Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13C-228-2011.pdf
PDF · 83.69 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/228/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Zámky samosudcom Mgr. Petrom Garajom v právnej veci navrhovateľa: V. R., nar. XX.X.XXXX, bytom M. K., N. XXX, zast. JUDr. Vladimír Lamačka ml., advokát, Nové Zámky, Hlavné námestie 7, proti odporkyni: K. A., nar. X.XX.XXXX, bytom N. D., R. X, zast. JUDr. Ing. Petra Štofková, advokát, Nové Zámky, Podzámska 32, o zaplatenie 3319,50 €, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporkyni na účet jej právnej zástupkyne 693,14 € z titulu náhrady trov konania do 15 dní po právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporkyni domáhala zaplatenia sumy 3319,50 € a to z dôvodu, že svojmu vnukovi (bývalému manželovi odporkyne) odovzdala peňažnú sumu 200000,--Sk s tým, aby ich uschoval na svojom účte, kde sa nachádzali aj ďalšie prostriedky jej vnuka a jeho vtedajšej manželky patriace do ich bezpodielového spoluvlastníctva, pričom po jeho vysporiadaní odporkyňa bezdôvodne prevzala aj sumu vo výške žalovanej sumy, patriacu navrhovateľke, ktorá bola na účte len uschovaná.
Odporkyňa s návrhom nesúhlasila a uviedla, že ona s navrhovateľkou nebola v žiadnom právnom vzťahu, pretože navrhovateľka peňažné prostriedky poskytla do úschovy svojmu vnukovi, nestali sa predmetom BSM odporkyne s bývalým manželom (vnukom navrhovateľky) a uviedla, že treba vychádzať z úmyslu účastníkov právneho vzťahu, keď sa preukázalo, že išlo o dar navrhovateľky a prostriedky navrhovateľka začala žiadať až po tom ako sa odporkyňa rozviedla s jej vnukom.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov a oboznámením ku spisu pripojených dokladov a správ a zistil tento skutkový a právny stav:
Navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že predala záhradu po rodičoch a kupujúci poslal tie peniaze vnukovi na účet, povedala mu, že keď budú potrebovať, požičia im, on s tým súhlasil, povedal to doma odporkyni, potom sa stretli všetci traja, povedala im, že im tie peniaze nedáva, lebo ich bude potrebovať a potom si ich vypýta. Uviedla, že keď sa jej vnuk s odporkyňou rozviedol, pýtala sa ho ako tie prostriedky vrátia, povedal, že predajú byt a vrátia ich, že s tým súhlasila aj odporkyňa, on jej polovicu aj vrátil, ale odporkyňa nie.
Odporkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že vedela, že navrhovateľka dala jej bývalému manželovi 200000,--Sk, brala to tak, že im tie peniaze darovala, pretože tak to urobila aj jej babka, rodiny si takto pomáhali, manžel jej povedal, že ich môžu používať, tie peniaze tak ako ostatné boli na ich spoločnom účte, s ktorým disponoval manžel, dispozičné právo mala aj ona, ale peniaze vybrala z neho len raz, v marci 2010 sumu 1000,--€, nikdy nebola reč o tom, že tie peniaze treba vrátiť a keď manžel prišiel s tým, že ich treba vrátiť, povedala, že ona o tom nič nevie, tak nech ich vráti on. Uviedla, že ona žiadne peniaze neprevzala, nebola žiadna dohoda o tom, že každý z nich po predaji bytu vráti 100000,--Sk a dodala, že BSM si vysporiadali tak, že predali byt, vyplatili úver zaň a zostatok peňazí si rozdelili.
Svedok P. A. vo svojej výpovedi uviedol, že navrhovateľka predala nehnuteľnosť a potrebovala niekam vložiť peniaze, ktoré dostala, preto ich poprosila, či ich môže zložiť na jeho účet, kde mali spoločné prostriedky, jednala s nimi oboma u nej doma v kuchyni, dohodli sa, že tak urobia a o pár dní sa tak aj stalo. Uviedol, že babka ich požiadala o úschovu tých peňazí s tým, že v prípade potreby si tie peniaze môžu požičať a vrátia jej ich keď ich ona bude potrebovať. Uviedol, že tie peniaze, resp. aspoň 150000,-- Sk z nich určite, spotrebovali na prerábku bytu.
Svedok T. A. vo svojej výpovedi uviedol, že kúpnu cenu podielu navrhovateľky za jej nehnuteľnosť zaplatili prevodom z jeho účtu na účet navrhovateľky.
Svedkyňa J. A. vo svojej výpovedi uviedla, že dostali úver od banky a tá hneď kúpnu cenu previedla na účet predávajúcich.
Z výpisu z účtu svedka T. A. č. XXXXXXXXX súd zistil, že dňa 3.10.2008 bol uskutočnený prevod sumy 200000,--Sk na účet č. XXXXXXXXXX.
Z výpisu z účtu svedka P. A. č. XXXXXXXXXX B.úd zistil, že dňa 6.10.2008 bola naň z účtu T. A. č. XXXXXXXXX poukázaná suma 200000,--Sk.
Podľa § 747 ods. 1 OZ zmluvou o úschove vznikne zložiteľovi právo, aby uschovávateľ hnuteľnú vec prevzatú od neho do úschovy riadne opatroval. Zmluvu o úschove možno uzavrieť aj tak, že sa odovzdanie aj prevzatie veci zabezpečí mechanickými prostriedkami.
Podľa § 750 OZ ak nie je dojednané a ani z okolností zrejmé, ako dlho má byť vec v úschove, môže zložiteľ kedykoľvek žiadať vrátenie veci a uschovávateľ môže vec kedykoľvek vrátiť.
Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že suma 200000,--Sk (vrátenia polovice z ktorej sa navrhovateľka voči odporkyni domáha), bola ako to vyplýva z výpovede navrhovateľky, svedkov A. a tiež výpisov z účtov, zložená na účet vnuka navrhovateľky prevodom z účtu T. A.. Preukázané bolo i to, že na takomto postupe sa navrhovateľka dohodla výlučne so svojím vnukom, odporkyni to oznámila až následne, čo vyplýva z toho, že navrhovateľka vnuka podľa svojich tvrdení požiadala o zloženie svojich prostriedkov na jeho účet s tým, že zdôrazňovala, že tie peniaze bude chcieť vrátiť a až následne sa stretla s odporkyňou, ktorá o tom vedela a vtedy im navrhovateľka povedala, že tie peniaze im nedáva, lebo ich bude potrebovať.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného a s prihliadnutím najmä na tvrdenie samotnej navrhovateľky (v návrhu i v jej výpovedi pred súdom o tom, že jej vnuk mal sumu 200000,--Sk na svojom účte uschovať a ona mu zdôrazňovala, že ich bude musieť vrátiť) má súd za preukázané, že úmyslom navrhovateľky (a aj jej vnuka) bolo dohodnúť sa na úschove peňazí patriacich navrhovateľke na účte P. A., keďže sama navrhovateľka účet nemala, a to zložením peňazí navrhovateľky na jeho účet, z ktorého vzťahu odporkyni nevznikli žiadne práva a ani povinnosti, tie vznikli len účastníkom tohto vzťahu (navrhovateľke a jej vnukovi) a odporkyňa nie je v tomto konaní o vydanie predmetu úschovy pasívne legitimovaná. Tento záver potvrdzuje i výpoveď svedka A., ktorý uviedol, že babka ho požiadala o úschovu peňazí a
nepochybne úmysel navrhovateľky dať predmetné finančné prostriedky do úschovy vnukovi vyplýva z výpovede navrhovateľky, ktorá uviedla, že „vnuk ich mal dať na účet, nedohli sme sa kedy ich vráti, ale že keď ich budem potrebovať, tak si ich vypýtam“. Súd má za to, že tak ako to navrhovateľka vo svojom písomnom návrhu uvádzala a ako to aj potvrdila vo svojej výpovedi, zložila svoje prostriedky do úschovy na účet svojho vnuka a domáha sa v tomto konaní ich vydania. Toho sa však navrhovateľka môže domáhať iba voči uschovávateľovi (svojmu vnukovi), ktorý by sa následne mohol prípadne domáhať iných nárokov voči svojej bývalej manželke, ak by preukázal, že mu nejaký nárok vôbec vznikol, čo je otázne a to s poukazom na to, že v priebehu konania vyšlo najavo, že prostriedky, ktoré mal vnuk navrhovateľky len uschovať, zrejme boli bývalými manželmi spotrebované, navyše ich BSM bolo dohodou vyporiadané.
Právny vzťah, ktorý tu medzi navrhovateľkou a jej vnukom (príp. odporkyňou) vznikol, resp. podľa tvrdenia svedka A. mal vzniknúť, nemožno posúdiť ako darovanie navrhovateľky v prospech jej vnuka a jeho vtedajšej manželky (zároveň z rovnakého dôvodu nemohlo ísť ani o darovanie navrhovateľky v prospech jej vnuka), pretože v rozpore s týmto záverom by bolo tvrdenie navrhovateľky, že vnukovi zdôrazňovala, že prostriedky zložené na jeho účet bude chcieť vrátiť. Pokiaľ by malo ísť o dar v prospech oboch vtedajších manželov, zo zákona (napriek tomu, že zmluva nemusí mať obligatórne písomnú formu) sa vyžaduje, aby darca obdarovanému niečo prenechal a obdarovaný aby predmet daru prijal, v tomto prípade však nebolo preukázané ani to, že by odporkyňa voči navrhovateľke ako darkyni bola prejavila svoju vôľu dar prijať. Pokiaľ by však aj táto skutočnosť preukázaná bola, nič by to nezmenilo na tom, že návrh navrhovateľky by bolo nutné zamietnuť, pretože pokiaľ by bola vyššie uvedené prostriedky darovala, mohla by sa už domáhať len vrátenia daru, k čomu však jej návrh nesmeroval.
Z výpovedí účastníkov (najmä navrhovateľky) a svedka A. podľa názoru súdu vyplýva, že úmyslom účastníkov dohôd o úschove peňažných prostriedkov, resp. o ich používaní vnukom navrhovateľky a jeho vtedajšou manželkou bolo, že vnuk navrhovateľky tieto prostriedky na svojom účte pre navrhovateľku uschová a keď ich navrhovateľka bude potrebovať, vráti jej ich, keď medzitým ich môžu ako manželia používať, z tohto vzťahu však bol povinný peniaze vrátiť len vnuk navrhovateľky, keďže odporkyňa nebola účastníkom dohody o úschove. Je potom otázne aký vplyv má na to skutočnosť, že predmet úschovy vnuk navrhovateľky a jeho manželka spotrebovali (resp. spotrebovali z väčšej časti), ako aj to, že po rozvode manželstva si BSM vysporiadali dohodou, pričom nezohľadnili skutočnosť, že na zveľadenie svojho majetku (prerábku bytu) použili i prostriedky patriace navrhovateľke a aký to má vplyv na prípadné nároky vnuka navrhovateľky voči odporkyni, ktoré však neboli predmetom tohto konania.
Taktiež nebolo v konaní preukázané, že by suma 200000,--Sk, ktorá pôvodne patrila navrhovateľke a ktorá sa ocitla na účte jej vnuka 6.10.2008 bola pôžičkou, ktorú navrhovateľka poskytla svojmu vnukovi a jeho vtedajšej manželke, pretože síce navrhovateľka požadovala do budúcnosti jej vrátenie (ktoré sa však vyžaduje i v prípade úschovy), avšak nikdy netvrdila, že by bola o akejkoľvek pôžičke (a celkovo o týchto peniazoch vôbec) jednala s odporkyňou, vždy to bolo len jej jednanie s vnukom (čím je zároveň vyvrátené tvrdenie svedka A. o tom, že sa uskutočnilo v dome navrhovateľky za účasti účastníčok konania a jeho účasti jednanie o tom, že navrhovateľka im peňažné prostriedky požičala a že vtedy aj došlo k ich odovzdaniu, existencia takého jednania preukázaná nebola a pokiaľ ide o prostriedky z predaja nehnuteľnosti navrhovateľky bolo nepochybne preukázané, že suma 200000,--Sk bola zložená prevodom z účtu svedka A.Z. priamo na účet svedka A.). Z toho vyplýva, že odporkyňa o dohode medzi navrhovateľkou a jej vnukom (nech už išlo o dar alebo úschovu) nevedela a nemohla byť zo vzťahu, ktorý takto vznikol ničím povinná. Taktiež sa nepreukázalo tvrdenie svedka A. o tom, že bol s odporkyňou ústne dohodnutý tak, že ešte pred rozdelením peňazí z predaja ich bytu vrátia navrhovateľke 200000,-- Sk, ale odporkyňa si to rozmyslela, keď o tom, že by sa tak malo udiať, nesvedčil žiadny ďalší dôkaz, toto jeho tvrdenie v kontexte ďalších jeho tvrdení, ktoré boli v rozpore s realitou (najmä jeho tvrdenie o stretnutí, na ktorou mala navrhovateľka jemu a odporkyni odovzdať kúpnu cenu zo záhrady v hotovosti ako pôžičku do ich rúk, k čomu nepochybne ako je vyššie uvedené, nikdy nedošlo) súd považuje za účelové a výpoveď tohto svedka ako s poukazom na to považuje súd za nedôveryhodnú.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporkyni v konaní plne úspešnej priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods. vyhl. č.
655/04 Zb. za 5 úkonov právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie vyjadrenia a 3 účasti na pojednávaniach) po 131,12 € a režijný paušál za ne spolu 37,71 € (2 x 7,41 € v roku 2011 a 3 x 7,63 € v roku 2012). Správna výška trov, na náhradu ktorých by mala odporkyňa pri vyššie uvedených úkonoch právnej pomoci nárok bola 693,31 € (5 x 131,12 € a režijný paušál spolu 37,71 €), pokiaľ si však uplatnila sumu nižšiu (693,14 €), bol súd jej návrhom viazaný, nemohol ho prekročiť a preto priznal odporkyni ako náhradu trov konania ňou uplatnenú sumu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd Nitra.