Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1S-100-2011.pdf
PDF · 111.93 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/100/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcu Mgr. W. J., bytom X. XX, XXX XX B., právne zastúpeného Mgr. Jurajom Berčom, advokátom, Zimná 59, Spišská Nová Ves, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 12.05.2011 č. I/225/9812-53362/2011/997020-r na základe žaloby takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Daňový úrad Prešov II rozhodnutím zo dňa 25.01.2011 č. 924/230/3658/11/Maj uložil podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov žalobcovi pokutu vo výške 33,19 Eur za podanie daňového priznania k dani z príjmov FO za zdaňovacie obdobie 2007 po lehote ustanovenej podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktoré je daňový subjekt povinný podať do 3 mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. Daňové priznanie k dani z príjmov FO za zdaňovacie obdobie 2007 bolo podané dňa 03.04.2008. Pokutu uložil zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Daňové riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím zo dňa 12.05.2011 č. I/225/9812-5362/2011/997020- r rozhodlo o odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov II tak, že toto rozhodnutie potvrdilo.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/225/9812-53362/2011/997020-r zo dňa 12.05.2011 a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že od roku 2006 dlhodobo pracuje a za tým účelom sa prevažne zdržuje v Českej republike, kde má aj zdaniteľné príjmy. Správca dane o tejto skutočnosti vedel jednak už v čase kedy mal porušiť ZDP oneskoreným podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie roku 2007, ako aj v čase uloženia pokuty, t.j. 25.01.2011, lebo informatívne daňové priznania podal aj za rok 2006 a za rok 2008. Všetky tieto daňové priznania správcovi dane podával informatívne a dobrovoľne a najmä z opatrnosti, vedomý si nesprávnej praxe správcu dane napriek tomu, že nemal zákonnú povinnosť tak činiť. Poukázal na to, že už v roku 2006 spĺňal zákonné podmienky definície daňovníka (poplatníka) ustanovené v § 2 písm. d) bod 1 ZDP a súčasne v § 2 ods. 2 českého zákona č. 586/1992 Sb. o daních z příjmu. Uvedený
stret zákonných úprav dvoch štátov riešia ustanovenia Medzinárodnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmov a z majetku uzavretej medzi Slovenskou republikou a Českou republikou a publikovanej v Zbierke zákonov pod č. 238/2003 Z.z. (ďalej len ,,MZ“). MZ má v súlade s Ústavou SR prednosť pred zákonom, a teda aj pred Zákonom o dani z príjmov a Zákonom o správe daní a poplatkov. Podľa čl. 4 bod 2 písm. a) MZ, ak je fyzická osoba rezidentom dvoch zmluvných štátov, táto osoba sa bude považovať za rezidenta len toho štátu, v ktorom má k dispozícii stály byt. Vzhľadom na uvedené je rezidentom ČR so všetkými právami a povinnosťami. Nesúhlasí s právnym názorom žalovaného a jeho výkladom § 35 ods. 4 Zákona o správe daní, podľa ktorého aj dobrovoľné daňové priznanie podľa § 32 ods. 5 Zákona o dani z príjmov musí byť podané v zákonnej lehote a pre porušenie tejto povinnosti ho musel sankcionovať. Poukázal na právnickú literatúru a ustálenú judikatúru (napr. rozsudok Nejvyššího správního soudu č.j. 7Afs 76/2008-65 zo dňa 15.01.2009) v súvislosti so zásadami správneho trestania. Poukázal na to, že v prípade dobrovoľného daňového priznania si príslušný subjekt môže zvoliť, či ho podá alebo nie. Ak mu nevznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie, nemohla mu byť oprávnene uložená sankcia, lebo nepodanie dobrovoľného daňového priznania v zákonnej lehote nie je správnym deliktom. Za porušenie neexistujúcej zákonnej povinnosti mu nemohla byť oprávnene uložená sankcia. Z toho dôvodu považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné a právny názor žalovaného za nesprávny. Argumentoval tým, že subjekt, ktorý daňové priznanie podáva dobrovoľne, informatívne, z opatrnosti alebo ktorý ho podá v dôsledku svojho mylného výkladu zákona, prípadne ktorý daňové priznanie vôbec nepodá, pre nedodržanie lehoty nie je možné sankcionovať podľa § 35 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov, lebo tento sa správneho deliktu nedopustil. Vytýkal žalovanému, že jeho výklad ustanovenia § 32 ods. 5 Zákona o dani z príjmov v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 Zákona o dani z príjmov a § 35 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov je nesprávny, svojvoľný a nadmieru extenzívny. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu ČR, podľa ktorej nadmieru extenzívny výklad daňovej legislatívy sa nepripúšťa. Uviedol, že nie je pravdou, že by správca dane v dobe uloženia pokuty za rok 2007 nemal žiadne informácie o jeho rezidencii v ČR. Ďalej namietal nesprávnosť právneho názoru žalovaného vysloveného v napadnutom rozhodnutí, že pokutu musí správca dane uložiť bez ohľadu na to, či bol podľa MZ daňovým rezidentom SR alebo nie. Zdôraznil, že vzhľadom na ustanovenia MZ správca dane je podľa § 29 ods. 3 Zákona o správe daní a poplatkov povinný pred uložením pokuty nepochybne zistiť a mať za preukázané, že subjekt, ktorý podal daňové priznanie, je daňovým rezidentom SR a že má zákonnú povinnosť daňové priznanie v SR podať. Postup daňových orgánov je v rozpore so zásadami správneho trestania. Správca dane musel z údajov uvedených v riadku č. 36 a riadkoch č. 49 až 53 jeho daňového priznania zistiť, že daň zaplatil v zahraničí a že takto zaplatenú daň v plnom rozsahu započítal na daň vypočítanú podľa Zákona o dani z príjmov. Jeho daňová povinnosť v SR sa tak rovnala nule. Preto musel správca dane v dobe ukladania pokuty mať minimálne pochybnosť o jeho daňovej rezidencii v SR. Ďalej poukázal na to, že správca dane v daňovom konaní musel pri uložení sankcie vychádzať z nepochybne zisteného skutkového stavu, ktorý bez akýchkoľvek pochybností odôvodňuje uloženie pokuty, čo sa nestalo. Z dikcie ustanovenia § 35 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov v spojení s § 32 a § 49 Zákona o dani z príjmov vyplýva, že skutková podstata tohto správneho deliktu je v prípade daňového priznania k dani z príjmov naplnená vtedy, ak sú kumulatívne splnené nasledujúce podmienky:
a) objektívna existencia zákonnej povinnosti na strane daňovníka podať daňové priznanie v SR (§ 32 ods. 1 a § 2 Zákona o dani z príjmov)
b) daňové priznanie v SR je takýmto daňovníkom podané po lehote ustanovenej zákonom (§ 49 ods. 2 Zákona o dani z príjmov).
Len pri splnení týchto dvoch podmienok je správca dane povinný uložiť daňovníkovi pokutu v súlade s § 35 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane zjavne uložil pokutu len na základe toho, že podal daňové priznanie oneskorene a neskúmal, či na jeho strane existovala zákonná povinnosť daňové priznanie podať. Vychádzal zrejme z toho, že má trvalý pobyt na území SR, a preto je podľa neho automaticky daňovým rezidentom SR podľa § 2 ods. 2 Zákona o dani z príjmov. Je síce pravdou, že pokutu, ktorú mu správca dane uložil za oneskorené podanie daňového priznania k dani z príjmov za rok 2008 následne zaplatil, avšak žalovaný z uhradenia pokuty za rok 2008 nemôže automaticky vyvodzovať záver, že sa v roku 2007 považoval za daňového rezidenta SR. Zaplatil aj pokutu za rok 2007 potom, čo mu bolo doručené napadnuté rozhodnutie žalovaného, pretože rozhodnutie správcu dane nadobudlo právoplatnosť a hrozila by mu exekúcia. Zároveň uviedol, že potvrdenie českého správcu dane o jeho daňovom domicile v ČR za rok 2007, ktoré je datované 07.02.2011 pripojil k odvolaniu len
na dokreslenie celej situácie. Skutkový stav zistený žalovaným je v rozpore s obsahom spisu, keďže zo spisu vyplýva, že ako daňový rezident ČR za rok 2007 nemal zákonnú povinnosť podať v SR daňové priznanie. Žalovaný tým, že potvrdil postup správcu dane, ktorý mu ako rezidentovi ČR uložil pokutu za oneskorené podanie daňového priznania, ktoré nebol povinný v SR podať, zasiahol do jeho vlastníckeho práva a porušil čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, ďalej porušil čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd. Porušil tiež čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a takisto porušil čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný vyložil ustanovenie § 35 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov nesprávnym a protiústavným spôsobom a jeho rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že všetky námietky a právne úvahy žalobcu smerujú k tomu, že žalobca namieta skutočnosť, že by mal byť daňovým subjektom podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Rozhodujúcou skutočnosťou ovplyvňujúcou odlišné závery na vec žalobcu a žalovaného je odlišné posudzovanie pozície žalobcu ním samým a daňovými orgánmi. Žalobca sa za daňový subjekt podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. nepovažuje z dôvodov, ktoré uviedol v žalobe. Dôraz kladie predovšetkým na skutočnosť, že sa v konečnom dôsledku považuje za rezidenta ČR, a preto nie je daňový subjekt v SR pre účely uloženia pokuty. Takýto záver však nie je možné akceptovať. Z hmotnoprávneho predpisu (§ 2 písm. d) bod 1 ZDP) priamo vyplýva, že žalobca, ak má trvalý pobyt na území SR (túto skutočnosť nikto nespochybňuje) je podľa tohto zákona daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou, a preto je aj daňovým subjektom pre účely Zákona o správe daní a poplatkov. Poukázal na ustanovenie § 35 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov, podľa ktorého uloží pokutu správca dane vtedy, ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, t.j. podľa § 49 ods. 2 Zákona o dane z príjmov do 3 kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak. Je nepochybné a preukázané, že podaným daňovým priznaním dňa 03.04.2008 za zdaňovacie obdobie 2007 zákonom určenú lehotu žalobca nedodržal. Skutkovou podstatou správneho deliktu podľa § 35 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov je ,,podanie daňového priznania po lehote ustanovenej osobitným zákonom“ (§ 49 ZDP). Zákonnou povinnosťou, ktorú žalobca porušil, bolo podanie daňového priznania po lehote uvedenej v ustanovení § 49 ods. 2 ZDP. Namietaná objektívna existencia zákonnej povinnosti podať daňové priznanie ako podmienka naplnenia skutkovej podstaty tohto deliktu z ustanovenia § 35 ods. 4 Zákona o dani z príjmov, ani z iného ustanovenia nevyplýva. Podmienkou naplnenia skutkovej podstaty tohto správneho deliktu je, že daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom (§ 49 ods. 2 ZDP). V tomto smere bol skutkový stav zistený nepochybne, pretože žalobca podal daňové priznanie 03.04.2008, teda po lehote ustanovenej v osobitnom zákone. Odmietol, že by