Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Saz-4-2023.pdf
PDF · 144.56 KB
Case nature
Area
Subarea
3Saz/4/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu mal. A. B. alias A. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D. E., trvale bytom F., D., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného zákonným zástupcom F. B., alias G. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. E., cestovný doklad D. E. č. H., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov I., J. XX, XXX XX I., zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice proti žalovanému Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Janka Kráľa 4, 010 40 Žilina, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 19.10.2023, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-2541-020/2023-AV zo dňa 09.10.2023 takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Janka Kráľa 4, 010 40 Žilina zo dňa 09.10.2023, č. PPZ-HCP-BB7-2541-020/2023-AV týkajúce sa žalobcu mal. A. B. alias A. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D. E., bez dokladov totožnosti.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca mal. A. B. alias A. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D. E., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-2541-020/2023-AV zo dňa 09.10.2023 rozhodol o zaistení žalobcu dňom 09.10.2023 o 17.00 hod. na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 09.11.2023. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
2. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že žalobca bol dňa 09. októbra 2023 zadržaný, pričom nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Vykonaním ďalších úkonov bolo zistené, že nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Toho istého dňa bolo vydané rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB7-2541-014/2023- AV o administratívnom vyhostení žalobcu. Následne žalovaný začal konanie o zaistení žalobcu, pričom v rámci tohto zisťoval možnosť využitia alternatív k zaisteniu s tým výsledkom, že žalobca by stanovené
podmienky nevedel a nechcel splniť. Pri stanovení doby zaistenia žalovaný vychádzal zo skutočnosti, že žalobca nemá platný cestovný doklad, pričom poukázal na to, že v rámci tejto doby bude v spolupráci s útvarom policajného zaistenia vykonávať potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu, a to najmä overenie totožnosti, vykonanie pohovoru na zastupiteľskom úrade krajiny, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu, vybavenie leteniek a zabezpečenie prepravy. Žalovaný konštatoval, že vzhľadom na prebiehajúce konanie o vyhostení je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 17 Ústavy SR. Uviedol, že počas konania o zaistení žalobcu vzal do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 a skonštatoval, že konanie o zaistení je účelné a oprávnené vo vzťahu k žalobcovi.
3. Účastník konania prostredníctvom Centra právnej pomoci podal v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu zo dňa 19.10.2023 na Správny súd v Košiciach proti rozhodnutiu o zaistení č. PPZ-HCP-BB7-2541-020/2023-AV zo dňa 09.10.2023, v ktorej žiada rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby žalobcu bezodkladne prepustil zo zaistenia a priznať mu náhradu trov konania. Namietal, že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím v celom rozsahu z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným na základe, ktorého žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom štátnej príslušnosti žalobkyne, a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.
4. Žalobca namietal, že žalovaný odôvodnil napadnuté rozhodnutie na tom skutkovom základe, že bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-2541-020/2023-AV zo dňa 09.10.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a keďže jeho rodina nemá dostatok finančných prostriedkov a ani platný cestovný doklad k vycestovaniu, tak rozhodol žalovaný o jeho zaistení.
5. Poukázal na to, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj jeho rodičia, a to jeho matka K. L., nar. XX.XX.XXXX, otec F. B., nar. XX.XX.XXXX a jeho mal. sestra I. B., nar. XX.XX.XXXX, všetci sýrskej štátnej príslušnosti, ktorí rovnako podali žaloby na súd. Ich zaistenia nemožno posudzovať bez vzájomných súvislosti, a preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru navrhol aby sa ich zaistenia takto posudzovali.
6. V prvom rade žalobca namietal, že došlo v konaní k závažnej procesnej vade, ktorá zrejme bola spôsobená nesprávnym tlmočením a ktorá zapríčinila nesprávne zistenie skutkového stavu žalovaným. Rodičia žalobcu tvrdia, že nie sú a ani žalobca štátnymi príslušníkmi Tureckej republiky, ale Sýrskej arabskej republiky a že utiekli zo Sýrie pred vojnou do Turecka, kde niekoľko rokov žili. Tieto skutočnosti potvrdili na osobnom stretnutí Centru právnej pomoci, kde tlmočník uviedol, že sa nevie dohovoriť s rodičmi žalobcu v tureckom jazyku, a preto telefonicky bol kontaktovaný tlmočník na arabský jazyk. Otec žalobcu uviedol, že zašle o tomto dôkaz do útvaru policajného zaistenia a že zariadenie bolo o tomto informované. Namietal, že žalovaný sa nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani sa nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia. Zároveň konštatoval, že žalovaný nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke posúdenia prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Zároveň uvádza, že žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby, a tým nesplnil základné podmienky pre jeho zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné. Zaistenie žalobcu ako maloletého dieťaťa nie je v jeho najlepšom záujme a je v rozpore s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, nie je prípustné zrealizovať vyhostenie žalobcu do Sýrie a vyhostenie do inej tretej krajiny nie je realizovateľné, nakoľko tranzitné krajiny dlhodobo odmietajú prijímanie cudzích štátnych príslušníkov na svoje územie, a preto neexistuje ani najmenší predpoklad pre zrealizovanie účelu zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia. Žalobca tvrdí, že nie je občanom Tureckej republiky. Vzhľadom na to považuje svoje zaistenie za nezákonné, ktorým je administratívne vyhostenie, účel zaistenia odpadol, keďže nie je možné vyhostiť žalobkyňu do žiadnej krajiny.
7. Ďalej žalobca namietal cit. čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a §§ 88 ods. 8 a 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu vo veci obmedzovania osobnej slobody rodín s maloletými deťmi
ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný nezaujal žiadnu právnu úvahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Tento je limitovaný v každom prejednávanom prípade aj nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv maloletých, majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov a v tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúce obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, pričom výnimkou nie sú ani prípady, keď detenčné zariadenia majú vytvorené podmienky, samostatné priestory pre rodiny deťmi. Aj keď Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zabezpečuje deťom vo väčšom množstve stravu, ako iným dospelým osobám, potrebnú lekársku starostlivosť a na vychádzky na dvor v obmedzenom čase, ale inak sa priestory a podmienky zaistenia neodlišujú nijako od priestorov, na ktorých sú umiestnení dospelí cudzinci. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia napr. vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, v najnovších rozhodnutiach ESĽP z 12.07.2016 vo veciach: A. M. v France (no. 56324/13), A. B. and Others v. France (no. 11593/12, A. M. and Others v. France (no. 24587/12,) R.C. and V.C. v. France (no. 76491/14), R. K. and Others v. France (no. 68264/14), R.M. and Others v. France (no. 33201/11), NS SR sp . zn . 10Szak/ 11 /2016 z 17.10.2016), NS SR sp. zn. 10Sza/ 12/2016 zo 14.06.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/ 19/2016).
8. V závere žalobca skonštatoval, že nakoľko žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby, a tým nesplnil základné podmienky pre jeho zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa svojho prepustenia zo zaistenia. Zaistenie žalobcu ako maloletého dieťaťa nie je v jeho najlepšom záujme a je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa. Zaistenie žalobcu je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, nie je prípustné zrealizovať vyhostenie žalobcu do Sýrie a ani do Turecka, keďže Turecko neprijíma cudzích štátnych príslušníkov na svoje územie. Poukázal na to, že nedostatky riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dostatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. nahrádzať absentujúce argumenty žalovaného svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým by mal dospieť žalovaný, ktorého úvahy a postup mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.
9. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v zmysle napadnutého rozhodnutia zaistený najdlhšie do 9. novembra 2023, správny súd vyzval dňa 14. novembra 2023 žalovaného na zaujatie stanoviska k uvedenému. Žalovaný podaním zo dňa 14. novembra 2023 správnemu súdu predložil Rozhodnutie o predĺžení zaistenia č. PPZ-HCP-BB7-2541-036/2023-AV zo dňa 8. novembra 2023, na základe ktorého bolo zaistenie žalobcu predĺžené do 9. decembra 2023. Žalovaný zároveň v podaní uviedol, že nakoľko žalobca bol Národnou ústredňou Interpol Bratislava po porovnaní fotografie a daktyloskopického materiálu stotožnený ako iná osoba a na základe týchto zistení sa dňa 7. novembra 2023 dostavil na zastupiteľský úrad Turecka za účelom pohovoru pred vystavením náhradného cestovného dokladu, kde bolo zistené, že ide o osobu: C. A., nar. X.XX.XXXX, žena, TUR, na základe čoho mu bol zastupiteľským úradom Tureckej republiky vydaný náhradný cestovný doklad Tureckej republiky č. H. s platnosťou od 7. novembra 2023 do 6. februára 2024.
10. Dňa 14. novembra 2023 bolo správnemu súdu tiež doručené zo strany žalobcu Doplnenie správnej žaloby vo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 09.10.2023, č.: PPZ-HCP- BB7-2541-020/2023-AV, v ktorom označil osobu žalobcu ako Irem HAMKO, alias Irem AKTURK, nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. E. zast. Zákonným zástupcom (otcom) F. B. alias G. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika. Žalobca uviedol, že dňa 08.11.2023 bolo jeho zaistenie predĺžené do 09.12.2023 na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB7-2541-036/2023-AV, avšak na základe lustrácie identity žalobcu Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce bolo toto rozhodnutie vydané pod menom žalobcu A. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. E.. Ďalej uviedol, že na podanej správnej žalobe trvá a trvá aj na tom, že jeho zaistenie na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného, na ktoré nerozlučne nadväzuje aj predĺženie jeho zaistenia je nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe, a preto sa domáha zároveň prepustenia zo zaistenia.
11. Správny orgán sa k podanej správnej žalobe vyjadril vyjadrením zo dňa 31.10.2023. Poukázal na to, že do zápisnice o podaní vyjadrenia za prítomnosti tlmočníka z jazyka tureckého do slovenského a naopak, sa žalobca v zastúpení zákonného zástupcu vyjadril, že ustanovenému tlmočníkovi rozumie a súhlasí s tlmočením v tureckom jazyku. K totožnosti čestne prehlásil, že totožnosť jeho dcéry, s ktorou cestuje je A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká republika a že pochádza z mesta Mardin, odkiaľ vycestoval 03.10.2023 letecky do Belehradu v Srbsku aj svojou dcérou. Žalovaný tiež poukázal na to, že aj v žiadosti o poskytnutie právnej pomoci je uvedená štátna príslušnosť žalobcu - Turecko. Žalovaný sa tiež vyjadril k spôsobu určenia dĺžky zaistenia.
12. Žalovaný po opätovnom zhodnotení všetkých zistených skutočností dospel k záveru, že správnej žalobe chýba dôvodnosť, skutočnosti v nej uvádzané nemajú žiadny zásadný význam na spochybnenie alebo vyvrátenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a správnosť postupu správneho orgánu a preto navrhuje, aby správny súd napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil.
13. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané žalobcovi na vedomie dňa 8. novembra 2023.
14. Predmetom správneho súdneho prieskumu, na základe žalobcom podanej správnej žaloby je posúdenie toho, či zotrvanie žalobcu v zaistení, realizované napadnutým rozhodnutím žalovaného, je zákonné. Predmetom prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-2541-020/2023-AV zo dňa 09.10.2023, ktorým žalovaný zaistil žalobcu dňom 09.10.2023 v čase o 17.00 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 09.11.2023, a zároveň umiestnil žalobcu do ÚPZC.
15. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
16. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
17. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
18. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
20. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
21. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
23. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
24. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
25. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
26. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
27. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
28. Podľa čl. 15 ods. 1 veta druhá Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
29. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
30. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
31. Podľa čl. 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
32. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
33. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
34. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
35. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
36. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
37. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
39. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
40. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
41. Z citovaného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu, je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uloženom treste vyhostenia. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení žalobcu vyplýva, že podkladom pre jej zaistenie bolo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ktorým bol žalobcovi zároveň uložený zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Účelom zaistenia v súlade s citovaným zákonným ustanovením je realizácia administratívneho vyhostenia. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
42. Podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa na účely tohto Dohovoru sa dieťaťom rozumie každá ľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa na dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr.
43. Podľa čl. 3 bodov 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (1) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. (2) Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.
44. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 16. novembra 2023 sa žalobca, zástupca žalobcu a zástupca žalovaného nezúčastnili (svoju neúčasť vopred ospravedlnili), a preto súd v zmysle ustanovenia § 114 Správneho súdneho poriadku konal v ich neprítomnosti.
45. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom súdneho i administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
46. Súd zdôrazňuje, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody žalobcu.
47. V prvom rade sa súd zaoberal ustálením identity žalobcu, pričom dospel k záveru, že s ohľadom na informácie, ktoré poskytol žalovaný v priebehu konania mal za preukázané, že osoba žalobcu pôvodne identifikovaná ako A. B., nar. XX.XX.XXXX bola oficiálnym postupom preverená, pričom bolo zistené, že ide o osobu A. C., nar. XX.XX.XXXX. Správny súd následne aj s prihliadnutím na podanie žalobcu zo dňa 14. novembra 2023 a doplnenie správnej žaloby žalobcom ustálil identifikáciu žalobcu tak, ako je uvedené v záhlaví a vo výroku tohto rozhodnutia.
48. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho zistenia skutkového stavu žalovaným v otázke štátnej príslušnosti žalobcu správny súd uvádza, že s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu - najmä ale nielen zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 9. októbra 2023, Žiadosti o poskytnutie právnej pomoci zo dňa 13. októbra 2023, ako aj na výsledok následného stotožnenia osoby žalobcu, nie je na mieste pochybnosť o tom, že žalobca je štátnym príslušníkom Tureckej republiky. Uvedenú námietku preto správny súd považuje za nedôvodnú.
49. Čo sa týka posúdenia námietky žalobcu týkajúcej sa posúdenia účelnosti jeho zaistenia tak v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenie žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BB7-2541-014/2023-AV zo dňa 9. októbra 2023. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je teda realizácia administratívneho vyhostenia. Žalobca v prvom rade namietal, že žalovaný sa v konaní o zaistení (ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení) nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia, preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné.
50. Správny súd zdôrazňuje, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby však mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
51. V tejto súvislosti uvádza, že aby bola naplnená podmienka účelnosti a efektívnosti rozhodnutia o zaistení, žalovaný je povinný skúmať účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov). Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už od samotného počiatku, teda pri vydávaní takéhoto rozhodnutia musí správny orgán na základe doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že bude možné účel
zaistenia dosiahnuť. Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať. Následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení, avšak správny súd zdôrazňuje, že v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015)
52. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je výslovne obsiahnutá najmä v článku 15 ods. 4 Návratovej smernice. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia účelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory Kadzoev (C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67), v zmysle ktorého „článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle, že iba skutočný predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie a že tento neexistuje, ak sa zdá nepravdepodobné, že príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v tretej krajine.“
53. Vychádzajúc z uvedeného správny súd dodáva, že na druhej strane možno dospieť k záveru, že v prípadoch, keď bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné, že účel zaistenia, t.j. správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca, nebude môcť byť realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami návratovej smernice.
54. K námietke absencie skúmania prekážok vyhostenia správny súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je potrebné posudzovať, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba by v prípade deportácie čelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu v rozpore s čl. 2 (právo na život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru [Rozsudky Veľkej Komory F.G. proti Švédsku ([GC], §§ 110-127), J.K. a iní proti Švédsku([GC], §§ 77-105), Khasanov a Rakhmanov proti Rusku ([GC], §§ 93-116]. Skúmanie rizika zlého zaobchádzania sa má zamerať na posúdenie predvídateľných dôsledkov odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny určenia, vzhľadom na všeobecnú situáciu v tejto krajine a na jeho osobné pomery. Ak sa preukáže existencia takéhoto rizika, vyhostenie žalobcu by nevyhnutne zakladalo porušenie čl. 3 Dohovoru, bez ohľadu na to, či riziko vyplýva zo všeobecnej situácie násilia, osobnej charakteristiky žalobcu alebo z kombinácie oboch (Khasanov a Rakhmanov proti Rusku [GC], § 95). Správny súd je toho názoru, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení mal skúmať možné prekážky vyhostenia žalobcu a urobiť si úsudok o tom, či je správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie žalobcu aspoň potenciálne možné.
55. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené preto považoval za dôvodnú žalobnú námietku žalobcu, že v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia absentuje posúdenie otázky účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ako aj prípadných prekážok administratívneho vyhostenia. Správny súd poznamenáva, že tak preskúmavané rozhodnutie ani administratívny spis žalovaného neposkytuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení, podanie správnej žaloby a vyjadrenie žalovaného k nej. Pokiaľ ide o preskúmavané rozhodnutie, v ňom sa síce žalovaný zaoberá „účelnosťou a efektívnosťou zaistenia“, avšak v tom zmysle, že ak by žalovaný zaistený nebol, mohol by sa ďalej nelegálne pohybovať, a tým by mohol byť zmarený výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Uvedené konštatovanie je síce logické, avšak nezodpovedá posúdeniu účelnosti a efektívnosti zaistenia vo významových intenciách vyššie spomenutých súdnych rozhodnutí, a preto správny súd vzhliadol námietku žalobcu ako dôvodnú.
56. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žiadnym spôsobom nezohľadnil záujem maloletého dieťaťa, ktorým žalobca je, s ktorým boli zaistení aj jeho rodičia a mal. sestra, ktorí boli zaistení spolu s ním na základe samostatných rozhodnutí žalovaného tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy, ako aj ustálená rozhodovacia prax.
57. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako Európsky
súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
58. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sža/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, v zmysle ktorého: „správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“
59. Kasačný súd v tejto súvislosti považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12. októbra 2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19. januára 2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
60. Správny súd preto posúdil ako dôvodnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že žalobca je v zaistení spolu so svojimi rodičmi a maloletou sestrou, a teda neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 v spojení s § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Navyše, v celom rozhodnutí žalovaného nie je žiadna zmienka o tom, že žalobca bol s nimi zaistení. V tejto súvislosti správny súd upriamuje pozornosť na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí a podľa názoru správneho súdu aj v prípade, ak rozhodnutie správneho orgánu nesmeruje priamo proti maloletej osobe, avšak je s ňou logicky neoddeliteľne spojené, pričom správny súd vychádza judikovaného právneho názoru, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, v spojení so zásadou zachovania celistvosti rodiny. Správny súd preto dodáva, že aby žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil svoje úvahy vedúce k rozhodnutiu o zaistení žalobcu týkajúce sa aj otázky, či zaistenie jeho maloletých detí bolo dôvodné (nakoľko toto má predstavovať len krajnú možnosť), akým spôsobom boli zohľadnené záujmy týchto maloletých detí a či bola zachovaná zásada celistvosti rodiny tak, aby bolo možné z rozhodnutia vyvodiť, či na jednej strane bolo prihliadnuté na záujem zachovania rodiny, avšak aj u maloletých detí bola samostatne daná dôvodnosť ich zaistenia.
61. Naviac vyššie uvedené platí o to viac, že maloletý žalobca je zraniteľnou osobou, ktorú možno zaistiť podľa § 88 ods. 8 druhá veta zákona o pobyte cudzincov len v nevyhnutnom prípade, a na čo najkratší čas.
62. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
63. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sža/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom [čo je aj prípad žalobcu - pozn. správneho súdu] v útvare policajného zaistenia
a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07). Uvedené závery možno aplikovať aj na prípad žalobcu, ktorý je v sprievode svojich rodičov.
64. Administratívny spis, ani samotné napadnuté rozhodnutie pritom neobsahuje žiadne podklady/ dôvody, ktoré by zdôrazňovali naliehavosť zaistenia žalobcu ako zraniteľnej osoby, pričom doposiaľ nespochybnená vybavenosť Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce takýmto dôvodom nie je. Samotná skutočnosť, že žalobcovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení je základnou a logickou podmienkou pre aplikáciu dôvodu zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Navyše, neoprávnený, by v zmysle vyššie citovaných záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. ESĽP, nemal byť kladený na ťarchu žalobcu. K uvedenému preto musia v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov pristúpiť ďalšie okolnosti odôvodňujúce nevyhnutnosť zaistenia. Tieto však neboli žalovaným prezentované v napadnutom rozhodnutí, a napokon pre správny súd ani z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú.
65. Za vyššie uvedených okolností správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (účelnosť a efektívnosť zaistenia, tiež jeho nevyhnutnosť podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov) a zotrvanie žalobcu v zaistení, by predstavovalo porušenie jeho práv, zaručených v článku 3 ods.1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Z uvedeného dôvodu správny súd podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil okamžité, bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
66. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.