Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-408-2011.pdf
PDF · 89.88 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/408/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., IČO: 35792752, so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, zast. JUDr. Andreou Cvikovou, advokátkou so sídlom Bratislava, Kubániho 16, proti povinnému: Y. M., nar. XX. X. XXXX, bytom J., A. H. D. XXX/XX, pre vymoženie istiny vo výške 1611,90 eur a prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. mája 2011, č.k. 9Er/1471/2011-11, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd svojím uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera, PhD. o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku, keď rozhodca posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu uzatvorenú v zmysle ust. § 497 Občianskeho zákonníka. Preskúmaním samotnej zmluvy o revolvingovom úvere 8400006417 zo dňa 11.1.2008, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Okresný súd dospel k záveru, že tento právny vzťah založený zmluvou je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Na základe toho uzavrel, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Jedná sa tak o spotrebiteľskú zmluvu s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári, a preto na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Ďalej preskúmaním zmluvných dojednaní ako neoddeliteľnej časti zmluvy o revolvingovom úvere, konkrétne článku 18. označeného ako „Riešenie sporov - rozhodcovská doložka“ zistil súd v takomto dojednaní nekalú podmienku. Bol tam totiž upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o revolvingovom úvere, a to jednak cestou súdu alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi a možnosť výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá. Zaoberal sa aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Dospel k záveru, že v danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, t.j. pred tým, ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere povinný vôbec pristúpil. Za nekalé považoval aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanovením tejto zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením a neplatnosťou zmluvy budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z troch citovaných v zmluvných podmienkach uvedených rozhodcov. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a
rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí, vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Zároveň uvedené naznačuje, že výber rozhodcov nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ totiž do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, kde vystupujú opakovane rovnakí rozhodcovia. Uviedol vo všeobecnosti, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, súd prihliada ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretiu zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Tu poukázal aj na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, podľa ktorých podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. V danom prípade rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru prvostupňového súdu spĺňa všetky podmienky ako z pohľadu ust. §§ 53 a 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, tak aj z pohľadu smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, §§ 8 a 9 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Takáto rozhodcovská doložka potom nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu a ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil a následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Má to za následok, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie oprávnený, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. V odvolaní uviedol, že napriek tomu, že súd tvrdí o ustanovení čl. 18 ods. 18.1, že ide o nekalé dojednanie, neuvádza a nekonkretizuje žiadnu nerovnováhu v právach a povinnostiach strán rozhodcovskej doložky. Vzhľadom k tomu nie je uvedený žiadny dôvod pre tvrdenie o nekalosti uvedeného dojednania, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné. Oprávnený zásadne odmieta a ohradzuje sa voči tvrdeniam súdu týkajúcich sa spochybňovania nezávislosti rozhodcov. Oprávnenému je tak súdom pripisované ovplyvňovanie činnosti rozhodcu bez konkretizácie, z čoho tak súd vôbec usudzuje. Pokiaľ súd chcel takéto pochybnosti vysloviť, mal sa dôkladne oboznámiť s celým rozhodcovským konaním a tiež s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, najmä vo veci Asturcom. Ďalej uviedol, že ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je ust. § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods. 1 uvedeného zákona. Vo veci ESD C - 168 /05Mostana Claro bolo pripustené, aby opomenutie namietať nekalosť podmienky v základnom konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podstata tohto rozhodnutia spočíva v tom, že smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil rozhodnutie z dôvodu, že zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci sa spotrebiteľ dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci žaloby o zrušenie. V tomto rozhodnutí súdny dvor EU vychádzal z nutnosti príslušnej procesnej aktivity spotrebiteľa ak spotrebiteľ namietal túto neplatnosť v rámci žaloby o zrušenie, ale nie v rámci rozhodcovského
konania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa názoru oprávneného porušuje rovnosť účastníkov, keďže ochrana spotrebiteľa neznamená absolutizovanie jeho postavenia v tom zmysle, že súd bude brať do úvahy nielen to, čo je v prospech spotrebiteľa, keď v uznesení chýba základný fakt a to je kvalifikované zhodnotenie procesnej pasivity povinného. Napriek tomu, že tento fakt Súdny dvor Európskej únie a jeho význam v rozhodnutí C 40/ 08 Asturcom zdôrazňuje, konajúci exekučný súd toto evidentne nepovažuje za nutné. Nakoľko ide o zásadný argument popierajúci postup exekučného súdu, jeho absolútne prehliadnutie vyvoláva oprávnenú pochybnosť o porušení rovnosti účastníkov. Oprávnený si súčasne uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 103,44 eur vrátane DPH.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.
Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.
Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, čo akceptuje aj odvolateľ. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a) b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/ EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoluje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Aj súd prvého stupňa v súlade so všeobecnými poznatkami poukazuje na to, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny právny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
V postupe súdu prvého stupňa, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a nevzhliadol ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.
Krajský súd preto uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .