Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/104/2007

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda pred sudkyňou Mgr. Erikou Szalaiovou v právnej veci navrhovateľa: Rímskokatolická cirkev Trnavská arcidiecéza, Hollého č. 10, Trnava, IČO: 00 419 702, zast. advokátom: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o. Bratislava, Šoltésovej 14 proti odporcovi: Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdkova č. 36, IČO: 17 335 345 o vydanie nehnuteľných vecí takto

rozhodol:

Odporca je povinný vydať a navrátiť navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam v celosti v kat. území Y. P., ved. na B. Č.. XXXX, ako parc.č. XXX/X orná pôda vo výmere XXmX 590 , parc.č. XXX/XX M. pôda vo výmere X C. spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

Navrhovateľ návrhom zo dňa 21.3.2007 sa domáhal na tunajšom súde o vydanie nehnuteľností v kat. území Y. P. ako parc.č. XXX/X orná pôda vo výmere XX 590 m2, parc.č. XXX/XX orná pôda vo výmere X m2.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím právnych zástupcov účastníkov konania, svedka, oboznámil sa s pripojenými listinnými dôkazmi a to potvrdením právnej subjektivity navrhovateľa zo dňa 15.7.2005, výpisom z obchodného registra na odporcu, uznesením konferencie biskupov Slovenska zo dňa 14.9.1995, pk. vložkou č. XX a XXX v kat. úz. Y. Ň., výzvou navrhovateľa na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 14.03.2006 ako na čl. 14 a 16, identifikáciami parciel pod č. Č. XXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX, Čj XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, LV č. XXXX kat. území Y. P., písomným vyjadrením odporcu zo dňa 30.4.2007 spolu s prílohami, B. Č.. XXXX v kat. území Y. P., písomným podaním právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 06.06.2007 ako na čl. 39, rozsudkom najvyššieho súdu č. ako na čl. 53, dohodou o vydaní nehnuteľných vecí medzi účastníkmi konania zo dňa 11.08.2006, 01.06.2006, písomným vyjadrením právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 11.02.2008 ako na čl. 120, oznámením právneho zástupcu navrhovateľa o zmene názvu účastníka konania zo dňa 9.5.2008 ako na čl. 194, Konštitúciou Slovachiae sacrorum Antistites o zriadení nových diecéz a o zmene diecéznych hraníc a názvoch a o zmene hraníc cirkevných provincií na Slovensku ako na čl. 196, potvrdením o právnej subjektivite a štatutárnych zástupcov ktoré potvrdenie vydal MK SR dňa 01.04.2008 ako na čl. 2002, potvrdením o pridelení IČO zo dňa 02.04.2008 ako na čl. 204, kódexom Kánocického práva ako na čl. 247 a nasl., listom Apoštolskej kancelárie zo dňa 8.9.1939 ako na čl. 253, obežníkom Trnavského ordinariátu č. 4987/1945 ako na čl. 259, písomným podaním právneho zástupcu zo dňa 12.5.2009 ako na čl. 308, zo dňa 23.6.2009, zo dňa 7.7.2009, zo dňa 8.10.2009, protokolom o delimitácií nehnuteľného majetku ako na čl. 349, zápisnicou zo stretnutia diecéznych biskupov zo

dňa 30.5.2007 ako na čl. 348, záverečným návrhom odporcu zo dňa 16.11.2011, navrhovateľa zo dňa 02.12.2011 a ustálil nasledovný skutkový stav veci:

Navrhovateľ v návrhu ako aj na ústnych pojednávaniach uviedol, že navrhovateľ je právnická osoba, ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR. Čo sa týka Bratislavskej kapituly tá bola výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pkn. Vložke č. XX a XXX v kat. území Y. P.. Kapituly ako cirkevné právnické osoby vznikali pri katedre biskupa alebo na významných miestach, ktorých centrom bol kostol. Kapitula mala zbor kánonikov ( kolégium ), ktorí boli najbližšími spolupracovníkmi biskupa cirkevnej správe jemu zverenej diecézy, pričom bývalo zvykom, že z členov kapituly bol vyvolaný nový biskup. Poukázal na to, že podľa článku I. odsek 2 Oznámenia MZV SR č. 326/2001 základné zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré majú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa kánonického práva. ( Codex Iuris Canonici - CIC ). Podľa článku II. Odsek 1 Základnej zmluvy Slovenská republika uznáva právo Katolickej cirkvi v Slovenskej republiky a jej členom na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásenie a uskutočňovanie katolickej viery, slobodu pri plnení poslania Katolickej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kanonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí. Navrhovateľ ďalej poukázal na § 1 kánonu 1276 CIC podľa ktorého je úlohou ordinára horlivo dozerať na správu všetkých majetkov patriacich verejným právnickým osobám, ktoré mu podliehajú, pri neporušení zákonných titulov, ktoré tomu istému ordinárovi udeľujú väčšie práva, ďalej na § 1 kánonu 134 CUC, § 1 bod 3 kánonu 312 CIC, § 2 kánonu 120 CIC podľa ktorých pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkokňaza rozumejú diecézne biskupy, kompetentnou vrchnosťou na zriadenie verejných združení je pre diecézne združenia diecézny biskup združenia, ktoré on zriadil a ak s kolegiovej právníckej osoby zostane čo i len jeden člen a zoskupenie osôb podľa štatútu neprestalo existovať, vykonávanie všetkých práv zoskupenia prislúcha tomuto členovi.

Konferencia biskupov Slovenska na svojom zasadnutí dňa 14.9.1995 uznesením rozhodla, že nehnuteľnosti , ktoré sú zapísané na Rímskokatolickú cirkev bez uvedenia farnosti alebo biskupstva, vedenej na rímskokatolickej školy, sirotince, zrušené rady, spolky a iné cirkevné organizácie patria do vlastníctva toho biskupstva, na území ktorého sa nachádzajú. Týmto Konferencia biskupov Slovenska stanovil právne nástupníctvo po vzniknutých alebo zrušených spoločenstvách. Na základe tejto vnútornej úpravy si Katolická cirkev sama vysporiadala vlastnícke nástupníctvo po vzniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciach tak, že bol uplatnený územný princíp a preto navrhovateľ je aj z týchto dôvodov plne oprávnený domáhať sa reštitučných nárokov.

Uviedol ďalej, že dňa 21.3.2006 vyzval odporcu podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľnostným veciam cirkvám a náboženským spoločenstiam a prechode vlastníctve k niektorým nehnuteľnostiam na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostným veciam a na ich vydanie, nachádzajúcich sa v kat. území P. Y., ved. v pkn. vložke č. XX ( XXX ). O podanej výzve navrhovateľ tiež upovedomil SPF regionálny odbor Dunajská Streda, nakoľko predmetné nehnuteľnosti sa nachádzajú v rámci jeho územného obvodu. Predmetom výzvy boli nehnuteľnosti ved. na B. Č.. XXXX ako parc.č. XXX/X orná pôda vo výmere XX 590 m2, XXX/XX orná pôda vo výmere X m2. Predmetné nehnuteľnosti boli navrhovateľovi odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem. O uvedenom svedčí zápis pozemkovej knihe a to v pkn. vložke č. XX zo dňa XX.X.XXXX, XX.X.XXXX a XX.X.XXXX ako aj zápis v pznk. vložke č. XXX zo dňa XX.XX.XXXX. Podaním zo dňa 9.5.2008 navrhovateľ oznámil súdu zmenu názvu účastníka konania. V tomto podaní poukázal na to, že dňa 14.02.2008 bola vyhlásená apoštolská konštitúcia Slovachiae Sacrorum Antistites o vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií. Na základe konštitúcie došlo okrem iného k zmene označenia Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy na Trnavskú arcidiecézu, ktorá má právnu kontinuitu po Bratislavsko - trnavskej arcidiecéza a je tým istým subjektom, ktorý bol zriadený apoštolskou konštitúciou Qui Divino z 30.10.1977, tým pádom novým názvom navrhovateľa je Rímskokatolická cirkev Trnavská arcidiecéza. Od tejto skutočnosti predložil súdu Apoštolskú konštitúciu Slovachiae Sacrorum Antistites zo dňa 14.02.2008 ako aj potvrdenie Ministerstva kultúry SR o právnom subjektivite a štatutárnych zástupcov zo dňa 1.4.2008. Podaním zo dňa 06.06.2007 navrhovateľ sa vyjadril k námietkam odporcu. Uviedol, že vyzval odporcu na vydanie predmetných nehnuteľností a tvrdenie, že je potrebné vychádza len z čiastočnej identifikácie parciel prípadne z priloženej prílohy k výzve, nie je totožné s prejavenou vôľou navrhovateľa.

Keďže počas spracovania reštitučných výziev sa navrhovateľ viackrát stretol s neúplnými, spornými, nesprávnymi a pochybnými identifikáciami parciel od jednotlivých správ katastra, dňa 24.4.2006 vyzval odporcu na vydanie všetkých nehnuteľností, ktoré odporca vlastní alebo spravuje a ktoré pôvodne patrili právnym predchodcom navrhovateľa. Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľnosti vymedzuje len po formálnej stránke ( písomná forma ) a nie po stránke obsahovej. Podľa právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinnosti, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Uviedol ďalej, že v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že požiadavka písomne výzvy podľa reštitučného zákona nie je obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou vzniku nároku na vydanie veci, ktorou sa tento nárok zakladá.

Na základe apoštolskej konštitúcie Slovachiae Sacrorum Antistites zo dňa 14.2.2008 došlo k vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií. K týmto zmenám došlo na základe odčlenenia dismembrácie cirkevných jednotiek od bratislavsko - trnavskej arcidiecézy, ktorej názov sa zmenil na Trnavskú arcidiecézu. V súvislosti s uvedeným je potrebné uviesť, že podľa kánonického práva nové diecézy vznikajú dismembráciou ( odčlenením ) alebo divisiou ( rozdelením ). Pri dismembrácií dochádza k vzniku nového cirkevného subjektu odčlenením od existujúceho cirkevného subjektu, ktorý však nezaniká. Pri rozdelení dochádza k zániku, k zrušeniu pôvodného cirkevného subjektu, na miesto ktorého vznikne nový subjekt, prípadne viac nových subjektov. Navrhovateľ v tomto smere poukázal na výňatok z knižnej publikácie z roku 1947 od Dr. Emila Funczika Prevádzanie Modu vivendi na strane 59. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti teda Bratislavsko - trnavská arcidiecéza neprestala existovať ako subjekt práv, iba došlo k zmene jeho hraníc, odčlenením cirkevných jednotiek a k zmene jej názvu na Trnavskú arcidiecézu. Z tohto dôvodu ostala právna kontinuita na Trnavskej arcidiecéze, ktorá nie je právnym nástupcom Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy, ale je tým istým subjektom, pričom o tom svedčí aj potvrdenie Ministerstva kultúry o právnej subjektivite zo dňa 01.04.2008 ako aj potvrdenie o pridelení identifikačného čísla ( IČO ako aj sídlo ostalo nezmenené ) pričom v danom prípade poukázal aj na uznesenie Krajského súdu Nitra zo dňa 30.5.2008 pod č. -130. Po prijatí konštitúcie sa mal deliť iba majetok, ktorý aktuálne vo vlastníctve. O tomto svedčí Zápisnica zo stretnutia diecéznych biskupov zo dňa 30.5.2007 pričom iná dohoda medzi biskupmi zatiaľ uzatvorená nebola.

O neodôvodnenosti návrhu na zmenu účastníka na strane navrhovateľa svedčí tiež skutočnosť, že medzi Bratislavsko arcidiecézou a Trnavskou arcidiecézou boli dňa 2.10.2008 podpísané tri Protokoly o delimitácií nehnuteľného majetku, na základe ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území Novovzniknutej Bratislavskej diecézy. Z tejto skutočnosti je potrebné odvodiť záver, že aj samotná Bratislavská arcidiecéza uznáva potrebu podpísania delimitačných protokolov, pokiaľ má nadobudnúť od Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy nejaký majetok, inak by protokoly nepodpisovala. Nakoľko predmetom podpísaných delimitačných protokolov nebolo postúpenie reštitučného práva, ktoré je predmetom tohto súdneho sporu, toto právo postúpené nebolo a zostalo naďalej pôvodnému subjektu, ktorý sa iba premenoval na Trnavskú arcidiecézu. Z uvedeného vyplýva, že vydaním apoštolskej konštitúcie Slovachiae Sacrorum Antistites nedošlo k prechodu ani prevodu reštitučného práva ani vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa mimo novovytvoreného územia Trnavskej arcidiecézy. Rovnako túto skutočnosť potvrdilo na základe dožiadania OS v Leviciach v obdobnom súdnom konaní aj Biskupstvo Banská Bystrica.

K historickému vývoju Bratislavskej kapituly je potrebné poznamenať, že jej formovanie sa zavŕšilo v 12. a 13. storočí. V tomto období sa kapitula stala autonómnou cirkevnou ištitúciou. Kapitula v sídle biskupa od 13. storočia volila biskupa ( voľbu potvrdzoval pápež ) a podliehala sa na správe diecézy, bola poradným zhromaždením biskupu. Bratislavská kapitula podliehala pod priamu jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy. Po vzniku Československej republiky v roku 1918, na Slovensku ostal istý komplex rôznych rímskokatolických majetkov. Tieto majetky boli spísané v pozemkovej knihe pod rôznymi menami cirkevných právnických osôb. Československá vláda tieto majetky prevzala do nútenej správy ( sekvestrácia ) , a to nariadením ministra s plnou mocou pre Slovensko č. 132/1919 U.n. o vnútenej správe niektorých cirkevných statkov zo dňa 11.8.1919. Na základe tohto nariadenia celý hnuteľných a nehnuteľný majetok ostrihomskej arcibiskupstva , biskupstva nitrianskeho , špiského , banskobystrického kapitúl ostrihomského a vácovskeho, základiny náboženskej a vyučovacej, seminára ostrihomského a pešstského , benediktínov panónskych, opácstva lekirského , jasovského a zircského , pokiaľ sú na území Slovenska dané pod zátvor ( nútenú správu ) a ďalej všetky ostatné majetky a fondy rímskokatolickej cirkvi, ktoré sú spravované rímskokatolickými biskupmi, prelátmi, kapitulami a

kláštormi dané pod dozor. Správu týchto cirkevných majetkov a dozorom nad cirkevnými základinami bola poverená Centrálna komisia rímskokatolických majetkov pre Slovensko, ktorej predsedom bol ustanovený vládny referent záležitosti Katolickej cirkvi Karel Medveciký a ďalej 7 členov. V zmysle cit. Nariadenia táto komisia pod dozorom ministra s plnou mocou spravuje samostatne vyššie uvedené cirkevné majetky, vedie dozor nad všetkými základinami a rozhoduje o používaní čistého výnosu.

Z dôvodu účelného nakladania s cirkevným majetkom nariadením č. 158/1919 U.n. zo dňa 31.10.1919 bolo umožnené centrálnej komisií odpredať nepodstatné čiastky katolických cirkevných majetkov za presne stanovených podmienok. Získaná kúpna cena mala byť vložená do náboženskej základni. Svätá Stolica po vzniku Československa menovala biskupa Dr. Pavla Jantauscha za apoštolského administrátora pre celé územie Ostrihomskej arcidiecézy, ktorej sa nachádzalo na území ČSR. Toto sa stalo dekrétom Svätej Stolice č. B . 3857 zo dňa 29.05.1922. Pričom Dr. Pavol Jantausch dostal poverenie od Svätej Stolice, aby rímskokatolické cirkevné majetky, ktoré sa nachádzajú na území jemu zverenom, prevzal do cirkevnej správy. Vládny referent Karel Medvecký podľa notárskej listiny zo dňa 02.08.1922, splatnosťou od 01.06.1922 odovzdal všetky hnuteľné a nehnuteľné cirkevné majetky na území Československej republiky nachádzajúcou sa pod bývalou správou Ostrihomskej arcidiecézy. Keďže minister s plnou mocou pre Slovensko nevzal na vedomie odovzdanie cirkevných majetkov do správy apoštolského administrátora v Trnave, výnosom zo dňa 3.10.1922 uložil centrálnej komisií, aby úlohy zverené nariadením zo dňa 11.8.1919 naďalej vykonávala. Zároveň nariadením č. 4/1923 U.n. o zrušení centrálnej komisie rímskokatolických majetkov na Slovensku zo dňa 15.10.1923 zrušil centrálnu komisiu a zriadil Likvidačnú komisiu pre správu cirkevných majetkov za tým účelom, aby prevzala cirkevný majetok doteraz nachádzajúci sa v správe centrálnej komisie. Otázka konečného odovzdania cirkevných majetkov zostala nevyriešená. Ale aj sama vláda ČSR ako i Svätá Stolica usilovali sa prísť k dohode. Základná dohoda sa vyjadrila v pakte Modus vivendi, ktorý vstúpil do platnosti dňa 2.2.1928. Na základe článku II. Tejto dohody vznikla správna komisia v dohode s Československou vládou, pričom štát sa v tomto článku zaviazal , že správa nehnuteľných a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu, ktoré sú teraz pod nútenou správou je dočasná až do dohody, dotknutej v predchádzajúcom článku a je zverená komisií pod predsedníctvom episkopátu ( biskupstva) príslušného územia.

Po týchto udalostiach sa pristúpilo k riešeniu článku I. Modusu vivendi v dvoch etapách. Prvá etapa sa definitívne skončila vydaním Apoštolskej konštitúcie zo dňa 02.09.1937 „ Ad ecclesiastici regiminis incrementum „, ktorým sa hranice diecéz upravili tak, že sa zhodovali so štátnymi hranicami. Z obsahu tejto konštitúcie ďalej vyplýva, že ide o konečné rozhodnutie, ktoré nie je možné napadnúť alebo zneplatniť. Vláda Československej republiky na základe zásady vzájomnosti a rovnakej parity nariadením zo dňa 02.09.1937 č. 204/1937 Sb.z. an. Zrušila aj formálne zátvor cirkevných majetkov zrušením nariadení č. 132/1919 U.n. , číslo 158/1919 U.n. , číslo 7/1921 U.n. a číslo 30/1921 U.n., čím došlo k formálnemu uvoľneniu cirkevných majetkov v prospech zriadenej a osamostatnej Apoštolskej administratúre v Trnave. Otázka vlastníctva cirkevných majetkov bola riešená „ in natura „, - pre účely cirkevné v prospech novovzniknutej cirkevnej právnickej osoby na Slovensku. Súdy v tomto období sa opäť začali zaoberať právnou povahou cirkevného vlastníctva a v zmysle zásady ius in ipso beneficio ( ius in re ) dospeli k záveru, že vzhľadom na „ stáročný vývoj“ svojrázneho majetku cirkvi, patrí tento majetok cirkvi a pôžitky z tohto majetku sú určené držiteľovi cirkevného úradu ( biskupstva ). Konečným riešením a potvrdením vzájomnej dohody medzi Československou republikou a Svätou Stolicou z roku 1928 boli vydané Pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977, na základe ktorých bola zriadená samostatná slovenská cirkevná provincia. Na základe týchto konštitúcií boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie so štátnymi hranicami a potvrdená úprava právneho nástupníctva cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky o čom svedčí aj potvrdenie Štátneho sekretariátu Svätej Stolice zo dňa 11.03.1996. Z obsahu dovolacieho rozsudku NS SR č. zo dňa 28.2.2003 vyplýva, že „ Rímskokatolická cirkev na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu je vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné subjekty „ ako aj z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa 10.09.1996 potom logicky vyplýva, že „ právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva je Arcibiskupstvo v Trnave. „ ( čl. 122-123 ).

Navrhovateľ ďalej poukázal na potvrdenie o právnom nástupníctve pod č. 795/2006 zo dňa 19.7.2006 podľa ktorého Rímskokatolická cirkev Bratislavsko - trnavská arcidiecéza potvrdil, že v zmysle Kódexu kanonického práva kánonov 120 § 2, 312 § 1 bod 3, 319 § 1 a 319 § 2 ako aj v súlade s

uznesením Konferencie biskupov Slovenska zn. 77/1995/KBS zo dňa 14.9.1995 po zániku Bratislavskej ( Rímskokatolickej ) družnej kapituly a zániku Bratislavského prepošstva, sú právnymi a zákonnými nástupcami ich nehnuteľností evidovaných v pozemkových knihách. Majetok cirkevných právnických osôb Bratislavská kapitula a Bratislavské prepošstvo prešiel na Rímskokatolickú cirkev , Bratislavsko - trnavskú arcidiecézu z dôvodov zriadenia a zrušenia kolégiovej kapitoly v zmysle kánonu 319 § 1 bod 3 a kánonu 320 § 2 a je v kompetencií diecézneho biskupa na území ktorého sa majetok nachádza a preto by prešiel do vlastníctva Rímskokatolickej cirkvi Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy pričom skutočnosti Bratislavskú kapitolu a prepošstvo nebolo potrebné zrušiť, pretože smrťou posledných členov v zmysle kánonu 120 § 2 a uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. 77/1995/KBS zo dňa 14.9.1995 majetok prešiel na Rímskokatolickú cirkev - Bratislavsko - trnavskú arcidiecézu. Uvedené ustanovenia Kódexu kanonického práva ako aj uznesenie Konferencie biskupov Slovenska sú v súlade so o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.

Odporca navrhol návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť s odôvodnením, že navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienok reštitučného zákona, nakoľko výzvou zo dňa 14.3.2006 uplatnil u odporcu v zmysle právo na navrátenie vlastníctva nehnuteľnostným veciam nachádzajúcich sa v kat. území Y. P., ktoré špecifikoval v prílohe výzvy podľa ich zápisu pznk. vložke č. XX ( XXX ), identifikácie parciel č. XXXX/X zo dňa XX.X.XXXX a listu vlastníctva č. XXXX. Podľa prílohy k výzve navrhovateľ žiadal vrátiť parcelu podľa stavu v registri C - KN a to parc.č. XXX/ X. V návrhu však navrhovateľ uvádza, že predmetom výzvy boli nehnuteľnosti C - KN parc.č. XXX/X a XXX/XX, a ako dôkaz dokladal inú identifikáciu parciel č. XXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX, ktorú odporcovi nedoručil. Uviedol, že navrhovateľ teda nemá nárok na navrátenie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam ktoré neuviedol v pôvodnej špecifikácií, nakoľko podľa neuplatnením práva v zákonnej lehote t.j. do 30.4.2006 právo zaniká. Navrhovateľ v písomnej výzve právo na navrátenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam časť neuplatnil, lebo ako predmet nároku na vydanie uviedol až v návrhu podanom dňa 21.03.2007.

Tiež nebolo preukázané podľa udania odporcu, že navrhovateľ je právnym nástupcom po pôvodnom vlastníkovi Bratislavská ( združená ) kapitula .

Svedok JCLic. Radoslav Bazala , ktorý bol vypočutý v konaní tunajšieho súdu uviedol, že Bratislavská kapitula v súčasnosti neexistuje a nie je ani registrovaná. Poukázal ďalej na to, že Bratislavská kapitula nebola obnovená a preto nebolo potrebné jej zrušiť. Z dôvodu , že druhovatikánskom konzule kódex kanonického práva z roku 1983 prisudzuje kapitole len liturgický význam. Vznikol nový inštitút alebo viacej inštitútov, ktoré nahradili kapituly a je to kolégium konzultorov, presbitérska rada a ekonomická rada. Kapituly rozdeľuje na dve časti a je to katedrálna kapitula a kolegiálna kapitula. Bratislavská kapitula spolu s trnavskou kapitulou boli len kolegiálnymi kapitulami. Vznikli pri kostoloch Bratislava, pri kostole Svätého Martina a trnavská pri Dóme Svätého Mikuláša. Čo sa týka zániku Bratislavskej kapituly jeho majetok po zániku prechádzalo na inštanciu ktorá ho zriadila a vtedy to bola Ostrihomská diecéza. Na základe historická vývoja Trnavská apoštolská administratúra sa stala právnym nástupcom Ostrihomskej aricidiecézy na území vtedajšieho Československého štátu. Právnym nástupcom Bratislavskej kapituly sú Trnavská apoštolská administratúra aktuálne Trnavská arcidiecéza. Tieto skutočnosti vyplývajú z jednotlivých kánonov a je to druhá kniha Boží ľud štvrtá kapitula ktorá nesie názov kapituly kanonikov kánony č. 503 až 510, ako aj tretia kapitula ktorá nesie názov Prešbitérska rada a kolégium konzultorov, sú to kánony č. 495 až 502, ekonomická rada 3. článok tej istej druhej knihy a kánony č. 492 až 494. Rozdiel medzi kolegiálnou a katedrálnou kapitulou je v tom, že katedrálna kapitula je v rámci jej zmeny alebo zrušenia rezervovaná Apoštolskej stolici ( kánon č. 504 ), než to kolegiálna kapitula je pod správou miestneho biskupa, miestnej cirkvi. Kolegiálna kapitula mala vždy len slávnostný liturgický raz. Kolegiálna kapitula bez diecézy nemôže existovať. ( kánon č. 505 ). Nové inštitúty právnu subjektivitu nemajú, závisia od diecézneho biskupa ( kánon č. 495 a 502 ). Ďalej uviedol, že čo sa týka bratislavskej kapituly tá bola samostatná právnická osoba v rámci kódexu 1917 a to pred rokom 1917. Poukázal ďalej na to, že starý kódex nerozlišoval medzi verejno právnickou osobou a súkromnou osobou, pretože cirkvi existujú od roku 1983 tzv. morálne osoby so samého božského práva majú povahu morálnej osoby katolická cirkev a apoštolská stolica ( kánon 113 § 1 ). Okrem týchto morálnych osôb kódex pozná fyzické osoby cirkvi ( kánon 96 ). Potom existujú verejné právnické osoby, ktoré sa rozdeľujú na verejné právnické osoby a súkromné právnické osoby. ( kánon č. 113 až 123). Cirkevný majetok podľa nového kódexu je len majetok verejnej právnickej osoby. ( kánon 1256, 1257 ). Čo sa týka Bratislavskej kapituly uviedol, že tá bola kolegiálnou kapitulou čo čerpal zo zdroja, že diecéze katedrálnou kapitulou

bola ostrihomská kapitula, bratislavská a trnavská boli len kolegiálnymi kapitulami. Bratislavská kapitula nebola obnovená a táto skutočnosť je zistená z druhého vatikánskeho koncilu a kódexu kanonického práva z roku 1983 nakoľko nebolo potrebné obnovovať tieto kapituly, pretože stratili svoju funkciu, keďže tam vznikol nový inštitút. Kapitula nemôže existovať bez diecézy. Uviedol ďalej, že Trnavská apoštolská administratúra nahradila Ostrihomskú arcidiecézu vo všetkých cirkevných otázkach. Automaticky prešiel majetok, Svätá Stolica zriadila Apoštolskú administratúru a bolo by zbytočné keby zriadila trnavskú administratúru a zároveň by nechala ostrihomské arcidiecézy. Výzvou zo dňa 14.03.2006 doručenou odporcovi dňa 21.03.2006 navrhovateľ vyzval odporcu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostným veciam špecifikovaným v prílohe k výzve podľa ich zápisu pznk. vložke č. XX ( XXX ), identifikáciou parciel č. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX a výpisu z LV č. XXXX pričom uviedol, že navrhovateľ ako cirkevná právnická osoba registrovaná na MK SR, cirkevný odbor je podľa medzinárodnej dohody „ Modus vivendi „ uzavretej medzi Svätou Stolicou a ČSR dňa 02.02,1938, základné zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou uzavretej dňa 24.11.2000 a vnútorných predpisov Rímskokatolickej cirkvi zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území, ktoré od roku 1918 tvorili časť Československej republiky a v súčasnosti sa nachádzajú v SR a sú zapísané v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právnické osoby. Je tiež právnym nástupcom po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách Rímskokatolickej cirkvi v zmysle uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. 77/1995/KBS zo dňa 14.9.1995 prijatého v súlade s vnútornými predpismi Rímskokatolickej cirkvi. Nehnuteľnosti v pkn. vložke č. 47 ( 878 ) prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v ./ zákona ( odňatím bez náhrady v zmysle o revízií prvej pozemkovej reformy ) čo osvedčuje zápis v pripojených v pkn. Vložkách č. XX a XXX , ktoré sú verejnými listinami. Prílohu výzvy tvorili pkn. vložky č. XX a XXX, identifikácia parciel, LV č. XXXX, potvrdenie právnej subjektivity a potvrdenie o pridelení IČO.

