Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoE/91/2011

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, práv. zast. ADVOKÁTI, s.r.o., so sídlom Klariská 7, Bratislava, IČO: 36 715 638, proti povinnej O. J., bytom C. XX/XX, N., o vymoženie 1.563,74 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. -12 zo dňa 28. júla 2011, jednomyseľne takto

rozhodol:

Krajský súd p o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. júla 2011, č.k. -12.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. A. F. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 27.06.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, Arbitrážna a Mediačná, a.s., sp. zn. B1209348 zo dňa 30.07.2010. Súd prvého stupňa v zmysle ust. § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Z predloženého exekučného titulu, vyššie spomenutého rozhodcovského rozsudku okresný súd zistil, že dňa 20.04.2007 bola medzi právnym predchodcom oprávneného /Poštová banka a.s./ a povinným uzatvorená Zmluva o úvere č. 5357403707, na základe ktorej boli povinnému poskytnutý úver vo výške 50.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť v splátkach. Okresný súd preskúmal uvedenú zmluvu o úvere a Obchodné podmienky Poštovej banky a v zmysle - 3 , a a o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené "na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia . Prvostupňový súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári a na vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa ktorý pohľadávku voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol. Ďalej poukázal na ust. , ; , Obč. zákonníka a čl. 2 písm. a); čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q) Prílohy Smernice Rady č. 13/93/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. II , ktorým sa novelizoval , bola citovaná smernica prevzatá a je nevyhnutné využívať ju ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. , ktoré udáva, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušením čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluvy súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle a o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca nepochybne predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou zaobstarať. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Súd svoj názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou boli aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Keďže obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov dojednanej rozhodcovskej doložky. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnym noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený smernicou. Prvostupňový súd svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle uvedenej smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 06. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira). Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky okresný súd vychádzal nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia dohody), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia dohody). Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka - požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Prvostupňový súd uviedol, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť v dôsledku spomenutých skutočností základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorej základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobilo, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, tak ako to žiadal v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje odvolanie odôvodnil v zmysle ust. , a . Uviedol, že povinný svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere napriek viacerým upomienkam nesplnil, takže oprávnený uplatnil svoju splatnú pohľadávku voči nemu žalobou na rozhodcovskom súde, pričom povinný mal možnosť vyjadriť sa v stanovenej lehote k podanej žalobe, avšak toto svoje právo opäť nevyužil. Rozhodcovský súd vydal predmetný rozhodcovský rozsudok v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a na základe predložených dôkazov. Povinný mal za to, že uznesenie okresného súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na dôvodovú správu k ust. , v zmysle ktorej interpretácia tohto ustanovenia okresným súdom bola v rozpore so zmyslom a účelom tejto úpravy. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Mal za to, že uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Predmetná rozhodcovská doložka je v zmysle zákona a neprieči sa dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom súde v zmysle tejto rozhodcovskej doložky. Oprávnený konštatoval, že v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS sa za nekalú podmienku považuje taká rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory, v ktorých je spotrebiteľ aktívne legitimovaný, predkladal na riešenie výlučne v rozhodcovskom konaní, ktoré nie je upravené právnymi predpismi. V slovenskom právnom poriadku rozhodcovské konanie je upravené o rozhodcovskom konaní, ktorý v plnej miere reflektuje požiadavku ochrany spotrebiteľa, najmä so zreteľom na judikatúru ESD. Ďalej poukázal na to, že podľa ustanovenia o rozhodcovskom konaní, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Mal za to, že rozhodcovský rozsudok tak predstavuje prekážku res iudicata a je záväzný aj pre exekučný súd., v tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 zo dňa 29.01.2008 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Ďalej poukázal na ust. , z ktoré podľa oprávneného vyplýva že o neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve môže rozhodnúť súd aj bez návrhu vždy rozsudkom, pokiaľ ide o sporové konanie. Uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže exekučný súd rozhoduje výlučne uznesením a exekučné konanie je konaním nesporovým. S poukazom na ust. Exekučného poriadku mal oprávnený má za to, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, t.j. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto

titulu, a nie jednotlivé ustanovenia zmluvy o úvere, a teda v tomto prípade nebol oprávnený skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Na záver podotkol, že prvostupňový súd napadnutým uznesením, de facto znemožnil oprávnenému uplatniť si svoje veriteľské práva v exekučnom konaní.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Odvolací súd vec preskúmal podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa , pričom v nadväznosti na odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ust. Exekučného poriadku v spojení s ust. z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (), resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v a . Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.

Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru ( a o spotrebiteľských úveroch), potom exekučný súd v rámci postupu podľa Exekučného poriadku a z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť.

Uvedený postup súdu je v súlade so zákonom, s ust. , ktorý umožňuje za určitých podmienok odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nemožno prijať názor oprávneného, že exekučný súd v rámci postupu podľa Exekučného poriadku nie je oprávnený posudzovať samotný právny vzťah (zmluvu), ktorý bol základom pre priznaný nárok exekučným titulom. Ak má exekučný súd posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie, ktoré je charakterizované v ust. , resp. nemá nedostatok podľa alebo b) , nevyhnutne je potrebné vychádzať v prípade spotrebiteľského úveru z úverovej zmluvy, na základe ktorej bol oprávnenému priznaný nárok rozhodcovským rozsudkom.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. , správne okresný súd vychádzal z ust. a a , a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či zmluva o úvere, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu ( v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku upravenú v článku 11 bod 11.2 OP okresný súd správne považoval za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany zavedený spomínanou Smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom, bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd tak dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť podľa

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .