Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4CoE-344-2011.pdf
PDF · 97.24 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/344/2011
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, zastúpeného JUDr. Andreou Cvikovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, proti povinnému I. N., bytom K., D. XXX/XX, o vymoženie 2.017,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. marca 2011, č.k. 16Er/656/2011-11, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera, PhD., Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 04.03.2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 02.03.2011 domáha vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.zn. RK-1747/10-EK, ktorý vydal dňa 06.12.2010 JUDr. Erik Končok, ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 05.02.2011. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 2.017,92 eur s príslušenstvom. Do dňa vypracovania návrhu na vykonanie exekúcie povinný neuhradil nič. Súdny exekútor predložil súdu dňa 11.03.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd v zmysle ust. § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 01.06.2009 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu nazvanú ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru / Zmluva o revolvingovom úvere č. 8400022256“, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému sumu vo výške 1.161,79 eur a povinný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver v 18 mesačných splátkach vo výške 95,23 eur , v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý je prílohou zmluvy a zaplatiť oprávnenému za poskytnutie úveru zmluvnú odmenu. Predmetnú zmluvu rozhodca v rámci rozhodcovského konania posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd v prvom rade skúmal samotnú „Zmluvu o revolvingovom úvere“ zo dňa 01.06.2009, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a poviným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah založený zmluvou označenou ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“ je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.“ ďalej len ako „Zmluvné dojednania“. Súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a
z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm.a) zákona č.258/2001 Z.z.; predmetom zmluvy je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy ako „Zmluvy o revolvingovom úvere“, ktorá by sa mala podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že poviný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 18.2 Zmluvných dojednaním, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o revolvingovom úvere, konkrétne článku 18 označeného ako „Riešenie sporov - rozhodcovská doložka“ vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v bode 18.1 bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o revolvingovom úvere, jednak cestou súdu, alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy, alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu, resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere povinná strana vôbec pristúpila. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej „akékoľvek spory, nezrovnalosti, alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce, alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením a neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným zo štyroch v zmluvných dojednaniach uvedených rozhodcov (JUDr. Gustáv Ret, JUDr. Michal Krnáč, JUDr. Erik Končok, Slovak arbitration court, s.r.o.). Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu
súkromným osobám, alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že Veriteľov výber rozhodcov zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako Veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, kde vystupujú opakovane rovnaký rozhodcovia (obdobne v konaniach vedených na tamojšom súde). V tomto smere sa preto vynárajú aj určité pochybnosti o nezaujatosti rozhodcov určených v takto predtlačených zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ by zrejme takto určený rozhodca posudzoval prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv tak, že by neboli celkom v súlade s predstavou, s akou boli tieto zmluvy zostavované, o ktoré sa opierajú žaloby v rozhodcovskom konaní, bolo by pre veriteľa dlhodobo výhodnejšie obrátiť sa na iného rozhodcu, ktorý s Veriteľom zaujíma zhodný výklad práva. Prípadná argumentácia opierajúca sa o zákonnú možnosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a to predpojatosť ustanoveného rozhodcu namietať z dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po jeho ustanovení do funkcie, podľa názoru súdu neobstojí. Ak by aj druhá strana - dlžník - spotrebiteľ osobu rozhodcu namietal, resp. všetkých v rozhodcovskej doložke uvedených, je výber náhradného rozhodcu znova na Veriteľovi, teda oprávnenom. Podľa ustanovenia rozhodcovskej doložky upravenej v článku 18, bod 18.2.1 Zmluvných dojednaní: „V prípade, že postupne, alebo naraz nastane situácia, že ani jeden z hore uvedených rozhodcov nebude môcť prevziať funkciu rozhodcu v sporoch podľa tejto rozhodcovskej doložky, určí náhradného rozhodcu Veriteľ.“ Tu si Veriteľ znovu uzurpuje právo rozhodcu vybrať, bez toho, aby spotrebiteľ mal možnosť sa k tomu vyjadriť, čo považuje súd za výrazne jednostrannú a pre spotrebiteľa poškodzujúcu úpravu rozhodcovskej doložky. Veriteľ čiže oprávnený si v danej veci poisťuje nielen situáciu v prípade, ak na strane vopred určených rozhodcov dôjde k zmene pomerov znemožňujúcich im výkon funkcie rozhodcu od uzatvorenia doložky k vzniku sporu, ale aj prípad, kedy k sporu už došlo, kde je na strane spotrebiteľ, ktorý je na rozdiel od väčšiny aktívnym, a doručil v stanovenej lehote rozhodcovi žalobnú odpoveď, kedy rozhodca vydá rozhodcovský rozsudok na základe vykonaného dokazovania. Takýto rozsudok totižto možno preskúmať v súlade s podmienkami uvedenými v čl. 18.2 ods. 18.2.1 písm. f) Zmluvných dojednaní. Rozhodcovský rozsudok podľa citovaného ustanovenia pritom preskúmava iný rozhodca uvedený v článku 18.2 ods. 18.2.1 Zmluvných dojednaní, t.j. znovu len rozhodca, ktorého vybral oprávnený. V predmetnej veci vydal rozsudok JUDr. Erik Končok, ktorého vopred stanovil oprávnený. Rozhodca, ktorého si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Tak tomu bolo aj v predmetnej veci, pretože rozhodca súčasne doručoval žalovanému výzvu na vyjadrenie sa k žalobe a zároveň doručil ihneď aj rozhodcovský rozsudok. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu možnosť ovplyvniť tak výber rozhodcu a vyjadriť sa k návrhu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom, alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom, alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní
(podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že rozhodnutie exekučného súdu je neurčité a nepreskúmateľné a v rozpore s ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Mal za to, že exekučný súd neuviedol žiadny dôvod pre tvrdenie o nekalosti dojednania čl. 18 ods. 18.1 zmluvy o revolvingovom úvere, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre posúdenie platnosti dojednania treba vychádzať z objektívnej možnosti a rozsahu práva zvoliť si orgán, ktorý bude nároky spotrebiteľa prejednávať. Zásadne odmietol tvrdenie exekučného súdu týkajúce sa spochybňovania nezávislosti rozhodcov, pričom ak chcel súd takéto pochybnosti vysloviť, mal sa dôsledne oboznámiť s celým rozhodcovský konaním a vysloviť v uznesení konkrétne preukázané skutočnosti a dôkazy odôvodňujúce takýto záver. Poukázal na mechanizmus uzatvárania zmluvy podľa § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého návrh zmluvy predkladá jedna strana a druhá ho buď akceptuje, alebo nie. Povinný sa pritom rozhodol zmluvu uzavrieť sám, čo však neznamená, že sa tým vzdal nejakých práv, alebo si zhoršil svoje postavenie. Dôvodil, že odporca mal možnosť vyjadriť sa k žalobnému návrhu formou žalobnej odpovede v lehote 7 dní, pričom ak tak spraví, rozhodcovský rozsudok sa zrušuje a rozhodca bude pokračovať v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené mal za to, že všetky ustanovenia rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve sú v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. a v každom štádiu rozhodcovského konania dôsledne dodržiavajú zásadu rovnosti účastníkov konania. Uviedol, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu /rozhodcovskému rozsudku/ je vymedzený predovšetkým na preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného, alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Poukázal na rozhodnutie vo veci C - 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodrígues Nogueira, ktoré sa ako jediné týka otázky výkonu rozhodcovského rozsudku. Namietal, že dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie, či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd (na základe svojej úvahy a svojvôle) svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Pre konanie o výkon rozhodnutia totiž právny poriadok nemá žiadne ustanovenia o práve súdu posudzovať otázky, ktoré mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania. Mal za to, že exekučný súd konal nielen bez zákonnej opory, ale aj v hrubom rozpore s právom Európskej únie, z ktorého v obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju právomoc. Základnou otázkou, ktorú si mal exekučný súd vyriešiť je rozsah jeho právomoci v exekučnom konaní, nakoľko v konaní nevystupuje v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o platnosti zmluvy, alebo o priznaní plnenia a ani v pozícii súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Okresný súd Prievidza mal v konaní rozhodovať ako exekučný súd a teda mal vychádzať z povahy konania, ktorá mu rozsah právomoci jednoznačne určuje (§ 44 Exekučného poriadku). Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 127,33 eur.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného dôvodu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Preto prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Aj odvolací súd zdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 01.06.2009 treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú a tým neplatnú v súlade s ustanovením § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Odvolacie námietky oprávneného boli preto neopodstatnené.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.