Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_19Saz-2-2024.pdf
PDF · 129.15 KB
Case nature
Area
Subarea
19Saz/2/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudcom JUDr. Jozefom Sábom, PhD. v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, doklad totožnosti č. C., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov - letisko, Letisko M. R. Štefánika, 823 11 Bratislava 216, o zrušení rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-037 zo dňa 05.07.2024 a o prepustení žalobkyne zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov - letisko č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-037 zo dňa 05.07.2024 o zaistení žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, doklad totožnosti č. C..
II. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, doklad totožnosti č. C. zo zaistenia.
III. P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
1. Správnou žalobou zo dňa 18.07.2024 (ďalej aj „správna žaloba“) sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov - letisko č. PPZ-HCP- BA7-2024/053051-037 zo dňa 05.07.2024 o zaistení žalobkyne (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a prepustenia žalobkyne zo zaistenia.
2. Žalobkyňa zároveň navrhla, aby jej bolo voči žalovanému priznané právo na úplnú náhradu trov konania
II.
Administratívne konanie a zhrnutie napadnutého rozhodnutia
3. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný rozhodol podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) o zaistení žalobkyne ako žiadateľa o udelenie azylu, Zároveň podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
05.10.2024 a podľa § 88a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol o umiestnení žalobkyne v útvare policajného zaistenia pre cudzincov.
4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa dňa 03.07.2024 v čase o 13:30 hod. letecky pricestovala do Bratislavy, pričom pri hraničnej kontrole predložila cestovný pas Talianskej republiky č. D. vydaný na meno: DI GIACOMO Bianca, pričom pri následnej kontrole bol tento pas s pozitívnym výsledkom vyhodnotený na známky falšovania a pozmeňovania.
5. Žalobkyňa je zákonnou zástupkyňou dcéry: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, doklad totožnosti č. E., ktorá spoločne so žalobkyňou pricestovala letecky do Bratislavy, pričom predložila cestovný pas Talianskej republiky č. D. vydaný na meno: DI GIACOMO, Luna, taktiež s pozitívnym výsledkom vyhodnotený na známky falšovania a pozmeňovania.
6. So žalobkyňou bola dňa 04.07.2024 v čase o 14:10 hod. spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania (ďalej aj „zápisnica zo dňa 04.07.2024“). V zápisnici zo dňa 04.07.2024 uviedla, že je Kurdka a z Iránu odišla kvôli náboženskému a národnostnému prenasledovaniu. Ďalej žalobkyňa uviedla, že má príbuzných v Nemecku. Na otázku, či chce požiadať o udelenie azylu uviedla, že nie.
7. Následne urobila žalobkyňa vyhlásenie č. PPZ-HCP-BA7-2024/053050-021 zo dňa 04.07.2024, podľa ktorého – doslovne citované: „O azyl žiadam z dôvodu, že sa bojím vrátiť do Turecka, nakoľko sa bojím, že by ma tam našla spolu s dcérou Polícia z Iránu. Bojím sa o život svoj, aj svojej dcéry.“ (ďalej aj „žiadosť o udelenie azylu“ alebo „vyhlásenie zo dňa 04.07.2024“).
8. Podľa preskúmavaného rozhodnutia bolo voči žalobkyni dňa 05.07.2024 začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Toto konanie bolo z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu žalobkyne prerušené podľa § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov.
9. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný vydal upovedomenie Č.p. PPZ-HCP- BA7-2024/053051-035 zo na 05.07.2024 o začatí konania o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny (ďalej aj „upovedomenie zo dňa 05.07.2024“). Podľa upovedomenia zo dňa 05.07.2024 bolo konanie o administratívnom vyhostení „začaté dňa 05.07.2024 v čase o 12:00 hod predvedením v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a vykonaním prehliadky v zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov“. Správny súd podotýka, že na upovedomení zo dňa 05.07.2024 sa označenie žalobkyne menom a priezviskom resp. iným identifikačným údajom nenachádza. Pri podpise je na upovedomení zo dňa 05.07.2024 uvedený iba údaj – doslovne citované: „Podpis účastníka“. Súčasťou administratívneho spisu je rozhodnutie č. PPZ-HCP- BA7-2024/053051-036 zo dňa 05.07.2024 o prerušení konania o administratívnom vyhostení žalobkyne.
10. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný uviedol – doslovne citované: „Nakoľko ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o u delenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívneho vyhostenie, správny orgán nerozhodol o prepustení účastníka konania a následnom prevoze do Záchytného tábora v Humennom.“
11. Ďalej žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že vo veci sú splnené podmienky podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a zároveň, že sa vo veci zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobkyne, pričom ich plne rešpektuje.
12. Následne žalovaný vo veci urobil písomný úkon označený ako: „Oprava zrejmej chyby v písaní v písomnom vyhotovení rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-037 zo dňa 05.07.2024“ č. PPZ-HCP-BA7-2024/054188-001 zo dňa 10.07.2024 (ďalej aj „oprava zo dňa 10.07.2024“).
13. V oprave zo dňa 10.07.2024 nahradil žalovaný text výroku preskúmavaného rozhodnutia tak, že dôvod zaistenia žalobkyne: „podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľ o udelenie azylu“ nahradil dôvodom: „podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu.“
14. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia opravou zo dňa 10.07.2024 nahradil citácie a odkazy na § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov citáciami a odkazmi na § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom ďalej uviedol – citované doslovne „Táto oprava tvorí neoddeliteľnú súčasť rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-037 zo dňa 05.07.2024, a preto je potrebné ju k nemu pripojiť.“
III.
Súdne konanie
15. Správna žaloba – žalobné body ako vyplývajú z obsahu správnej žaloby sú nasledujúce:
- žalobkyňa preskúmavanému rozhodnutiu vytkla, že je iba citáciou zákonných ustanovení, avšak bez riadneho odôvodnenia,
- odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia nespĺňa kritériá stanovené rozhodovacou praxou súdnych autorít,
- žalovaný dostatočne neskúmal riziko úteku žalobkyne, ktoré je potrebné posudzovať individuálne,
- žalovaný dostatočne neodôvodnil dĺžku zaistenia konkrétnymi dôvodmi a to napriek tomu,
- žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s možnosťou uloženia miernejších donucovacích opatrení ako zaistenia,
- spolu so žalobkyňou došlo k zaisteniu taktiež jej maloletej dcéry A. B., pričom preskúmavané rozhodnutie je v rozpore s rozhodovacou praxou súdnych autorít vo veci zaisťovania rodín s maloletými deťmi a takéto zaistenie žalobkyne a jej maloletej dcéry nie je v najlepšom záujme dieťaťa a je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa.
16. Vyjadrenie žalovaného zo dňa 22.07.2024 - skutkové tvrdenia a právne argumenty, ktoré vyplývajú z jeho obsahu sú nasledujúce:
- žalobkyňa uviedla ako svoju cieľovú krajinu Nemecko a zároveň podala žiadosť o udelenie azylu až po začatí konania o zákaze vstupu, čo preukazuje vysokú mieru podozrenia, že žiadosť o udelenie azylu bola zo strany žalobkyne podaná účelovo.
17. Správny súd výzvou sp.zn. 19Saz/2/2024-23 zo dňa 13.08.2024, aby oznámi správnemu súdu, či sa žalobkyňa naďalej nachádza v zaistení, a predložil doklady preukazujúce dátum podania správnej žaloby u žalovaného. Žalovaný na túto výzvu nereagoval. Z tohto dôvodu správny súd vychádzal zo skutočností uvedených v žalobe o tom, že zaistenie žalobkyne v čase vyhlásenia rozsudku trvalo. Zároveň správny súd nemohol nedostatok informácie o dátume podania správnej žaloby u žalovaného posúdiť v neprospech žalobkyne, keďže na riadne preukázanie dátumu podania správnej žaloby bol povinný žalovaný (§ 225 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom znení /ďalej aj „SSP“/ v spojení s § 227 ods. 1 SSP). Za týchto okolností správny súd prijal záver, že správna žaloba bola podaná v lehote podľa § 225 ods. 1 SSP.
18. Vo veci sa jedná o správnu žalobu vo veciach zaistenia a z tohto dôvodu nebol správny súd podľa § 206 ods. 3 SSP viazaný žalobnými bodmi.
19. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 21.08.2024, na ktorom ospravedlnili svoju neúčasť žalobkyňa, jeho právny zástupca a žalovaný. Dňa 21.08.2024 správny súd vyhlásil tento rozsudok postupom podľa § 137 ods. 3 SSP vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní.
IV.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov
20. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
21. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
22. Podľa § 88 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
23. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona, ak vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky alebo členských štátov alebo je tento úmysel zjavný z jeho konania, v minulosti sa vyhol prevozu podľa osobitného predpisu85) alebo sa pokúsil o útek, alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu.
24. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
25. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) a c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
26. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
28. Podľa čl. 3 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
29. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
30. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
31. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
32. Podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.
33. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín) v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
34. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej aj „Dohovor o právach dieťaťa“) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
35. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
36. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
37. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
38. Podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „správny poriadok“) chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania.
V.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
39. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, priebehu administratívneho konania ako aj súdneho a administratívneho spisu, správny súd dospel k nasledovným záverom.
40. Na prvom mieste správny súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s postupom žalovaného, ktorý po vydaní napadnutého rozhodnutia, ktorým zaistil žalobkyňu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, vykonal opravu zo dňa 10.07.2024 tak, že vo výrokovej časti dôvod zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nahradil dôvodom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Rovnakým spôsobom vykonal opravu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
41. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/60/2016 zo dňa 14.12.2017, podľa ktorého z ustanovenia § 47 ods. 6 Správneho poriadku vyplýva, že chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. Zmyslom tohto inštitútu je odstrániť zrejmé chyby a nesprávnosti, ku ktorým došlo nedopatrením zamestnanca správneho orgánu, ktorý vypracoval písomné vyhotovenie rozhodnutia. Chyby, ktoré sa vyskytujú v správnych rozhodnutiach, majú rôzny charakter, pričom môžu byť v jeho obsahovej časti, ako aj vo forme rozhodnutia. Z tohto hľadiska treba rozlišovať medzi obsahovo materiálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktorých odstránenie vyžaduje zásadnú zmenu alebo zrušenie správneho rozhodnutia a obsahovo formálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktoré spočívajú vo formálnych nedostatkoch rozhodnutia, akými sú chyby v písaní, počtoch alebo iných zrejmých nesprávnostiach rozhodnutia, ktoré sú označované ako opraviteľné (§ 47 ods. 6 správneho poriadku).
42. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sž/142/2001:
„Oprava chyby v písaní a počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti rozhodnutia je prípustná len vtedy, ak sú takéto chyby a nesprávnosti rozhodnutia zrejmé z kontextu predmetného rozhodnutia. Omyl v hodnotení skutkových okolností alebo právnom posúdení veci, hoci sa javí ako zrejmý, nemožno napraviť podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Formou opravy rozhodnutia nemožno zásadne zmeniť pôvodné rozhodnutie tak, aby na základe opravy rozhodnutia malo dôjsť k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím. Takúto zásadnú zmenu rozhodnutia je možné dosiahnuť iba postupom podľa § 65 zákona č. 71/1967 Zb., t. j. aplikáciu inštitútu preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ktorého uplatnenie je však limitované lehotou troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (§ 68 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.).“
43. Dôvod podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov bol uvedený ako súčasť samotného výroku preskúmavaného rozhodnutia, a taktiež bol následne citovaný v texte jeho odôvodnenia. Podľa názoru správneho súdu dôvod zaistenia predstavuje právny základ obmedzenia osobnej slobody žalobkyne, a preto tvorí súčasť rozhodnutia vo veci samej vyjadreného výrokom rozhodnutia (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). Dôvod zaistenia žalobkyne je nutné hodnotiť ako výsledok právneho posúdenia veci žalovaným. Dôvod zaistenia ako zákonný predpoklad zásahu do osobnej slobody má vždy obzvlášť závažný význam a musí byť teda za každých okolností nepochybne a jednoznačne vymedzený (a to už od momentu vydania rozhodnutia, ktorým dochádza k zaisteniu cudzinca). Preto stanovenie určitého (následne korigovaného) dôvodu zaistenia vo výroku rozhodnutia o zaistení nemožno kvalifikovať ako chybu v písaní (formálny nedostatok), ktorý by bolo možné odstraňovať postupom podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku.
44. Zároveň z obsahu preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva, že by sa malo pri zaistení žalobkyne podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov jednať chybu písomného vyhotovenia preskúmavaného rozhodnutia, ktorú by bolo možné označiť za zrejmú. Žiadna časť odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia v pôvodnom znení neobsahuje výslovný odkaz na § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Naopak žalovaný v napadnutom rozhodnutí výslovne uvádza, že „Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.“ Správny súd podotýka, že skutkové dôvody zaistenia žalobkyne uvedené v preskúmavanom rozhodnutí sú natoľko strohé (k tomu nižšie), že ani na základe týchto dôvodov nemožno dospieť k záveru, že by sa malo jednať o zrejmú chybu pri určení dôvodu zaistenia ako § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov namiesto § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte.
45. Správny súd konštatuje, že oprava zo dňa 10.07.2024 bola vykonaná v rozpore s § 47 ods. 6 správneho poriadku, a preto nebola spôsobilá vyvolať žiadne účinky vo vzťahu k zmene preskúmavaného rozhodnutia. Preto správny súd na opravu zo dňa 10.07.2024 neprihliadal a posúdil preskúmavané rozhodnutie v znení pred vykonaním opravy zo dňa 10.07.2024.
46. Na základe vyššie uvedeného je predmetom preskúmania v tomto konaní rozhodnutie žalovaného, ktorým zaistil žalobkyňu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov platí, že Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o
udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Uvedené ustanovenie umožňuje žalovanému zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ktorý je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b), ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. V prejednávanom prípade nebola účinne naplnená podmienka, že v čase vydania nového rozhodnutia o zaistení, bola žalobkyňa zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov. Splnenie tejto podmienky žalovaný v napadnutom rozhodnutí nekonštatoval a jej splnenie nevyplýva ani z obsahu administratívneho spisu. Preto už z tohto dôvodu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pričom ako už správny súd vyššie konštatoval, uvedené pochybenie nebolo možné odstrániť opravou podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku.
47. Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje presvedčivé dôvody a skutkové zistenia, ktoré by preukazovali, že žalobkyňa podala žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie, Požiadať o udelenie azylu je právom žalobkyne, pričom tak mohla urobiť podľa vlastného uváženia a to v zásade kedykoľvek. Uplatnenie práva, ktoré svedčí žalobkyni, teda nemôže byť automaticky vnímané ako účelové. To, že cieľovou krajinou žalobkyne malo byť Nemecko, nič nemení na možnosti žalobkyňu toto následne prehodnotiť a uplatniť žiadosť o udelenie azylu v Slovenskej republike. Žalobkyňa už v zápisnici zo dňa 04.07.2024 uviedla, že dôvodom odchodu z domovskej krajiny je obava z náboženského a národnostného prenasledovania. Zároveň v zápisnici zo dňa 04.07.2024 uviedla, že Nemecko je krajina, kde má príbuzných. Tvrdenie žalovaného uvedené vo vyjadrení zo dňa 22.07.2024 o možnej účelovej ekonomickej motivácii konania žalobkyne nebolo vo veci ničím nepodložené. Na základe uvedeného je napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
48. Správny súd vyhodnotil ako dôvodný taktiež žalobný bod vytýkajúci nedostatočné zdôvodnenia dĺžky zaistenia. Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona (§ 88 ods. 4), že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný rozhodol o zaistení žalobkyne na 3 mesiace, pričom odôvodnenie doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje. Na povinnosť odôvodniť dĺžku doby zaistenia riadne a dostatočne konkrétnym spôsobom nemá žiadny vplyv formulácia výroku rozhodnutia: „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do ...“. Z preskúmavaného rozhodnutia preto nie je vôbec zrejmé z akých dôvodov mal za to, že je potrebné zaistiť žalobkyne na dobu, 3 mesiacov. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14. marca 2011).
49. Správny súd mal taktiež za dôvodný žalobný bod o tom, že sa preskúmavané rozhodnutie nedostatočne vysporiadalo s možnosťou uloženia miernejších donucovacích opatrení ako zaistenia. Spolu so zaistením žalobkyne bola zaistená jej maloletá dcéra A. B., pričom obe požiadali o udelenie azylu v Slovenskej republike. Podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe:
„Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov okrem iného vyplýva, že žiadatela o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. K nevyhnutnosti využitia miernejších opatrení ESĽP vo veci Rusu v. Rakúsko, rozsudok z 2. októbra 2008, sťažnosť č. 34082/02, (sťažovatelka bola uväznená, keď sa pokúšala opustiť krajinu, pretože do krajiny vstúpila nelegálne, bez platného pasu a víz, a na život v Rakúsku nemala potrebné prostriedky, z týchto dôvodov orgány usúdili, že v prípade prepustenia by utiekla a zmarila konanie) zdôraznil, že zaistenie jednotlivca je vážne opatrenie a že v kontexte, kde je zaistenie nutné na dosiahnutie stanoveného ciela, bude zaistenie svojvolné, pokial nie je odôvodnené ako posledná možnosť po zvážení ostatných menej prísnych opatrení a ak sa zistí, že tieto opatrenia sú nedostatočné na ochránenie jednotlivca alebo verejného záujmu. Odôvodnenie orgánov na zaistenie žiadatelky bolo neprimerané a jej zaistenie obsahovalo prvky svojvôle. Jej zaistenie preto porušilo článok 5 EDLP.
Vo veci F. v. Estónsko, rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť č. 10664/05, ESLP zistil, že orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia než držať žiadatela v predlžovanej väzbe v deportačnom stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho vyhostenie.
Vo veci D. F. v. Belgicko, rozsudok z 20. decembra 2011, č. 10486/10, sa sťažnosť týkala zaistenia kamerunskej štátnej príslušníčky s pokročilým nálezom HIV. Orgány poznali totožnosť a stálu adresu žiadatelky a tá vždy dodržala termíny ich návštev a podnikla niekolko krokov s cielom zlegalizovať svoje postavenie v Belgicku. Napriek skutočnosti, že jej zdravotný stav sa počas pobytu vo väzení zhoršil, orgány neposúdili menej intruzívnu možnosť- miernejšie opatrenia, ako napríklad vydanie povolenia na dočasný pobyt s cielom chrániť verejný záujem. Namiesto toho ju držali vo väzení takmer štyri mesiace. ESLP nevidel žiadne prepojenie medzi zaistením žiadatelky a cielom vlády deportovať ju, a preto usúdil, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 EDLP.
Vo veci A. a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu z 19. februára 2009, sťažnosť č. 3455/05, ESLP konštatoval, že politika „aktívneho sledovania“ možnej deportácie žiadatelky nebola dostatočne určitá ani determinujúca, aby predstavovala „opatrenie [...] prijaté na účel deportácie“ podla článku 5 ods. 1. Zaistenie nebolo jasne zacielené na zabránenie nepovolenému vstupu, a preto bolo nezákonné.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 10SZa/12/2016)
50. Na vyššie uvedené právne závery je potrebné dbať obzvlášť dôsledne, keď sa zaistenie týka členov rodiny s maloletými deťmi, ktorí požiadali o udelenie azylu. Preskúmavané rozhodnutie sa s možnosťou uloženia miernejších donucovacích opatrení dostatočne nevysporiadalo, a preto je v tejto časti pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
51. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobkyne, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žiadnym spôsobom nezohľadnil najlepší záujem dieťaťa – maloletej dcéry žalobkyne a nepostupoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou vzťahujúcou sa na zaistenie rodín s maloletými deťmi.
52. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
53. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, v zmysle ktorého:
„správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“
54. Kasačný súd v tejto súvislosti považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12. októbra 2006 vo veci F. F. a G. F. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19. januára 2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
55. Správny súd preto posúdil ako dôvodnú aj námietku žalobkyne týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že žalobkyňa je v zaistení spolu so svojou maloletou dcérou, a teda neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 v spojení s § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Navyše, v celom rozhodnutí žalovaného nie je žiadna zmienka o tom, že žalobkyňa bola zaistená spolu so svojimi maloletým dieťaťom. V tejto súvislosti správny súd upriamuje pozornosť na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí a podľa názoru správneho súdu aj v prípade, ak rozhodnutie správneho orgánu nesmeruje priamo proti maloletej osobe, avšak je s ňou logicky neoddeliteľne spojené, pričom správny súd vychádza judikovaného právneho názoru, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, v spojení so zásadou zachovania celistvosti rodiny. Správny súd preto dodáva, že hoci je pravdou, že maloleté dieťa bolo zaistené na základe samostatného rozhodnutia, v tejto súvislosti bolo žiadúce, aby žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil svoje úvahy vedúce k rozhodnutiu o zaistení žalobkyne týkajúce sa aj otázky, či zaistenie jej maloletého dieťaťa bolo dôvodné (nakoľko toto má predstavovať len krajnú možnosť), akým spôsobom boli zohľadnené záujmy tohto maloletého dieťaťa a či bola zachovaná zásada celistvosti rodiny, tak aby bolo možné z rozhodnutia vyvodiť, že na jednej strane bolo prihliadnuté na záujem zachovania rodiny, avšak aj u maloletého dieťaťa bola samostatne daná dôvodnosť jeho zaistenia.
VI.
Záver
56. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, lebo je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP). V súlade s § 230 ods. 2 písm. a) SSP správny súd II. výrokom tohto rozsudku zároveň nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.
57. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote sedem dní odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach.
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov /ďalej aj „SSP“/ ).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odseku 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.