Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_2CoPr-4-2022.pdf
PDF · 103.23 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/4/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, zastúpená: Mgr. Peter Troščák, advokát so sídlom Hlavná 50, Prešov, IČO: 50 003 500, proti žalovanému: DSS Medzilaborce, n.o., Cintorínska 870, Prešov, IČO: 37 887 718, zastúpený: PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so sídlom Puškinova 16, Prešov, IČO: 36 854 581, o určenie, že úraz je pracovným úrazom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 23.05.2022 č.k. 19Cpr 3/2021-215, jednohlasne takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu 1. inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa nastúpila do zamestnania u žalovaného dňa 01.06.2018 na pozíciu opatrovateľka v zariadení sociálnych služieb s miestom výkonu práce Špecializované zariadenie sociálnych služieb K. XXX a Domov sociálnych služieb K. XX. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, žalobkyňa bola pred podpisom pracovnej zmluvy oboznámená s pracovnoprávnymi predpismi a predpismi o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Zdôraznil, že žalovaný vydal dňa 01.01.2019 aj vnútorný predpis - posúdenie rizík, pravidlá o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práce, v ktorom sa konkrétne a zrozumiteľne uvádza okrem iného aj to, ako reagovať na agresívne správanie klienta, ktorým bol aj klient žalovaného pán. Y.. Práve v tejto súvislosti žalobkyňa uplatnila nárok na určenie, že úraz, ktorý sa jej stal 03.10.2020 je úrazom pracovným tvrdiac, že v ten deň bola na pracovisku na chodbe budovy bezdôvodne fyzicky napadnutá menovaným agresívnym klientom, ide o chorú osobu. Z tohto útoku bola šokovaná a vystresovaná, tak že v dôsledku závažného zhoršenia zdravotného stavu žalobkyňa po informovaní nadriadených opustila pracovisko a vyhľadala lekárske ošetrenie na pohotovosti v W.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa v spomínanom vnútornom predpise je presne a podrobne popísaný aj postup pri fyzickom napadnutí zamestnanca zo strany prijímateľa sociálnej služby (PSS). Súd prvej inštancie poukázal na prehratý video záznam zo sporného dňa 03.10.2020, z obsahu ktorého mal za zistené, že žalobkyňa nepostupovala v súlade s uvedeným interným predpisom žalovaného. Súhlasil s tým, že nie je rozhodujúce, či žalobkyňa bola napadnutá klientom žalovaného silno alebo slabo, či do hlavy alebo do hrude, keďže spôsob napadnutia a či vôbec k fyzickému útoku došlo, boli v konaní sporné a poukázal na to, že žalobkyňa argumentovala predovšetkým spôsobenou psychickou ujmou. Zdôraznil, že psychická ujma môže byť pre človeka ešte traumatizujúcejšia ako ujma fyzická, ale vzhľadom na nekonanie žalobkyne v súlade s povinnosťami opatrovateľky mal za to, že existujú liberačné dôvody (§ 196 ods. 1 Zákonníka práce), pre ktoré sa žalovaný zbavil voči žalobkyni svojej povinnosti, ale predovšetkým v súvislosti s predmetom sporu, aby bolo možné určiť, že ide o pracovný úraz a zistiť príčinnú súvislosť prípadnej psychickej ujmy medzi úrazom a incidentom na pracovisku dňa 03.10.2020, toto je kompetentný iba znalec.
Pre účely rozhodnutia, že uvedený úraz je úrazom pracovným, za ktorý má zodpovedať žalovaný, nemožno vychádzať iba poukazom na predložené lekárske správy zo strany žalobkyne. Žalobkyňa teda ohľadom svojich tvrdení, že sa jej stal pracovný úraz, neuniesla dôkazné bremeno, znalecký posudok nepredložila, ani vlastne vykonanie takéhoto dôkazu, vypracovanie znaleckého posudku znalcom z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria nenavrhla, v rámci trestného konania sa znaleckému dokazovaniu odmietla podrobiť a teda neuniesla dôkazné bremeno. V konaní teda nebol a preukázaná príčinná súvislosť medzi incidentom z 03.10.2020 a psychickým zdravotným stavom žalobkyne. Ak žalobkyňa tvrdila, že sa jej stal na pracovisku úraz, že tento úraz je pracovným úrazom, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Súd má za to, že žalobkyňa dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, od ktorých odvodzuje svoj nárok, neuniesla. Žalovaný sa zbavil objektívnej zodpovednosti, preukázal liberačné dôvody podľa § 196 Zákonníka práce, pokiaľ ide o samotnú zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú žalobkyni prípadným pracovným úrazom. Preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania strán rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP.
3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Má za to, že súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí žaloby rozsudkom, ktorý je nedostatočne odôvodnený s prihliadnutím na úsečnú právnu argumentáciu a nepresvedčivý s ohľadom na absenciu čo i len jedného odkazu na konštantnú rozhodovaciu prax vyšších súdov v skutkovo podobných veciach. Zároveň chýba riadne a dostatočné odôvodnenie, prečo súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dôkazy, ktoré navrhol žalovaný a to konkrétne dôkaz v podobe návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom za účelom skúmania vzniku a existencie pracovného úrazu, ako aj psychického stavu žalobkyne pred samotným incidentom podľa vyjadrenia žalovaného zo dňa 14.06.2021. Má za to, že rozhodnutie súdu je založené na svojvôli, pretože je arbitrárne a nedáva odpovede na podstatné skutkovo a právne významné otázky a namiesto relevantnej právnej argumentácie súd prvej inštancie tvrdí iba to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a teda zrejme má na mysli, že nenavrhla znalecké dokazovanie. Súd prvej inštancie pritom ani nebol schopný uviesť, akým konkrétny liberačný dôvod mal v konaní za zistený. Preto nie je možné ani bližšie uviesť odvolacie námietky, pretože nie je možné zistiť, v čom je skutkovo a na čom je skutkovo a právne založené napadnuté rozhodnutie. Žalobkyňa dáva do pozornosti, že nenavrhla vykonať znalecké dokazovanie, pretože žiaden právny predpis, ani súdne rozhodnutie neuvádza, že by v danej veci nemohli postačovať predložené lekárske správy a že by musel byť vypracovaný znalecký posudok. Naviac, znalecký posudok navrhol vykonať žalovaný, a to vyjadrením zo 14.06.2021, preto nemalo logiku takýto návrh opakovať zo strany žalobkyne. Naviac poukazuje na to, že v danej veci ide o individuálny pracovný spor podľa § 316 a nasl. CSP, kedy súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, na ten účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčasnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Ak teda súd prvej inštancie považoval za nevyhnutné vykonať znalecké dokazovanie, mohol takéto dokazovanie nariadiť aj bez akéhokoľvek návrhu podľa spomínaného § 319 CSP. Naviac znalecké dokazovanie navrhol žalovaný. Ďalej vytýka súdu prvej inštancie, že z rozsudku nevyplýva, na aký konkrétny liberačný dôvod súd prvej inštancie poukazuje. Zdôrazňuje, že klient žalovaného bol agresívny dlhodobo, každý v zariadení o tom, vedel, pričom sa neprijali žiadne efektívne opatrenia zo strany zamestnávateľa na to, aby sa situácia vyriešila. Zdôrazňuje, že podľa § 197 Zákonníka práce, zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti, ak zamestnanec utrpel pracovný úraz pri odvracaní škody hroziacej tomuto zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie, ak zamestnanec tento stav sám úmyselne nevyvolal. Privolanie policajnej hliadky nerieši situáciu, čiže má za to, že nie je dostatočne zabezpečená ochrana zdravia zamestnancov pred klientom zariadenia z tohto hľadiska. Bolo zistené, že obe zamestnankyne pred týmto klientom utekali, resp. sa s ním tzv. naťahovali, potom sa žalobkyňa zamkla v miestnosti, čo znamená, že jeho konanie asi gradovalo. Je nepodstatné, či fyzicky žalobkyňu klient napadol silným alebo slabším spôsobom, pretože ujma, ktorá jej vznikla, spočíva v ujme psychickej s tým, že bola napadnutá. Pokiaľ je zrejmé, že žalobkyňa sa pred klientom bránila, prípadne ho odstrkovala, čo robili aj iní zamestnanci, tak bolo potrebné vec právne posúdiť aj z pohľadu § 197 Zákonníka práce. Na základe týchto dôvodov navrhla žalobkyňa podanému odvolaniu vyhovieť.
4. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukazuje na to, že súd prvej inštancie citoval z kapitoly vnútorného predpisu žalovaného, s ktorým boli zamestnanci, teda aj žalobkyňa oboznámení a ktorá sa týka práve
toho, ako má zamestnanec reagovať na agresívne správanie klienta. V ďalšom texte vnútorného predpisu je podrobne popísaný postup pri fyzickom napadnutí zo strany PSS, ako napr. nutnosť odstúpiť a chrániť svoju osobu, zavolať si na pomoc iného zamestnanca, privolať RZP s asistenciou polície, v prípade úrazu napadnutého zamestnanca zapísať toto do knihy úrazov zamestnancov a podobne. Má za to, že práve zo strany žalobkyne došlo k porušeniu povinností a poukazuje na obsah video nahrávky z chodby zariadenia zo dňa 03.10.2020. Opakovanie tvrdí, že k žiadnemu pracovnému úrazu žalobkyne nedošlo. K fyzickému ataku na žalobkyňu nedošlo, čo sa týka následnej tvrdenej zmeny charakteru pracovného úrazu, ktorý má spočívať v ujme psychickej, žalovaný tvrdí, že takéto poškodenie zdravia žalobkyne preukázané nebolo a už vôbec nie príčinná súvislosť medzi údajným pracovným úrazom a poškodením zdravia. Podľa jeho názoru bolo preukázané, že žalobkyňa opakovane porušila svoje pracovné povinnosti pri práci s klientom sociálneho zariadenia a nepostupovala podľa viacerých interných predpisov žalovaného, s ktorými bola preukázateľne oboznámená.
