názoru zakladajú nezákonnosť iného zásahu žalovaného ako následku realizácie Opatrenia žalovaného, ktoré bolo vydané nad rámec jeho právomoci. Žalobcovia v tomto kontexte poukázali na upozornenie prokurátora Generálnej prokuratúry SR č. VI/3 Gd 174/20/1000-16 zo dňa 22.09.2020 kde sa konštatuje, že s poukazom na zákonom vymedzenú právomoc na nariadenie opatrení pri ohrození verejného zdravia, odvodenie pôsobnosti na vydávanie opatrení aj v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu, pri ohrození verejného zdravia II. stupňa podľa § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia považuje prokuratúra za prekročenie rozsahu pôsobnosti úradu verejného zdravotníctva, ktoré spôsobuje nezákonnosť vydaných opatrení (nie však ich nulitu). Podľa mienky žalobcov tak uvedené upozornenie v celom rozsahu podporuje ich právnu argumentáciu ohľadne nedostatku právomoci žalovaného vydávať v čase núdzového stavu opatrenia obmedzujúce základné práva a slobody. Žalobcovia sú preto presvedčení, že ak bol po vyhlásení mimoriadnej situácie vyhlásený núdzový stav, tak sa postupuje podľa Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu a nie podľa zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia ako tvrdí žalovaný. V prípade, ak by správny súd dospel k právnemu záveru, že Opatrenie žalovaného nie je možné považovať za nulitný právny akt, žalobcovia tvrdia, že sa jedná zo strany žalovaného o prekročenie pôsobnosti a s odkazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu o nezákonný akt žalovaného. Žalobcovia opätovne zdôraznili, že v tomto konaní sa domáhajú vyslovenia nezákonnosti iného zásahu žalovaného, nie prieskumu samotného Opatrenia žalovaného. Podstatné preto podľa žalobcov je, že sa jedná o akt, ktorým žalovaný prekročil svoju právomoc či pôsobnosť a obmedzenia základných práv a slobôd žalobcov (práva na slobodu pohybu a ochrany súkromia), ako následok realizácie či už nezákonného alebo nulitného právneho aktu, sú nezákonné a ako také predstavujú iný zásah orgánu verejnej správy do práv žalobcov. V nadväznosti na vyššie spomenuté upovedomenie verejnej ochrankyne práv žalobcovia dôvodia, že táto jednoznačne konštatovala, že obmedzenia prijaté na základe Opatrenia žalovaného vo výsledku nemôžu vyhovieť testu vhodnosti, pretože neboli nastavené tak, aby chránili aj zdravie obyvateľov karantenizovaných oblastí. Verejná ochrankyňa práv v zhode so žalobcami plošné obmedzenie osobnej slobody ako následok prijatého opatrenia žalovaného vyhodnotila, ako v rozpore so zásadou nevyhnutnosti a zákazu svojvôle. Vzhľadom na uvedené, žalobcovia trvajú na tom, že k obmedzeniu ich základných práv a slobôd, najmä ich práva na slobodu pohybu a práva na ochranu súkromia došlo nezákonným spôsobom, v rozpore s platnými právnymi predpismi, a preto navrhli, aby správny súd vyhovel ich žalobe v celom rozsahu.
7. Na uvedené tvrdenia žalobcov zareagoval žalovaný listom datovaným ku dňu 24.11.2020 kde zdôraznil, že žalobcovia na jednej strane zdôrazňujú, že v tomto konaní sa domáhajú vyslovenia nezákonnosti iného zásahu, nie prieskumu samotného Opatrenia, napriek tomu však ich žaloba smeruje proti žalovanému, ktorý Opatrenie vydal (nie vykonal) a zároveň je argumentačným ťažiskom ich žalobného návrhu práve kritika Opatrenia. Žalovaný súčasne odkázal na judikatúru Ústavného súdu SR, kde tento vo vzťahu k opatreniam Úradu verejného zdravotníctva SR opakovane konštatoval, že: „Z hľadiska možnosti prieskumu potom tento správny akt zodpovedá kategórii „opatrenie“ podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, nakoľko evidentne nejde o „rozhodnutie“ podľa písm. b), ani o „iný zásah“ podľa písm. e) tohto ustanovenia (iným zásahom by mohol byť výkon napadnutého opatrenia príslušnými