Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-170-2011.pdf
PDF · 100.46 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/170/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Okresný súd Topoľčany, so sídlom Topoľčany, Nám. M. R. Štefánika 55, IČO: 165 697, proti žalovanému : B.. T. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., F. družby XXXX/XX, o zaplatenie 1.348,64 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 06. 05. 2011, č. k. 13C/122/2009-184, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.348,64 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie 15,5 % úroku z omeškania žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Rozhodol tak na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal za preukázané, že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Galanta z 21. 03. 2007 č. k. 2T/31/2003-344 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 18. 03. 2008 č. k. 3TRo/91/2007-384 uznaný vinným na tom skutkovom základe, že v období mesiacov november a december 2001 potom, čo listom zo dňa 06.11.2001 v súlade s ustanovením článku 146 Ústavy SR oznámil prezidentovi Slovenskej republiky vzdanie sa funkcie sudcu z povolania na Okresnom súde Topoľčany, doručenému prezidentskej kancelárii 08.11.2001 vediac, že funkcia sudcu zaniká dňom 30.11.2001, túto skutočnosť neoznámil predsedovi súdu, čím mu zabránil, aby ako zástupca zamestnávateľa mu určil v mesiaci november 2001, čerpanie zvyšku dovolenky, čím vznikla Okresnému súdu Topoľčany povinnosť vyplatiť mu náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, v mesiaci december 2001 sa riadne zapisoval do prezenčnej listiny zamestnancov okresného súdu v dôsledku čoho mu bola poukázaná mzda za mesiac december 2001, vykonané príslušné odvody zo mzdy, umožnená kúpa stravných lístkov s výhodami prislúchajúcimi zamestnancom súdu, čím Okresnému súdu Topoľčany spôsobil škodu vo výške 40.629,- Sk (1.348,64 eura) a teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil mu tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, čím spáchal trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006. Poukazujúc na viazanosť súdu týmto rozsudkom v zmysle § 135 ods. 1 OSP dospel k záveru, že sú splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Pri ustálení výšky škody vychádzal z predložených listinných dôkazov, ktoré dokladovali, že za mesiac december 2001 bol žalovanému poskytnutý hrubý plat vo výške 17.150,- Sk, pozostávajúci zo zálohy vo výške 2.000,- Sk, prevzatej žalovaným v decembri 2001, poistného vo výške 2.197,- Sk podľa § 12 zák. č. 273/1994 Z. z., § 15 zák. č. 274/1994 Z. z., § 58 zák. č. 387/1996 Z. z. plateného zamestnancom, dane z príjmu vo výške 1.560,- Sk, zrážky vo výške 2.120,- Sk v prospech oprávneného - Slovenská sporiteľňa a.s., splátky pôžičky v sume 400,- Sk, splátky úveru prevedenej na účet vo VÚB vo výške 5.000,- Sk a sumy 3.873,- Sk prevedenej na sporožírový účet žalovaného a taktiež mu poskytol príspevok na stravné lístky, ktoré si žalovaný zakúpil dňa 03.12.2001 a 02.01.2002 v celkovom počte 40 kusov, čo pri príspevku vo výške 40,- Sk na jeden stravný lístok predstavovalo celkovú sumu 1.600,- Sk. Výšku škody ďalej predstavuje i náhrada poskytnutá žalovanému žalobcom za nevyčerpanú dovolenku za rok 2001 v celkovej výške 15.405,- Sk, ktorá mu bola dňa 04.07.2002 v sume 9.090,- Sk poukázaná na jeho účet, poistného v sume 1.433,- Sk a dane v sume 660,- Sk, ako i z odvodov zaplatených zamestnávateľom v úhrnnej výške 37,75 % z vymeriavacieho základu podľa § 12 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z., § 16 ods. 4 zák. č. 274/1994 Z. z. a § 58 ods. 2 zák. č. 387/1996 Z. z., ktoré žalobca uhradil 03.01.2002 vo výške 6.474,- Sk a dňa 04.07.2002 vo výške 4.232,- Sk. Nakoľko v konaní nezistil spoluzavinenie žalobcu ako poškodeného na vzniku škody, keď vyplatením náhrady za nevyčerpanú dovolenku žalovanému a uhradením odvodov a daní si plnil len svoju zákonnú povinnosť ako zamestnávateľ, bola vylúčená aplikácia ust. § 441 OZ na daný prípad. Dospel preto k záveru o dôvodnosti žaloby a žalovaného v súlade s ust. § 442 ods. 1, 3 OZ s prihliadnutím na § 105 zák. č. 385/2000 Z. z. zaviazal na zaplatenie sumy 1.348,64 eura. Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú, keď subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody podľa § 106 ods. 1 OZ je dvojročná a táto od zistenia škody a za ňu zodpovednej osoby do jej uplatnenia na súde v tomto konaní neuplynula. Žalobca sa o škode dozvedel 16.01.2002 a svoj nárok na náhradu škody si uplatnil u príslušného trestného orgánu dňa 18.06.2002, resp. 28.08.2002, pričom až do právoplatnosti trestného rozsudku premlčacia doba spočívala, a pokiaľ si žalobca právo na náhradu škody uplatnil v tomto konaní žalobou z 30.10.2008, do tejto doby uplynulo len 381 dní. Naproti tomu, nárok žalobcu na priznanie mu 15,5 % úroku z omeškania od 30.01.2002 v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 OZ považoval za premlčaný a s ohľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania v tejto časti žalobu zamietol. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu dňom 26.11.2003, žalobca si v adhéznom konaní nárok na príslušenstvo požadovanej náhrady škody neuplatnil, preto premlčacia doba nespočívala a keďže tak žalobca učinil až žalobou z 30.10.2008, jeho právo na úroky z omeškania sa premlčalo v súlade s ust. § 110 ods. 3 OZ najneskôr uplynutím 3-ročnej objektívnej premlčacej doby t. j. 25.11.2006. Rozhodnutie o náhrade trov konania založil na ust. § 142 ods. 2 OSP a s ohľadom na čiastočný úspech každého z účastníkov v konaní, keď žalobca mal tento v časti istiny a žalovaný v časti príslušenstva, ktoré predstavovalo sumu 209,04 eura ročne od 30.01.2002 do zaplatenia rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný v jeho vyhovujúcej časti
domáhajúc sa ním jeho zmeny a zamietnutia žaloby žalobcu v celom rozsahu. Dôvodil, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy vyhodnotil v jeho neprospech, keď vychádzal zo skutkovej vety trestného rozsudku. Mal za to, že ust. § 135 ods. 1 OSP nezaväzuje súdy v časti náhrady škody a jej výšky. Poukázal na to, že spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu z povolania stratil ku dňu 19.09.2001 o ktorej skutočnosti zamestnávateľ vedel nielen z jeho rozhovoru s predsedom súdu, ale zamestnávateľovi bola oznamovaná aj z úradnej povinnosti. Daným dňom preto mal vykonať opatrenia k rozviazaniu služobného pomeru, pričom priestor budovy fyzicky opustil dňa 31.12.2001. Za obdobie roku 2001 mu zo zákona vznikol nárok na dovolenku, ktorej nevyčerpaný zostatok ku dňu 31.11.2001 predstavoval 14 dní. I napriek tomu, že nepožiadal o jej čerpanie, zamestnávateľ si nesplnil povinnosť upozorniť na jej dočerpanie a preto mu vznikla povinnosť preplatiť mu nevyčerpané dni dovolenky. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 46 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. a na nesplnenie si povinnosti predsedu súdu, ktorý mu čerpanie zvyšnej dovolenky nenariadil, hoci o skončení jeho služobného pomeru vedel. Taktiež dal do pozornosti skutočnosť, že k výške škody spáchanej trestným činom bol vypočutý v mesiaci marec 2002 a príkaz na úhradu náhrady mzdy žalobca vystavil až dňom 04.07.2002. Za závažné pochybenie v nároku žalobcu označil skutočnosť, že tento požaduje náhradu škody z platového dekrétu, ktorý on nikdy nevidel. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise „Zo súdnej praxe“ č. 3/1999.
Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a súladný zo zákonom potvrdiť. Uviedol, že skutočnosti uvádzané v odvolaní žalovaný namietal už v priebehu celého súdneho konania, k týmto sa vyjadril a na svojich vyjadreniach naďalej zotrváva.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie žalovaného na odvolacom pojednávaní konanom v neprítomnosti riadne predvolaného žalobcu (§ 214 ods. 1, § 101 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
V tomto konaní sa žalobca svojou žalobou od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 1.348,64 eura s 15,5 % úrokom z omeškania od 30.01.2002 do zaplatenia z titulu náhrady škody. Mal ju spôsobiť tým, že hoci mu funkcia sudcu zanikla dňom 30.11.2001, túto skutočnosť neoznámil predsedovi Okresného súdu Topoľčany naďalej v mesiaci december 2001 sa zapisoval do prezenčnej listiny zamestnanca okresného súdu, za tento mesiac mu bola vyplatená i mzda, vykonané príslušné odvody zo mzdy, umožnená kúpa stravných lístkov a vyplatená i náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2001, keďže neoznámením skončenia funkcie zamedzil predsedovi súdu nariadiť mu čerpanie zvyšku dovolenky. Uplatnená výška škody takto pozostávala zo mzdy za mesiac december 2001 v sume 17.150,- Sk, odvodov z tejto mzdy v sume 6.474,- Sk, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2001 v sume 11.183,- Sk, odvodov z náhrady mzdy v sume 4.222,- Sk, ako i príspevku zamestnávateľa na zakúpené stravné lístky v decembri 2001 a januári 2002 vo výške 1.600, -Sk pri počte 40 ks a príspevku 40,- Sk na jeden stravný lístok. Preskúmavaným rozsudkom súd prvého stupňa žalobe žalobcu v časti týkajúcej sa istiny 1.348,64 eura vyhovel a žalobu v časti príslušenstva zamietol. Pre absenciu odvolania zo strany účastníkov konania v zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania takto zostala len jeho vyhovujúca časť, týkajúca sa priznanej istiny a na ňu nadväzujúci výrok o náhrade trov konania.
Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 OZ). Citované ustanovenia vyjadrujú zásadu, že každý, t. j. fyzická, ako aj právnická osoba zodpovedá za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti bez ohľadu na to, či táto povinnosť vyplýva zo vzťahu záväzkovo- právneho alebo je uložená zákonom a porušením tejto povinnosti spôsobil škodu. Prvým predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je teda porušenie právnej povinnosti. Ďalšou podmienkou je vznik škody, ktorou sa rozumie ujma nastalá v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. O príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou, ako ďalším predpokladom zodpovednosti ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je významná konkrétna príčina, bez ktorej by k škodlivému následku nedošlo, pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Ostatnou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu v nadväznosti na ust. § 420 ods. 3 OZ je aj zavinenie, aj keď sa toto predpokladá. Zavinenie predstavuje určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu priečiacemu sa objektívnemu právu.
Podľa § 441 OZ ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Podľa § 442 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 OZ).
Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (§ 106 ods. 2 OZ).
Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
Súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní (§ 135 ods. 1 veta tretia OSP).
V danom prípade súd prvého stupňa riadiac sa zhora popísanou zákonnou úpravou posudzoval predmetnú vec, v tomto smere dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP, sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len považuje za potrebné zvýrazniť, že žalovaný bol sudcom a svoju funkciu vykonával na Okresnom súde Topoľčany. Rozhodnutím Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 15. 05. 2000 č. 13028/2000-410 v zmysle § 49 ods. 1 zák. č. 335/1991 Zb. bol dočasne zbavený funkcie sudcu až do právoplatného odvolania z funkcie sudcu. Jeho funkcia sudcu zanikla dňom 30. 11. 2001 v súlade s článkom 146 Ústavy Slovenskej republiky po tom, čo žalovaný sa písomným oznámením podľa § 19 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, doručeným prezidentovi SR dňa 08. 11. 2011, vzdal svojej funkcie. Niet sporu o tom, že zánikom tejto funkcie zanikol žalovanému ako sudcovi osobitný vzťah k štátu, z ktorého vyplývali práva a povinnosti pre účastníkov konania (§ 25 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z.) ktorej skutočnosti si musel byť ako predstaviteľ súdnej moci vykladajúci zákon a iné všeobecne záväzné právne predpisy vedomý, pričom túto skutočnosť oznámil žalobcovi až písomným podaním doručeným mu dňa 03. 01. 