Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23CoE-121-2011.pdf
PDF · 75.89 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/121/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, pobočka Prievidza, so sídlom Matice slovenskej 10, Prievidza, IČO: 30807484, proti povinnému: ALESTA-H, spol. s.r.o., so sídlom Na pažite 478/3, Kamenec pod Vtáčnikom, IČO: 36300837, t.č. vymazaný z obchodného registra, o vymoženie 1.190,13 eur s príslušenstvom, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 16Er/2188/2006-15 zo dňa 27. júla 2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. s odôvodnením, že mal preukázané, že Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 36CbR/178/2005-42 zo dňa 29.04.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.05.2008 povinného zrušil bez likvidácie a ku dňu 17.07.2008 bol ex offo vymazaný z obchodného registra. O trovách exekúcie rozhodol tak, že ich súdnemu exekútorovi nepriznal. Uviedol, že samotnú skutočnosť, že došlo, po takmer dvoch rokoch od začatia exekučného konania, k výmazu povinného z obchodného registra, nemožno považovať za zavinenie oprávneného. Exekútor, ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie, je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania a nie vykonávateľ verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojím súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania v časti trov. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode i s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR, v ktorých opakovane poukázal na to že, ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu v časti trov exekúcie podal včas odvolanie súdny exekútor, podľa ktorého súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Domnieva sa, že je možné oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie, keďže došlo k ex offo výmazu povinného z obchodného registra a momentom výmazu povinného z obchodného registra, tento stratil majetok, de facto jeho majetok nepostačoval ani na náhradu trov exekúcie, a teda v zmysle § 203 ods. 2 nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený. Apeloval na skutočnosť, že náklady súdneho exekútora na výkon exekúcie reálne vznikli - hotové výdavky, keďže exekúcia bola začatá v súlade s Ex. por. na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 08.09.2006. Súdny exekútor si ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie exekúcie nevyberá návrhy, na základe ktorých pristúpi k vykonávaniu exekúcie, ale koná v každej veci, v ktorej mu bol návrh doručený, v poradí,
v akom mu boli návrhy doručené. Nie je oprávnený návrh na vykonanie exekúcie odmietnuť, a nie je oprávnený ani v rámci exekučného konania nekonať, musí vykonať všetky procesné úkony bez ohľadu na to, že predstavujú náklady, pretože v prípade nekonania, resp. odmietnutia návrhu by mu v danom prípade hrozil disciplinárny postih. Ostáva otázkou, prečo rozhodovacia činnosť súdov robí zo súdneho exekútora sponzora súdneho systému, keďže riziko nenavrátenia vynaložených prostriedkov by malo zaťažovať účastníkov právneho vzťahu, nie exekučný orgán. Súdny exekútor ani pri náležitej starostlivosti nemohol predpokladať, resp. zabrániť skutočnosti, že v rámci exekučného konania dôjde k zrušeniu a následnému výmazu povinného. Kompenzovať riziko neuspokojenia zákonných nárokov súdneho exekútora jeho v podstate monopolným postavením je tiež nedôvodné. V prípade rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983 nešlo o súdneho exekútora, ale o advokátskeho koncipienta, ktorý namietal porušenie práva na majetok a zákaz nútenej práce. Podstata sťažnosti spočívala v tom, že sťažovateľ bol povinný ako advokátsky koncipient bezplatne zastupovať nemajetných klientov. Podľa všeobecného pravidla ustanovený advokátsky koncipient nemal nárok na odmenu a náhradu hotových výdavkov, sťažovateľ teda vedel o tom, že v zásade odmenu nedostane a bol s tým uzrozumený. Belgický advokátsky koncipient si teda bol vedomý toho, že za bezplatné zastupovanie odmenu nedostane, naproti tomu ak súdnemu exekútorovi nie je priznaná odmena za výkon exekučnej činnosti, súdny exekútor nevie a nemôže vopred predpokladať vznik situácie, že bez zavinenia oprávneného dôjde k zániku povinného a že následne súd rozhodne o nepriznaní trov exekúcie. Je toho názoru, že ak dôjde k zastaveniu exekučného konania, súdnemu exekútorovi vždy patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Súdny exekútor nemôže v žiadnom prípade znášať hotové výdavky, ktoré vynaložil v prospech niekoho iného za účelom uspokojenia jeho pohľadávky. Ak by musel znášať toto riziko, adekvátne s tým by mu malo patriť aj právo odmietnuť vykonávanie exekúcie, takýto procesný postup však v zmysle zákona nie je možný. Preto súdnemu exekútorovi patrí minimálne náhrada hotových výdavkov vynaložených v prospech oprávneného, ktoré súdny exekútor musel uhradiť zo svojich finančných prostriedkov. V rozhodnutí musí mať vždy deklarované právo minimálne na náhradu hotových výdavkov, ktoré predpokladá Ex.por. V opačnom prípade môžu byť takéto rozhodnutia súdov pre súdneho exekútora likvidačné, nakoľko závažným spôsobom zasahujú do jeho majetkových a ústavných práv. Domnieva sa, že si nemôže nechať preddavok od oprávneného, pokiaľ to súd v rozhodnutí o trovách nekonštatuje, resp. trovy exekúcie exekútorovi neprizná, čím preddavok ako taký stráca reálny význam. Až skutočnosť, že v konečnom dôsledku nedôjde k úhrade súdom priznaných trov, môže korešpondovať so závermi vyslovenými v rozhodnutí Ústavného súdu SR č. IV ÚS 27/2008. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, prípadne, aby ho zmenil tak, že trovy exekúcie prizná v plnom rozsahu, tak ako si ich súdny exekútor uplatnil, v celkovej výške 51,28 eur.
Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.
Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o trovách exekúcie je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Výrok súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie podľa § 57 odsek 1 písm. g/ Ex. por. odvolaním nebol napadnutý, a preto sa odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, touto časťou napadnutého rozhodnutia, ktorá nadobudla právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty, nezaoberal.
Súd prvého stupňa exekúciu v danej veci zastavil z dôvodu, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Z výpisu z obchodného registra mal odvolací súd za preukázané, že povinný bol uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 36CbR/178/2005-42 zo dňa 29.04.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.05.2008, bol povinný zrušený bez likvidácie a dňa 17.07.2008 ex offo vymazaný z obchodného registra. Preskúmaním obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že dňa 11.10.2006 bolo súdom prvého stupňa vydané poverenie č. 5307 037368 na vymoženie uloženej povinnosti 1.190,13 eur s príslušenstvom, ktorým na vykonanie exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kaducha, na podklade rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza č. 700-1010013306-GC04/06 zo dňa 08.03.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.04.2006 a vykonateľnosť dňa 03.05.2006.
Podľa § 196 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je
exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 203 ods. 1 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení má súdny exekútor nárok na náhradu trov exekúcie potrebných na účelné vymáhanie nároku oprávneného. Tento nárok pozostáva z odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s č. 46 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch.
V zásade trovy exekúcie hradí povinný v zmysle § 197 ods. 1 Ex. por.
V danej veci však povinný zanikol a ku dňu 17.07.2008 bol vymazaný z obchodného registra, stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, a teda nemohol byť zaviazaný na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Zákon č. 233/1995 Z. z. Ex. por., výslovne ustanovuje iba dva prípady, v ktorých je možné na zaplatenie trov exekúcie zaviazať oprávneného, a to v § 203 ods. 1 a § 203 ods. 2.
Ustanovenie § 203 ods. 1 Ex. por. predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov teda, ak exekučné konanie bolo zastavené, zastavenie zavinil oprávnený a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Ide pritom o procesné zavinenia oprávneného spočívajúce, buď v takom porušení procesných predpisov oprávneným, ktoré majú za následok vznik neodôvodnených trov exekúcie alebo v takom úkone oprávneného, ktorý procesne spôsobí zastavenie exekúcie. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať i na skutočnosť, že z dikcie tohto zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva aj možnosť nepriznať trovy zastavenej exekúcie, keďže v zmysle tohto zákonného ustanovenia má súd možnosť, nie povinnosť zaviazať na zaplatenie trov exekúcie oprávneného.
Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že v danej veci oprávnený preukázateľne nezavinil zastavenie exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 Ex. por. žiadnym svojím úkonom alebo porušením procesných predpisov, keďže exekúcia bola zastavená s odôvodnením, že povinný bol ku dňu 17.07.2008 vymazaný z obchodného registra. Z tohto dôvodu použitie ustanovenia § 203 ods. 1 Ex. por. neprichádzalo do úvahy. Rovnako tak na danú vec nie je možné aplikovať ustanovenie § 203 ods. 2 Ex. por., keďže exekúcia nebola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.