Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Scud-3-2011.pdf
PDF · 122.06 KB
Case nature
Area
Subarea
11Scud/3/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a sudkýň JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobkyne R. A. M., nar. XX. T. XXXX, trvale bytom F., M. F., M. R., prechodne bytom B., A. č. XX, právna zastúpená JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Szakkayho č. 1, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície, Jarková ul. č. 31, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č.p.: PPZ-HCP-PO2-118-005/2011 zo dňa 3.mája 2011 na základe žaloby takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP-PO2-118-005/2011 zo dňa 3.mája 2011 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
V preskúmavanej veci včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil vec na ďalšie konanie. Žalobu odôvodnila tým, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice rozhodnutím zo dňa 10.1.2011 č. UHCP-PO-CP-KE-ZVC-012-029/2011 rozhodlo tak, že žalobkyňu administratívne vyhostilo podľa § 56 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov a bol jej určený zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov s určenou lehotou na vycestovanie do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Uviedla, že správny orgán prvého stupňa k administratívnemu vyhosteniu dospel na základe toho, že žalobkyňa naplnila skutkovú podstatu pre administratívne vyhostenie a to podľa § 57 ods. 1 písm. a/, bod 5 Zákona o pobyte cudzincov tým, že vykonávala inú činnosť, než na akú bolo udelené povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky. Konštatovala, že prvostupňové rozhodnutie napadla odvolaním a v odvolaní namietala, že v čase vykonávania kontroly dňa 18.12.2010 nevykonávala inú činnosť, ako podnikanie a to ako podnikateľka a spoločníčka právnickej osoby spoločnosti D&CH, s.r.o., Košice. Žalovaný na základe odvolania neakceptoval odvolacie námietky a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil tak, ako uvádza výrok tohto rozhodnutia.
Žalobkyňa vytýka žalovanému, že právoplatným správnym rozhodnutím porušil príslušné zákonné ustanovenia o pobyte cudzincov, resp. Správneho poriadku. Podľa § 57 ods.1 policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu, ak podľa odseku 1 písm. a/ bodu 5 vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum. Z tejto dikcie zákona jasne vyplýva záver, že cudzinec môže byť administratívne vyhostený, ak vykonáva inú činnosť, na ktorú mu bolo udelené povolenie. Žalobkyňa v čase vykonania kontroly, teda 18.12.2010, resp. v čase vydania prvostupňového rozhodnutia 10.1.2011, nevykonávala inú činnosť ako podnikanie v spoločnosti D&CH, s.r.o., Košice. Právnická osoba, ktorej žalobkyňa je spoločníčkou a konateľkou, si riadne plní
odvodové povinnosti a riadne odvádza dane podľa platných zákonov Slovenskej republiky. Ak žalobkyňa v minulosti bola vedená v pracovnom pomere na základe rady ekonóma vo vlastnej firme, je pre tento prípad právne irelevantné, lebo je rozhodujúci stav, ako uvádza v žalobe v čase vykonania kontroly, resp. v čase vydania rozhodnutia. Vykonávanie práce v pracovnom pomere vo vlastnej firme nie je v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami a nie je v rozpore ani s § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 Zákona o pobyte cudzincov, pretože toto zákonné ustanovenie ako dôvod administratívneho vyhostenia by bol iba v tom prípade, ak by nevykonávala žalobkyňa podnikanie ako činnosť, na ktorú jej bolo udelené povolenie na prechodný pobyt.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že správny orgán pri spracovaní a evidovaní dokladov, ktoré žalobkyňa doložila k svojej žiadosti o obnovenie povolenia o prechodný pobyt na účel podnikania, zistil, že je zamestnancom spoločnosti, má uzatvorenú pracovnú zmluvu podľa § 42 Zákonníka práce zo dňa 29.12.2006, ktorá je riadne podpísaná ako aj dodatok k pracovnej zmluve s uvedením zmeny výšky platu s účinnosťou od 1.10.2007. Táto pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú, nebola vypovedaná a zamestnanec vykonáva druh práce ako predavačka s dĺžkou pracovného času 40 hodín týždenne. V potvrdení, ktoré vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, je žalobkyňa vedená