daňové orgány v danom prípade použili extenzívny výklad ustanovenia § 35 ods. 4 ZDP. Uloženie pokuty nie je výlučne viazané k vzniku povinnosti podať daňové priznanie. Podľa § 32 ods. 5 Zákona o dani z príjmov daňové priznanie môže podať aj ten daňovník, ktorému povinnosť podať daňové priznanie zo zákona nevyplýva. Aj v tomto prípade nedodržanie určenej zákonnej lehoty je postihnuté sankciou uloženia pokuty. Podľa § 49 ods. 2 Zákona o dani z príjmov podanie daňového priznania v zákonom stanovenej lehote (ako primárna právna povinnosť žalobcu) je určená bez výnimky. Zákon v tomto ustanovení neurčuje inak lehotu na podanie daňového priznania povinného a inak na podanie daňového priznania dobrovoľného. V obidvoch prípadoch daňový subjekt musí túto zákonom stanovenú lehotu dodržať. Ak sa tak nestane, dopustí sa správneho deliktu definovaného v ustanovení § 35 ods. 4 Zákona o dani z príjmov, čo sa stalo aj v tomto spornom prípade. Vzhľadom na to, že pri tomto správnom delikte nie je podstatné, či bolo podané daňové priznanie povinné alebo dobrovoľné, ale pre naplnenie skutkovej podstaty tohto deliktu je podstatné zistenie, že bolo podané po lehote stanovenej osobitným zákonom daňovým subjektom, ktorého pozícia nie je sporná. V tomto štádiu daňového konania z vyššie uvedených právnych dôvodov nie je potrebné zaoberať sa ani otázkou, či žalobca je rezidentom ČR alebo nie. Táto otázka je právne bezvýznamná a žalobca v tomto smere argumentuje neúčinne. Nebolo povinnosťou daňových orgánov pre účely uloženia pokuty túto skutočnosť skúmať a ani ju neskúmali. Z pozície uloženia sankcie je zodpovednosť žalobcu v takýchto prípadoch určená jednak ako zodpovednosť za splnenie povinnosti (vystupuje ako hrozba sankciou) a jednak ako zodpovednosť za porušenie povinnosti
(vystupuje ako realizácia sankcie). Jedná sa o zodpovednosť objektívnu, lebo zákonodarca neustanovil žiadne liberačné dôvody, ktoré by umožňovali žalobcovi zabrániť uloženiu sankcie. Ukladanie pokuty je pre správcu dane obligatórny procesný krok. Pri tomto procesnom kroku sa správca dane riadi ustanoveniami § 35 Zákona o správe daní a poplatkov.
Krajský súd podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), vypočul zástupkyňu žalovaného, oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Pojednávania vo veci pred súdom sa nezúčastnil žalobca, ani jeho právny zástupca, ktorých neúčasť právny zástupca ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd pokračoval v konaní v ich neprítomnosti.
Súd pokračoval v konaní podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, pričom prihliadol na obsah spisu.
Občiansky súdny poriadok rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov upravuje v druhej hlave piatej časti podľa § 247 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich prácach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 12.05.2011 č. I/225/9812-53362/2011/997020-r potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov II č. 924/230/3658/11/ Maj zo dňa 25.01.2011, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vo výške 33,19 Eur za podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 po lehote ustanovenej v § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že správca dane pri uložení pokuty postupoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami daňových zákonov, ako aj v súlade s Ústavou SR. Vychádzal pritom zo skutkového stavu veci, ktorý ho jednoznačne oprávňoval na uloženie pokuty. Daňovník podal daňové priznanie k dani z príjmov FO za zdaňovacie obdobie 2007 dobrovoľne bez výzvy správcu dane a bez akéhokoľvek nátlaku zo strany správcu dane. Keďže správcovi dane pri preberaní daňových priznaní žiadny daňový predpis neukladá povinnosť overovať druh a zdroj daňovníkom priznaných príjmov (tento úkon sa vykonáva až pri daňovej kontrole) správca dane bol povinný toto daňové priznanie riadne prijať do svojej evidencie a zapracovať ho do daňového systému. Správca dane pritom zistil, že daňové priznanie nebolo vydané v lehote podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov do 31.02.2008, ale až dňa 03.04.2008, teda po zákonom stanovenej lehote. Z toho dôvodu bol správca dane povinný podľa ustanovenia § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov uložiť pokutu minimálne vo výške 33,19 Eur, pretože vyššie uvedené ustanovenia zákona správcovi dane striktne prikazuje uloženie pokuty a neumožňuje mu, aby pri ukladaní pokuty rozhodoval podľa vlastného uváženia alebo prihliadal na prípadné poľahčujúce okolnosti. Správca dane pri vyrubení pokuty prihliadal na závažnosť a následky protiprávneho stavu a pretože v danom prípade išlo o nedostatok zo strany daňového subjektu bez vážnejšieho dopadu na štátny rozpočet, pokutu uložil na dolnej hranici možnej výšky v rámci rozpätia stanoveného v ustanovení § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Žalovaný neakceptoval tvrdenie daňovníka, že z jeho strany išlo iba o podanie informatívneho daňového priznania, pretože daňové orgány takýto druh daňového priznania nepoznajú. Daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby sa podáva, ak daňovníkovi na
podanie vznikla zákonná povinnosť podľa § 32 ods. 1 až 3 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo sa môže podať aj dobrovoľne podľa § 35 ods. 5 cit. Zákona. Vo všetkých prípadoch je podanie daňového priznania viazané na dodržanie zákonnej lehoty na podanie podľa § 49 ods. 2 vyššie cit. zákona, z čoho vyplýva, že aj dobrovoľne podané daňové priznanie musí byť podané v zákonnej lehote. Z toho dôvodu správca dane nemal žiaden dôvod neakceptovať daňovníkom podané daňové priznanie za rok 2007, a to bez ohľadu na to, či bol daňovník rezidentom SR alebo rezidentom ČR. Daňové predpisy neukladajú správcovi dane skúmať pri podaní daňového priznania rezidenciu daňového subjektu, pretože je bežným javom, že daňovníci podávajú daňové priznania vo viacerých štátoch (v štáte rezidencie celosvetových príjmov, v iných, ak im to vnútroštátne daňové predpisy prikazujú); správca dane je však povinný dbať na to, aby daňové priznania boli podané v súlade so zákonom (vrátane lehoty na podanie). Nesúhlasil s odvolacou námietkou, že správcovi dane musela byť známa skutočnosť, že prevažnú časť roka sa odvolávajúci zdržuje v ČR a že v čase uloženia pokuty bol rezidentom ČR. Nie je vo fyzických, ani technických možnostiach správcu dane, aby detailne poznal všetky aktivity svojich daňovníkov a na druhej strane nemal žiadne informácie o tom, že daňovník je rezidentom ČR. Naopak daňovník sa prejavoval ako rezident SR, pretože daňové priznanie v SR podával pravidelne v roku 2007 (za rok 2006), v roku 2008 (za rok 2007) a aj v roku 2009 (za rok 2008). Aj za zdaňovacie obdobie roku 2008 podal daňovník daňové priznanie po zákonnej lehote, za čo mu správca dane uložil pokutu, ktorú aj daňovník zaplatil. Tým potvrdil, že sa považuje za rezidenta SR. Aj daňovníkom predložené potvrdenie o daňovom domicile bolo vystavené v Prahe dňa 07.02.2011. Bez ohľadu na skutočnosť, či správca vedel alebo nevedel o daňovom domicile daňovníka, rozhodujúcou skutočnosťou pre uloženie pokuty bolo nedodržanie lehoty na podanie daňového priznania za rok 2007 a otázka rezidencie daňovníka, ani nadradenosť Medzinárodnej zmluvy medzi SR a ČR na to nemohla mať žiaden vplyv. Nie je pravdou, že by bol daňovník správcom dane nútený, aby vykonal niečo, čo mu zákon neukladá, a tým porušil jeho základné práva. Správca dane na podanie daňového priznania a predloženie potvrdenia o daňovom domicile daňovníka nevyzýval, ani žiadnym iným spôsobom ho neovplyvňoval. Pri uložení pokuty postupoval v súlade s platnými daňovými zákonmi, preto nesúhlasí s tvrdením daňovníka, že správca dane v tomto konaní porušil ním citované ustanovenie daňových zákonov, Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd.
Rozhodnutím Daňového úradu Prešov II. zo dňa 25.01.2011 č. 924/230/3658/11/Maj bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33,19 Eur za podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 po lehote ustanovenej podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Zo žaloby je nepochybné, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., ktorá upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov medzinárodná zmluva, ktorá bola schválená, ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len ,,medzinárodná zmluva“), má prednosť pred týmto zákonom.
