Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-396-2011.pdf
PDF · 94.38 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/396/2011
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO 36 432 105, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou MCGA legal, s.r.o., so sídlom Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnému P. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XX, Banská Bystrica, o vymoženie pohľadávky v sume 1.936,75 Eur a príslušenstva, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, so sídlom Exekútorského úradu v Šali, P. Pázmaňa 49/3, pod spisovou značkou EX 483/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 2Er/276/2009-16 zo dňa 11. 10. 2011, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/276/2009-16 zo dňa 11. 10. 2011 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 2Er/276/2009-16 zo dňa 11. 10. 2011 exekúciu zastavil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komory pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov so sídlom v Bratislave, pod spis. značkou II/2008-1083, ktorý dňa 22. 12. 2008 vydali rozhodcovia JUDr. Richard F?ldeš, Mgr. Ing. Bohumil Kuhajda a Mgr. Adrián Beskyda. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie nároku žalobcu zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného obchodnou spoločnosťou Poštová banka, a.s. so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 2/B, IČO 31 340 890 a povinným dňa 14. 12. 2006, ktorej súčasťou sú obchodné podmienky pre úver, v ktorých sa zmluvné strany v článku 9.5 dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody, budú tieto predložené a riešené pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk SR podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sa ďalej zaviazali, že sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre ne konečné a záväzné.
Okresný súd podľa § 45 ods. 2 a § 45 ods. 1 písm. b), c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní preskúmal rozhodcovskú doložku, teda, či rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Pri posudzovaní, či rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu zmluvných strán vychádzal súd zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 14. 12. 2006, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok, je spotrebiteľskou zmluvou vzhľadom na povahu zmluvných strán a obsah zmluvného záväzku. Ako uviedol, pre posúdenie okolností, či sa jedná o spotrebiteľský úver podľa § 2 zákona č. 258/2001
Z. z. nie je dôležitá právna forma spotrebiteľského úveru, ale dôležité je, že sa jedná o odplatné poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa. Na predmetný právny vzťah preto aplikoval aj normy spotrebiteľského práva, predovšetkým § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“), ktorých použitie nie je prekážkou dohody zmluvných strán o aplikácii Obchodného zákonníka.
Okresný súd posudzoval rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc s ohľadom na kritériá, na ktorých je postavený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovskú doložku skúmal najmä vzhľadom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom zisťoval, či nie je takým zmluvným ustanovením v rámci spotrebiteľskej zmluvy, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Konštatoval, že spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha o vyrovnanie faktickej nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorá je postavená na princípe obmedzenia zmluvnej autonómie. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15.06.2009, ktorý vyslovil, že ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch je subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa).
Okresný súd prihliadol aj na smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. a je potrebné ju aplikovať ako interpretačné pravidlo k vnútroštátnym právnym normám upravujúcim spotrebiteľské právne vzťahy. Podľa smernice nekalé podmienky upravené v čl. 3 bode 1 sú tie, ktoré neboli individuálne dojednané a medzi ktoré podľa prílohy k nej (bod 1 písm. q)) patrí aj podmienka, cieľom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výlučne v rozhodcovskom konaní.
Poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora ES, v zmysle ktorej má vnútroštátny súd ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (Rozsudok Súdneho dvora ES C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elissa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL). Nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepodal opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci. (Rozsudok Súdneho dvora ES C-40/08 zo dňa 06.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira). Možno preto konštatovať, že ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo (Rozsudok Súdneho dvora ES C-473/00 zo dňa 21.11.2002 Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout).
V posudzovanej veci okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul je súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy, ktorej obsah si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými všeobecnými zmluvnými podmienkami. Mohol len zmluvu odmietnuť alebo prijať ako celok, vrátane rozhodcovskej doložky. To je pravdepodobne najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul prostredníctvom vopred určeného rozhodcovského súdu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, vedených na exekučnom súde, ktoré vzbudzujú pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa.
Z dôvodov uvedených vyššie súd dospel k záveru, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá sa prieči dobrým mravom a preto výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, čím došlo k naplneniu podmienok na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil.
V odvolaní dal súdu do pozornosti dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, cieľom ktorého je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenia za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. V zmysle tejto dôvodovej správy predmetná rozhodcovská doložka je v súlade so zákonom a neprieči sa dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle tejto rozhodcovskej doložky. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoE/18/2010. Pretože úverová zmluva bola uzavretá dňa 10. 10. 2005, podľa jeho názoru môže byť právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi posudzovaná len podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmluvy.
Oprávnený uviedol, že neprimeranosť rozhodcovskej doložky musí súd posúdiť podľa platnej právnej úpravy v čase uzavretia zmluvy o úvere, t.j. ku dňu 10. 10. 2005. Vzhľadom na podmienky stanovené v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu 10. 10. 2005, záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky sa nemôže týkať časti rozhodcovského rozsudku, upravujúcej predmet plnenia, resp. cenu plnenia uvedených v úverovej zmluve. Rozhodcovský rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným, pretože povinný proti nemu nepodal opravný prostriedok podľa § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a ani žalobu na súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu. Zákonná sudkyňa odvolaniu nemienila vyhovieť a podľa § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložila na rozhodnutie krajskému súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, preto sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 06. 03. 2009 bol súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi doručený návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 20. 03. 2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. II/2008-1083 vydaný dňa 22. 12. 2008 Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, a to rozhodcami JUDr. Richardom F?ldešom, Mgr. Ing. Bohumilom Kuhajdom, a Mgr. Adriánom Beskydom, ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 1.604,81 Eur, úroky vo výške 113,70 Eur, spolu s úrokom vo výške 23 % ročne zo sumy 1.604,81 Eur od 01. 02. 2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 1.604,81 Eur od 01. 02. 2007 do
zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške 65,06 Eur, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 233,02 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, ktorú právny predchodca oprávneného Poštová banka, a.s. ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 14. 12. 2005.
V článku 9 bode 9.5 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2005), ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy, je obsiahnutá dohoda zmluvných strán, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátanie sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody budú tieto predložené a riešené pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk SR podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre ne konečné a záväzné.
Podľa § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
Odvolací súd považoval záver okresného súdu za správny v tom, že základom pre nárok oprávneného uplatnený v rozhodcovskom konaní je spotrebiteľská zmluva v zmysle ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a správny potom bol aj postup okresného súdu, ktorý daný právny vzťah posudzoval aj podľa ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, prihliadnuc aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (platného a účinného k 14. 12. 2005) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 3 ods. 1 vyššie citovanej smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Vyššie citovaná smernica bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník. Na základe zásady nepriameho účinku vyplývajúcej z čl. 6 smernice platí, že smernica je záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.
Z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000, Océano Grupo Editorial SA vyplýva, že cieľ článku 6 smernice (93/13 EHS), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takýchto podmienok.
Odvolací súd súhlasí s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovská doložka tak, ako je uvedená v obchodných podmienkach pre úver, ktoré sú súčasťou zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 14. 12. 2005 a určujúca výlučnú právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy, spĺňa všetky podmienky pre vyslovenie záveru o jej neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto povinný ako dlžník jej obsah nemohol ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť. Nie je možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že súd nerešpektoval prejav vôle spotrebiteľa. Spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje nielen smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou vyššie uvedených obchodných podmienok pre úver, tvoriacich nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je v rozpore nielen s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj s vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, z dôvodu ktorého okresný súd dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Správne je potom aj jeho rozhodnutie o zastavení exekúcie.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Uznesenie bolo schválené členmi odvolacieho senátu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.