ako zamestnanec zamestnávateľa D&CH, s.r.o., Košice, pričom žalobkyňa túto skutočnosť nepoprela ale potvrdila doložením výplatných listín a o týchto skutočnostiach je spracovaný úradný záznam zo dňa 19.5.2010. Je nesporné, že žalobkyňou bola uzatvorená pracovná zmluva, ktorá zakladá pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom a tento pracovnoprávny vzťah bol zrušený až po zistení prvostupňového správneho orgánu, čo je jednoznačne preukázané na základe dôkazných prostriedkov, ktoré sú uvedené v spisovom materiály. Zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 Zákona o pobyte cudzincov jasne špecifikuje vykonávanie inej činnosti, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum, čo v prípade žalobkyne ide o vykonávanie inej činnosti, než na akú jej bolo udelené povolenie na prechodný pobyt a to uzavretie pracovnej zmluvy, ktorá zakladá pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancov a zamestnávateľom. Žalovaný zdôraznil, že podľa jeho názoru bola správne aplikovaná príslušná zákonná norma, lebo žalobkyňa vykonávala na území SR inú činnosť, na ktorú nemá povolenie, lebo bolo preukázané v správnom konaní, že vykonávala pre firmu D&CH, s.r.o., Košice závislú prácu v zamestnaneckom pomere podľa Zákonníka práce, z čoho je zrejmé, že na uvedenú činnosť je potrebné iné povolenie na prechodný pobyt a to na zamestnanie, ktoré žalobkyňa nemá. Poukázal na to, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje všetky požadované náležitosti podľa §47 Zákona o správnom konaní a žalovaným neboli porušené ustanovenia o pobyte cudzincov. Podľa § 3 ods. 1 a 4 Správneho poriadku správne orgány postupovali v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci a správne orgány zistili presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarali potrebné podklady pre rozhodnutie. Pre žalovaného z predložených materiálov vyplynuli dôkazy a zistenia správneho orgánu, ktoré uvádzané skutočnosti potvrdzovali, a preto žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný akcentoval, že žalobkyňa svojim konaním naplnila dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 Zákona o pobyte cudzincov tým, že vykonávala inú činnosť, než na akú jej bolo udelené povolenie na prechodný pobyt na území SR.
Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Z ustanovení § 249 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 250j O.s.p. vyplýva, že súd sa riadi dispozičnou zásadou.
Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový správny orgán Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra SR rozhodnutím zo dňa 10.1.2011 Č.s.: UHCP-PO-CP-KE- ZVC-012-029/2011 ako príslušný orgán podľa § 80 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov na území SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účastníka konania R. A. M.... s povolením na prechodný pobyt platným od 21.5.2009 do 21.5.2010 rozhodol tak, že administratívne vyhosťuje na územie Vietnamu v zmysle § 56 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov a zároveň určuje v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 Zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu piatich rokov od nadobudnutia právoplatnosti a podľa § 57 ods. 3 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov určil v predmetnom rozhodnutí lehotu na vycestovanie do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyni bolo udelené prvýkrát povolenie na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania pod č. č.p.: POZ-1129-31/HCP-PO-CP-KE-KP-2006 zo dňa 2.6.2006 s platnosťou do 30.4.2008 podľa § 19 Zákona o pobyte cudzincov na základe predloženého živnostenského oprávnenia pre zahraničnú fyzickú osobu. Následne došlo k obnoveniu povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania do 29.4.2009 a dňa 21.5.2009 bolo povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania opätovne obnovené do 21.5.2010. Na základe podanej žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania, ktorý bol deklarovaný výpisom z obchodného registra na firmu D&CH, s.r.o., Košice zo dňa 26.4.2010, v ktorej je účastníčka konania jednou z troch konateľov spoločnosti, boli predloženého ďalšie listiny, okrem iného aj potvrdenie o účasti a o plnení odvodových povinností na poistení podľa zákona č. 461/2003 Z.z. vydané sociálnou poisťovňou dňa 13.4.2010, v ktorom je žalobkyňa zúčastnená ako zamestnankyňa. Na základe tejto skutočnosti so žalobkyňou bola spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia podľa §22 ods. 1 Zákona o správnom konaní. Žalobkyňa zistenú skutočnosť nepoprela ale potvrdila doložením výplatných listín za mesiace január až apríl 2010 a predložila na výzvu správneho orgánu pracovnú zmluvu, ktorá bola uzavretá na dobu neurčitú, dňom nástupu do zamestnania je 1.1.2007, z ktorej vyplýva, že vykonáva druh práce predavačka a miestom výkonu práce je Obchodný dom Billa, Americká trieda 13, Košice a Obchodný dom Dargov, Štúrova 1, Košice a bude jej vyplácaná dohodnutá mzda a to mesačný taríf 7.600,-- Sk v hotovosti spolu s výplatnou páskou. V tejto pracovnej zmluve je aj dohodnutá dĺžka pracovného času zamestnanca a to 40 hodín týždenne. Výsluchom žalobkyne mal správny orgán prvého stupňa preukázané, že spoločnosť založila so strýkom v roku 2006 s vkladom 50.000,-- Sk a vo vzťahu k pracovnej zmluve uvádzala, že nevie akú zmluvu podpísala, ale ekonóm jej povedal, že je to potrebné kvôli odvodom. Dostáva plat v sume okolo 300,-- EUR pravidelne mesačne, podiel na zisku spoločnosti zatiaľ nedostáva, lebo sa stále investuje. Prínos svojej podnikateľskej činnosti vidí v obchode s tovarom, platení daní a odvodov. Finančné zabezpečenie pobytu vie dokladovať peniazmi na účte, ale nevie uviesť koľko, lebo o tieto veci sa stará strýko a poberá aj mesačnú mzdu.
Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice uviedlo, že na základe týchto skutočností podľa jeho názoru účastník konania naplnil dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 Zákona o pobyte cudzincov tým, že vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt. Vydal rozhodnutie dňa 19.5.2010, ktoré v odvolacom konaní žalovaný zrušil podľa § 59 ods.3 Zákona o správnom konaní a vrátil vec správnemu orgánu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Na základe výsluchu žalobkyne podľa § 41 ods. 1 Zákona o správnom konaní dňa 8.9.2010 a do zápisnice napísanej podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku k prechodnému pobytu na území SR na účel podnikania žalobkyňa uviedla, že v súčasnosti v spoločnosti D&CH, s.r.o., Košice figuruje už len ako spoločníčka a konateľka spolu so svojim strýkom p. Y. R. F.. Pracovnú zmluvu zrušila a pracovný pomer rozviazala hneď potom, ako zistila, že to tak nemá byť. Túto zmenu nahlásila aj na sociálnu poisťovňu prostredníctvom ekonóma, o čom predložila dodatočne žiadosť o zrušenie pracovnej zmluvy a kópiu registračného listu FO k zrušeniu prihlásenia v sociálnej poisťovni zo dňa 27.5.2010. Ďalej uviedla, že náplňou jej práce je dozerať na chod firmy, spoločne so strýkom sa stará aj o nákup tovaru na účel ďalšieho predaja. Vykonáva dozor v predajni alebo obsluhuje pokladňu. Ekonomické otázky vybavuje strýko v spolupráci s ekonómom a firma zamestnáva štyroch zamestnancov, troch na trvalý pracovný pomer a jedného na dohodu o vykonaní práce. Ďalej uviedla, že nie je prenasledovaná pre svoje vierovyznanie, rasu ani národnosť, avšak v prípade administratívneho vyhostenia má obavu vrátiť sa do domovského štátu, pretože jej tam hrozí policajné vyšetrovanie jej pobytu na Slovensku a následného vyhostenia a uvádzala aj možnosť trestného stíhania pre tento dôvod. Vzhľadom na uvedené bolo
vyžiadané písomné stanovisko o vnútropolitickej situácii, jej vývoja a dodržiavania ľudských práv vo Vietname prostredníctvom odboru cudzineckej polície Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR Bratislava. Na základe tohto dožiadania bolo zistené, že Vietnam všeobecne zaznamenáva v oblasti ľudských práv stáli pokrok. Otázky dodržiavania ľudských práv tvoria aj súčasť PCA (Partnerschip Cooperation Agreement), ktorá bola podpísaná v októbri 2010 na summite ASEM v Bruseli, avšak zatiaľ nenadobudla právoplatnosť. Podľa vyjadrenia účastníčky konania, ktoré uviedla v zápisnici, nie je v domovskom štáte prenasledovaná ani politicky ani nábožensky, prípadne inak a na území SR nemá žiadne finančné alebo iné záväzky, preto správny orgán prvého stupňa konštatoval, že neboli zistené prekážky administratívneho vyhostenia do Vietnamu podľa § 58 Zákona o pobyte cudzincov.
