Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1Er-2901-2010.pdf
PDF · 83.48 KB
Case nature
Area
Subarea
1Er/2901/2010
Uznesenie
Okresný súd Rimavská Sobota v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava proti povinnému Z. K., G.. X. X. XXXX, K. Z. XXX/X, B., Š. U. A. vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60 o vymoženie 623,24 eura s príslušenstvom takto
rozhodol:
Súd exekúciu z a s t a v u j e.
O trovách exekúcie r o z h o d n e po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
odôvodnenie:
Oprávnený dňa 2. 9. 2010 podal návrh na vykonanie exekúcie, ktorým žiadal vymôcť sumu 623,24 eura eura s príslušenstvom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. sp. zn. SR 13531/09 zo dňa 28. 6. 2010. Súdny exekútor bol dňa 6. 12. 2010 poverený vykonaním exekúcie.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len "Exekučný poriadok") v znení účinnom v čase začatia konania podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnkov rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú upravené. Právna veda však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, a to formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zakladá zákonné prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovských rozsudkov, avšak len z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Pokiaľ súd zistí nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní, je povinný exekúciu zastaviť, bez ohľadu na to, že sporná otázka bola v rozhodcovskom konaní vyriešená inak. Zásadne každý rozhodcovský rozsudok môže byť podrobený predmetnému prieskumu.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 60/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Súd zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania považuje za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tento záver vyplýva aj zo skúmania postavenia zmluvných strán pri uzatvorení zmluvy. Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne, preto je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Z obsahu uzavretej zmluvy na druhej strane nevyplýva, že by povinný ako dlžník do zmluvného vzťahu s oprávneným vstupoval v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti, preto ho treba považovať za spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že podľa zmluvy mal byť úver poskytnutý na výkon zamestnania, keďže túto aktivitu nemožno stotožniť s obchodnou, resp. podnikateľskou činnosťou.
Právna úprava spotrebiteľského práva sa vyznačuje vysokou mierou kogentnosti, pričom jej základným cieľom je poskytnúť ochranu spotrebiteľovi, ktorý sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu a s ňou spojenú vyjednávaciu pozíciu ocitáva v nevýhode oproti hospodársky silnejšiemu a skúsenejšiemu podnikateľovi. Je úlohou štátu, aby sa pokúsil toto nerovnovážne postavenie zmluvných strán vyrovnať a dosiahnuť, aby obsah vzájomných práv a povinností zmluvných strán bol v súlade s tým, čo sa všeobecne akceptuje ako spravodlivé a vyvážené.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
V § 53 odseku 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v času uzavretia zmluvy sa nachádza demonštratívny výpočet zmluvných podmienok, ktoré sa bez ďalšieho považujú za neprijateľné a s ohľadom na právny následok vyjadrený v § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka aj za neplatné. Tento výpočet nemožno považovať za uzavretý, čo znamená, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku možno považovať aj iné dojednanie tvoriace súčasť uzavretej zmluvy, pokiaľ spĺňa materiálne hľadisko, t.j. vznik značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené ustanovenia zákona je pritom potrebné vykladať a aplikovať tak, aby boli konformné so znením a účelom komunitárneho práva uplatňovaného v oblasti ochrany spotrebiteľa.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( ďalej len ako "smernica") na účely tejto smernice "nekalé podmienky" znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa čl. 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3 smernice príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Podľa čl. 6 ods. 1. smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa bodu 1 písm. q) prílohy smernice za nekalú podmienku možno považovať dojednanie, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa bodu 38 rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. októbra 2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (č. 93/13/EHS - pozn. súdu) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Súdny dvor v rozsudku vo veci C-40/08 zo dňa 6. októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira vyjadril mimo iného nasledovné: Smernica Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Stály rozhodcovský súd svoju právomoc rozhodnúť o návrhu oprávneného vyvodil z ustanovenia bodu 17 Rozhodcovská doložka tvoriacej súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. V tomto prípade rozhodcovské konanie má byť vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných pravidiel rozhodcovského súdu. Súd dodáva, že vyššie opísaný mechanizmus riešenia sporov medzi zmluvnými stranami bol v uvedenom článku všeobecných podmienok určený len za jednu z alternatív, podľa ktorých možno postupovať. Podľa písm. b) daného článku spory mohli byť riešené aj pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Rozhodcovská doložka v takom znení, ako to bolo uvedené vyššie, podľa svojho obsahu netvorí výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie o všetkých sporoch medzi zmluvnými stranami
paušálne zverovala výlučne rozhodcovskému súdu. Ide o rozhodcovskú doložku alternatívnu, ktorá zásadne pripúšťala podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu doložku nemožno považovať za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd. Z pohľadu ochrany spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konania vyplýva z výlučnej rozhodcovskej doložky, prípadne z faktického konania dodávateľa. Spotrebiteľ by mal byť chránený pred obomi (porovnaj s názorom K. Csacha: "Štandardné zmluvy", Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, str. 214). Rovnaký právny záver vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 5. mája 2010, č. k. 3 CoE 29/2010, dostupného na webovej stránke http://wwwold.justice.sk/dwn/ h4/rs/rsSRspotr/KSPO_3CoE_29_2010.pdf. Rozhodcovská doložka je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože v tejto súvislosti zakladá značne nevýhodné postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi. Taktiež je potrebné poznamenať, že rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Rozhodcovská doložka je neprijateľná (ergo aj neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Pokiaľ na základe neplatnej rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané treba považovať za rozporné s dobrými mravmi. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c), § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia s poukazom na § 251 ods. 4 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 3 O. s. p., keďže v súčasnosti nemá k dispozícii vyčíslenie trov exekúcie. Rozhodovanie o trovách exekúcie osobitným uznesením je prípustné aj v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 6/2010, dostupného na webovej stránke tohto súdu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v troch vyhotoveniach cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici. Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).