Podľa § 2 písm. d) bod 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou na účely tohto zákona sa rozumie fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt alebo sa tu obvykle zdržiava; fyzická osoba sa obvykle zdržiava na území Slovenskej republiky, ak na území Slovenskej republiky nemá trvalý pobyt, ale sa tu zdržiava aspoň 183 dní v príslušnom kalendárnom roku, a to súvisle alebo v niekoľkých obdobiach; do tohto obdobia sa započítava každý, aj začatý deň pobytu.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňové priznanie za zdaňovacie obdobie je povinný podať daňovník, ak za zdaňovacie obdobie dosiahol zdaniteľné príjmy presahujúce 50 % sumy podľa § 11 ods. 2 písm. a), s výnimkou uvedenou v odseku 4. Daňové priznanie je povinný podať aj daňovník, ktorého zdaniteľné príjmy za zdaňovacie obdobie nepresiahli 50 % sumy podľa § 11 ods. 2 písm. a), ale vykazuje daňovú stratu.
Podľa § 32 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov daňové priznanie za zdaňovacie obdobie je povinný podať aj daňovník, ktorý za zdaňovacie obdobie dosiahol zdaniteľné príjmy len podľa § 5, presahujúce 50 % sumy podľa § 11 ods. 2 písm. a), ak plynú zo zdrojov v zahraničí okrem prípadov uvedených v odseku 4.
Podľa § 32 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov daňové priznanie môže podať aj daňovník, ktorému nevyplýva povinnosť podať daňové priznanie podľa odsekov 1 a 2.
Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí kalendárneho štvrťroka. V lehote na podanie daňového priznania je daňovník povinný daň aj zaplatiť.
Podľa § 35 ods. 4 zákona č. 595/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16.596,95 Eur, najmenej 33,19 Eur, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38 Eur, ak ide o právnickú osobu.
Podľa § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov správca dane pri ukladaní pokuty podľa odsekov 4, 5, 7 až 12 a 15 prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
Podstatnou otázkou, ktorú bolo potrebné v danej veci vyriešiť je, či daňové orgány postupovali správne, keď vyrubili žalobcovi pokutu za podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 po lehote stanovenej podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, aj keď žalobca nemal daňovú povinnosť a či podanie takéhoto daňového priznania po uplynutí zákonnej lehoty možno považovať za správny delikt, odôvodňujúci uloženie pokuty.
Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca podal daňové priznanie po uplynutí lehoty podľa § 49 ods. 2 Zákona o dani z príjmov, t.j. 03.04.2008. Aj podľa názoru krajského súdu v prípade posudzovania správneho deliktu podľa § 35, ods. 4 č. 511/1992 Zb. nie je podstatné, či žalobca je alebo nie je rezidentom SR a či správca dane vedel alebo nevedel o daňovom domicile daňovníka. Žalobca dobrovoľne podal daňové priznanie za rok 2007. Ustanovenie § 32 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov mu umožnilo podať daňové priznanie, aj keď mu táto povinnosť nevyplynula z odsekov 1 a 2. Aj toto daňové priznanie však musel podať do lehoty podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, teda do 3 kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. Keďže žalobca túto povinnosť nesplnil a daňové priznanie podal po uplynutí zákonnej lehoty, bolo povinnosťou daňového úradu podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za porušenie tejto povinnosti uložiť mu pokutu. Žalobca tým, že podal daňové priznanie, aj keď mu táto povinnosť nevyplývala z ustanovenia § 32 ods. 1 a 2 Zákona o dani z príjmov, prevzal na seba povinnosť podať toto daňové priznanie včas. Krajský súd nezistil, žeby rozhodnutím a postupom daňových orgánov boli porušené ústavné práva žalobcu, na porušenie ktorých poukázal v žalobe. Žalovaný sa vyporiadal so všetkými odvolacími námietkami, ktoré sú totožné aj so žalobnými námietkami, na ktoré súd poukazuje.
Z týchto podstatných dôvodov krajský súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný náhradu trov konania nepriznal a žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.
Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.