Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5To-99-2023.pdf
PDF · 94.35 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/99/2023
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Adriány Považanovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. novembra 2023 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno sp. zn. 6T/102/2022 zo dňa 27. apríla 2023, a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 6T/102/2022 zo dňa 27. 04. 2023 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že ako obchodný zástupca spoločnosti GIENGER, spol. s r. o., Novozámocká 254, 949 01 Nitra, IČO: 36 773 565, v období od 01. 12. 2020 do 30. 01. 2021 na ulici C. D. XXX/X E. F. D. G., prevzal finančnú hotovosť v rôznych sumách od H. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. J., K. L. XXX/XX a od M. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom G., N. F. XXXX/XX, ako úhradu faktúr číslo 1800217574, D. 1800217575, D. 1800217577 za dodaný tovar a materiál, avšak finančnú hotovosť neodovzdal do pokladne uvedenej spoločnosti ako tržbu, čím si tak uvedeným konaním prisvojil finančnú hotovosť, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak pre spoločnosť GIENGER, spol. s r. o., Novozámocká 254, 949 01 Nitra, IČO: 36 773 565, škodu na majetku vo výške 2.140,64 Eur.
Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8, § 56 ods. 1 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 300,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu súd uložil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný, a to proti všetkým výrokom, ktoré neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v podstate tým, že nesúhlasí s tým, že bol uznaný za vinného zo skutku kladeného mu za vinu obžalobou, a to predovšetkým z dôvodu, že nedošlo k naplneniu zásady zistenia skutočného skutkového stavu bez dôvodných pochybností v dostatočnej miere na to, aby mohol byť vo veci konajúcim súdom prvého stupňa vyvodený záver o jeho vine. Samotné prípravné konanie, ale i konanie na súde prvej inštancie bolo sprevádzané množstvom rozporov vo svedeckých výpovediach svedkov, ktorí mali odovzdávať finančnú hotovosť k jeho rukám za dodaný tovar, nakoľko skutočnosti ako časový údaj alebo miesto odovzdania finančných prostriedkov k jeho rukám popisovali svedkovia inak. Zo samotného konania svedkov nie je zrejmé, akým spôsobom a najmä v akých sumách, kto a kedy odovzdával, resp. mu mal odovzdávať peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom konania o podanej obžalobe. Je totiž zrejmé, že najväčší objem z týchto peňažných prostriedkov mal odovzdať svedok J., ktorý, ako sám uviedol, „to bolo niekde pri spoločnom sklade a v prítomnosti ostatných troch svedkov“, ktorých aj označil – dvaja z takto označených svedkov uviedli,
že sa to malo podľa ich informácií „odovzdávať u neho doma a najmä, že pri tom neboli“. Samotné odovzdanie ako také je preto od začiatku pre neurčitosť doby, neurčitosť miesta a neurčitosť súm sporné, pričom na skutkovom základe týchto odovzdaní bola vystavaná celá obžaloba – nie je zo strany obžalovaného možné, aby preukázal niečo, čo sa nestalo a na druhú stranu orgány činné v trestnom konaní sú povinné mu preukázať, že sa skutok stal tak, ako je prezentovaný obžalobou. V prejednávanom prípade však svedecké výpovede priam trieštia skutkovú vetu obžaloby a i napádaného rozsudku v jej elementárnych častiach a i napriek uvedenému stavu došlo zo strany súdu prvej inštancie k prehliadnutiu týchto skutočností a vysloveniu jeho viny – takýto postup bol zvolený i napriek tomu, že spoločnosť poškodeného si nárok na náhradu škody voči nemu neuplatňuje a teda sa necíti v tomto konaní z jeho strany žiadnym spôsobom poškodená alebo dotknutá. Uvedená skutočnosť sa potom bez všetkého javí tak, že ani samotná poškodená spoločnosť, resp. jej štatutár neobviňuje jeho osobu. Na druhej strane však uvádza, že okrem tohto jedného prípadu nie je v jeho prípade žiadne podozrenie o tom, že by sa dopúšťal podobného nezákonného konania – uvedené závery sú preto mimoriadne mätúce a nekonzistentné, čo ešte väčšmi oslabuje pozíciu podanej obžaloby vo svetle vyššie tvrdeného. Ďalej uviedol, že na druhej strane tu sú samotné osoby, ktoré sa poškodenej spoločnosti po tom, ako boli upozornené na pretrvávanie ich záväzkov upomienkou zo dňa 01. 02. 2021 iracionálne zaviazali vykonávať úhrady týchto svojich záväzkov prostredníctvom splátkového kalendára a to i napriek tomu, že mu mali podľa ich tvrdení odovzdať finančné prostriedky v hotovosti na úhradu týchto ich záväzkov – tvrdenie prokurátora a vo veci konajúceho súdu, že tak vykonali z dôvodu, pretože sú „jednoduchí živnostníci“ a nemajú vedomosť o procesných postupoch pri vymáhaní pohľadávky nemôže obstáť, nakoľko si myslí, že nikto nie je až tak „jednoduchý“, aby v zásade bez výhrad plnil viacnásobne za tú istú vec/službu. Podľa jeho názoru osoby dobre poznali skutkový stav a takisto vedeli o tom, že mu neposkytli finančné prostriedky v hotovosti, ako to prezentovali poškodenej spoločnosti a potom i orgánom činným v trestnom konaní. V tomto momente potom prichádzajú na radu ich vzájomné rozpory vo svedeckých výpovediach, keď sa nedokázali zhodnúť ani na takých banalitách, ako miesto odovzdania financií, množstvo finančných prostriedkov a pod. Tiež poukázal na to, že osoby sa teda očividne dostali do druhotnej platobnej neschopnosti a jednoducho tým, že uhradené za svoju prácu a dodanie tovaru nemali, nekontaktovali ani jeho osobu za účelom úhrady svojich záväzkov voči poškodenej spoločnosti za dodaný tovar. V prípade faktúr, ktoré boli upomínané upomienkou zo dňa 01. 02. 2022 tak urobili až potom, ako táto upomienka bola doručená pánovi H. I.. Záverom uviedol, že svoje povinnosti vyplývajúce z jeho povolania vykonával dlhodobo a bez problémov, nastavený systém rešpektoval, udržiaval a prispieval svojou ochotou k jeho fungovaniu – tieto skutočnosti boli prezentované i samotnou poškodenou spoločnosťou. To, že na strane osôb a im blízkym osobám došlo k zmene pomerov avizoval už vo svojich výpovediach v prípravnom konaní – tieto skutočnosti sa premietli do vzniku konštrukcie, v zmysle ktorej sa mal dopustiť trestného činu sprenevery, a na druhú stranu preukázateľné zhoršenie platobnej disciplíny osôb súd prvej inštancie odmietol skúmať a namiesto toho len arbitrárne prehlásil, že „platobná morálka osôb bola vysoká a bez závad.“ Samotná poškodená spoločnosť v rámci prípravného konania potvrdila, že u osôb došlo k zhoršeniu ich platobnej disciplíny, pričom rovnako tak i potvrdila, že zo strany osôb došlo k uznaniu dlhu, ktorý vznikol nevyplatením pomernej čiastky za stavebný materiál, ktorý si prostredníctvom neho záväzne objednali u poškodenej spoločnosti. Táto skutočnosť je zásadnej výpovednej hodnoty, nakoľko v rámci svedeckej výpovede osôb odznela skutočnosť, že k takémuto uznaniu dlhu došlo z obavy z prípadnej exekúcie – uvedené sa nemôže zakladať na pravde, nakoľko výkonu exekúcie predchádza nutnosť zadováženia si riadneho a vykonateľného exekučného titulu, pričom takýto postup je časovo náročný – nemohol teda vzniknúť racionálny a objektívny tlak, ktorý by osoby prinútil k tak záväznému aktu, akým je uznanie dlhu oficiálnou a listinnou formou. Je teda zrejmé, že osoby aj „uvítali“ možnosť svoj záväzok plniť formou naozaj nízkych mesačných splátok, ktorých výhoda im bola poškodenou spoločnosťou ponúknutá. Podstatné ale tiež je, že osoba uznávajúca poškodenému dlh, si bola plne vedomá svojho dlhu voči jeho zamestnávateľovi, a teda aj skutočnosti, že mu prostredníctvom jeho osoby dlžnú sumu neuhradila. V samotnej dohode o uznaní dlhu nie je o otázke spornosti uznávaného záväzku žiadna zmienka. Na základe uvedeného preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne aby ho v celom rozsahu oslobodil spod obžaloby.
K podanému odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril intervenujúci prokurátor, pričom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný a správny, odvolanie obžalovaného považuje za nedôvodné a navrhol, aby ho odvolací súd zamietol. Zároveň uviedol, že prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vrátane tých,
na ktoré opätovne poukazuje v odvolaní obhajoba, pričom sa s argumentáciou prvostupňového súdu stotožnil.
Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 14. 11. 2023 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne a včas, pričom obžalovaný svoju neúčasť ospravedlnil a písomne požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.
Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za zákonný, dôvodný a správny vo všetkých jeho výrokoch a preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia v plnom rozsahu zotrval na odôvodnení podaného odvolania. Nad rámec uviedol, že obžalobu považuje za zmätočnú, keď v nej ani nie je uvedené, akým spôsobom mali svedkovia obžalovanému finančné prostriedky uhrádzať. Pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu sprenevery sa okrem iného vyžaduje vznik škody, pričom ku žiadnej škode nedošlo, keďže poškodená spoločnosť si žiadnu škodu neuplatnila, a ak, tak tejto spoločnosti vznikol nárok na úhradu dlhu voči trom svedkom. Ak by bola aj nejaká reč o škode, tak tá vznikla trom svedkom, ktorí však v konaní nemali procesné postavenie poškodených, práve naopak, títo svedkovia aj dlh uznali a riadne splácali. Napokon poukázal ešte na princíp ultima ratio, keď poškodená spoločnosť nepodnikla žiadne pracovnoprávne alebo civilné kroky vo vzťahu k obžalovanému, a taktiež ani svedkovia nijakým spôsobom nepristúpili k vymáhaniu svojho dlhu voči obžalovanému, ale naopak, tento svoj dlh voči obchodnej spoločnosti uznali a splácali. Preto navrhol rozhodnúť v intenciách podaného odvolania.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd veľmi podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 14 – 19), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.
Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný ako obchodný zástupca spoločnosti GIENGER, spol. s r.o., prevzal finančnú hotovosť od svedkov I. a J. ako úhradu faktúr za dodaný tovar, avšak hotovosť neodovzdal do pokladne tejto spoločnosti, ale si ju ponechal, čím obchodnej spoločnosti spôsobil škodu na majetku vo výške 2.140,64 Eur. Žiadny z vykonaných dôkazov nespochybnil priebeh skutku tak, ako bol ustálený okresným súdom, pričom obžalovaný nemal žiadne návrhy na doplnenie
dokazovania, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.
Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu, že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalovaný skutok spáchal tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného, svojim obsahom potom nenapĺňa žiadny odvolací dôvod podľa § 321 Trestného poriadku. Všetky vykonané dôkazy totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného ďalej krajský súd konštatuje, že v podstate na všetky odvolacie námietky už reagoval okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto aj s poukazom na doposiaľ uvedené krajský súd považuje za potrebné len zhrnúť, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že svedkovia odovzdávali finančné prostriedky v hotovosti do rúk obžalovaného, a to za dodaný tovar, pričom obžalovaný následne tieto finančné prostriedky odvádzal do pokladne obchodnej spoločnosti GIENGER, spol. s r.o. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne odôvodnil, ktoré vystavené faktúry svedkom obžalovaný uhradil vkladom finančnej hotovosti do pokladne obchodnej spoločnosti, a ktoré do pokladne vložil až po lehote splatnosti týchto faktúr. Je potom zrejmé, že obžalovaný disponoval finančnými prostriedkami, ktoré mu odovzdali svedkovia za dodaný tovar, tieto si však ponechal pre vlastnú potrebu, a obchodnej spoločnosti ich uhradil až po lehote splatnosti, pričom svedkovia jednoznačne potvrdili, že žiadne finančné prostriedky nad rámec tých za vystavené faktúry obžalovanému dodatočne neodovzdali (až následne uzavreli splátkový kalendár s obchodnou spoločnosťou GIENGER, spol. s r.o.) Záverom krajský súd len konštatuje, že je pravdou, že obchodná spoločnosť GIENGER, spol. s r.o. si v rámci adhézneho konania neuplatnila nárok na náhradu škody, čo je však logické, keďže so svedkami uzavrela splátkový kalendár a finančné prostriedky, o ktoré bola táto obchodná spoločnosť ukrátená, jej boli vrátené práve zo strany svedkov. Uplatnenie nároku na náhradu škody je jedným z práv poškodeného, a nie jeho povinnosťou, je teda výlučne v jeho dispozícii, či si nárok na náhradu škody v rámci trestného konania uplatní, alebo nie, čo však automaticky neznamená, že ak si aj nárok na náhradu škody neuplatní, že ku spôsobeniu škody konaním páchateľa nedošlo. V skutkovej vete podanej obžaloby je pritom explicitne uvedená suma, ktoré predstavuje spôsobenú škodu konaním obžalovaného.
Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného činu. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovaného
spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona.
Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo obžalovanému ukladal peňažný trest vo výške 300,- Eur. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Uložený peňažný trest vo výške 300,- Eur aj krajský súd považuje za primeraný a zákonný, a skôr výchovný trest, keďže je ukladaný ako jeden z alternatívnych trestov, preto takto uložený trest je postačujúci, pričom spĺňa jednak výchovný účel trestu, ako aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovaného, a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu.
Okresný súd správne rozhodol, keď podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu uložil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie obžalovaného A. B. ako nedôvodné.
Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.