Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/341/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: L.. M. M., D.. XX.XX.XXXX, N. Š. XX, N., zast.: Právne centrum, s.r.o., so sídlom Žilinská 8, Bratislava, proti odporcovi: DQS Automotive, s.r.o., IČO: 43 855 903, so sídlom Lazaretská 8, Bratislava, zast.: Rödl & Partner Advokáti, s.r.o., so sídlom Lazaretská 8, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. -114, zo dňa 14.5.2010, pomerom hlasov 3:0 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. -114, zo dňa 14.5.2010 p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí vo veci.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi listom odporcu z 20.11.2008, doručené navrhovateľovi 1.12.2008 je neplatné. Návrh navrhovateľa na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá, zamietol. Zamietol aj jeho návrh, aby bola odporcovi uložená povinnosť umožniť mu pokračovať v práci nasledujúci deň po právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o náhrade mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom ukončení konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu 30.1.2009 domáhal, aby súd určil za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu odporcom 1.12.2008, aby určil, že pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá a uložil odporcovi povinnosť umožniť mu pokračovať v práci nasledujúci deň po právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ sa návrhom domáhal aj náhrady mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie od 16.12.2008 do právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania. V návrhu uviedol, že s odporcom ako zamestnávateľom uzavrel dňa 2.5.2008 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, v zmysle ktorej mal pracovať na pozícii kvalitatívny inžinier. Po nástupe do práce 1.6.2008 mu odporca oznámil, že pre neho zatiaľ nemá pracovné miesto vo svojej prevádzkarni v Bratislave a až 17.8.2008 ho vyslal na pracovnú cestu do Brazílie, kde vykonával prácu v spoločnosti Grupo Antolin - Trimtec. Na základe nariadenia vedúcim zamestnancom odporcu vykonával prácu nadčas, pričom za obdobie august až november 2008 ním naviac odpracovaný čas predstavoval 123,75 hodín. Počas pracovného pobytu v Brazílii a ani predtým nebol odporcom upozornený alebo napomenutý pre odmietnutie výkonu práce nadčas, resp. pre iné porušenie pracovnej disciplíny. Preto okamžité skončenie pracovného pomeru doručené mu zo strany odporcu po príchode

z Brazílie 1.12.2008 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, založeného na tom, že bezdôvodne často odmietal vykonávať prácu nadčas, nariadenú zamestnávateľom, považuje za nezákonné, nedôvodné a ničím nepodložené. Za účelové považuje aj tvrdenie odporcu o tom, že porušovania pracovnej disciplíny sa mal dopúšťať od 1.10.2008. Tento dátum odporca uviedol len preto, aby uplatnil spôsob ukončenia pracovného pomeru v súlade s prekluzívnymi lehotami stanovenými zákonom. Dôvodom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa názoru navrhovateľa je aj to, že ho podpísala pani W. O., na základe plnomocenstva, ktoré však nebolo priložené k právnemu úkonu odporcu, resp. nebolo s ním pevne spojené. Navrhovateľ vyjadril nesúhlas so skončením pracovného pomeru listom z 15.12.2008, v ktorom odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Na jeho list, ako aj snahu o vyriešenie záležitosti dohodou, odporca nereagoval a do dnešného dňa mu neumožnil vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.

Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal, aby ho súd v celom rozsahu zamietol. Argumentoval tým, že navrhovateľ odmietol vykonať prácu nadčas nad rámec 123,75 hodín, až do zákonom stanoveného maximálneho rozsahu 150 hodín práce nadčas v kalendárnom roku. Poukázal na vyjadrenie navrhovateľovho priameho nadriadeného C. V.-F., podľa ktorého navrhovateľ striktne odmietal vykonávať prácu nadčas v rozsahu 26,25 hodín s tým, že nie je za vykonávanú prácu osobitne honorovaný. Ohľadne nepredloženia plnomocenstva k okamžitému skončeniu pracovného pomeru pre pani W. O. uviedol, že navrhovateľ o jeho predloženie nepožiadal, pričom v texte právneho úkonu bolo jasne uvedené, že splnomocnenie bude zamestnancovi predložené na požiadanie.

Podaním z 1.10.2009 navrhovateľ upresnil znenie petitu v časti týkajúcej sa požadovanej náhrady mzdy tak, že žiadal, aby súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku navrhovateľa v sume 2.187,- Eur za každý kalendárny mesiac od 16.12.2008 do právoplatnosti rozsudku. Súd túto zmenu petitu v požadovanom znení pripustil na pojednávaní konanom dňa 14.5.2010 v prítomnosti navrhovateľa a právnych zástupcov účastníkov.

Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa vydal čiastočný rozsudok vo veci, ktorým rozhodol o časti uplatneného nároku tak, ako je vyššie uvedené. Pri rozhodovaní prvostupňový súd vychádzal z ust. a , , , a , t.j. (ďalej len ) a konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru. Pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, či už zo strany zamestnávateľa alebo zamestnanca sa vyžaduje písomná forma, uvedenie jasného dôvodu jeho skončenia a jeho doručenie druhému účastníkovi. Jedným z dôvodov, pre ktorý môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom je to, že zamestnanec sa dopustil konania, ktoré so zreteľom na jeho intenzitu, má za následok porušenie pracovných povinností závažným spôsobom a nie je žiaduce, aby jeho pracovný pomer trval ďalej, čo aj len do skončenia výpovednej doby. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť uvedený takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, aké sú skutočné príčiny, ktoré viedli zamestnávateľa k tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru. Dôvod nemožno dodatočne meniť. Účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú až okamihom jeho doručenia druhému účastníkovi. Ak nie je splnená čo aj len jedna z vyššie uvedených podmienok, okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

Súd prvého stupňa sa preto v prvom rade zaoberal otázkou, či boli splnené všetky podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Mal za preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru v danom prípade spĺňa požiadavky písomnej formy, ako aj to, že bolo druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu, t.j. navrhovateľovi, riadne doručené dňa 1.12.2008. Pri posudzovaní samotného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru však súd dospel k záveru, že tento nie je uvedený dostatočne konkrétne tak, aby spĺňal požiadavku určitosti.

ustanovuje povinnosť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo vymedziť a zakotvuje aj požiadavku na spôsob tohto vymedzenia. Požiadavka vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nezameniteľným spôsobom je splnená vtedy, ak sú skutkové okolnosti dôvodov uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami. Odporca okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom pre závažné porušenie pracovnej disciplíny,

ktoré vymedzil tak, že „navrhovateľ bezdôvodne často odmietal vykonávať prácu nadčas, ktorú mu zamestnávateľ v súlade so nariaďoval“. Podľa názoru súdu prvého stupňa takto vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nespĺňa požiadavku určitosti.

Súd ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ pracoval nad rámec dohodnutého 40-hodinového týždenného pracovného času, a to v rozsahu 123,75 hodín. Túto skutočnosť nepopieral ani odporca, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ mal odmietnuť ten výkon práce, ktorý spadal do rozpätia 26,25 hodín práce nadčas, ako rozdielu medzi zákonom povolenou hranicou (150 hodín) a skutočne vykonanou prácou nadčas (123,75 hodín). Táto skutočnosť, však z okamžitého skončenia pracovného pomeru nevyplýva. Slovná konštrukcia „bezdôvodne často odmietal vykonávať prácu nadčas“ je totiž natoľko neurčitá a všeobecná, že môže postihovať viaceré prípady. Z takto konštatovaného vymedzenia nie je zrejmé, či navrhovateľ odmietol vykonať absolútne akúkoľvek prácu nadčas, alebo ju odmietol vykonať len v rozsahu uvedom odporcom, t.j. 26,25 hodín, príp. v inom rozsahu. Nie je tiež zrejmé, kedy a akým spôsobom sa mal tohto odmietania výkonu práce nadčas navrhovateľ dopúšťať, či ešte počas pracovnej cesty v Brazílii alebo keď bol na Slovensku. Z prednesu zástupkyne odporcu na pojednávaní vyplynulo, že odporca bol informovaný o situácii v Brazílii minimálne od pána Abu-Rasheda, preto pokiaľ mal vedomosť o tvrdenom nesúhlase navrhovateľa s prácou nadčas a o osobných pohovoroch nadriadených s ním v tomto smere, nič mu nebránilo, aby tieto skutočnosti zachytil aj do dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby bolo bez všetkých pochybností jasné, v čom skutkovo malo spočívať závažné porušenie pracovnej disciplíny.

So zreteľom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že odporca v okamžitom skončení pracovného pomeru nesplnil všetky podmienky uvedené v ust. , keď určitým a nezameniteľným spôsobom skutkovo nevymedzil zákonný dôvod pre jeho uplatnenie tak, aby o ňom nemohli vzniknúť pochybnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa v uvedenej časti vyhovel, pričom sa nezaoberal ostatnými dôvodmi neplatnosti uvedenými v žalobe. Skutočnosť, že navrhovateľ medzičasom uzatvoril pracovný pomer s iným zamestnávateľom pritom neposúdil ako dôvod, pre ktorý by ho nemohol odporca ďalej zamestnávať. Podľa vyjadrenia navrhovateľa totiž jeho súčasný zamestnávateľ má o súdnom spore vedomosť a v prípade jeho úspechu v konaní môže tento pracovnoprávny vzťah ukončiť dohodou.

Pokiaľ sa navrhovateľ v návrhu na začatie konania domáhal, aby súd určil, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania naďalej trvá a že odporca je povinný umožniť navrhovateľovi pokračovať v práci po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, súd uviedol, že určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v danom prípade pracovný pomer nezaniká a trvá ďalej. Ide o zákonný dôsledok neplatného právneho úkonu zamestnávateľa, ktorý nastáva automaticky, bez potreby jeho osobitného konštatovania vo výrokovej časti rozsudku súdu. Rovnako z ustanovení vyplýva ako jedna z povinností zamestnávateľa povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za ňu mzdu, vytvárať podmienky na plnenie pracovných úloh, t.j. povinnosť zamestnávateľa umožniť zamestnancovi pokračovať v práci tak, akoby dôvody skončenia pracovného pomeru ani nenastali. Súd preto dospel k záveru, že je nadbytočné, aby zákonné dôsledky neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj základné povinnosti odporcu ako zamestnávateľa špecifikoval naviac osobitným výrokom rozsudku. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd návrh navrhovateľa v časti určenia, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania trvá naďalej a v časti uloženia povinnosti odporcovi, aby umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci po právoplatnosti rozsudku súdu, ako nadbytočný zamietol.

O ďalšej časti uplatneného nároku (mzdových nárokoch) a o trovách konania rozhodne súd v konečnom rozsudku vo veci.

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie včas obidvaja účastníci konania.

Odporca sa v odvolaní domáhal, aby odvolací súd napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v plnom rozsahu a určil, že pracovný pomer založený medzi navrhovateľom a odporcom pracovnou

zmluvou zo dňa 4.2.2008 netrvá a skončil ku dňu 1.12.2008 a že odporca nie je povinný navrhovateľovi umožniť pokračovať v práci po právoplatnosti rozsudku.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že pri posúdení platnosti, resp. neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dospel k záveru, že dôvod skončenia pracovného pomeru uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru nie je vymedzený dostatočne konkrétne, aby spĺňal podmienku určitosti. Zdôraznil, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa navrhovateľ dopustil tým, že bezdôvodne často odmietol vykonávať prácu nadčas. Prácu nadčas mu nadriadený nariaďoval v zmysle ust. . Odmietnutím práce nadčas došlo zo strany navrhovateľa k porušeniu jeho základných povinností zamestnanca, čím závažne porušil pracovnú disciplínu. Súd v odôvodnení namietal formálny nedostatok vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, avšak sa vôbec nezaoberal tým, či skutočne k naplneniu skutkovej podstaty závažného porušenia pracovnej disciplíny došlo. Uviedol tiež, že práce nadčas v rozsahu 123,75 hodín, ktoré už podľa evidencie navrhovateľ odpracoval, nemohli byť dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, a preto je nesprávny záver súdu, že neurčitosť vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočíva v tom, že nie je ustanovené, konkrétne ktoré hodiny práce nadčas zamestnanec odmietol vykonať. Podľa jeho názoru z vymedzenia dôvodu jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ mal na mysli prácu nadčas, ktorú zamestnancovi zamestnávateľ nariadil nad evidovaných 123,75 hodín, teda. zvyšných 26,25 hodín práce nadčas, keďže predchádzajúcu prácu nadčas nepoprel.

V súvislosti s ďalším v odôvodnení vytýkaným nedostatkom vyslovil názor, že na závažnosť porušenia pracovnej disciplíny nemá právny ani iný dopad lokalizácia porušenia pracovnej disciplíny (v Brazílii alebo na Slovensku). Poukázal na ust. , v ktorom sú jasne vymedzené podmienky pre okamžité skončenia pracovného pomeru a zdôraznil, že navrhovateľovi muselo byť jasné, o ktoré hodiny práce nadčas sa jedná, čím je skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia jednoznačne vymedzené a nezameniteľné s iným možným dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Ďalej sa vyjadril k zamietajúcim výrokom napadnutého rozsudku v tom zmysle, že zo znenia týchto výrokov vyplýva, že po právoplatnosti tohto rozsudku nebude odporca povinný navrhovateľa zamestnávať. Text odôvodnenia však daný výrok vysvetľuje odlišne a mätúco.

Poukázal na okolnosti, za akých došlo k ukončeniu pracovného pomeru navrhovateľa, ktorý odmietol požiadavku nadriadeného, aby sa zúčastnil na stretnutí s dôležitým klientom odporcu, keďže navrhovateľ mal požadovanú špecializáciu potrebnú na rokovanie s klientom. Odmietnutie účasti navrhovateľa na tomto rokovaní malo v konečnom dôsledku za následok nespokojnosť a následnú stratu klienta, čím odporcovi vznikla škoda. Za týchto okolností nie je možné od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával. Uviedol tiež skutočnosť, že navrhovateľ je t.č. v pracovnom pomere s iným zamestnávateľom na plný pracovný úväzok a na dobu neurčitú. Navrhovateľ síce v rámci dokazovania uviedol, že môže pracovný pomer ukončiť dohodou, jeho vyjadrenie však považuje odporca za účelové, hodnoverne nepreukazujúce názor súčasného zamestnávateľa.

Navrhovateľ odvolaním napadol 2. a 3. výrok čiastočného rozsudku, pretože ich považuje za nesprávne a nesúhlasí ani s odôvodnením týchto výrokov. Namietol právnu argumentáciu súdu prvého stupňa, podľa ktorého je v prvom výroku čiastočného rozsudku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru automaticky zahrnuté aj určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá a určenie, že odporca je povinný umožniť navrhovateľovi pokračovať v práci nasledujúci deň po právoplatnosti rozsudku a že je nadbytočné, aby zákonné dôsledky skončenia pracovného pomeru, ako aj zákonné povinnosti odporcu ako zamestnávateľa, súd špecifikoval naviac samostatnými výrokmi rozsudku. Uviedol, že podľa jeho názoru nie je takéto určenie samostatnými výrokmi rozsudku vôbec nadbytočné. V tejto súvislosti poukázal na ust. , v zmysle ktorého súd vo veci samej rozhoduje rozsudkom. Rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti, alebo len o jej základe. Vyslovil názor, že nároky, ktoré boli zamietnuté v bode 2. a 3. rozsudku sú nároky so samostatným skutkovým základom. Rozsudok súdu má konštitutívnym spôsobom upraviť právne pomery a vzťahy medzi účastníkmi konania a jeho

výrok má byť formulovaný tak, aby bolo súdne rozhodnutie vykonateľné a judikované nároky účastníka, ktorý mal úspech vo veci samej, mohli byť uspokojené, resp. odporca bol rozhodnutím súdu výslovne zaviazaný na určité konanie alebo zdržanie sa určitého konania. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho čiastočného rozsudku nekonštatoval, že by zamietnuté nároky uplatnené návrhom boli nedôvodné, vecne alebo právne nesprávne, zamietol ich len pre ich údajnú nadbytočnosť. Bez určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru a určenia povinnosti odporcu ďalej zamestnávateľ navrhovateľa sa však právne postavenie navrhovateľa po právoplatnosti čiastočného rozsudku stane neistým. Okrem toho požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával nie je splnená, ak zamestnanec podá na súde žalobu len o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov.

Zdôraznil, že ak po právoplatnosti čiastočného rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale nebolo určené ďalšie trvanie pracovného pomeru a nebola určená povinnosť odporcu umožniť navrhovateľovi pokračovať v práci, navrhovateľ vyzve odporcu, aby mu umožnil pokračovať v práci a ten takejto výzve nevyhovie, nastane pre navrhovateľa „patová situácia“. S ohľadom na prekážku právoplatne rozhodnutej veci „res judicata“ sa nebude môcť domôcť voči odporcovi, aby mu umožnil pokračovať v práci. Určenia povinnosti odporcu umožniť mu pokračovať v práci by sa musel domáhať samostatným návrhom s určovacím petitom, čo by mu prinieslo len ďalšie zbytočné náklady a značne by sa oddialilo uspokojenie jedného z jeho nárokov súvisiacich s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru zamestnávateľom.

Na základe uvedených skutočností navrhol, aby Krajský súd v Bratislave zmenil čiastočný rozsudok okresného súdu tak, že určí, že pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá a určí, že odporca je povinný umožniť navrhovateľovi pokračovať v práci nasledujúci deň po právoplatnosti rozsudku. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ), preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní účastníkov konania ( ods. l ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania ( ), keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia ods. l , pričom nezistil dôvody pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 7.2.2012 (, ).

Podľa , okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa zamestnanec je povinný najmä a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu.

Odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, správne vec posúdil i po právnej stránke a svoje rozhodnutie

náležite odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v zásadných otázkach stotožňuje aj odvolací súd ( ).

S prihliadnutím na odvolacie námietky účastníkov konania odvolací súd na doplnenie uvádza, že formulácia skutkového vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľa v zrušujúcom prejave odporcu (zamestnávateľa navrhovateľa) ...„navrhovateľ bezdôvodne často odmietal vykonávať prácu nadčas, ktorú mu zamestnávateľ v súlade so nariaďoval“..., zo dňa 1.12.2008 skutočne nespĺňa požiadavku určitosti. Je natoľko neurčitá a všeobecná, že z nej nie je možné posúdiť ani základný predpoklad pre okamžité skončenie pracovného pomeru, t. j. závažnosť porušenie pracovnej disciplíny ( ). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, aké sú skutočné príčiny, ktoré viedli zamestnávateľa k takémuto spôsobu skončenia pracovného pomeru. Bez toho súd nemôže posúdiť, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu takým závažným spôsobom, ktorý odôvodňuje okamžité skončenie jeho pracovného pomeru. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné neskôr dopĺňať a ani ich meniť. V danom prípade závažnosť porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom (odmietnutie navrhovateľa zúčastniť sa stretnutia z dôležitým klientom a následky takéhoto konania) prezentoval odporca až v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a poukazuje na ňu aj v odvolaní. Ak sa skutočne navrhovateľ takéhoto konania dopustil, a to bolo dôvodom pre rozhodnutie jeho zamestnávateľa - odporcu, skončiť s ním okamžite pracovný pomer, mal byť tento dôvod jednoznačne uvedený v oznámení odporcu z 20.11.2008 o okamžitom skončení pracovného pomeru. Na základe týchto skutočností (formálny nedostatok zrušovacieho prejavu) súd prvého stupňa rozhodol správne, keď určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa je neplatné. Z týchto dôvodov je právne irelevantná námietka odporcu, že sa súd nezaoberal tým, či skutočne k naplneniu skutkovej podstaty závažného porušenia pracovnej disciplíny došlo. Skúmanie tejto otázky by vzhľadom na rozhodnutie súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre formálny nedostatok vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo nadbytočné, a to aj s prihliadnutím na to, že odporca sa nedomáhal určenia, že pracovný pomer navrhovateľa sa končí z dôvodu, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby ho ďalej zamestnával.

Navrhovateľ v odvolaní namietal iba 2. a 3. výrok rozsudku (týchto výrokov sa dotýkalo aj odvolanie odporcu), ktorými bol zamietnutý jeho návrh na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá ako aj návrh na uloženie povinnosti odporcovi umožniť navrhovateľovi pokračovať v práci nasledujúci deň po právoplatnosti rozsudku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa a zdôrazňuje, že trvanie pracovného pomeru je logickým dôsledkom neplatnosti skončenia pracovného pomeru len vtedy, ak zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončil pracovný pomer, neplatnosť ktorého bola predpísaným spôsobom vyslovená a za podmienky, že zamestnanec zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával ( ; táto podmienka bola zo strany navrhovateľa ako zamestnanca splnená). V takomto prípade priamo zákon určuje, že pracovný pomer naďalej trvá. Jedinou výnimkou je situácia, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V danom prípade táto situácia nenastala, nakoľko odporca sa pred súdom prvého stupňa nedomáhal takého rozhodnutia súdu.

Pri žalobách o určenie neplatnosti výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o osobitný druh určovacích žalôb, pri ktorých sa nepreukazuje naliehavý právny záujem žalobcu. To však už neplatí pri žalobe o určenie, že pracovný pomer trvá. Pri takomto druhu žaloby by žalobca naliehavý právny záujem nevedel preukázať, pretože by sa domáhal určenia, ktoré priamo vyplýva zo zákona.

Odvolací súd sa plne stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že uloženie povinnosti odporcovi, aby umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci po právoplatnosti rozsudku je nadbytočné, nakoľko jednoznačne určuje povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako vecne správny potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí vo veci ( a ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.