Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-8-2012.pdf
PDF · 87.07 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/8/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČ: 357 248 03, zast. Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti povinnej K. Z., nar. XX.X.XXXX, R. XXX/XX, R. I. P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 62, Bratislava pod sp. zn. EX 5470/09u, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 829,35 € s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 27Er/758/2009-30 zo dňa 20.10.2010, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 27.10.2009 zamietol. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo Zmluvy o poskytnutie expres pôžičky č. XXXXXXX zo dňa 7.7.2005 posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), konkrétne čl. 3 ods. 1 a čl. 6 smernice a prílohy danej smernice, pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci Oceáno Grupo editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci Cofidis (C-473/00). Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok poskytovania pôžičky, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemal pri podpise zmluvy možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode IX písm. i/ Všeobecných obchodných podmienok pôžičky, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu, exekučný súd posúdil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorému je tak znemožnená voľba dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k smernici, keďže rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným konaním, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v zmluvnom vzťahu. Exekučný súd tiež podotkol, že uvedený konkrétny rozhodcovský
súd, ktorý by spory rozhodoval, sídli v Košiciach, čo je mesto značne vzdialené od trvalého bydliska spotrebiteľa, čo mu môže sťažiť účasť na rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Takáto rozhodcovská doložka bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Oprávnený zdôraznil, že exekučné konanie má charakter sporového konania, ktorý sa však prejavuje iba v riešení prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, a nie medzi oprávneným a súdom. S odkazom na citáciu zákonných ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastáva názor, že exekučný súd je v prípade splnenia dôvodov podľa § 45 tohto zákona oprávnený a povinný konanie len zastaviť a to až po nariadení exekúcie voči povinnému, súdu nie je zákonom umožnené postupovať tak, že nevydá poverenie na výkon rozhodnutia a teda v štádiu pred vydaním takéhoto poverenia súdy preskúmavaciu právomoc nemajú. Poukazuje tiež na niektoré nálezy Ústavného súdu SR, na judikatúru Nejvyššího soudu ČR a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, na základe ktorých sa domnieva, že právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Podľa stanoviska Súdneho dvora (bod 47 rozhodnutia C-40/08) zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a aby tak exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora a európske právo oprávnený zhrnul, že nemožno vyvodiť povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce v danom prípade vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a povinnému, ako strane ktorá porušila zmluvu, je poskytovaná ochrana na úkor práv oprávneného. Oprávnený taktiež poukázal na skutočnosť, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a tak právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Oprávnený dáva do pozornosti dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Podľa dôvodovej správy, ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie je neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky, pretože spotrebiteľovi zostáva možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní pred súdom. Uvedené ustanovenie teda podľa názoru odvolateľa v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :
Námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že súd - a to v každom štádiu vedenia exekúcie - je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku a či subjekty, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektami označenými v exekučnom titule; prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Súd v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (obzvlášť v štádiu pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora) musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Návrhom datovaným dňa 26.10.2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o.. so sídlom v Košiciach spisovej značky : EP 80113/09 vydaný dňa 3.7.2009 rozhodcom Mgr. Petrom Bertókom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.8.2009 a vykonateľnosť dňa 7.8.2009. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bo nárok veriteľa z titulu poskytnutej pôžičky na základe Zmluvy o poskytnutí expresnej pôžičky č. XXXXXXX zo dňa 7.7.2005 uzatvorenou medzi spoločnosťou Slovenská požičovňa a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok a povinnou. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy o pôžičke, ako aj Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou, obsahujúcich rozhodcovskú doložku - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej smernice, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o pôžičke ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy o pôžičke je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zmluva o pôžičke bola aj v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným upravená v 8.
časti Občianskeho zákonníka, konkrétne v 5. hlave ôsmej časti, v ustanoveniach § 657 a 658 OZ a tak vychádzajúc z doslovného znenia ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, je nesporné, že nielen podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy, ale aj podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase podpísania zmluvy o pôžičke, spadala táto zmluva pod právny režim spotrebiteľských zmlúv podľa ustanovení § 52 a násl. OZ. Argumentácia oprávneného, že daný zmluvný vzťah sa spravuje výlučne ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere, a tým aj odkaz na ustanovenie § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka, je tak zmätočný.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z čl. IX. písm. i/ Všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou výlučne v rozhodcovskom konaní, čím sa spotrebiteľ vzdal vopred svojho ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým všeobecným súdom, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú Zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými.
Odvolací súd - reagujúc na dôvody odvolania - len pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o namietaný výklad k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka obsiahnutý v dôvodovej správe k danému novelizovanému ustanoveniu (ktorý v čase uzavretia zmluvy o pôžičke ešte v platnosti nebol), z citovaného výkladu vyplýva len to, že ochrana práv spotrebiteľa je posilnená a zabezpečená v tom zmysle, že aj napriek existencii rozhodcovskej doložky dohodnutej podľa znenia § 53 ods. 4 písm. r/, je nedotknuté právo a možnosť spotrebiteľa uplatňovať svoje práva na všeobecnom súde, a to popri zachovanej možnosti voľby eventuálne aj rozhodcovského konania, avšak táto voľba je výlučne na strane spotrebiteľa. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ takéto zmluvné dojednanie považuje výslovne za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve a vychádzajúc zo zákonného znenia - neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve sa považuje za neplatnú (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke). Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov X:X.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.