Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-7-2012.pdf
PDF · 82.67 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/7/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej, v právnej veci A. W. W., so sídlom v O., D. na W. X/U., právne zastúpený U. S. K. I., W., so sídlom v O., Y. XX proti odporcovi Q. G., naposledy bytom P. K. B., O. XXX/X, t.č. na neznámom mieste, zastúpený R. U. X., W. I. R. W. V. O., o zaplatenie 2.038,86 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 27. októbra 2011, č.k. 27C/87/2011 - 42, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia čiastky 2.038,86 Eur s prísl. titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26. februára 2007. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že účastníci uzatvorili dňa 26. februára 2007 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi čiastku 1.659,70 Eur (50.000,- Sk) a odporca sa zaviazal túto čiastku navrhovateľovi vrátiť v 36-mesačných splátkach. Navrhovateľ podaním zo dňa 4. júla 2007 odstúpil od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čím sa stala splatnou celá pohľadávka navrhovateľa voči odporcovi a to ku dňu 4. júla 2007. Odporca vzniesol námietku premlčania a preto súd túto námietku posudzoval v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka. Posúdiac prejednávanú vec dospel súd k záveru, že návrhu nemožno vyhovieť. Z navrhovateľom predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z listiny zo dňa 4. júla 2007 o odstúpení od zmluvy a o predčasnej zročnosti celej pohľadávky z dôvodu omeškania odporcu ako dlžníka, ako i zo samotného tvrdenia navrhovateľa vyplýva, že splatnosť pohľadávky dospela 04.07.2007. Navrhovateľ uplatnil právo na súde dňa 16.02.2011, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Súdu teda nezostávalo iné ako konštatovať, že právo navrhovateľa na zaplatenie čiastky je premlčané a nemožno, s prihliadnutím k námietke odporcu, toto právo priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na tieto závery súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi žiadne trovy nevznikli a preto mu ich súd nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v náväznosti na § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a zároveň namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v náväznosti na § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a zaviazal odporcu k zaplateniu istiny vo výške
2.038, 36 Eur s prísl., ako aj k náhrade trov konania. Poukazoval na tú skutočnosť, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania je založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a spravuje sa ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal na tú skutočnosť, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách neupravujú inštitút premlčania, s tým, že inštitút premlčania je osobitne upravený v Občianskom zákonníku, aj v Obchodnom zákonníku. Keďže medzi účastníkmi konania ide o záväzkový vzťah, vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorý sa spravuje ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka, v ktorej je zaradená aj právna úprava premlčania, v tomto prípade je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce inštitút premlčania a treba prihliadať na tú skutočnosť, že právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku je komplexnej povahy. Z tohto teda vyplýva, že pri premlčaní práva je potrebné aplikovať ust. § 397 Obchodného zákonníka, teda 4- ročnú premlčaciu dobu. V predmetnej právnej veci je teda všeobecná premlčacia doba 4 roky, pričom ide o základnú dĺžku premlčacej doby v záväzkovom vzťahu medzi účastníkmi tohto konania. Na túto dĺžku by nemal mať vplyv ani prípadný záver súdu o tom, že predĺženie premlčacej doby na 10 rokov, dohodnuté zmluvnými stranami v zmluve o úvere, by bolo v rozpore s ustanovením § 54 OZ. Namietal tiež, že odporca nezaplatil ani jednu mesačnú splátku z poskytnutého úveru a preto jeho konanie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom takéto konanie odporcu v rozpore s dobrými mravmi má za následok, že súd na námietku premlčania by nemal vôbec prihliadať. Namietal tiež, že podľa článku I. bod 4 obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou žiadosti zmluvy o úvere v súlade s ust. § 401 Obchodného zákonníka, odporca prehlásil, že uzavretím predmetných zmlúv sa predlžuje premlčacia doba akýchkoľvek nárokov A. voči klientovi, vzniknutých na ich základe na dobu 10 rokov od okamihu, kedy každá premlčacia doba začne po prvýkrát plynúť.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzavretej dňa 26. februára 2007. Podmienky uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch upravoval zákon č. 258/2001 Z.z., s tým, že za správny je potrebné považovať záver súdu prvého stupňa, týkajúci sa predmetnej úverovej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy. Zmluva je v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch svojou povahou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom - oprávneným ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti okrem iného poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov ako podnikanie a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Ide zároveň o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver, teda dočasne poskytnúť peňažné prostriedky, na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru a spotrebiteľ sa zaväzuje tieto vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom teda spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemôže, pretože sú pripravené vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Preto súd prvého stupňa na uvedený právny vzťah správne použil ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až § 54.
V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné konštatovať, že zmluvnú podmienku upravenú v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa týka predĺženia premlčacej lehoty, je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá zjavne spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, ktorý na rozdiel od všetkých ostatných záväzkových vzťahov sa umožňuje predĺžiť lehota na premlčanie o sedem rokov, čo je v rozpore so zásadami právnej istoty zabezpečenými inštitútom premlčania.
Neobstojí preto námietka navrhovateľa v odvolaní o zmluvnom predĺžení premlčacej lehoty na dobu 10 rokov, pretože takéto predĺženie je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, preto súd prvého stupňa správne posudzoval námietku premlčania s prihliadnutím na premlčaciu dobu dohodnutú v úverovej zmluve, ale podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka ustanovené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Rovnako odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci neobstoja námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní, kde namietal použitie Občianskeho zákonníka, nakoľko mal za to, že v prejednávanej veci bolo potrebné postupovať podľa Obchodného zákonníka a následne posudzovať premlčaciu dobu v náväznosti na ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka, teda ako 4-ročnú premlčaciu dobu.
Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a zákonom č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov ako je Obchodným zákonníkom, má povahu všeobecného predpisu a osobitného predpisu.
Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, keďže zmluva medzi účastníkmi konania, ktorej súčasťou boli aj všeobecné podmienky, spĺňa všetky znaky typovej zmluvy podľa vtedy platného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľským úveroch, s tým, že osobitne je potrebné zdôrazniť, tak, ako už bolo vyššie uvedené, že jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, t.j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z tohto potom možno následne vyvodiť, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisov vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi do úvahy, to znamená zákona o spotrebiteľských úveroch, Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom, tak v prípadoch naznačených vyššie, panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, to znamená zákon o spotrebiteľských úveroch a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe Občiansky zákonník, nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektiv pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného. Toto v praxi znamená, že obchodný zákon sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu.
Z tohto teda následne vyplýva, že bol správny postup súdu prvého stupňa, na ktorý na posúdenie všeobecnej premlčacej 3-ročnej lehoty použil ustanovenia Občianskeho zákonníka a neobstoja preto námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní, že na posúdenie daného právneho vzťahu bolo potrebné použiť pri otázke posúdenia premlčania Obchodný zákonník z dôvodov vyššie uvedených.
Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Čo sa týka samotného posúdenia plynutia všeobecnej premlčacej 3-ročnej lehoty, odvolací súd v tomto prípade v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje, tak, ako to predpokladá ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tomuto preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .