Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_9CoE-11-2012.pdf
PDF · 81.13 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/11/2012
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: ZH Kredit, s. r. o. so sídlom Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 36 049 581, zastúpený JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom advokátskej kancelárie FELIX NEUPAUER & PARTNERS so sídlom v Bratislave, Karadžičova 10, IČO: 37 928 422, proti povinnému: S. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. J., Q. 5, o vymoženie sumy 204,64 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 12. mája 2011, č. k. 12Er/533/2008-44, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Václavovi Kunovi, Exekútorský úrad so sídlom v Nitre, Piaristická 2, Nitra, trovy exekúcie vo výške 41,50 eura do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie právne odôvodnil ustanoveniami § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, § 7 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 19, § 20, § 103 ods. 1, § 104 ods. 1 prvá veta, § 107 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Vykonaným dokazovaním zistil, že povinný zomrel dňa 29. 04. 2009, bez zanechania majetku, čo mal zdokladované uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 03. 09. 2009, č. k. Dnot 143/2009-12, 22D/907/2009, právoplatným dňa 03. 09. 2009. Keďže exekúciu nie je možné viesť voči nejestvujúcemu subjektu, súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. S poukazom na § 196, § 197 ods. 1, § 199, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 2 písm. a) bod. 1, § 3, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom od 01. 05. 2008, ako aj preskúmanie spisového materiálu, dospel k záveru, že poverenému súdnemu exekútorovi pri vykonávaní exekúcie vznikli nevyhnutné trovy vo výške 41,50 eura. V zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku na ich úhradu zaviazal oprávneného. Nepriznanie sumy 49,80 eura s príslušnou DPH za úkony doručenie príkazu na začatie exekúcie 15x odôvodnil poukazom na uznesenie Krajského súdu v Nitre, č. k. 7CoE/14/2008-63, v ktorom odvolací súd konštatoval, že z porovnania právnej úpravy uvedenej v § 15 ods. 1 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov je zrejmé, že zákonodarca výslovne rozlišuje prípady, v ktorých priznáva exekútorovi odmenu jednotlivo za každý úkon vykonaný v súvislosti s exekúciou, a kedy mu priznáva odmenu len za úkon bez ohľadu na počet činností vykonaných exekútorom za účelom vymoženia pohľadávky oprávneného.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zrušenia zákonným sudcom a v prípade nevyhovenia odvolaniu zákonným sudcom žiadal o jeho zrušenie odvolacím súdom a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že argumentácia uvedená v napadnutom uznesení bola už mnohokrát potvrdená rozhodnutiami súdov prvého aj druhého stupňa, pričom poukázal na rozhodnutia už štyroch rôznych krajských súdov, ktoré v obdobných veciach vyhlásili Platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty za relevantné exekučné tituly. V dôvodoch odvolania uviedol, že
v čase vydania platobného výmeru bolo na majetok DZP vedené konkurzné konanie a v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení relevantnom k vydaniu Platobného výmeru prešlo na SKP oprávnenie nakladať s majetkom konkurznej podstaty úpadcu, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom jej konkurznej podstaty. V dôsledku tejto skutočnosti sa mal podľa názoru oprávneného na činnosť a právny stav DZP prioritne aplikovať ZoKV, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 ZoKV, a to dokonca i v prípade, že tú istú otázku odlišne upravoval ZoZP. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a následnej priamej aplikácie ustanovení § 14 ods. 1 písm. a) a § 66e ods. 2 ZoKV mal za to, že SKP bol oprávnený vydať Platobný výmer a tento je exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v neskoršom znení. Poukázal na argumentáciu Krajského súdu v Trnave v uznesení zo dňa 30. 06. 2010, č. k. 10CoE/176/2009-80, ako aj na judikatúru prvorepublikového Najvyššieho správneho súdu a uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I ÚS 415/08-19 zo dňa 10. 12. 2008. Zároveň tiež upriamil pozornosť na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010, v ktorom bolo skonštatované, že základné právo veriteľa aj tejto pohľadávky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Pri výroku o trovách exekúcie nenamietal výšku priznaných trov exekútora. Nesúhlasil však s právnym nárokom priznania náhrady trov súdnemu exekútorovi. Namietal, že v danom prípade došlo k zastaveniu exekúcie na základe toho, že súd prehlásil exekučný titul za nulitný akt, a nie zavinením oprávneného, a preto ho nemožno zaviazať na náhradu trov súdneho exekútora.
Sudkyňa súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 druhej vety OSP vyjadrila tak, že odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť a vec predložila odvolaciemu súdu na rozhodnutie.
Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak: a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľné, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu, f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Účelom exekučného konania je nútený výkon judikovanej povinnosti obsiahnutej v exekučnom titule za zákonom stanovených podmienok. Ak súdny exekútor vykonáva úkony exekučnej činnosti v súlade so zákonom, ktoré smerujú k účelnému vymáhaniu nároku, potom má aj právo na náhradu trov takto vykonanej exekúcie. V prvom rade trovy exekúcie znáša povinný a za podmienok stanovených v ustanovení § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku aj oprávnený. Oprávnený znáša trovy exekúcie len výnimočne a je to výnimka zo všeobecnej zásady, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza predovšetkým povinný. Exekučný poriadok upravuje dva prípady, kedy je na úhradu trov exekúcie zaviazaný oprávnený, a to podľa princípu zavinenia, voľnej úvahy súdu a vtedy, ak k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie.
V danej veci exekučné konanie začalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa 17. 07. 2008. Prvostupňový súd vydal dňa 13. 08. 2008 poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Václava Kunu so sídlom Exekútorského úradu Nitra, Piaristická 2, na vymoženie sumy 6.165,- Sk spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,1% denne zo sumy 6.165,- Sk od 01. 07. 1999 do zaplatenia a trovy exekúcie na základe platobného výmeru vydaného JUDr. Tomášom Kozovským, správcom konkurznej podstaty Perspektívy družstevnej zdravotnej poisťovne v konkurze so sídlom v Bratislave č. 347/2005 zo dňa 19. 05. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 05. 2005 a vykonateľnosť dňa 10. 06. 2005. Uznesením zo dňa 7. septembra 2010, č. k. 12Er/533/2008-32 súd prvého stupňa rozhodol o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného, ktoré však nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu nedoručenia uznesenia povinnému. Zásielka sa súdu vrátila so správou, že adresát (povinný) zomrel. Z úmrtného listu súd prvého stupňa zistil, že povinný zomrel dňa XX. XX. XXXX, t. j. v priebehu konania, bez zanechania majetku.
Exekučný poriadok za účastníkov konania označuje oprávneného (aktívne vecne legitimovaný subjekt) a povinného (pasívne vecne legitimovaný subjekt). Počas celého konania musí byť splnená požiadavka vecnej legitimácie, čo znamená, že musia existovať účastníci konania. Opačná situácia je dôvodom neprípustnosti exekúcie a vyústi do zastavenia konania exekučným súdom.
Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť z exekučného titulu. Z uvedeného vyplýva, že ak povinný zomrie v priebehu exekučného konania, povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného nezanikajú, ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade však poručiteľ nezanechal žiadny majetok a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené podľa § 175h ods. 1 OSP pre jeho nemajetnosť, a preto smrťou povinného došlo k zániku pasívne vecne legitimovaného subjektu.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne postupoval, keď exekúciu zastavil z dôvodu straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania, pretože ide o neodstraniteľnú procesnú podmienku konania, na ktorú súd musí prihliadať počas celého konania z úradnej povinnosti. Avšak prvotným dôvodom na zastavenie exekúcie bola v danom prípade skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov konania (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku), v dôsledku čoho súd prvého stupňa správne rozhodol o trovách exekúcie tak, že oprávneného zaviazal na ich úhradu v zmysle § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku. Čo sa týkalo výšky trov exekúcie, táto nebola oprávneným v odvolaní rozporovaná.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, odvolanie oprávneného za nedôvodné, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odolanie nie je prípustné.