orgánmi). K údajnej nulite Opatrenia a právomoci žalovaného vydať Opatrenie žalovaný poukázal na závery Generálnej prokuratúry SR a Verejnej ochrankyne práv, ktorí Opatrenie neposúdili ako nulitné. Žalovaný odkazujúc na ustanovenia Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia (§ 3 ods. 1 písm. c/ a § 6 ods. 3 písm. e/) je presvedčený, že bol vecne príslušným orgánom na vydanie Opatrenia. To, že žalovaný mal kompetenciu na vydanie Opatrenia aj v čase núdzového stavu vyplýva aj z právneho stanoviska Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave zo dňa 27.10.2020, ktoré si vyžiadal právny zástupca žalovaného a ktoré ako prílohu uvedeného vyjadrenia predložil súdu na oboznámenie a vykonanie ako listinného dôkazu. Skutočnosť, že ÚVZ SR (aplikovateľné aj na žalovaného ako RÚVZ) nestráca oprávnenie prijímať opatrenia súvisiace s ochranou zdravia po vyhlásení mimoriadnej situácie a núdzového stavu potvrdila podľa žalovaného aj GP SR vo svojom upozornení, pričom zároveň zdôraznila potrebu intenzívnej spolupráce ÚVZ SR a Vlády SR. Podľa najnovšej judikatúry ÚS SR, ten právomoc ÚVZ SR nariaďovať opatrenia nepodmieňuje existenciou zákonného splnomocnenia a to z dôvodu ich špecifickej právnej povahy. K právnej povahe Opatrenia žalovaný s odkazom na závery ÚS SR opakovane zdôraznil, že sa jedná o hybridný správny akt, resp. rozhodnutie sui generis, keďže smeruje voči neurčitému počtu osôb (normatívny prvok) a upravuje konkrétny predmet (konkrétnu epidemiologickú situáciu, nie všetky, ktoré sú potenciálne spôsobilé nastať). K proporcionalite Opatrenia žalovaný zvýraznil nutnosť nazerania na prijaté opatrenia optikou celkovej situácie spojenej s celosvetovou pandémiou „koronavírusu“ v čase vydania Opatrenia, t. j.
dňa 08.04.2020, kedy bolo ochorenie COVID-19 z medicínsko-vedeckého hľadiska pomerne neznáme. Apeloval najmä na legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný účel, ktorým bola ochrana zdravia osôb na území SR, a to všetkých osôb vrátane obyvateľstva žijúceho v dotknutej lokalite. Žalovaný má za to, že „celoplošná karanténa“ bola úspešná (primeraná a vhodná), preto došlo aj k postupnému rušeniu obmedzení. Opatrenie RÚVZ sledovalo najmä preventívne účinky (zabrániť vzniku a šíreniu prenosného ochorenia COVID-19 a teda chrániť verejné zdravie – zdravie a životy obyvateľov na území SR), a po zvládnutí situácie je nesprávne usudzovať, že takéto Opatrenie vôbec nemalo byť vydané resp., že bolo nulitné či nezákonné. Žalovaný sa domnieva, že prijaté karanténne opatrenie splnilo požiadavky testu proporcionality, kedy právo na život a ochranu zdravia má jednoznačne prednosť pred slobodou pohybu, či právom na súkromný a rodinný život.
8. S účinnosťou od 01.06.2023 je v zmysle znenia ust. § 10 a § 13 Správneho súdneho poriadku, na konanie a rozhodnutie o správnej žalobe príslušný Správny súd v Košiciach, ktorý zároveň v tento deň (01.06.2023) začal svoju činnosť. Ku dňu 01.06.2023 došlo k prechodu výkonu súdnictva z krajských súdov na správne súdy (okrem iných z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, vrátane prerokúvanej veci.
9. Vzhľadom na existenciu ust. § 493e Správneho súdneho poriadku, procesný postup správneho súdu v tomto konaní sa musí riadiť ustanoveniami Správneho súdneho poriadku v jeho znení účinnom do 30. júna 2023.
10. Správny súd v Košiciach, v konaní o správnej žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia za nezákonný iný zásah spočívajúci podľa nich vo faktickom postupe žalovaného pri realizácii jeho Opatrenia č. RH – 2217/839/2020-2221/2020 zo dňa 08.04.2020, preskúmal obsah správnej žaloby v právnych medziach vznesených žalobných námietok a dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby a preto potrebe jej zamietnutia.