Ďalej mal správny orgán za preukázané, že neboli zistené skutočnosti, ktoré by podľa § 56 Zákona o pobyte cudzincov bolo neprimerané aplikovať s ohľadom na jej súkromný a rodinný život, pričom účastníčka do zápisnice uviedla, že je slobodná a bezdetná. Dňa 26.11.2010 však na veľvyslanectve Vietnamskej socialistickej republiky v Rakúsku uzavrela sobáš s F. J. O., nar. XX.XX.XXXX, štátnym občanom Vietnamu s povoleným trvalým pobytom na území SR, čo bolo oznámené správnemu orgánu doložením sobášneho listu 6.12.2010. Prvostupňový správny orgán poukázal na to, že sa zaoberal aj novovzniknutým rodinným stavom a dopadom rozhodnutia o administratívnom vyhostení na súkromný a rodinný život žalobkyne, a že sa mu javí ako účelovo uzavreté manželstvo počas už prebiehajúceho konania o jej administratívnom vyhostení do Vietnamu. Účastníčka konania uzavrela manželstvo v situácii, kedy bolo jej postavenie z hľadiska pobytu na území SR neisté, bola si vedomá toho, že v prípade administratívneho vyhostenia jej hrozí nútené opustenie územia SR. Napriek uvedeným rizikám pristúpila k uzavretiu manželstva, pričom musela vnímať nebezpečenstvo, akému vystavuje svoj vzťah s manželom. Nútené opustenie územia SR za týchto okolností nebude podľa jeho názoru predstavovať nedovolený zásah do jej práva na súkromný a rodinný život a tieto závery sú v súlade so závermi Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.
Prvostupňový správny orgán poukázal na určenú lehotu na vycestovanie s tým, že žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k postupu policajného útvaru pri realizácii administratívneho vyhostenia, k podkladom pre vydanie rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Zákona o správnom konaní. Okrem iného uviedol, že podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a podľa ods. 2 tohto článku štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Je toho názoru, že pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu SR, ako aj platné ústavné zákony, zákony a ostatné právne predpisy a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky administratívneho vyhostenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníčky konania podľa čl. 8 dohovoru.
Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, v ktorom namietala rovnaké skutočnosti ako v žalobe.
Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 3.5.2011 č. PPZ-HCP-PO2-118-005/2011 ako odvolací orgán podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní preskúmal odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu a rozhodol tak, že podľa § 59 ods. 1, 2 Správneho poriadku mení výrokovú časť rozhodnutia vydaného Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Košice pod č. sp.: UHCP-PO-CP-KE- ZVC-012-029/2010 zo dňa 1é:1.2011 takto: pôvodný text nahradil textom na „administratívne vyhosťuje na územie Vietnamu v zmysle § 56 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov a zároveň určuje v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 Zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu piatich rokov od nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia. Podľa § 57 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov Policajný zbor určuje v predmetnom rozhodnutí lehotu na vycestovanie do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.“ V ostatnej časti rozhodnutia ho potvrdil a odvolanie proti tomuto rozhodnutiu zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na prvostupňové rozhodnutie, obsah odvolania, odôvodnenie rozhodnutia a aj žalovaný dospel k záveru, že príslušný právny predpis bol správne aplikovaný, pretože účastníčka konania vykonávala na území SR inú činnosť, na ktorú nemá povolenie, lebo bolo preukázané v správnom konaní, že vykonávala pre firmu D&CH, s.r.o., Košice závislú prácu v zamestnaneckom pomere podľa Zákonníka práce, z čoho je zrejmé, že na uvedenú činnosť je potrebné iné povolenie na prechodný pobyt a to na zamestnanie, ktoré účastníčka konania nemá.
S odvolacími námietkami, že žiaden právny predpis nezakazuje uzavrieť pracovný pomer podnikateľovi so spoločnosťou, kde je spoločníkom, resp. konateľom a aplikácia § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 Zákona o pobyte cudzincov by prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by účastníčka konania nepodnikala a pracovný pomer by bol uzavretý s tretím subjektom a pracovný pomer v spoločnosti uzavrela na základe doporučení a nie s úmyslom porušiť zákon, sa žalovaný vyporiadal tak, že vo všeobecnosti platí, že konateľ vykonáva svoju funkciu buď na základe mandátnej zmluvy podľa § 566 Obchodného zákonníka alebo na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka. Výkon funkcie konateľa sa však nemôže riadiť pracovnou zmluvou podľa Zákonníka práce, pretože vzťah konateľa a spoločnosti je vždy vzťahom obchodnoprávnym. Konateľ spoločnosti môže byť zároveň v pracovnom pomere so spoločnosťou. Popri funkcii konateľa môže napr. zastávať pozíciu generálneho riaditeľa či inú pracovnú pozíciu v rámci spoločnosti, v takom prípade má konateľ so spoločnosťou uzatvorenú nielen mandátnu zmluvu alebo zmluvu o výkone funkcie konateľa, ale aj pracovnú zmluvu v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce. Zákon o pobyte cudzincov však pre udelenie povolenia na pobyt na účel podnikania v § 19 vylučuje poslednú uvedenú formu, teda pracovnoprávny vzťah s vlastnou obchodnou spoločnosťou alebo družstvom a v tejto veci nie je možné akceptovať pracovnú zmluvu, kde je uvedená pozícia predavačky, pretože uvedená pozícia predavačky nemá postavenie konateľa spoločnosti. Preto dospel k záveru, že žalobkyňa vykonáva inú činnosť, než na aký jej bolo udelené povolenie na prechodný pobyt.
Medzi účastníkmi konanie je nesporné, že žalobkyni bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, ktorý jej bol následne obnovovaný a to za účelom podnikania.
Zákon č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 18 upravuje, že povolenie na prechodný pobyt môže policajný útvar udeliť cudzincovi na účel
a/ podnikania,
b/ zamestnania... .
Podľa § 17 ods. 5 - povolenie na prechodný pobyt je viazané na jeden účel.
Podľa § 19 Zákona o pobyte cudzincov - povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe oprávnenia na podnikanie vydaného podľa osobitného predpisu alebo cudzincovi, ktorý koná v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti alebo k družstvu.
Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 56 ods. 1 až 3 upravuje, že administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. Policajný útvar poskytne na žiadosť cudzinca písomný preklad dôvodu administratívneho vyhostenia, doby zákazu vstupu a poučenia o možnosti odvolania v jazyku, ktorému rozumie. Ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení, požiada o medzinárodnú ochranu, policajný útvar konanie o administratívnom vyhostení preruší do skončenia konania o medzinárodnej ochrane. Ak sa cudzincovi poskytne medzinárodná ochrana, policajný útvar konanie o administratívnom vyhostení zastaví.
Podľa § 57 ods. 1 - policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 - policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum... .
Žalobkyňa v žalobe namieta, že vykonáva stále tú činnosť, na akú jej bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, a že k zrušeniu pracovnej zmluvy došlo. Zmluvu uzavrela z nevedomosti na základe informácii, ktoré jej boli poskytnuté ekonómom spoločnosti D&CH, s.r.o., Košice.
Z vyššie uvedených skutočností, ktoré vyplývajú aj zo spisu, je nepochybné, že žalobkyňa v spoločnosti D&CH, s.r.o., so sídlom Titogradská 11, Košice je spoločníčkou a konateľkou a to od 31.8.2006, pričom z výpisu z obchodného registra vyplýva, že za spoločnosť konajú a podpisujú konatelia každý samostatne a to tak, že k obchodnému menu spoločnosti pripoja svoj vlastnoručný podpis.