2002, keď v konaní nebolo preukázané, že tak učinil i pred týmto dňom. Po zániku funkcie sudcu však žalovaný naďalej v mesiaci december 2001 bol na pracovisku, za tento mesiac mu bol vyplatený i plat, boli za neho ako zamestnanca vykonané odvody, poskytnutý mu príspevok na stravné lístky, ktoré si zakúpil v mesiacoch december a január 2002 a dňa 04. 07. 2002 mu bola poskytnutá i náhrada za nevyčerpanú dovolenku za rok 2001 a vykonané odvody z tejto náhrady. Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 21. 03. 2007 sp. zn. 2T 31/2003 v spojení s jeho uznesením zo dňa 21. 06. 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 18. 03. 2008, č. k. 3To 91/2007-384 bol žalovaný uznaný vinným na tom skutkovom základe, že v Topoľčanoch v období mesiacov november a december 2001 a potom, čo listom zo dňa 06. 11. 2001 v súlade s ustanovením článku 146 Ústavy SR oznámil prezidentovi SR vzdanie sa funkcie sudcu z povolania na Okresnom súde v Topoľčanoch, ktorý bol prezidentskej kancelárii doručený dňa 08. 11. 2001 vediac, že v zmysle Ústavy SR mu funkcia sudcu zaniká dňom 30. 11. 2001, túto skutočnosť neoznámil predsedovi Okresného súdu v Topoľčanoch, čím zabránil predsedovi Okresného súdu Topoľčany, aby ako zástupca zamestnávateľa určil obvinenému B. v mesiaci november 2001 čerpanie zvyšku dovolenky a v dôsledku nevyčerpania dovolenky vznikla OS Topoľčany povinnosť vyplatiť mu náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, v mesiaci december 2001 sa riadne zapisoval do prezenčnej listiny zamestnancov okresného súdu, v dôsledku čoho mu Okresným súdom v Topoľčanoch bola poukázaná mzda za mesiac december 2001, vykonané príslušné odvody zo mzdy, umožnená kúpa stravných lístkov s výhodami prislúchajúcimi zamestnancom OS v Topoľčanoch, čím Okresnému súdu v Topoľčanoch spôsobil škodu vo výške 40.629,-Sk (1.348,64 eura) a teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, čím spáchal trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 01.
01. 2006 súd upustil od jeho potrestania. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08. 03. 2008. Žalobca so svojím nárokom na náhradu škody bol odkázaný na konanie občianskoprávne. Uzneseniami Najvyššieho súdu SR zo dňa 09. 06. 2010 sp. zn. 1Tdo 49/2009 a zo dňa 07. 12. 2011 sp. zn. 1Tdo 57/2011 bolo v oboch prípadoch dovolanie žalovaného proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Trnave odmietnuté. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v trestnom konaní právoplatne uznaný vinným z trestného činu a pre skutok, ktorý je popísaný zhora vo výroku rozhodnutia ohľadne konkrétneho konania páchateľa, vrátane škody, ktorú svojím konaním žalobcovi spôsobil, súd prvého stupňa postupoval správne, keď vychádzal z celého výroku o vine žalovaného, teda nielen z jeho právnej, ale i zo skutkovej časti, nakoľko v rozsahu tohto výroku, v akom sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o nároku uplatnenom žalobcom, je súd v občianskoprávnom konaní v zmysle § 135 ods. 1 OSP právoplatným trestným rozsudkom viazaný. Konkrétne konanie žalovaného v príčinnej súvislosti s ktorým žalobca škodu utrpel, je podrobne uvedené vo výrokovej časti tohto trestného rozhodnutia a v občianskoprávnom konaní je súd viazaný i výrokom o vzniku konkrétnej škody žalobcu, spôsobenej následkom protiprávneho konania žalovaného. Rozhodnutím v trestnom konaní je tak pre následné občianskoprávne konanie záväzne rozhodnuté, aký skutok sa stal, kto ho spáchal, aj to, v čom spočíva škoda, ktorá bola týmto skutkom žalobcovi spôsobená, teda aj príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a škodou na majetku žalobcu. Ani otázku zavinenia (t. j. úmyselného alebo nedbanlivostného konania) nemožno v občianskoprávnom konaní preskúmavať, pretože súd je viazaný i tým, že ide o zavinenie úmyselné. Len v prípade, že sa stupnica miery zavinenia použitá v občianskom hmotnom práve neprekrýva so zavinením, ako s ním uvažuje právo trestné, môže súd v občianskom súdnom konaní v rámci danej trestnoprávnej kvalifikácie otázku miery zavinenia posúdiť sám podľa kritérií stanovených občianskoprávnym predpisom. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde. Pokiaľ teda súd prvého stupňa pri posudzovaní zodpovednosti žalovaného za škodu uplatnenú žalobcom v tomto konaní vychádzal z právoplatného trestného rozsudku, na základe čoho ustálil, že sú splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ, (porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie) odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje. S ohľadom na túto viazanosť je preto argumentácia žalovaného v tomto smere uvádzaná v jeho odvolaní bez právneho významu. Za situácie, že rozsah a výška škody spôsobená žalovaným je podložená i úplným zistením skutkového stavu veci prvostupňovým súdom, žaloba žalobcu v časti uplatnenej istiny je takto plne opodstatnená.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.