Z obsahu spisu tunajšieho súdu č. Čd 146/59 súd zistil, že na základe rozhodnutia odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Čalove zo dňa 12.03.1959 pod zn. Pôd 1283/59 odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Čalove v zmysle Nariadenia č. a o revízií prvej pozemkovej reformy rozhodol, že nehnuteľnosti z dôvodov verejného záujmu prideľujú do vlastníctva Československého štátu v operatívnej správe Šlachtiteľský a semenársky podnik v Bratislave. Toto rozhodnutie sa týka nehnuteľnosti bývalého vlastníka Bratislavská kapitula nachádzajúcich sa v kat. území P. ( Y. Ň. ) vedených v pznk. vložke č. XX v celkovej výmere XX ha , XX ár, XX m2 pričom predmetné nehnuteľnosti sa prideľujú bez tiarch. Toto rozhodnutie bol vkladnou listinou podľa ust. Z uznesenia Ľudového súdu Čalovo zo dňa 31.03.1959 súd zistil, že súd povolil na nehnuteľnosti v pznk. Vložke č. XX kat. území P. ( Y. Ň. ) zápis podľa rozhodnutia odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Čalove č. pôd. 1283/59 zo dňa 12.03.1959 tak, že sa vkladá vlastnícke právo na nehnuteľnosti zapísané v novej vložke č. XXX medzi ktorými je aj parc.č. XXX zapísané na meno býv. vlastníka Bratislavská kapitola v prospech Československý štát - v správe Šľachtiteľský a semenársky podnik n.p. Bratislava v celosti.

Z pkn. Vložky č. XX kat. území Y. Ň. súd zistil, že parc.č. XXX podľa zápisu B6 bola podľa rozhodnutia odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Čalove z pkn. vložky č. XX zapísaná do pkn. vložky č. XXX v kat. území Y. Ň.. V pkn. vložke č. XX v kat. území Y. Ň. vlastníkom pod B1 je vyznačená Bratislavská združená kapitula. Z obsahu pkn. vložky č. XXX v kat. území Y. Ň. súd zistil ( čl. 13 ), že vlastníkom parcely č. XXX ako hore uvedené je Československý štát v správe Šľachtiteľský a semenársky podnik n.p. Bratislava podľa hore citovaného rozhodnutia odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Čalove.

Podľa Kánonu 504 Zriadenie katedrálnej kapituly jej zmena alebo jej zrušenie je rezervované Apoštolskej stolici.

Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 142/1947 Sb. o revízií prvej pozemkovej reformy súpisom sa zistí jednak stav pozemkového majetku, ktorý je predmetom revízie podľa § 1, v deň, kedy bolo rozhodnuté o jeho vylúčení, prepustení, ponechaní, prídele alebo odpredaji, jednak jeho stav ku dňu súpisu. Na návrh ministerstva poľnohospodárstva na Slovensku povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy, sa vyznačí vo verejných knihách, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie.

Podľa § 6 ods. 1 cit. Zák. ministerstvo poľnohospodárstva prevezme zvyškové statky (§1 ods. 1 písm. d.) ak sú dané predpoklady uvedené ďalej. Prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Pre prevzatie platia primerane ustanovenia náhradového zákona.

Podľa § 7 vládneho nariadenia č. 194/1947 Sb. o súpise pozemkového majetku pre revíziu prvej pozemkovej reformy a o jej vyznačení vo verejných knihách na návrh ministerstva poľnohospodárstva na Slovensku povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy poznamenajú knihovné súdy vo verejných knihách na liste vlastníctva, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie podľa zákona a zároveň vyznačí túto okolnosť na liste statkovej podstaty.

Podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľnostným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam ( ďalej len „ reštitučný zákon „ ) vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a./ poľnohospodársku pôdu b./ hospodárske budovy a iné stavby k pôvodnej hospodárskej usadlosti c./ lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním d./ podiely spoločnej nehnuteľnosti

Podľa § 2 ods. 2 cit. Zák. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa cit. Zák. oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľnostným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe a./ odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia SNR č. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením SNR č. SNR a nariadenia SNR č. SNR o poštátnení internátov, b./ odňatia bez náhrady postupom podľa o poštátnení liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácií štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti, c./ odňatia bez náhrady postupom podľa o revízií prvej pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme ( trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej lesnej pôde ), d./ darovacích zmlúv o prevode nehnuteľnosti uzavretých darcom v tiesni, e./ kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, f./ vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená, g./ vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, h./ prevzatia bez právneho dôvodu, i./ prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry z 20.4.1960 č. 53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančného odboru z 10.1.1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava - Staré Mesto z 27.2.1961, j./ SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a SNR o úprave pomerov o obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.

Podľa § 3 ods. 2 cit. Zák. nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona.

Podľa § 3 ods. 3 cit. Zák. s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich časti podľa osobitného predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe s dokumentáciou, ktorá k tejto prislúcha.

Podľa § 4 ods. 1 cit. Zák. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa § 5 ods. 1 cit. Zák. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 5 ods. 2 cit. Zák. povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.

Podľa § 5 ods. 3 cit. Zák. ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Podľa § 6 cit. Zák. vlastníctvo sa nenavracia k a./ pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b./ pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný ; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely, c./ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová oblasť, d./ pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e./ pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretým stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 25.3.1997 sp. Značka vyplýva, že základným predpokladom pre vydanie veci v zmysle je písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe, preukázanie nároku na vydanie veci a uvedenie spôsobu jej prevzatia štátom. Ustanovenie a bližšie nevymedzuje obsah pojmu „ výzva“. Za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon ( najmä náležitosti uvedené v ust. a nasl. ), ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala vec, ktorú ku dňu účinnosti tohto zákona má v držbe. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na vydanie veci musí sa nároku u povinnej osoby uplatniť v lehote 6. tých mesiacov odo dňa účinnosti zákona ( ) v znení neskorších predpisov.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29.1.1992, sp. Zn. , ustanovenie o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd ( v znení a ) bližšie nevymedzuje obsah pojmu „výzva“. Písomnú výzvu však možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon ( najmä náležitosti uvedené v ustanoveniach a nasl. ) a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti a ktoré boli odňaté spôsobom uvedeným v ustanovení tohto zákona. Bližšie obsahové náležitosti výzvy tento zákon nepredpisuje.

Treba predovšetkým zodpovedať otázku, či v lehote určenej v musí oprávnená osoba ( pod sankciou zániku nároku ) podať povinnej osobe len výzvu, alebo výzvu doplnenú o všetky predpísané prílohy. Riešenie tejto otázky z citovaného zákona priamo nevyplýva. Podrobnejšiu úpravu postupu pri posudzovaní žiadosti , ktoré síce nesmerujú k vydaniu veci, ale nápravu riešenia poskytnutím finančnej nápravy za odňatú vec uvádza nar. zák. č. 319/91 Zb. Podľa odseku 1 tohto zákonného ustanovenia už dňom podania písomnej žiadosti na okresný úrad začína plynúť lehota určená osobitným predpisom. O tom, že aj neúplná , prípadne dostatočne nedoložená žiadosť má právne dôsledky čo do včasnosti podania žiadosti v predpísanej lehote, svedčí ustanovenie zák. č. 319/91 Zb. , podľa ktorého až do doby vrátenia neúplnej žiadosti do doby doručenia doplnenej žiadosti lehota určená osobitným predpisom neplynie. Obdobná situácia v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje nastáva, ak oprávnená osoba síce včas , v predpísanej lehote vyzve povinnú osobu na vydanie veci, nedoloží ju ale požadovanými dokladmi, prípadne tieto doklady k podanej výzve pripojí až po uplynutí prekluzívnej lehoty. Takouto výzvou uplatnené právo na vydanie veci treba považovať za právo uplatnené včas. Pokiaľ by sa takejto výzve nemali priznať účinky včas podanej výzvy, znamenalo by to pre oprávnenú osobu zániku nároku v prípadoch, kde vzhľadom na objektívne ťažkosti ( napr.

problémy s dlhými termínmi vyhotovenia výpisov z pozemkových kníh, evidencie nehnuteľnosti, prípadne problémy so zadovážením tzv. matričných dokladov - najmä v prípadoch viacerých vlastníkov a vyššieho počtu úmrtí ) nemohla oprávnená osoba včas podanú výzvu doplniť o doklady uvedené v ustanovení § 6 zák. č. 403/90 Zb. Možno teda konštatovať, že zákon spája právne dôsledky ním predpokladané v ustanovení § 4 zák. č. 403/90 Zb. už s podaním výzvy a nie až s podaním výzvy a jej príloh.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 20.8.1999 zn. je nesporné, že predmetný , ako aj všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť ( a záväznosť ) lex generalis ( ) ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú ak je zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad dopadajú. Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne. Z tejto špeciálnej povahy zákona o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam vyplýva, že na subjekty, na ktoré sa tento zákon vzťahuje, platí v stanovenom rozsahu zvláštny režim, predovšetkým pokiaľ ide na lehoty na uplatnenie nároku, predpísanú formu uplatnenia a podobne. Jedným z týchto reštitučných titulov je aj prevzatie veci štátom alebo obcou bez právneho dôvodu. Špecifikom tohto reštitučného titulu, ako vo všeobecnosti všetkých reštitučných v spojení so zákonom č. 338/91, je , že vychádza zo zásady platnosti a účinnosti vykonaných právnych opatrení minulého právneho režimu.

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa bol podaný dôvodne. Navrhovateľ svoj návrh na vydanie predmetných nehnuteľností uplatnil na základe príslušných ustanovení o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Predmetný zákon podrobne špecifikuje podmienky, za ktorých možno oprávnenej osobe priznať reštitučný nárok na vydanie nehnuteľnosti, keď zákon v vymedzuje nehnuteľné veci, ktoré sú predmetom vydania, v definuje oprávnenú osobu, v taxatívne vymedzuje spôsoby odňatia vlastníckeho práva oprávnenej osobe, t.j. reštitučný titul, v definuje povinnú osobu, v ustanovuje prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva voči povinnej osobe, v ustanovuje prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva na súde, v taxatívne vymedzuje k akým nehnuteľnostiam sa vlastnícke právo nevracia. Pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku je nevyhnutné, aby boli splnené všetky vyššie uvedené zákonné podmienky súčasne a teda nesplnenie čo i jednej z nich má za následok, že reštitučnému nároku nemožno priznať úspech.

Čo sa týka § 2 ods. 1 cit. Zákona predmetom vydania je v prvom rade poľnohospodárska pôda. Reštitučný zákon v § 6 negatívne vymedzuje ku ktorým nehnuteľnostiam sa vlastníctvo nenavracia. Z aktuálnej identifikácie parciel vyplýva, že v danom prípade ide o nehnuteľnosti orné pôdy , súd preto považoval za preukázané, že navrhovateľ sa domáha vydania nehnuteľnosti v súlade s § 2 ods. 1 reštitučného zákona, pričom tieto nehnuteľnosti netvoria výnimku podľa § 6 reštitučného zákona.

Podľa § 2 ods. 2 cit. Zák. oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 02.11.1938 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v . Navrhovateľ je právnickou osobou zriadenou podľa o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností. Pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností podľa zápisu v pozemkovej knihe bol subjekt označený ako „Bratislavská združená kapitula“. Otázka aktívnej a vecnej legitimácie, t.j. či navrhovateľa možno považovať za oprávnenú osobu, zostala medzi účastníkmi sporná, keď podľa odporcu navrhovateľ nepreukázal žiadnym právne relevantným spôsobom kedy a akým spôsobom na neho prešlo právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi Bratislavsko združená kapitula.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že pri výklade jednotlivých ustanovení reštitučného zákona je potrebné zohľadniť celkový účel zákona, ktorým tak, ako vo všetkých reštitučných zákonoch bolo aspoň čiastočné napravenie a odstránenie krívd dotknutých subjektov. Je samozrejmé, že reštitučnému nároku možno priznať úspech len v rámci ustanovení reštitučného zákona, pri ich aplikácií nemožno vychádzať len z prísneho gramatického a ani z reštriktívneho výkladu. Je totiž zjavné nelogické a nepravdepodobné, vzhľadom na historicko-právny vývoj jednak vlastníctva cirkvi a tiež aj evidencie nehnuteľnosti, aby v pôvodných pozemnoknižných vložkách bol ako vlastník evidovaný subjekt s totožným označením, ako je terajšie označenie navrhovateľa, ktoré sa zmenilo i počas tohto konania reagujúc na nové členenie

diecéz. Pôvodné útvary rímskokatolickej cirkvi totiž na ojedinelé výnimky zanikli ( zrušené ), avšak bez toho, aby zanikol subjekt rímskokatolickej cirkvi ako takej.

Vzťah medzi cirkvi a štátu podliehal pomerne dinamickému historického vývoju. Jednou z jeho základných čŕt bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem kanonického práva, tak ako to bolo vyjadrení v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi v Modus vivendi. Na takomto princípe stojí aj súčasná právna úprava, keď podľa článku I. ods. 2 oznámenia MZV SR č. základné zmluvy medzi SR a Svätou Stolicou zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR alebo podľa Kánonického práva. Na rovnakom princípe stojí aj ustálená judikatúra, ktorá vždy považovala cirkev za právnickú osobu sui generis ( por. Napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2003 ). Podstatnou spornou skutočnosťou bola otázka, či Bratislavskú združenú kapitolu možno považovať za útvar rímskokatolickej cirkvi a teda za právneho prechodcu navrhovateľa, alebo sa jednalo o subjekt mimo cirkvi. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ pomerne vyčerpávajúcim a priateľným spôsobom preukázal historicko - právny vývoj kapituly. Z potvrdenia o právnom nástupníctve zo dňa 19.7.2006 ktoré potvrdenie vydal Rímskokatolická cirkev , Bratislavsko trnavská arcidiecéza pod č. 795/06 súd zistil, že ten v zmysle kódexu kanonického práva Kánonov 120 , 312 , 319 a 319 ako v súlade s uznesením Konferencie biskupov slovenska zn. 77/1995/KBS zo dňa 14.9.1995 zistil, že po zániku Bratislavskej združenej kapituly a zániku Bratislavského prepošstva je právnym a zákonným nástupcom ich nehnuteľností evidovaných v pozemkových knihách. Majetok cirkevných právnických osôb Bratislavská kapitula a Bratislavské prepošstvo prešiel na Rímskokatolickú cirkev , Bratislavsko trnavskú arcidiecézu z dôvodov 1./ zriadenie a zrušenie kolegiovej kapituly v zmysle Kánonu 319 a Kánonu 320 je v kompetencií diecézneho biskupa na území ktorého sa majetok prechádza a preto by prešiel do vlastníctva Rímskokatolickej cirkvi, Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy, 2./ skutočnosti Bratislavskú kapitulu a prepošstvo nebolo potrebné zrušiť, pretože smrťou posledných členov v zmysle Kánonu a uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. 77/1995/ KBS zo dňa 14.9.1995 majetok prešil na Rímskokatolickú cirkev, Bratislavsko trnavskú arcidiecézu. Uvedené ustanovenia Kódexu Kanonického práva ako aj uznesenie Konferencie biskupov Slovenska sú v súlade so zákonom o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Predmetné potvrdenie podpísal Mons. Ján Sokol arcibiskup - metropolita.

Z protokolu č. 621/2003 Kongregácia pre biskupov - vyhlásenie o právnej subjektivite Slovenských cirkevných útvarov latinského obradu zo dňa 12.6.2009 súd ďalej zistil, že na základe toho, čo bolo stanovené Dekrétom Slovachiae Sacrorum Antistites zo dňa 14.02.2008, cirkevné útvary latinského obradu na slovenskom území sú 2 metropolitné arcidiecézy a to Bratislava a Košice, 6 diecéz: Trnava, Nitra, Žilina, Banská Bystrica - Sufraganné diecézy Bratislavy, Spiš a Rožňava, Sufraganné diecézy Košíc. Zo všetkých týchto 8 cirkevných útvarov na základe Kánonu 373 CIC. ( Kódexu kánonického práva ) má plnú právnu autonómiu na vlastnom území. To znamená, že v súlade s Kánonom 1251 CIC, sú subjektmi právne spôsobilými , aj pred štátnou autoritou, môžu nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať majetky, ktoré sa nachádzajú na ich vlastnom území, ako aj ukončiť prípadné spory týkajúce sa takých kauz ako napr. reštitúcie majetkov „ sub judice „ nachádzajúcich sa na ich vlastnom území. Preto Trnavská arcidiécza , na základe reorganizácie vykonanej Svätou Stolicou dňa 14.2.2008 prestáva byť jedným právnickým subjektom, aj pred štátnou autoritou, vo veci spravovania materiálnych statkov, ktoré sa teraz nenachádzajú na jej území a taktiež vo veci reštitúcií majetkov „ sub judice „. Trnavská arcidiecéza má teda vlastnú právnu subjektivitu iba na jej aktuálne určenom území, ktoré je menšie od predchádzajúceho. Prakticky novými právnymi subjektmi Katolickej cirkvi latinského obradu schopnými spravovať majetky nachádzajúci sa na ich vlastnom území a majúcimi ich práva a povinnosti voči štátnej autorite, ako napr. uznať prípadne reštitúcie majetkov, aktuálne právne nedoriešených, je každý jeden z ôsmych cirkevných útvarov a to Bratislava, Košice, Nitra, Trnava, Spiš, Rožňava, Žilina a Banská Bystrica. Všetky tieto cirkevné útvary majú rovnaké práva a povinností, ktoré im presne určujú Sväté kanony Kódexu Kanonického práva a to ako vo vzťahu cirkevnej autorite, tak vo vzťahu k autorite štátnej. K tejto otázke bol vypočutý aj svedok JCLic Radoslav Bazala, odborník pre kanonické právo a z ktorého výsluchu súd zistil, že kapituly rozdeľujeme na dve a to na katedrálnu kapitulu a kolegiálnu kapitulu. Bratislavská kapitula spolu s trnavskou kapitulou boli len kolegiálnymi kapitulami. Vznikli pri kostoloch Bratislava, pri kostole Svätého Martina a v Trnave pri Dóme Svätého Mikuláša. Právnym nástupcom Bratislavskej kapituly sú právni nástupcovia Trnavskej apoštolskej administratúry aktuálne Trnavská arcidiecéza. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k dostatočne prijateľnému záveru, že Bratislavská združená kapitolu je potrebné považovať za útvar Rímskokatolickej cirkvi, ktorého status

je upravený normami Kanonického práva, čím je daná aktívna legitimácia navrhovateľa ako oprávnenej osoby.

Reštitučný zákon v vymedzuje viaceré reštitučných titulov, v predmetnej veci išlo podľa navrhovateľa o odňatie podľa písm. c./ t.j. o odňatie bez náhrady postupom podľa o revízií prvej pozemkovej reformy. Túto skutočnosť súd považoval za dostatočne a spoľahlivo preukázané poukazujúc tu hlavne na rozhodnutie odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva odboru rady ONV v Čalove zo dňa 12.3.1959 pod č. Pôd 1283/59 ( súčasť spisu Čd 146/59 ) . Z predmetného rozhodnutia súd zistil, že odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Čalove v zmysle nariadenia č. a o revízií prvej pozemkovej reformy rozhodol, že nehnuteľnosti a to okrem iných aj parc.č. XXX kat. území Y. P. pridelil z dôvodov verejného záujmu do vlastníctva Československého štátu v operatívnej správe Šľachtický a semenársky podnik v Bratislave. Podľa zák. č. 142/1947 Sb. o revízií prvej pozemkovej reformy ministerstva poľnohospodárstva prevezme zvyškové statky, prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Podľa vládneho nariadenia 194/1947 Sb. o súpise pozemkového majetku pre revíziu prvej pozemkovej reformy a o jej vyznačení vo verejných knihách na návrh ministerstva poľnohospodárstva na Slovensku povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy poznamenávajú knihovné súdy vo verejných knihách na liste vlastníctva, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie podľa zákona a zároveň vyznačí túto okolnosť na liste statkovej podstaty. Poukazujúc na vyššie uvedené okolnosti je jednoznačne súdu preukázané, že k odňatiu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam došlo bez náhrady postupom podľa o revízií prvej pozemkovej reformy.

