Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/82/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov JUDr. Jaroslava Chleboviča a JUDr. Martina Kurečka, v trestnej veci obžalovanej 1/Ing. A. B. a spol., pre zločin skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 276 ods.1, ods.4 Tr. zákona a iné, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. augusta 2024, o odvolaní obžalovaných C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H. proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 12.6.2023, sp zn. takto

rozhodol:

Podľa , z r u š u j e napadnutý rozsudok.

Podľa , s použitím obžalovaných

1. C. A. B., nar. XX.X.XXXX v I., trvale bytom J. XXX/XX, K. L. M.,

X. D. E., nar. XX.X.XXXX v I., trvale bytom D. XXXX/XX, I., N. K. L. M.,

X. F. G., nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom O. P. XXX, N. D.,

X. C. D. H., nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom L. B. XXX/XXX, K. L. M.,

o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Košice zo dňa 23.8.2018, sp. zn. pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 276 ods.1, ods.4 Tr. zákona u obžalovaných C. A. B., D. E. a C. D. H. a ako zločin skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 276 ods.1, ods.3 Tr. zákona u obžalovaného F. G., ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

obžalovaná D. E. ako konateľka spol. Q. - B. B. B. so sídlom L. N. XXX, D., IČO: XX XXX XXX, obžalovaný F. G. ako konateľ spol. C. Q. B. so sídlom I. XXX, K. L. M., IČO: XX XXX XXX a obžalovaný Ing. D. H. ako konateľ spol. C. D. B. so sídlom R. I. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX, po vzájomnej dohode s obžalovanou C. A. B. ako konateľkou B.. C. B. so sídlom L. N. XX, D., IČO: XX XXX XXX, registrovanej agentúry dočasného zamestnávania (ďalej len „ADZ"), v úmysle vyhnúť sa zaplateniu poistného za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014, nepriznali v týchto spoločnostiach v období od 28.02.2014 do 31.01.2015 poistné na sociálne poistenie za zamestnávateľa a zamestnancov a to tak, že svojich zamestnancov formálne zamestnali v B.. C. B., ktorá bola ADZ, ktorá ich následne formálne dočasne pridelila na výkon práce do týchto spoločností, pričom však napriek skutočnosti, že spoločnosť poistné priznala, toto poistné za zamestnávateľa nezaplatila a za zamestnancov neodviedla, pretože bola insolventná z dôvodu úmyselného neuhrádzania náhrady za poskytnutie tejto pracovnej sily spoločnostiam Q. - B. B. B., C. D. B. S. C. Q. B., čím zneužili inštitút dočasného zamestnávania, predstierali zamestnanie svojich zamestnancov v B.. C. - S., touto simuláciou pracovno-právnych úkonov sa zbavili odvodovej povinnosti, preniesli ju na insolventného formálneho zamestnávateľa, a takto skrátili poistné na sociálne poistenie a to nasledovne

- obžalovaná D. E. ako konateľka B.. Q. - B. B. B. so sídlom L. N. XXX, D., IČO: XX XXX XXX, spolu s obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014 poistné za zamestnávateľa v rozsahu 69.052,75 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 25.613,30 €, čím B. R., pobočka D., L. N. XX, D., spôsobili škodu v celkovej výške 94.666,05 €,

- obžalovaný F. G. ako konateľ spol. C. Q. B. so sídlom I. XXX, K. L. M., IČO: XX XXX XXX, spolu s obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014 poistné za zamestnávateľa v rozsahu 74.379,53 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 27.655,08 €, čím B. R., pobočka K. L. M., F. XXX, K. L. M., spôsobili škodu v celkovej výške 102.034,61 €,

- obžalovaný C. D. H. ako konateľ spol. C. D. B. so sídlom R. I. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX, spolu obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014 poistné za zamestnávateľa v rozsahu 155.268,86 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 57.848,71 €, čím B. R., pobočka D., L. N. XX, D., spôsobili škodu v celkovej výške 213.117,57 €,

pretože skutok nie je trestným činom.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd obžalovaných C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H. uznal vinnými, a to obžalovanú C. A. B. a obžalovaného C. D. H. pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, a obžalovaných D. E. a F. G. pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

obžalovaná D. E. ako konateľka B.. Q. - B. B. B. so sídlom L. N. XXX, D., IČO: XX XXX XXX, obžalovaný F. G. ako konateľ spol. C. Q. B. B. B. I. XXX, K. L. M., IČO: XX XXX XXX a obžalovaný C. D. H. ako konateľ B.. C. D. B. so sídlom R. I. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX, po vzájomnej dohode s obžalovanou C. A. B. ako konateľkou B.. C. B. so sídlom L. N. XX, D., IČO: XX XXX XXX, registrovanej agentúry dočasného zamestnávania (ďalej len „ADZ“), v úmysle vyhnúť sa zaplateniu poistného za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014, nepriznali v týchto spoločnostiach v období od 28.02.2014 do 31.01.2015 poistné na sociálne poistenie za zamestnávateľa a zamestnancov a to tak, že svojich zamestnancov formálne zamestnali v B.. C. B., ktorá bola ADZ, ktorá ich následne formálne dočasne pridelila na výkon práce do týchto spoločností, pričom však napriek skutočnosti, že spoločnosť poistné priznala, toto poistné za zamestnávateľa nezaplatila a za zamestnancov neodviedla, pretože bola insolventná z dôvodu úmyselného neuhrádzania náhrady za poskytnutie tejto pracovnej sily spoločnostiam Q. - B. B. B., C. D. B. S. C. Q., čím zneužili inštitút dočasného zamestnávania, predstierali zamestnanie svojich zamestnancov v B.. C. - S., touto simuláciou pracovno-právnych úkonov sa zbavili odvodovej povinnosti, preniesli ju na insolventného formálneho zamestnávateľa, a takto skrátili poistné na sociálne poistenie a to nasledovne

- obžalovaná D. E. ako konateľka spol. Q. - B. B. B. B. B. L. N. XXX, D., IČO: XX XXX XXX, spolu s obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014 poistné za zamestnávateľa v rozsahu 69.052,75 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 25.613,30 €, čím B. R., R. D., L. N. XX, D., spôsobili škodu v celkovej výške 94.666,05 €,

- obžalovaný F. G. ako konateľ B.. C. Q. B. so sídlom I. XXX, K. L. M., IČO: XX XXX XXX, spolu s obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014 poistné za zamestnávateľa v rozsahu 74.379,53 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 27.655,08 €, čím B. R., pobočka Vranov nad Topľou, F. XXX, K. L. M., spôsobili škodu v celkovej výške 102.034,61 €,

- obžalovaný C. D. H. ako konateľ spol. C. D. B. so sídlom R. I. XXXX/X, D., IČO: XX XXX XXX, spolu obžalovanou C. A. B. skrátili za kalendárne mesiace január 2014 až august 2014 a december 2014 poistné za zamestnávateľa v rozsahu 155.268,86 € a poistné za zamestnancov v rozsahu 57.848,71 €, čím B. R., pobočka D., L. N. XX, D., spôsobili škodu v celkovej výške 213.117,57 €.

Za to im okresný súd uložil:

Obžalovanej Ing. A. B. podľa § 276 ods. 4 za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovanú pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil obžalovanej trest zákazu činnosti vykonávať činnosť konateľa alebo člena štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach a družstvách na dobu 7 (sedem) rokov.

Podľa § 58 ods.2 Tr. zákona uložil obžalovanej trest prepadnutia majetku.

Obžalovanej D. E. podľa § 276 ods. 3 za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovanú pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil obžalovanej trest zákazu činnosti vykonávať činnosť konateľa alebo člena štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach a družstvách na dobu 7 (sedem) rokov.

Podľa § 58 ods.2 Tr. zákona uložil obžalovanej trest prepadnutia majetku.

Obžalovanému F. G. podľa § 276 ods. 3 za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávať činnosť konateľa alebo člena štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach a družstvách na dobu 7 (sedem) rokov.

Podľa § 58 ods.2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest prepadnutia majetku.

Obžalovanému C. D. H. podľa § 276 ods. 4 za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávať činnosť konateľa alebo člena štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach a družstvách na dobu 7 (sedem) rokov.

Podľa § 58 ods.2 Tr. zákona uložil obžalovanému trest prepadnutia majetku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obžalovaní C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H., ktoré prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnili tak, že voči napadnutému rozsudku uplatňujú odvolacie dôvody spočívajúce v nejasnosti, neúplnosti deklarovaných skutkových zistení, ako aj skutočností, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie ( ) a v tom, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie ( ).

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa, napriek tomu, že po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu nevykonal žiadne ďalšie - doplnené dokazovanie a opätovne rozhodol o uznaní ich viny, pri nezmenenej argumentácii v celom rozsahu zotrvávajú na svojej argumentácii prezentovanej vo svojom predchádzajúcom odvolaní zo dňa 8.7.2022, na obsah ktorého v jednotlivostiach odkazujú a zároveň z opatrnosti a v záujme právnej istoty opätovne sumarizačne prezentujú aj v tomto odvolaní.

Z konštrukcie skutkovej vety napadnutého rozsudku je zrejmé, že kruciálnou otázkou je posúdenie existencie právneho titulu vzniku deklarovanej zákonnej odvodovej povinnosti na sociálne poistenie u jednotlivých užívateľských zamestnávateľov, teda, či uzatvorené Dohody o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov, mali charakter simulovaného právneho úkonu.

Sú toho názoru, že posúdenie otázky platnosti uzatvorených dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov, je otázkou prejudiciálnou podľa , nakoľko táto determinuje existenciu odvodovej povinnosti užívateľských zamestnávateľov, pričom existencia odvodovej povinnosti je obligatórnym pojmovým znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa Tr. zák. spočívajúceho v skrátení poistného.

V ďalšom podrobne poukázali, ktoré skutočnosti podľa názoru súdu prvého stupňa svedčili o simulovanom charaktere uzatvorených Dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov. K jednotlivým argumentom prvostupňového súdu v dôvodoch odvolania uviedli: 1. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa, že niektorí z pôvodných zamestnancov užívateľských zamestnávateľov, aj po ich prenajatí od S. - C. B., stále pôsobili na tom istom mieste a v rovnakej pozícii uviedli, že neexistujú žiadne zákonné obmedzenia, či výluka z možnosti opätovného pridelenia zamestnancov k užívateľskému zamestnávateľovi, na tú istú pracovnú pozíciu, na ktorej v predchádzajúcom období pôsobili ako u svojho zamestnávateľa. Táto výluka nie je normatívne ukotvená v o službách zamestnanosti či inom všeobecne záväznom právnom predpise. Navyše právne bez významu nie je ani skutočnosť, že takýmto spôsobom bola opätovne obsadená iba časť pracovných pozícii u užívateľských zamestnávateľov. Bolo vecou autonómneho rozhodnutia užívateľského zamestnávateľa, či a na akú dobu a ktorých akceptuje ako pridelených zamestnancov s možnosťou flexibilného využitia prenajatej pracovnej sily oproti štandardnému pracovnému vzťahu, a to vrátane možnosti ukončenia tohto vzťahu pri neplnení si pracovných povinností.

2. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa, že mzda niektorých zamestnancov bola čiastočne uhrádzaná z účtu B.. O.- C. B. a nie spoločnosťou C. B., ktorá nebola v žiadnom právnom vzťahu k B.. C. B. resp. že mzdy zamestnancov nevyplácala spoločnosť C. B., ale tzv. užívateľský zamestnávatelia, poukázali na to, že existencia prípadného právneho vzťahu (právneho titulu), na základe ktorého dochádzalo k úhrade časti miezd zamestnancov spol. C. B. B.. O. B. nebola v priebehu doterajšieho trestného konania predmetom dokazovania, a preto nemožno skutkovo ustáliť neexistenciu predmetného právneho vzťahu medzi označenými obchodnými spoločnosťami, nakoľko taký procesný dôkaz produkovaný nebol. Akékoľvek skutkové zistenia musia mať svoj základ v obsahu procesne vykonaných dôkazov a nie v hypotézach či domnienkach. Súdne konanie je ovládané zásadou bezprostrednosti, ktorej podstata spočíva v tom, že súd môže pri svojom rozhodovaní prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané ( v spojení s ustanovením ).

Prezentované námietky možno uplatniť aj vo vzťahu k domnienkam súdu prvého stupňa, že pokiaľ mzdu zamestnancom nevyplácala B.. C. B., potom logicky túto mzdu zamestnancom museli vyplácať tzv. užívateľskí zamestnávatelia. Aj vo vzťahu k tejto skutkovej okolnosti platí, že v priebehu hlavného pojednávania nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval domnienky súdu prvého stupňa. Takým dôkazom nie sú ani svedecké výpovede zamestnancov, ktorí nevedeli uviesť, ktorá spoločnosť, resp. ktorý subjekt im vyplácal mzdu. Predmetom trestného konania nie je zaostalá mzda zamestnancov, ale nesplnenie si odvodových povinnosti na sociálnom poistení voči B. R., a preto súdom prvého stupňa uvádzané závery vo vzťahu k spôsobu vyplácania miezd zamestnancov sú právne irelevantné. Na základe vyššie uvedeného konštatovali, že súdom prvého stupňa prezentované domnienky sú pracovným nástrojom operatívnych orgánov, ktoré však bolo potrebné preveriť a objektivizovať a to vykonanými procesnými dôkazmi, na ktoré by konajúci súd potom mohol prihliadať pri svojom meritórnom rozhodovaní podľa v spojení s

3. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa, že bolo zistené personálne a majetkové prepojenie medzi B.. C. B. a spol. Q. - B. B. B. uviedli, že , , prípadne iný všeobecne záväzný právny predpis, neobsahuje obmedzenie, či výluku z možnosti obstarávať či poskytnúť pracovnú silu medzi materským zamestnávateľom ADZ a užívateľským zamestnávateľom. Pokiaľ by zákonodarca mienil určitý okruh subjektov vylúčiť z možnosti využívať inštitút dočasného prideľovania zamestnancov, potom by to nepochybne aj normatívne ukotvil v V tejto súvislosti sú toho názoru, že nemožno určitý okruh subjektov obmedzovať v uplatňovaní ich základných práv, bez existencie relevantného zákonného dôvodu, nakoľko platí ústavná zásada, že „čo nie je zakázané, je dovolené“ ( SR).

4. Napokon, vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa, že dispozičné právo k niektorým účtom všetkých spoločností, vrátane ADZ mala osoba L. M. poukázali na to, že táto skutková okolnosť podľa ich názoru je právne bez významu. Je vecou autonómnej úvahy zástupcu určitej obchodnej spoločnosti, komu zriadi dispozičné oprávnenie k bankovým účtom. Súhrne konštatovali, že označené skutočnosti súdom prvého stupňa nie sú objektívne spôsobilé preukázať simulovanie predmetných Dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení pracovnej sily, z dôvodov podrobne rozvedených vo vzťahu ku každej jednotlivej skutkovej okolnosti, deklarovanej v napadnutom rozsudku a to tak jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach. S poukazom na uvedené zastávajú názor, že v ich konaní absentuje jeden z rozhodujúcich pojmových znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zák. spočívajúceho v skrátení poistného na sociálne zabezpečenie. Vzhľadom na absenciu obligatórneho pojmového znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zák., neprichádza do úvahy ani naplnenie pojmových znakov subjektívnej stránky v zákonom ustanovenej forme.

V ďalšom dali do pozornosti, že súdom prvého stupňa deklarovaným skutkovým zisteniam nekorešponduje obsah vo veci produkovaných dôkazov v priebehu hlavného pojednávania. Z obsahu výpovede obžalovanej C. B., ako aj ostatných obžalovaných v priebehu doterajšieho trestného konania vyplýva, že účelom prenájmu zamestnancov v označených obchodných spoločnostiach, bolo zabezpečiť flexibilné a efektívne využívania pracovnej sily, pre ktoré agentúrne zamestnávanie vytváralo optimálny rámec, ktorý je legálny a legitímny, zároveň vytvára priestor pre užívateľských zamestnávateľov, aby svoje aktivity koncentrovali na primárny predmet svojej činnosti, ktorým je výroba a poskytovanie služieb.

Vo vzťahu k dôvodov insolventnosti materského zamestnávateľa spol. C. B.. ADZ uviedli, že dôvodom insolventnosti ADZ nebolo svojvoľné a účelové neplnenie si svojich obligačných povinností zo strany jednotlivých materských zamestnávateľov podľa uzatvorených Dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov, tak ako to deklaruje súd prvého stupňa, ale skutočnosť, že práve ADZ si neplnila svoje obligačné povinnosti, na ktoré sa zaviazala podľa predmetných uzatvorených Dohôd, a ktoré spočívali v tom, že pridelení zamestnanci neuposlúchli príkazy nadriadeného, generovali nepodarky - nekvalitné výrobky, porušovali zákaz fajčenia vo výrobných priestoroch, ako aj požívania alkoholických nápojov a rovnako časté absencie zamestnancov v práci. Predmetné porušenia pracovných povinností prenajatými zamestnancami boli objektivizované písomnými záznamami, a tieto zároveň zakladali aj porušenie obligačných povinností, na ktoré sa materský zamestnávateľ zaviazal podľa uzatvorenej Dohody. Na základe toho jednotliví užívateľskí zamestnávatelia si uplatnili voči materskému zamestnávateľovi ADZ sankcie vo forme zmluvných pokút, ktoré boli riadne vyfakturované a následne zo strany užívateľských zamestnávateľov podľa jednostranne započítané voči pohľadávkam materského zamestnávateľa ADZ, titulom odplaty podľa uzatvorených Dohôd. V dôsledku užívateľskými zamestnávateľmi vykonaného započítavacieho prejavu, došlo k zániku pohľadávky materského zamestnávateľa ADZ voči užívateľským zamestnávateľom, a preto nezaplatenie odplaty materskému zamestnávateľovi ADZ nemožno považovať za účelové, nakoľko právny dôvod na jej úhradu dodatočne zanikol účinným kompenzačným prejavom užívateľských zamestnávateľov a to aj napriek tomu, že fakticky mohol spôsobiť insolventnosť ADZ. Insolventnosť na strane ADZ bola spôsobená porušením obligačných povinností ADZ a nie užívateľských zamestnávateľov, v dôsledku okolnosti porušenia pracovných povinností prenajatými zamestnancami, ktoré ani jedna z obligačných strán v čase uzatvárania Dohôd, nemohla predvídať, a pre tento prípad s nimi rátať, že reálne nastanú.

Spoločnosť C. B. sa pri ochrane svojich nárokov vyplývajúcich z uzatváraných Dohôd nesprávala pasívne, tak ako to deklaruje súd prvého stupňa, ale práve naopak, podala súdne žaloby o zaplatenie dohodnutej spornej odplaty na Okresný súd Vranov a Michalovce, pričom Okresný súd Vranov nad Topľou zamietol podanú obžalobu, pričom judikoval deklarované porušenia pracovných povinností prenajatými zamestnancami, ako aj platnosť, účinnosť a dôvodnosť uplatneného započítacie prejavu užívateľského zamestnávateľa.

Z vykonaného dokazovania je možné spoľahlivo skutkovo ustáliť, že na prenájom zamestnancov existoval legálny a legitímny právny dôvod a rovnako tak, že obchodné spoločnosti, ktorým svedčil status užívateľských zamestnávateľov nezaplatili odplatu ADZ účelovo so zámerom privodiť jej insolventnosť, ale z legálneho a legitímneho dôvodu, ktorým bolo opakované porušenie obligačných povinností ADZ,

ktoré zakladalo nárok užívateľských zamestnávateľov na zaplatenie zmluvnej pokuty s následnou kompenzáciou vzájomných pohľadávok.

Zároveň sú toho názoru, že v ich konaní absentuje súdom prvého stupňa deklarovaná pohnútka, resp. motív, ako aj zavinenie v zákonom ustanovenej forme, v danom prípade vo forme úmyselného zavinenia a to ani vo forme nepriameho úmyslu.

Vo všeobecnosti pri naplnenie subjektívnej stránky úmyselného trestného činu nestačí, že páchateľ konal úmyselne, ale je potrebné, aby úmyselne spôsobil následok uvedený v zákone. Konkrétne v danom prípade pre naplnenie subjektívnej stránky vo forme úmyselného zavinenia nepostačuje, aby obžalovaní uzatvorili jednotlivé Dohody o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov a následne, aby obžalovaní v postavení štatutárnych zástupcov jednotlivých spoločnosti v postavení užívateľských zamestnávateľov neuhradili materskému zamestnávateľovi - ADZ, dohodnutú odplatu, v dôsledku čoho sa tento stal insolventným a nezaplatil priznané odvody na sociálne poistenie, ale že tak konali preto, aby sa vyhli priznaniu vlastnej odvodovej povinnosti, resp. zaplatenia odvodovej povinnosti ADZ, čo podľa ich názoru preukázané nebolo.

Pre naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu, vo forme uzrozumenia sa vyžaduje, aby páchateľ následok vyplývajúci z jeho konania považoval za reálne možný a pre tento prípad nepočítal so žiadnou konkrétnou skutočnosťou, ktorá by mohla takémuto následku zabrániť. V danom prípade, existenciu vôľovej zložky nepriameho úmyslu v ich konaní objektívne vylučuje už samotná skutočnosť, že v čase uzatvárania predmetných Dohôd nemohli počítať s tým, že jednotliví prenajatí zamestnanci budú porušovať svoje pracovné povinností takým spôsobom, že tým vznikne užívateľským zamestnávateľom nárok na zmluvnú pokutu a to vo výške, ktorá navyše kompenzuje dohodnutú odplatu za prenájom zamestnancov voči materskému zamestnávateľovi ADZ. V čase uzatvárania jednotlivých Dohôd nevedeli a nemohli vedieť, že prenajatí zamestnanci si nebudú vedome plniť svoje pracovné povinností, v dôsledku čoho vznikne obligačná povinnosť ADZ zaplatiť zmluvnú pokutu užívateľským zamestnávateľom, a pre tento prípad nemohli byť uzrozumení s tým, že ADZ si nesplní svoje odvodové povinností na sociálne poistenie. S poukazom na vyššie uvedené v ich konaní absentujú rozhodujúce obligatórne pojmové znaky tak objektívnej ako aj subjektívnej stránky predmetnej skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zák.

Ďalej poukázali na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku dôsledne neriadil právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí, a preto logicky dospel k nesprávnym skutkovým, ale predovšetkým právnym záverom a zisteniam. Navyše, súd prvého stupňa porušil aj ustanovenie a to v tom, že nebola splnená požiadavka, aby každé rozhodnutie bolo dostatočne a presvedčivo odôvodnené, keďže rozhodnutie by malo byť zákonné a spravodlivé a presvedčivé. Riadne odôvodnenie rozhodnutia má vplyv na možnosť uvádzať návrhy a argumenty procesnými stranami s tým, aby bolo zaujaté stanovisko v odôvodnení rozhodnutia resp. na možnosť účinne napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom, jednak na zabránenie tomu, aby bolo rozhodnutie arbitrárne, aby bolo rozhodnutie preskúmateľné. Súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne a dopustil sa viacerých zásadných pochybností, ktoré majú za následok nelogickosť a v konečnom dôsledku nedostatočnú preskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvého stupňa vysporiadal s ich obhajobou, osobitne s obhajobou, ktorá bola koncentrovaná v záverečnej reči, ako aj v podaných odvolaniach. Z prezentovanej argumentácie súdom prvého stupňa vyplýva, že tento celkom evidentne nepochodil podstatu pokynu prezentovaného odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí, vo vzťahu k predmetnej otázke a celom evidentne súd prvého stupňa nepochopil ani podstatu argumentácie uplatnenej obhajobou, vo vzťahu k predmetnej skutkovej otázke, s podstatou ktorej sa mal v napadnutom rozhodnutí presvedčivým spôsobom vysporiadať. V priebehu doterajšieho trestného konania nikdy netvrdili, aby predmetné „Dohody“ uzatvárali iba „naoko“ ako simulované právne úkony. Opak je pravdou, čo expressis verbis vyplýva z obsahu celého súboru doposiaľ produkovaných dôkazov tak osobného, ako aj listinného charakteru.

V ďalšom uvádzajú, že podľa pokynu odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa sa presvedčivým spôsobom vysporiadať s otázkou, či predmetné uzatvorené „Dohody“ majú charakter simulovaného právneho úkonu a ak áno, na základe obsahu ktorých dôkazov dospel k takémuto záveru.

Prvostupňový súd však nerešpektoval tento záväzný pokyn odvolacieho súdu prezentovaný vo vzťahu k posúdeniu tejto otázky.

Čo sa týka insolventnosti materského zamestnávateľa poznamenali, že dôvodom insolventnosti ADZ nebolo svojvoľné a účelové neplnenie si svojich obligačných povinností zo strany jednotlivých materských zamestnávateľov podľa uzatvorených Dohôd o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov tak ako to deklaruje súd prvého stupňa, ale skutočnosť, že práve ADZ si neplnila svoje obligačné povinností, na ktoré sa zaviazala podľa predmetných uzatvorených Dohôd, a ktoré spočívalo v tom, že pridelení zamestnanci neuposlúchli príkazy nadriadeného, generovali nepodarky – nekvalitné výrobky, porušovali zákaz fajčenia vo výrobných priestoroch, ako aj požívanie alkoholických nápojov a rovnako tak časté absencie zamestnancov v práci.

Záverom upriamili pozornosť na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku absolútne nerešpektoval celkom jednoznačne judikovaný záväzný právny názor odvolacieho súdu (s. 22 odsek druhý zrušujúceho uznesenia zo dňa 21.12.2022), podľa ktorého nebol ustálený skutkový stav bez dôvodných pochybností a v ich konaní absentujú rozhodujúce obligatórne pojmové znaky tak objektívnej, ako aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.1 Tr. zákona.

S poukazom na vyššie uvedené navrhli, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa , a podľa sám vo veci rozhodol tak, že ich z dôvodov podľa oslobodí spod obžaloby, nakoľko skutky, ktoré sú im kladené za vinu nie sú zažalovaným a ani iným trestným činom.

Krajský súd na podklade takto podaných odvolaní podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa a zistil nasledovné:

Úvodom je potrebné poznamenať, že predmetná trestná vec bola na úrovni krajského súdu prejednávaná už dvakrát. Krajský súd v Košiciach svojím ostatným uznesením zo dňa 21.12.2022, sp. zn. na podklade podaného odvolania zo strany prokurátora a obžalovaných C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H. podľa , , zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 6.6.2022, sp. zn. a podľa vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V dôvodoch svojho zrušujúceho uznesenia okrem iného poukázal na to, že rozhodnutie okresného súdu nespĺňalo požiadavky podľa . Okresný súd vinu obžalovaných založil na personálnom a majetkovom prepojení účastných spoločností a na tom, že správanie sa obchodných spoločností Q. - B. B. B., C. Q. B., a C. D. B., ktoré vyplácali zamestnancom, ktorí im boli pridelení agentúrou dočasného zamestnávania mzdu, hoci nemali túto povinnosť, keďže to neboli ich zamestnanci, a naopak odmenu za poskytnutie pracovnej sily spoločnosti C. B. ako agentúre dočasného zamestnávania neplatili, hoci túto povinnosť mali. Napokon, odôvodnenie rozhodnutia okresný súd prevzal z obžaloby prokurátora a záverečnej reči prokurátora. Nijako nezareagoval na záverečnú reč obžalovaných v zastúpení obhajcom. Neodpovedal na podstatnú otázku, či uzatvorené Dohody o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov mali charakter simulovaného právneho úkonu. Nedal odpoveď k dôvodom insolventnosti materského zamestnávateľa - B.. C. B., ADZ. Z obsahu predloženého spisu vyplynulo, že jednotliví užívateľskí zamestnávatelia si uplatnili voči materskému zamestnávateľovi ADZ sankcie vo forme zmluvných pokút, ktoré boli riadne vyfakturované a následne riadne zo strany užívateľských zamestnávateľov jednostranne započítané voči pohľadávkam materského zamestnávateľa ADZ, titulom odplaty podľa uzatvorených Dohôd. Insolventnosť na strane ADZ bola spôsobená porušením obligačných povinností ADZ a nie užívateľských zamestnávateľov v dôsledku okolnosti porušenia pracovných povinnosti prenajatými zamestnancami. Obžalovaní preto namietali, že v ich konaní absentuje zavinenie v zákonom ustanovenej forme, v danom prípade vo forme úmyselného zavinenia. Odvolací súd považoval rozsudok okresného súdu za nepresvedčivý, pretože nedal odpovede na podstatné otázky, iba jednostranne sa obmedzil na argumentáciu prokurátora. V tomto smere dal do pozornosti ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jeden zo základných atribútov spravodlivého procesu. Ústavný súd SR sa vyjadril vo viacerých rozhodnutiach k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie

tak, napr. v náleze sp. zn. judikoval, že súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať aj na celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Preto ani odvolací súd nemohol plniť dôsledne svoju revíznu povinnosť.

Záverom vyslovil názor, že nebol ustálený skutkový stav bez dôvodných pochybností a v konaní obžalovaných absentujú rozhodujúce obligatórne pojmové znaky tak objektívnej, ako aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zák. s tým, že v konaní pred súdom vyžaduje zákon preukázanie viny obvineného, ak ju preukázať nemožno, nemožno ani páchateľa odsúdiť, preto ani zákon zásadu „in dubio pro reo“ nepovažuje za potrebné výslovne ustanoviť, jej existencia je zrejmá. Len po náležitom a nepochybnom preukázaní viny obvineného možno vysloviť odsudzujúci rozsudok. Ak však vina nie je jednoznačne preukázaná musí súd obvineného spod obžaloby oslobodiť.

Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd zistil, že okresný súd po zrušení veci odvolacím súdom nariadil hlavné pojednávanie, na ktorom však nevykonal už žiadne dokazovanie. Po prednese procesných strán, ktoré už nemali ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania vyhlásil dokazovanie za skončené, udelil slovo na záverečné reči a vyhlásil teraz odvolaním napadnutý rozsudok, v odôvodnení ktorého konštatoval, že po opätovnom vyhodnotení dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrne mal jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a dopustili sa ho obžalovaní C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H.. Odvolací súd sa však s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku nestotožňuje a uvádza nasledovné: Pri zisťovaní skutkového stavu boli zo strany okresného súdu porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci. V poradí tretie rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, či vyhodnotený.