Ak teda správne orgány dospeli k záveru, že vykonáva inú činnosť, než na akú jej bolo udelené povolenie, toto tvrdenie nekorešponduje so zisteným skutkovým stavom, pretože žalobkyňa je naďalej spoločníčkou a konateľkou spoločnosti D&CH, s.r.o.. Naviac podľa názoru súdu v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, teda k dňu 10.1.2011 žalobkyňa nevykonávala prácu ako zamestnankyňa na základe pracovnej zmluvy. Z citovaného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 vyplýva, že administratívne vyhostiť cudzinca a určiť mu zákaz vstupu je možné, ak v čase vydania rozhodnutia vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, pretože zákonodarca uvádza prítomný čas a nie minulý, a ak by úmyslom zákonodarcu bolo prihliadať aj na činnosť vykonávanú v minulosti, potom by podľa názoru súdu ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 malo znieť, že vykonáva alebo vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt.
Z uvedeným znením ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 Zákona o pobyte cudzincov sa správne orgány dostatočným a náležitým spôsobom nevyporiadali.
K pochybeniu zo strany správnych orgánov podľa názoru súdu došlo aj vo vzťahu k uzavretiu manželstva žalobkyňou dňa XX.XX.XXXX na Veľvyslanectve Vietnamskej socialistickej republiky v Rakúsku s F. J. O.. Správny orgán uzavretie manželstva vyhodnotil tak, že toto sa javí ako účelové, pretože bolo uzavreté v priebehu už prebiehajúceho konania o jej administratívnom vyhostení do Vietnamu. Pre takýto záver však správne orgány v správnom konaní nevykonali žiadne dokazovanie a tento záver správneho orgánu, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, je predčasný. Nemožno v takejto dôkaznej situácii posúdiť účelovosť uzavretia manželstva, pretože Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 8 ods. 1 upravuje, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a podľa ods. 2 tohto Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Ak správne orgány tvrdia, že pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení rešpektovali čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu SR ako aj platné ústavné zákony a ostané právne predpisy, súd sa s týmto názorom nestotožňuje.
Zákon č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 78 ods. 1 upravuje, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.
Týmto právnym predpisom je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a to aj vo vzťahu k náležitostiam odôvodnenia rozhodnutia v ustanovení § 47 ods. 3 Zákona o správnom konaní, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bol vedený pri vyhodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 46 Zákona o správnom konaní - rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Ak teda zákon upravuje, že cudzinca možno administratívne vyhostiť, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo vydané povolenie a v čase vydania rozhodnutia žalobkyňa už takúto činnosť už nevykonávala, s aplikáciou ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 sa správne orgány náležite a presvedčivo nevyporiadali. Vo vzťahu k účelovému uzavretiu manželstva žalobkyňou v priebehu správneho konania o jej administratívnom vyhostení správne orgány nevykonali žiadne dokazovanie, či uzavreté manželstvo plní alebo neplní svoju funkciu tak, ako je definovaná zákonom č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa čl. 1 - manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí. Podľa čl. 2 - rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni.
Pri akceptácii právneho názoru súdu v predmetnej veci súd vychádzal aj z filozofie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.: III.ÚS 331/09 zo dňa 16.decembra 2009, ktorý uviedol, že právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním. Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem Európskej únie alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov Európskej únie, rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného Dohovorom, pretože tento záväzok od 1.decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 2 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 1.decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.
Aj keď v preskúmavanej veci ide o manželstvo dvoch cudzincov, súd je toho názoru, že ich manželstvo spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 Dohovoru a musia byť naplnené kritéria, ktoré vyplývajú z čl. 8 ods. 2 Dohovoru, náležite právne posúdené, či administratívne vyhostenie žalobkyne nie je zásahom do jej práva na rešpektovanie rodinného života.
Z citovaných odôvodnení rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a žalovaného tieto otázky na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu neboli náležite a presvedčivo odôvodnené, preto súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Rozhodnutie žalovaného preskúmal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p..
Žalovaný v ďalšom konaní je povinný opätovne vo veci rozhodnúť, vyporiadať sa s otázkou, či v čase vydania rozhodnutia žalobkyňa vykonávala inú činnosť, než na akú jej bolo vydané povolenie, teda podnikanie, a v konaní dôsledne aplikovať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl.
8 ods. 1, 2 a to vo vzťahu k naplneniu predpokladov existencie rodiny, t.j. reálneho rodinného života žalobkyne. Len na základe takto doplneného dokazovania bude môcť žalovaný vo veci správne a zákonné rozhodnúť.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobkyňa, ktorá mala v konaní úspech, si trovy konania neuplatnila.
Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.