Čo sa týka reštitučného zákona odporca je právnickou osobou zriadenou podľa a preto je povinnou osobou podľa cit. Zákona.

Čo sa týka § 5 ods. 1 reštitučného zákona podľa § 5 ods. 1 tohto zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3, neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Reštitučný zákon nestanovuje obsahové náležitosti výzvy. Podľa citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. , ktorých predmetom bola aplikácia príslušných ustanovení reštitučných a , základným predpokladom pre vydanie veci v zmysle cit. Zákona je písomná výzva oprávnenej osoby, povinnej osobe, preukázaním nároku na vydanie veci a uvedenie spôsobu jej prevzatia štátom. Ustanovenie a bližšie nevymedzuje obsah pojmu „výzva“. Za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon ( najmä náležitosti uvedené v ustanoveniach a nasl. ), ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala vec, ktorú ku dňu účinnosti tohto nepredpisuje, v ustanovení sa ale uvádzajú prílohy, ktoré sú povinné pripojiť k výzve oprávnené osoby.

Treba predovšetkým zodpovedať otázku, či v lehote určenej v § 19 ods. 1 zák. č. 4031/1990 Zb. musí oprávnená osoba ( pod sankciou zániku nároku ) podľa povinnej osobe len výzvu alebo výzvu doplnenú o všetky predpísané prílohy. Riešenie tejto otázky z citovaného zákona priamo nevyplýva. Obdobná situácia v prípadoch , na ktoré sa vzťahuje nastáva, ak oprávnená osoba síce včas, v predpísanej lehote vyzve povinnú osobu na vydanie veci, nedoloží ju ale požadovanými dokladmi, prípadne tieto doklady v podanej výzve pripojí až po uplynutí prekluzívnej lehoty. Takouto výzvou uplatnené právo na vydanie veci treba považovať za právo uplatnené včas. Pokiaľ by sa takejto výzve nemali priznať účinky včas podanej výzvy , znamenalo by to pre oprávnenú osobu zánik nároku v prípadoch, kde vzhľadom na objektívne ťažkosti ( napr. problémy s dlhými termínmi vyhotovenia výpisov z pozemkových kníh, evidencie nehnuteľnosti a pod. ) nemohla oprávnená osoba včas podanú výzvu doplniť o doklady uvedené v ustanovení Možno teda konštatovať, že zákon spája právne dôsledky ním predpokladané v ustanovení už s podaním výzvy a nie až s podaním výzvy a jej príloh.

Reštitučný vzťahujúci sa na danú vec , podmienky výzvy upravuje expresis verbis v ustanovení tak, že oprávnená osoba musí písomnú výzvu voči povinnej osobe zaslať

najneskôr do 30.04.2006 a zároveň v tejto lehote musí preukázať skutočnosti podľa reštitučného zákona. Výzva teda musí jednak spĺňať všeobecné náležitosti právneho úkonu podľa a nasl. Obč. zákonníka, najmä musí ísť o dostatočne určitý a zrozumiteľný právny úkon ( ) a jej obsahom musí byť tiež preukázanie skutočností podľa reštitučného zákona t.j. preukázanie na základe čoho boli predmetné nehnuteľnosti oprávnenej osobe odňaté.

V predmetnej veci si navrhovateľ svoje právo u odporcu uplatnil výzvou zo dňa 14.03.2006 ktorou navrhovateľ vyzval odporcu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam špecifikovaný v prílohe k výzve podľa ich zápisu pznk. vložke č. XX ( XXX ), identifikácie parciel č. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX a výpisu z LV č. XXXX, ktoré listiny zasielal spolu s rovnopisom výzvy odporcovi ako aj príslušnému regionálnemu odboru. Pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemkovej knihe je Bratislavská združená kapitola a nehnuteľnosti s pozemnoknižnej vložky č. XX ( XXX ) prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v ./ zákona ( odňatím bez náhrady v zmysle o revízií prvej pozemkovej reformy ), čo osvedčuje zápis z pripojených pznk. Vložkách č. XX a XXX, ktoré sú verejnými listinami. Je pravda, že navrhovateľ pri podaní návrhu založil si do spisu identifikáciu parciel na sporné nehnuteľnosti zo dňa 25.7.2005 čj. 1276/05 pričom vo výzve uviedol ako prílohu identifikáciu parciel č. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX. Vo výzve však nachádza aj tá skutočnosť, že prílohou výzvy je výpis z LV č. XXXX z ktorého bolo zrejmé, že sa jedná o nehnuteľnosti aj XXX/X orná pôda vo výmere XX 590 m2 a parc.č. XXX/XX orná pôda vo výmere X m2. Aj z obsahu identifikácie parciel ktoré spomenul navrhovateľ v predmetnej výzve vyplýva, že parc.č. XXX/X orná pôda je vedená na LV č. XXXX k. úz. Y. P. pričom táto list vlastníctva bola súčasťou výzvy.

Súd považoval teda vyššie uvedenú výzvu za spĺňajúcu zákonné podmienky výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, výzva mala písomnú formu, povinnej osobe bola zaslaná najneskôr do 30.4.2006 a zároveň v tejto lehote navrhovateľ preukázal skutočnosti podľa § 3 reštitučného zákona. Nehnuteľnosti, ktorých vydania navrhovateľ domáhal boli vo výzve špecifikované dostatočne určito a to priložením pkn. vložky č. XX a XXX ako aj identifikáciou parciel. Vo výzve navrhovateľ jednoznačne uviedol, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v ./ o revízií prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis v pripojených v pozemnoknižných vložkách č. XX a XXX.Vzhľadom na to, že odporca ako povinná osoba nevyhovela písomnej výzve podľa odseku 2, uplatnil navrhovateľ ako oprávnená osoba svoje právo na súde podľa reštitučného zákona pred uplynutím prekluzívnej lehoty, keď odporca výzvu zo dňa 14.03.2006 prevzal dňa 21.03.2006, prekluzívna lehota uplynula dňa 21.03.2007, návrh bol podaný na súde 21.03.2007.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že návrh bol podaný dôvodne, keď boli splnené všetky zákonné ustanovenia reštitučného zákona a preto návrhu vyhovel tak ako je to vo výrokovej časti tohto rozsudku uvedené.

Podľa veta prvá podľa ktorého v zložitých prípadoch najmä z dôvodov väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie sa nepoužije.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave ( / ). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy ( ). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( / ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodovanie vo veci samej, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( ) f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, Rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( / ). Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá toto vykonateľné uznesenie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu ( / ), ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( / ).