Rozsudok okresného súdu kladie za vinu obžalovaným, že títo po vzájomnej dohode v úmysle vyhnúť sa platenia poistného za kalendárne mesiace 01/2014 - 08/2014 a 12/2014 nepriznali v týchto spoločnostiach poistné na sociálne poistenie a to tým spôsobom, že svojich zamestnancov formálne zamestnávali v spol. C. B., ktorá bola ADZ, a ktorá ich následne formálne pridelila na výkon práce do týchto spoločností, pričom spol. C. B. poistné priznala, toto poistné za zamestnávateľa nezaplatila a za zamestnancov neodviedla, pretože bola insolventná z dôvodu neúmyselného uhrádzania náhrady za poskytnutie tejto pracovnej sily jednotlivým obchodným spoločnostiam, ktorých štatutárnymi zástupcami boli obžalovaní E., G. a C. H., čím zneužili inštitút dočasného zamestnávania, keď predstierali zamestnanie svojich zamestnancov v spol. C. B., a touto simuláciou právnych úkonov sa zbavili odvodovej povinnosti, preniesli ju na insolventného formálneho zamestnávateľa, a takto skrátili poistné na sociálne zabezpečenie, jednotlivo tak, ako je to špecifikované v napadnutom rozsudku. Podstatnou otázkou je posúdenie existencie právneho titulu vzniku deklarovanej zákonnej odvodovej povinnosti na sociálne poistenie u jednotlivých užívateľských zamestnávateľov, teda či uzatvorené Dohody o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a dočasnom pridelení zamestnancov mali charakter simulovaného právneho úkonu.

Je potrebné uviesť, že podstata skrátenia poistného spočíva v akomkoľvek úmyselnom konaní páchateľa, ktorým chce dosiahnuť pre seba alebo iného, aby príslušný orgán poistné vôbec nevyrubil.

Z obsahu výpovede obžalovanej C. A. B., ako aj ostatných obžalovaných v priebehu doterajšieho trestného konania vyplýva, že účelom prenájmu zamestnancov v označených obchodných spoločnostiach bolo zabezpečiť flexibilné a efektívne využívania pracovnej sily, pre ktoré agentúrne zamestnávanie vytváralo optimálny rámec, ktorý je legálny a legitímny, zároveň vytvára priestor pre užívateľských zamestnávateľov, aby svoje aktivity koncentrovali na primárny predmet svojej činnosti, ktorým je výroba a poskytovanie služieb.

Vo vzťahu k dôvodom insolventnosti materského zamestnávateľa spol. C. B.. ADZ obžalovaní uviedli, že dôvodom insolventnosti ADZ nebolo svojvoľné a účelové neplnenie si svojich obligačných povinností zo strany jednotlivých tak ako to deklaruje súd prvého stupňa, ale skutočnosť, že práve ADZ si neplnila svoje obligačné povinnosti, na ktoré sa zaviazala podľa predmetných uzatvorených Dohôd, a ktoré spočívali v tom, že pridelení zamestnanci neuposlúchli príkazy nadriadeného, generovali nepodarky - nekvalitné výrobky, porušovali zákaz fajčenia vo výrobných priestoroch, ako aj požívania alkoholických nápojov a rovnako časté absencie zamestnancov v práci. Tieto predmetné porušenia pracovných povinnosti prenajatými zamestnancami boli objektivizované písomnými záznamami, a tieto zároveň zakladali aj porušenie obligačných povinností, na ktoré sa materský zamestnávateľ zaviazal podľa uzatvorenej Dohody. Na základe toho jednotliví užívateľskí zamestnávatelia si uplatnili voči materskému zamestnávateľovi ADZ sankcie vo forme zmluvných pokút, ktoré boli riadne vyfakturované a následne zo strany užívateľských zamestnávateľov podľa jednostranne započítané voči pohľadávkam materského zamestnávateľa ADZ, titulom odplaty podľa uzatvorených Dohôd. V dôsledku užívateľskými zamestnávateľmi vykonaného započítavacieho prejavu došlo k zániku pohľadávky materského zamestnávateľa ADZ voči užívateľským zamestnávateľom, a preto nezaplatenie odplaty materskému zamestnávateľovi ADZ nemožno považovať aj podľa názoru odvolacieho súdu za účelové, nakoľko právny dôvod na jej úhradu dodatočne zanikol účinným kompenzačným prejavom užívateľských zamestnávateľov a to aj napriek tomu, že fakticky mohol spôsobiť insolventnosť ADZ. Insolventnosť na strane ADZ bola spôsobená porušením obligačných povinností ADZ a nie užívateľských zamestnávateľov, v dôsledku okolnosti porušenia pracovných povinností prenajatými zamestnancami, ktoré ani jedna z obligačných strán v čase uzatvárania Dohôd nemohla predvídať, a pre tento prípad s nimi rátať, že reálne nastanú.

V konaní bolo rovnako preukázané, že spoločnosť C. B. sa pri ochrane svojich nárokov vyplývajúcich z uzatváraných Dohôd nesprávala pasívne, tak ako to deklaroval prvostupňový súd, ale práve naopak, podala súdne žaloby o zaplatenie dohodnutej spornej odplaty na Okresný súd Vranov nad Topľou a Michalovce. Okresný súd Vranov nad Topľou zamietol podanú obžalobu, pričom judikoval deklarované porušenia pracovných povinností prenajatými zamestnancami, ako aj platnosť, účinnosť a dôvodnosť uplatneného započítacie prejavu užívateľského zamestnávateľa. Spoločnosť C. B. nemohla rátať s tým, že jej užívateľskí zamestnávatelia nezaplatia dohodnutú odplatu a nemohla ani rátať s dôvodmi, pre ktoré jej tieto spoločnosti nezaplatia odmenu, a pre tento prípad si nemohla vytvárať finančné rezervy na sanovanie nákladov spojených s úhradou súdnych poplatkov spojených s vedením predmetných sporových konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zistil rozpor medzi tvrdením obžalovanej C. A. B. a svedka JUDr. E. (správcu konkurznej podstaty úpadcu C. B.) ohľadom toho, či obžalovaná C. A. B. dala pokyn svedkovi JUDr. E. na podanie odvolania voči samotnému rozsudku, tento rozpor je právne bez významu a to preto, že JUDr. E. bol správcom konkurznej podstaty a na podanie odvolania nepotreboval súhlas či podnet od obžalovanej C. A. B..

