Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoE-134-2011.pdf
PDF · 81.35 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/134/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnej: C. I., bytom Y., M. XXXX/X, o vymoženie 1 333,02 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 2. februára 2011, č.k. 16Er/3498/2010-15, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 20.12.2010. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. zo dňa 05.08.2010 sp.zn. EC 20082/09 ktorým bola povinná zaviazaná na plnenie zo zmluvy o pôžičke č. 120051580 (ďalej len „zmluva o pôžičke“), uzavretej dňa 30.06.2005 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, ktorej súčasťou boli aj Spoločné ustanovenia. Preskúmaním zmluvy o pôžičke dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol úver poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, a z toho dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je zjavné, že právny predchodca oprávneného uzavieral obdobné zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z obchodného registra. Zo zmluvy vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená a uzavierala sa vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Jedná sa tak o spotrebiteľskú zmluvu s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári a preto na vzťah medzi oprávneným a povinnou je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a/ zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukázal na ust. § 53 ods. 1, 3, § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1-3 a bod q/ Prílohy Smernice Rady č. 13/93/EHS zo dňa 5.4.1993. Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola citovaná smernica prevzatá a je nevyhnutné využívať ju ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Ďalej preskúmaním Spoločných ustanovení neoddeliteľnej časti zmluvy o pôžičke zistil súd v takomto dojednaní nekalú podmienku. Išlo totiž o spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere tak, že všetky spory, ktoré medzi účastníkmi vzniknú zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú riešené Rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory, a to jediným rozhodcom, v súlade so štatútom a Rokovacím poriadkom tohto rozhodcovského súdu. Súd sa zaoberal sa tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť a v tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32 Cdo 2282/2008. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o pôžičke ako rozhodcovská doložka a voľba rozhodcovského súdu bola uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude rozhodovať v tomto prípade, je veriteľ, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle §53 ods. 4 Obč. zák. neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, povaha zmluvy je adhézna a povinná ju mohla prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si povinná ako spotrebiteľ bola vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES). Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd oprel aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, na ktorý poukázal. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Súd pri rozhodovaní vychádzal nielen z konkrétneho exemplifikatíveho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč.zák.v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať judikatúra a tento výpočet je neustále dopĺňaný a precizovaný i zo strany zákonodarcu. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o pôžičke podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Obč.zák. platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Ex.por. zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa. Poukázal na oprávnenie exekučného súdu skúmať na základe predložených podkladov listiny z formálnej a materiálnej stránky, pričom ak sú splnené dôvody podľa §45 zákona č. 244/2002 Z.z., súd môže konanie len zastaviť, ale nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou ESD. Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva zo súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu. Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a zák.č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia § 52 až 54 Obč. zák. sa na ňu nevzťahovali. Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v zmysle ktorej dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil si i trovy odvolacieho konania 51,69 eur.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Vec podrobne preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa dodáva:
Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o pôžičke je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné.
V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Ex.por., preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinnej. Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.