11. Vzhľadom na prejavy vôle účastníkov správneho súdneho konania vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, správny súd túto vôľu rešpektoval a keďže neboli naplnené zákonné predpoklady na nariadenie pojednávania podľa ust. § 107 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, pojednávanie v tejto veci nenariadil. Správny súd zároveň v zmysle ust. § 137 ods. 4 Správneho súdneho poriadku v zákonnej lehote oznámil na svojej úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke, že rozsudok v tejto veci bude verejne vyhlásený dňa 16.11.2023 o 12.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. P2 budovy Správneho súdu v Košiciach. Keďže boli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ust. § 137 ods. 3, veta druhá Správneho súdneho poriadku, správny súd vyhlásil uznesenie dňa 16.11.2023 vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na svojej úradnej tabuli. Na vysvetlenie správny súd uvádza, že aj keď na rozhodnutie v tejto veci určil termín verejného vyhlásenia rozsudku postupom podľa ust. 137 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy rozhoduje správny súd v merite veci uznesením. Jedná sa však len o formálny nedostatok týkajúci sa oznámenej formy rozhodnutia, ktorý nie je spôsobilý z tohto dôvodu spochybniť zákonnosť rozhodnutia v tejto veci. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie ust. § 147 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku vrátane ustanovenia § 139 ods. 4 a § 141 Správneho súdneho poriadku.
12. Podľa ust. § 2 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 13. Podľa ust. § 3 ods. 1, písm. e) Správneho súdneho poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo
inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
14. Podľa ust. § 252 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalobca sa môže žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti už skončeného iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu.
15. Podľa ust. § 254 Správneho súdneho poriadku, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch iným zásahom orgánu verejnej správy priamo zameraným alebo vykonaným proti nej, prípadne priamo dotknutá jeho následkami.
16. Podľa ust. § 6 ods. 3, písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z., o ochrane verejného zdravia v znení účinnom do 17.05.2020, regionálny úrad verejného zdravotníctva nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 v rámci svojej územnej pôsobnosti.
17. Podľa ust. § 48 ods. 4 Zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia v znení účinnom do 14.10.2020, úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia, ktorými sú: a) hygienická očista osôb a dekontaminácia terénu, budov, materiálu a dopravných prostriedkov, b) zákaz výroby, úpravy, úschovy, dopravy, dovozu, predaja a iného nakladania s vecami, ktorými sa môžu šíriť ochorenia u ľudí, prípadne príkaz na ich neškodné odstránenie, c) zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri hromadnom výskyte závažného ochorenia, d) zákaz alebo obmedzenie hromadných podujatí, e) zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, f) zákaz používania vody a predmetov podozrivých z kontaminácie a regulácia spotreby vody, g) zákaz používania potravín, pokrmov alebo nápojov v zariadeniach spoločného stravovania, h) varovné označenie objektov, ak sa na ne vzťahujú opatrenia podľa písmen a) až g), i) profylaxia, j) mimoriadny režim prevádzkovania kolektívnych zariadení, k) odber a transport biologického materiálu, l) výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok, m) bezpečná likvidácia kontaminovaného materiálu, n) nútená izolácia osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f), o) vykonanie dezinfekcie a regulácie živočíšnych škodcov, p) vyčlenenie lôžok na zabezpečenie ústavnej zdravotnej starostlivosti zvýšenému počtu chorých a pri závažných infekciách na zabezpečenie izolácie osôb podozrivých z ochorenia a podozrivých z nákazy počas maximálneho inkubačného času ochorenia, q) osobitná manipulácia s mŕtvymi, vyčlenenie miest a určenie spôsobu pochovávania zvýšeného počtu zomretých, z) ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.
18. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
19. Podľa článku 13 ods. 1, písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
20. Podľa ust. § 3 ods. 1, písm. c) Správneho súdneho poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
21. Žalobcovia zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom sa celkom jednoznačne ochrany svojich práv domáhajú prostredníctvom žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa ustanovenia § 252 a nasledujúcich Správneho súdneho poriadku, keďže na určení tohto druhu žaloby výslovne zotrvali aj po vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 24. septembra 2020, v ktorom žalovaný namietal, že žalobcovia sa v skutočnosti domáhajú prieskumu opatrenia orgánu verejnej správy a mali tak správne ochranu svojich práv uplatňovať prostredníctvom všeobecnej správnej žaloby podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho poriadku. Primárnou otázkou, ktorú musel správny súd zodpovedať ešte
predtým ako by pristúpil k posúdeniu opodstatneností tvrdení žalobcov o porušení ich označených práv tzv. iným zásahom orgánu verejnej správy, bola otázka, či žalobcami prezentovaný opis skutkových okolností napĺňa pojem iného zásahu orgánu verejnej správy. Až v prípade kladnej odpovede na uvedenú otázku mohol správny súd prejsť k riešeniu sekundárnej otázky zákonnosti namietaného iného zásahu orgánu verejnej správy. K povahe tzv. „pandemických opatrení“ prijímaných Úradom verejného zdravotníctva a Regionálnym úradom verejného zdravotníctva podľa ustanovení § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 účinných v relevantnom čase (teda v čase prijatia dotknutého „opatrenia“) a k možnostiam ich preskúmania sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti (pozri napr. I. ÚS 432/2020), na ktorú poukazuje aj žalovaný. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prípade takýchto opatrení išlo o hybridné správne akty (individuálny právny akt s prvkami normatívneho právneho aktu) vydané orgánmi verejnej správy pri plnení jej úloh, pričom tieto akty boli vydané na základe zákona (nie ako jeho vykonávací predpis) a povinnosti vyplývajúce z opatrenia tak boli ukladané na základe zákona, teda v intenciách čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky vysvetlil, že tieto opatrenia vzhľadom na skutočnosť, že nešlo o rýdzo individuálne akty nebolo možné vydať v konaní podľa zákona č. 71/1967 a preto sa na nich nevzťahuje ustanovenie § 59 zákona č. 355/2007, podľa ktorého orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky, pokiaľ ide o možnosť prieskumu týchto aktov uviedol, že uvedený správny akt zodpovedá kategórii opatrenia podľa § 3 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku, nakoľko evidentne nejde o rozhodnutie podľa písm. b) a ani o iný zásah podľa písm. e) uvedeného ustanovenia, keďže iným zásahom by mohol byť výkon napadnutého opatrenia príslušnými orgánmi. Podľa prezentovanej judikatúry ústavného súdu tieto opatrenia podliehajú prieskumu správnym súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy, kde ústavný súd poukázal na potrebu ich posúdenia podľa kritérií prípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v tomto kontexte vyjadril aj k potenciálnemu skúmaniu otázky kompetenčnej príslušnosti dotknutého orgánu verejnej správy k vydaniu opatrenia (kedy táto otázka rezonuje práve v argumentácii žalobcov), keď uviedol, že zodpovedanie relevantnej otázky legality vydaného opatrenia, najmä kompetenčných aspektov, má vychádzať v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy vždy z platného a účinného právneho stavu v predmetnom čase. Žalobcovia svoje tvrdenie o existencii tzv. iného zásahu do ich práv opierajú o argumentáciu, v ktorej spochybňujú právomoc žalovaného na vydanie opatrenia, v čom vidia jeho nulitu, teda stav ako by vydané opatrenie ani neexistovalo. V intenciách interpretácie Ústavného súdu Slovenskej republiky možno konštatovať, že pochybnosti o kompetenčnej príslušnosti žalovaného k vydaniu opatrenia ešte nevedú k záveru o nulite takéhoto opatrenia, a teda takéto opatrenie je stále opatrením, u ktorého by v prípade preukázania kompetenčnej nepríslušnosti žalovaného k jeho vydaniu, bolo možné v rámci uvedeného testu hneď v prvom kroku skúmania legality, konštatovať nedostatok splnenia tohto kritéria a teda jeho nezákonnosť. Je tak celkom zjavné, že na primárnu otázku, ktorú si správny súd v prvom kroku položil, nie je možné dať kladnú odpovedať, keďže skutkové okolnosti formulované žalobcami aj s odkazom na prezentovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky jasne svedčia o tom, že ich nemožno kvalifikovať ako iný zásah orgánu verejnej správy (keďže ide o opatrenie, u ktorého žalobcovia vlastne spochybňujú naplnenie kritéria legality) a nie je teda možné prejsť k posúdeniu sekundárnej otázky zákonnosti tzv. iného zásahu. Z uvedeného dôvodu správny súd kvalifikoval žalobu žalobcov ako nedôvodnú, ktorú bolo potrebné v zmysle ustanovenia § 261 Správneho súdneho poriadku zamietnuť.
22. Správny súd nevykonal dokazovanie listinou – „Upovedomenie o výsledkoch vybavenia podnetu“ tak, ako to navrhovali žalobcovia, ani listinou – „Právne stanovisko“ k čomu smeroval návrh žalovaného. K uvedenému správny súd uvádza, že nie je súdom skutkovým a sám vykonáva dokazovanie len výnimočne a teda aj keď môže vykonať dôkazy nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, v preskúmavanej veci mal k dispozícii všetky podklady, ktoré boli potrebné pre posúdenie žalobnej argumentácie a to s ohľadom na predmet konania.
23. Vo veci trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa ust. § 168 Správneho súdneho poriadku a keďže žalobcovia nemali v konaní úspech a úspešnému žalovanému nevznikli také účelne vynaložené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcov spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok na ich náhradu voči žalobcom nepriznal.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správny súd v Košiciach v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.