Z vykonaného dokazovania, vrátane obsahu oboznámených listinných dôkazov je možné spoľahlivo skutkovo ustáliť, že na prenájom zamestnancov existoval legálny a legitímny právny dôvod a rovnako tak, že obchodné spoločnosti, ktorým svedčil status užívateľských zamestnávateľov nezaplatili odplatu ADZ účelovo so zámerom privodiť jej insolventnosť, ale z legálneho a legitímneho dôvodu, ktorým bolo opakované porušenie obligačných povinností ADZ, ktoré zakladalo nárok užívateľských zamestnávateľov na zaplatenie zmluvnej pokuty s následnou kompenzáciou vzájomných pohľadávok.

S poukazom na vyššie uvedené krajský súd konštatuje, že v konaní obžalovaných absentuje súdom prvého stupňa deklarovaná pohnútka, resp. motív. Vo všeobecnosti pre naplnenie subjektívnej stránky úmyselného trestného činu nestačí, že páchateľ konal úmyselne, ale je potrebné, aby úmyselne spôsobil následok uvedený v zákone. Konkrétne v danom prípade pre naplnenie subjektívnej stránky vo forme úmyselného zavinenia nepostačuje, aby obžalovaní uzatvorili jednotlivé Dohody o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov a následne, aby obžalovaní v postavení štatutárnych zástupcov jednotlivých spoločností v postavení užívateľských zamestnávateľov neuhradili materskému zamestnávateľovi - ADZ, dohodnutú odplatu, v dôsledku čoho sa tento stal insolventným a nezaplatil priznané odvody na sociálne poistenie, ale že tak konali preto, aby sa vyhli priznaniu vlastnej odvodovej povinnosti, resp. zaplatenia odvodovej povinnosti ADZ.

Pre naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu sa vyžaduje, aby páchateľ následok vyplývajúci z jeho konania považoval za reálne možný, a pre tento prípad nepočítal so žiadnou konkrétnou skutočnosťou,

ktorá by mohla takémuto následku zabrániť. Obžalovaní v čase uzatvárania predmetných Dohôd nemohli počítať s tým, že jednotliví prenajatí zamestnanci budú porušovať svoje pracovné povinnosti takým spôsobom, že tým vznikne užívateľským zamestnávateľom nárok na zmluvnú pokutu a to vo výške, ktorá navyše kompenzuje dohodnutú odplatu za prenájom zamestnancov voči materskému zamestnávateľovi ADZ. Obžalovaní v čase uzatvárania jednotlivých Dohôd nevedeli, a nemohli vedieť, že prenajatí zamestnanci si nebudú vedome plniť svojej pracovné povinností, v dôsledku čoho vznikne obligačná povinnosť ADZ zaplatiť zmluvnú pokutu užívateľským zamestnávateľom, a pre tento prípad nemohli byť uzrozumení s tým, že ADZ si nesplní svoje odvodové povinností na sociálne poistenie.

Naviac krajský súd poukazuje na rozpory v argumentácii súdu prvého stupňa vo väzbe k posúdeniu otázky simulovaných právnych úkonov, ktorú zamieňa s argumentáciou uplatnenou obžalovanými a následne prijíma hypotézy a domnienky ako dôkaz, ktorý vyhodnocuje v kontexte s inými dôkazmi. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že pokiaľ uzatvorené Dohody o obstaraní a poskytnutí pracovnej sily a o dočasnom pridelení zamestnancov nevykazujú znaky simulovaného právneho úkonu a z uvedeného dôvodu aj neplatného právneho úkonu, potom obchodným spoločnostiam Q. – B. B. B., C. Q. B., C. D. B., nemohol vzniknúť právny dôvod priznať v týchto spoločnostiach v sledovanom období poistné na sociálne poistenie, a preto ich štatutárni zástupcovia - obžalovaní objektívne nemohli popísaným konaním naplniť pojmový znak objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona spočívajúcu v skrátení poistného na sociálne zabezpečenie.

Podľa súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom. Toto citované ustanovenie teda predpokladá, že z dokazovania vykonaného orgánmi činnými v trestnom konaní i súdu možno spoľahlivo (bez rozumných a dôvodných pochybností) uzavrieť, že skutkový dej, ktorý tvorí základ obžaloby síce skutočne alebo aspoň sčasti sa stal, ale preukázaný skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný nenapĺňa všetky objektívne a subjektívne znaky žiadnej skutkovej podstaty trestného činu.

Vzhľadom na absenciu obligatórneho pojmového znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane a poistného podľa Tr. zákona, neprichádza do úvahy ani naplnenie pojmových znakov subjektívnej stránky v zákonom ustanovenej forme, a preto krajský súd postupom podľa , zrušil napadnutý rozsudok a podľa , s použitím obžalovaných C. A. B., D. E., F. G. a C. D. H. oslobodil spod skutku obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Košice zo dňa 23.8.2018, sp. zn. tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, pretože skutok nie je trestným činom.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.