Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/93/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Borisa Brondoša a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom, C. X, D., 2/ B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D. a 3/ E. F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, D., všetci zastúpení: JUDr. Rastislav Cestický, advokát, Palackého 1, Košice, proti žalovaným: 1/ Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Kuzmányho 8, Košice, IČO: 00 151 866 a 2/ Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. -261 z 11. januára 2022,

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a nepriznal žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade k povinnosti zaplatiť žalobcovi v 1. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur, žalobcovi v 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur a žalobkyni v 3. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur, na tom skutkovom základe, že sa až v polovici septembra roku 2016 dozvedeli, že ich syn a brat dňa XX.X.XXXX zomrel a po vykonanej pitve bol dňa 4.7.2016 bez ich vedomia spopolnený ako bezdomovec a osoba bez existencie blízkych osôb, pričom žalovaní mali vedomosť o jeho totožnosti, keďže pri sebe mal osobné doklady, ako aj o existencii blízkych osôb, avšak im túto skutočnosť neoznámili. Podľa argumentácie žalobcov je neočakávaná smrť ich syna a brata neodvrátiteľný fakt, ktorý rozhodujúcim spôsobom pretrhol ich rodinné a citové väzby, s dôsledkami na ich existujúci súkromný a rodinný život, je absolútne nepredstaviteľnou a vyrovnávajú sa s ňou len veľmi ťažko. Skutočnosť, že sa nemohli, rovnako aj ich ďalší rodinní príslušníci, s nebohým náležite so všetkou pokorou a trúchlením dôstojne rozlúčiť, nemá podľa ich názoru pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotvených v , iných všeobecne záväzných predpisov a najmä etiky a morálky, pri uplatnení humanistických princípov, obdobu. Majú jednoznačne za to, že vzhľadom na hrubé porušenie a zásah do ich súkromného a rodinného života sú aktívne legitimovaní k podaniu žaloby na ochranu osobnosti, a keďže nemateriálne zadosťučinenie je v danom prípade podľa nich absolútne nepostačujúcim, je potrebné tento zásah do ich súkromia reparovať priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Súd prvej inštancie vykonal stranami sporu navrhnuté dokazovanie, uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení , až 3, a a

(ďalej len „OZ“), , o Policajnom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov a o pohrebníctve, z ktorých, po posúdení námietky premlčania nároku žalobcov a vykonanom dokazovaní, vyvodil záver o jeho nedôvodnosti pre nepreukázanie splnenia základného predpokladu vzniku občianskoprávnej zodpovednosti žalovaných a to neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, keďže žalovaný v 1. rade postupoval pri objasňovaní príčin úmrtia nebohého B. B. a jeho oznámenia príbuzným, zákonom predpokladaným spôsobom, pričom jeho postup nevybočil z medzí noriem regulujúcich danú oblasť, t.j. , a o Policajnom zbore. Takisto žalovaný v 2. rade v danej veci postupoval zákonom predpokladaným spôsobom, keďže mu z ust. o pohrebníctve vyplývala povinnosť zabezpečiť pochovanie mŕtveho, ak by do 96 hodín od jeho úmrtia nikto nezabezpečil pochovanie. Zdôraznil, že žalobcovia v 1. až 3. rade vytýkajú žalovanému v 1. rade, že nevyužil všetky dostupné databázy a možnosti ako ich kontaktovať, no na druhej strane súdu neponúkli žiadne dôkazy preukazujúce ich skutočný záujem o nebohého v tomto rozhodnom období, pričom od posledného náhodného kontaktu s nebohým v máji 2016 až do 5.9.2016, kedy žalobkyňa v 3. rade prevzala uznesenie o zastavení trestného stíhania, nenahlásili ako rodinní príslušníci nezvestnosť B. B. na polícii z obavy, že by mohol byť ich syn a brat v ohrození na živote alebo na zdraví, pričom nebohý posledné dva roky pred smrťou žil ako bezdomovec, stýkal sa so žalobcami v 1. až v 3. rade len sporadicky, náhodne, žalobcovia v 2. a v 3. rade ho vydedili a odhlásili z adresy svojho trvalého pobytu, mali vedomosť o zlom zdravotnom stave nebohého pred jeho smrťou, pretože ho naposledy videli koncom mája 2016, aj napriek uvedenému mu neposkytli v tejto extrémnej sociálnej a zlej zdravotnej situácii žiadnu pomoc, pričom museli vedieť, že nie je schopný sám a bez pomoci túto svoju situáciu riešiť. Podľa súdu prvej inštancie tento postoj žalobcov v 1. až 3. rade nenasvedčuje tvrdeným citovým a rodinným väzbám, ktorých náhle pretrhnutie nečakanou smrťou ich syna a brata, by bolo spôsobilé zasiahnuť do ich rodinného a citového života. Súd prvej inštancie uzavrel, že do práva žalobcov v 1. až 3. rade na vytváranie a prežívanie rodinného puta k nebohému synovi a bratovi vo forme piety zasiahnuté nebolo, keďže im bola vydaná urna s popolom nebohého, ktorú uložili do kolumbária a vytvorili si tak pietne miesto. Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ust. celkovým procesným úspechom žalovaných v spore, ktorí však náhradu trov konania nežiadali.

4. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobcovia v odvolaní namietali nesprávnosti skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázke existencie neoprávneného (protiprávneho) zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení ich osobnostných práv. Obranu žalovaného v 1. rade, že v mieste bydliska žalobkyne v 3. rade nikto nereagoval na zvonenie a náhodne opýtaní okoloidúci sa nevedeli vyjadriť, či na uvedenej adrese matka nebohého skutočne býva, považovali za neopodstatnenú, účelovú a tendenčnú, keďže podľa nich žalovaný v 1. rade mohol použiť aj inú formu ako priamy kontakt, a to vyrozumieť ju telefonicky alebo doporučene poštou, a to ešte pred spopolnením nebohého. Uviedol, že „ak malo byť trestné stíhanie účinne zastavené, museli byť o uvedenom upovedomení poškodení v prípade daného trestného činu, čo sú žalobcovia v 1. a 2. rade, a vzhľadom na to, že to robil poverený príslušník PZ príslušného oddelenia s minoritnými skutkovými a právnymi vedomosťami, malo za následok to, že poškodení boli upovedomení o zastavení trestného stíhania až v septembri roku 2016 a nie skôr... A to aj vzhľadom na to, že poškodení majú oprávnenie podať sťažnosť o zastavení trestného stíhania podľa , o ktorom, ako uvádza žalovaný v 1. rade lex specialis rozhoduje dozorujúci prokurátor.“ Doplnil, že ak by boli žalobcovia v 2. a 3. rade, ktorí boli zároveň poškodenými v trestnom konaní, upovedomení hneď o úmrtí ich syna, zabezpečili by jeho riadny pohreb spolu s príbuznými. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade uviedol, že tento „musí preukázať, že sú splnené podmienky o pohrebníctve tým spôsobom, že nikto nechcel alebo nemohol zabezpečiť pochovanie nebohého...“, pričom túto povinnosť vyvodil priamo z formulácie uvedenej v zákone o pohrebníctve („... keď nikto nezabezpečí pochovanie...“). Uzavreli, že v danom prípade bola preukázaná existencia nimi tvrdeného neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv žalovanými v 1. a 2. rade, a preto je tu základný predpoklad pre priznanie prostriedkov ochrany osobnosti, ktorej sa domáhali a zároveň tento neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na ich právach chránených ust. . Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobcovia podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. a . Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď

neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaný v 1. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za vecne správny. Dôrazne sa ohradil voči tvrdeniu žalobcov, že uznal podanú žalobu. Doplnil, že žiadnym spôsobom neporušil právo žalobcov na pietu, tým, ako to tvrdia žalobcovia, že mal povinnosť ich upovedomiť o úmrtí ich syna, nakoľko sa mylne považujú za poškodených v zmysle . Navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil.

6. Žalovaný v 2. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozsudkom. Uviedol, že žalobcovia v 1. až 3. rade nemali také citové a rodinné väzby na nebohého, aké sa snažili prezentovať v žalobe, pričom on žiadnym spôsobom nepochybil a nezasiahol do práva na súkromie žalobcov a zabezpečením pohrebu nebohého si splnil len zákonom stanovenú povinnosť (na základe žiadosti príslušného štátneho orgánu). Výklad ust. o pohrebníctve v znení neskorších predpisov, aký prezentujú žalobcovia v odvolaní, považuje za absurdný, keďže tento zákon ukladá obciam len povinnosť zabezpečiť pochovanie nebohého (ak sa nenašiel nikto, kto by ho do 96 hodín od úmrtia zabezpečil; obce sú teda v reťazci obstarávateľov pohrebov nebohých až na poslednom mieste a túto činnosť zabezpečujú zo zákona na základe žiadostí príslušných štátnych orgánov) a nie povinnosti skúmať, hľadať, lustrovať alebo informovať jeho rodinných príslušníkov alebo príbuzných (po doručení žiadosti o pochovanie od príslušného štátneho orgánu musia byť ľudské pozostatky pochované na pohrebisku alebo spopolnené, aby nedošlo k ohrozeniu verejného zdravia). Doplnil, že ak by mu zákon o pohrebníctve takúto „informačnú“ povinnosť voči rodinným príbuzným nebohých aj uložil, v tomto prípade by objektívne nebolo ani možné rodinných príslušníkov (t. j. žalobcov v 1. až 3. rade) o úmrtí ich brata a syna vyrozumieť, pretože títo (ako vyplýva z dokazovania) v lete trávili čas na svojej rodinnej chalupe a začiatkom júla 2016 odcestovali na letnú dovolenku do zahraničia.

7. Žalobcovia v odvolacej replike zotrvali na svojej odvolacej argumentácii.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas ( ), oprávnenými osobami (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. a a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.11.2023 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. .

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne ( ) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami ( veta prvá ). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcov v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd dodáva:

10. Odvolací dôvod podľa ust. [súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam], sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, to zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval

iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. až . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

12. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že tieto žalobcami uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

13. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných dôkazov a z tvrdení strán a svedkov a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k predmetu konania. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil a vyvodil správne právne závery vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcov. Odvolacie námietky spochybňujúce správnosť výroku rozsudku a skutočnosti uvedené žalobcami v odvolaní neumožňujú a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, na zistený a daný skutkový stav použil správny predpis, správne ho aj vyložil a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcov. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje.

14. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu porušenia osobnostných práv žalobcov.

15. Podľa ustanovenia v platnom znení (ďalej len „“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

16. Podľa ustanovenia až 3 fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

17. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej

osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne.

18. právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, ktorého obsahom je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Ide o zásadné rozvedenie a konkretizáciu článkov 7, 8, 10, 11, 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujúce čiastkové práva zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzické osoby ako neoddeliteľných súčastí celkovej fyzickej a psychicko - morálnej integrity osobnosti.

19. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba u zásahov do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, tj s právnym poriadkom. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe.

20. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Nenaplnenia ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť sankcií podľa ustanovenia . Ak nemajetková ujma vzniknutá na osobnosti fyzickej osoby môže byť zmiernená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia podľa ustanovenia , je potrebné zvoliť takú jeho formu, ktorá je podľa okolností každého konkrétneho prípadu primeraná a postačujúca k relatívnej sanácii nemajetkovej ujmy vzniknutej neoprávneným zásahom, a ktorá tak súčasne bude aj účinná (obdobne napr. pozri Karel Knap, Jiří Švestka a kol.: Ochrana osobnosti podľa občianskeho práva, Linde Praha, as 2004, str 163 a 180násl.).

21. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie ( ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti alebo zasiahnuté do jej iných osobnostných práv, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ), ktorej sa žalobcovia domáhajú aj v prejednávanej veci. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce ( ).

22. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti: a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu.

23. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy

- v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

24. Pokiaľ ide o kritéria náhrady, vzhľadom k právnej úprave, ktorá pri rozhodovaní o výške relutárnej náhrady neposkytuje súdom presné vodítka pre jej vyčíslenie, je potrebné prihliadať k judikatúrou

ustáleným kritériám pre jej určenie. Ide o kritéria, ktoré možno posudzovať ako na strane poškodeného resp. pozostalého tak na strane škodcu (zodpovednej osoby).

25. Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane poškodeného, ??môžu byť podľa rozvíjajúce sa doktríny najmä a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát prerastajúce až do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodičia jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami. Dôležitú úlohu hrá aj pocit zodpovednosti rodičia za svoje deti. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie zodpovednej osoby) síce nemôže byť sama o sebe dostačujúca, jej poskytnutie a následné posúdenie jej významu však môže prehovoriť do zníženia peňažného zadosťučinenia.

26. V určitých prípadoch však o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde, a to ani vtedy, ak by sa zásah ako odporujúci objektívnemu právu zdanlivo javil. Hovorí sa o okolnostiach vylučujúcich neoprávnenosť, resp. o okolnostiach, ktoré porušenie, resp. ohrozenie osobnosti fyzickej osoby ospravedlňujú.

27. Okolnosti, ktoré majú tieto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia závažnosti, významu a funkcie vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej fyzickej osoby na strane jednej a zvláštnych verejných záujmov na strane druhej, sú buď obsiahnuté priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú.

28. Neoprávnenosť zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby chránenej všeobecným osobnostným právom vylučujú konkrétne tieto okolnosti, keď: a) dotknutá fyzická osoba k zásahu do svojej osobnosti, resp. do jednotlivých hodnôt, tvoriaci jej osobnosť v jej fyzickej a morálnej jednote (integrite), súhlasila, alebo b) je zásah s ohľadom na rôzne verejné záujmy dovolený zákonom, pričom do tejto kategórie spadajú tzv. zákonné licencie, ktoré sú výslovne zakotvené v a obč. zák. alebo napr. v a nasl. , v (minulosti) a , , o starostlivosti o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov, a nasl. , a pod. V týchto prípadoch (ak nie sú prekročené zákonom stanovené medze) ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobnosti je zasahované, prevláda závažnejšie, významnejšie a funkčne vyšší verejný záujem, odôvodnený naliehavými sociálnymi potrebami, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, c) k zásahu došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, prípadne, kde iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon (ako je to v prejednávanej veci). Prípustnosť týchto prípadov je odôvodnená zvláštnym verejným záujmom ako na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, tak na plynulom plnení právnych povinností uložených zákonom. Ide najmä o výkon práva kritiky (článok 17 Charty základných práv a slobôd), o všeobecnú svojpomoc ( ), o odvracanie škody ( ), o nutnú obranu a krajnú núdzu ( ), o výkon práv účastníkov konania (v konaní súdnom alebo správnom pred povolanými orgánmi s rozhodovacou mocou), ako aj výkon povinnosti svedeckej a znaleckej (ak sú odôvodnené predmetom veci), o výkon činnosti advokáta v rámci ochrany oprávnených záujmov svojho mandanta, resp. klienta, o výkon rozhodovacej činnosti štátnych orgánov (Karel Knap, Jiří Švestka a kol.: Ochrana osobnosti podľa občianskeho práva, Linde Praha, as 2004, pozri stanovisko Občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. Cpjn 13/2007).

29. Podstatou sporu je stret zákonných povinností a oprávnení žalovaných v 1. a 2. rade, s ochranou práva na súkromný a rodinný život žalobcov.

30. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že k zásahu do osobnostných práv žalobcov (ich súkromného a rodinného života, osobitne práva na pietu) malo dôjsť v dôsledku toho, žalovaný v 1. rade v priebehu trestného stíhania neoznámil žalobcom úmrtie ich syna resp. brata a žalovaný v 2. rade zabezpečil bez ich vedomia jeho pochovanie.

31. K tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcov malo dôjsť v rámci plnenia právnych povinností, ktoré im ukladal zákon. Za tejto situácie je neoprávnenosť zásahu vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Neoprávneným zásahom do práv chránených ustanovením a nasl. nie sú napr. ani prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti o objasnenie a prešetrenie určitých okolností, ak boli učinené v prostredí oprávnenom vec riešiť (porov. uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. 1.2002, sp. zn. , uverejnenom pod číslom RNs C 972 v Súbore civilných rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu C.H.BECK, ročník 2002).

32. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v súlade s ust. konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady pre poskytnutie ochrany pred tvrdenými zásahmi zo strany žalovaných do práva na ochranu osobnosti žalobcov podľa ust. a nasl. , na čom nič nemení ani podané odvolanie žalobcov, ktoré nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neodôvodňuje prijať rozhodnutie v ich prospech. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobcovia uvádzajú v podanom odvolaní nie sú opodstatnené, žalobcovia ich namietali už v prvoinštančnom konaní, boli predmetom skutkového a právneho posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite a v plnom súlade so zákonom vysporiadal pri rozhodovaní sporu a v dôvodoch napadnutého rozsudku so správnym záverom, že žalobcovia nepreukázali neoprávnený zásah zo strany žalovaných, ktorý by bol spôsobilý narušiť alebo ohroziť ich právo na ochranu osobnosti chránené ust. , pokiaľ k tvrdenému zásahu malo dôjsť postupom zamestnancov žalovaných v 1. a 2. rade v rámci plnenia ich služobných, resp. pracovných povinností v súlade so zákonom. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade objasňovania príčin úmrtia B. B., ako aj pokusom oznámiť jeho úmrtie príbuzným, postupoval žalovaný v 1. rade zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom, pričom jeho konanie nevybočilo z medzí noriem regulujúcich danú oblasť, t.j. , a o Policajnom zbore. Rovnako odvolací súd nemôže konštatovať ani porušenie právnej povinnosti, resp. existenciu protiprávneho úkonu na strane žalovaného v 2. rade, ktorý postupom v zmysle ust. o pohrebníctve, z ktorého vyplývala jeho povinnosť zabezpečiť pochovanie mŕtveho, neprekročil zákonom stanovené medze.

33. K odvolacím námietkam žalobcov je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na právnych záveroch, ktoré boli v právnej praxi už ustálené, podľa ktorých občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa ust. prichádza do úvahy iba u takých zásahov do osobnosti, ktoré je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne), ak súčasne je preukázané, že zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na osobnosti fyzickej osoby a existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a takýmto ohrozením osobnosti. Neoprávneným zásahom nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania. Jednou z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti (napr. postupom príslušných orgánov v konaní, ku ktorému sú zo zákona povolané, výpoveďou svedka alebo účastníka v konaní alebo podaniami účastníka, ktorými uplatňuje svoje procesné práva v takomto konaní a pod.), ak sú uskutočnené v medziach stanovených zákonom, kedy spravidla nepôjde o neoprávnený zásah. Legálna definícia poškodeného v ust. platí pre všetky štádiá trestného konania. však nevyžaduje osobitný postup pre určenie, či určitá osoba je alebo nie je poškodeným (na rozdiel od úpravy pri obvinenom). Podstatné pre určenie osoby, ktorá má nadobudnúť postavenie poškodeného je, aby spôsobená škoda bola v príčinnej súvislosti so spáchaným trestným činom. Príslušný orgán činný v trestnom konaní nevydáva osobitné rozhodnutie o tom, či určitá osoba je alebo nie je poškodeným. Nedostatočná právna úprava preto najmä v predsúdnom konaní, môže viesť k pochybnostiam orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní pri určení, koho považovať za osobu poškodeného, s čím súvisí aj skutočnosť, že určité osoby už v prípravnom konaní nie sú dôkladne poučené o svojom postavení a právach. Odvolací súd preto konštatuje, že z dôvodu, pre ktorý sa trestné stíhanie vo veci úmrtia B. B. zastavilo, možno jednoznačne vyvodiť, že žalobcovia nespĺňali predpoklady pre priznanie procesného postavenia poškodených osôb v tomto trestnom konaní podľa ust. a nal. so všetkými procesnými právami s tým súvisiacimi, keďže k úmrtiu ich syna a brata nedošlo spáchaním konkrétneho trestného činu.

34. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade opísané konanie žalovaného v 1. rade nenapĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, pokiaľ k zásahu malo dôjsť v priebehu žalovaným v 1. rade vyšetrovaného prečinu usmrtenia, a už vôbec nie v prípade, ak neskôr prišlo k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že skutok nebol trestným činom.

35. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ako aj so spôsobom právneho posúdenia sporu a dospel k záveru, že žalobcovia podaným odvolaním nedôvodne uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. a , ktoré v prejednávanej veci neboli preukázané. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje ( , , , , ), napadnutý rozsudok v zamietavom výroku ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, postupom podľa ust. a ako vecne správny potvrdil.

36. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s a . Žalovaní v 1. a 2. rade mali v odvolacom konaní plný procesný úspech, nakoľko však náhradu trov nepožadovali, odvolací rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

37. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( )