5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP, spolu s konaním, ktoré vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a zistil, že nie sú dané podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku, nakoľko tento bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, naviac je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pričom táto nepreskúmateľnosť dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho stranám, v danom prípade žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
6. V odvolacom konaní vyplýva z dispozičnej zásady, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
7. Predmetom daného konania je určenie existencie pracovného úrazu na základe tvrdení žalobkyne, že dňa 03.10.2020 bola na pracovisku (v priestoroch chodby zariadenia žalovaného) atakovaná agresívnym klientom zariadenia G. Y., ktorý do nej strkal, sácal ju a útočil päsťou do oblasti hlavy, keď takýmto konaním jej mala byť spôsobená ujma psychická. Je zrejmé, že žalobkyňa je zamestnankyňou žalovaného od 01.06.2018 na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 23.05.2018 a pre žalovaného vykonávala druh práce - opatrovateľka v zariadení sociálnych služieb - Špecializované zariadenie sociálnych služieb K. XXX a Domov sociálnych služieb K. XX.
8. Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.
9. Podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.
10. Podľa § 195 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnávateľ zodpovedá za škodu aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.
11. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania má charakter tzv. osobitnej zodpovednosti vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa podľa § 192 Zákonníka práce, teda pri jej vzniku sa uplatňuje špeciálny právny režim podľa § 195 - 198 Zákonníka práce v nadväznosti na § 220 a § 221 Zákonníka práce a osobitné pracovnoprávne predpisy
- najmä Zákon o sociálnom poistení. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania sa v tomto prípade uplatňuje ako zodpovednosť za právne relevantný následok, ktorým je poškodenie zdravia zamestnanca v súvislosti s výkonom práce, nie za existenciu protiprávneho úkonu ako v prípade všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa. Predpokladom vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za vzniknutú škodu je tak existencia určitej objektívnej skutočnosti,
pričom sa nevyžaduje ani zavinenie. Zamestnávateľ tak zodpovedá za výsledok, ktorým je existencia škodnej udalosti a vznik škody na strane zamestnanca. K založeniu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania musia byť naplnené najmä predpoklady zodpovednosti, ktorými sú existujúci pracovnoprávny vzťah, ako aj vznik ujmy (škody), za ktorú možno považovať akúkoľvek ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorú možno objektívne vyjadriť v peniazoch. Za škodu možno považovať aj nemajetkovú ujmu, ktorá je osobitne prítomná v prípade pracovných úrazov a chorôb z povolania a je reparovaná vo forme úrazového príplatku, úrazovej renty, jednorazového vyrovnania, jednorazového odškodnenia v dôsledku smrti alebo choroby z povolania, rehabilitačného, či náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Ďalej musí byť daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a škodou a ku škode / ujme musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.
12. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania má objektívny charakter, zamestnávateľ zamestnancovi zodpovedá za jeho pracovný úraz či chorobu z povolania a to bez ohľadu na skutočnosť, či daný stav zavinil alebo nezavinil. Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi možnosť úplnej alebo čiastočnej liberácie z princípu objektívnej zodpovednosti podľa § 196 Zákonníka práce.
13. Pojem „pracovný úraz“ nie je explicitne vymedzený, ale Zákonník práce i Zákon o sociálnom poistení uvádzajú, kedy je úraz pracovným úrazom na účely predmetných pracovnoprávnych predpisov. Pracovným úrazom nie je len porucha telesného zdravia, ale akákoľvek porucha zdravia, ktorá vznikla nezávisle od vôle poškodeného, nerozlišuje sa pritom, či ide o námahu vynaloženú pri telesnej práci alebo pri duševnej práci.
14. Žalobkyňa uplatňovaný nárok preukazovala tým, že ihneď dňa 03.10.2020 v súvislosti s namietaným úrazovým dejom na pracovisku absolvovala vyšetrenie na ambulantnej pohotovostnej službe, 05.10.2020 bola vyšetrená v ambulancii chirurgickej a od 04.10.2020 je práceneschopná (nie v dôsledku tvrdeného pracovného úrazu, ktorého existenciu žalovaný spochybňuje). Žalobkyňa následne 18.12.2020 absolvovala psychologické vyšetrenie a od 02.02.2021 pravidelne navštevuje príslušnú psychiatrickú ambulanciu v súvislosti s tvrdenou traumou z uvádzaného útoku agresívneho klienta v zariadení žalovaného, ktorého je žalobkyňa zamestnankyňou.
15. Otázka existencie, resp. neexistencie pracovného úrazu, či chorôb z povolania je predovšetkým znaleckou otázkou. Vydávanie znaleckých posudkov na účely náhrad pri úrazoch a chorobách z povolania sa spravuje osobitnými predpismi (R 11/1976).
16. Žalovaný od začiatku konania nároky žalobkyne považuje za neopodstatnené a v podaní z 15.06.2021 (č.l. 26) navrhol okrem iného vykonať znalecké dokazovanie za účelom skúmania vzniku a existencie pracovného úrazu žalobkyne, ako aj psychického stavu žalobkyne pred samotným incidentom, ktorý sa udial dňa 03.10.2020.
17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
19. Podľa § 187 ods. 1 a 2 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
20. Podľa § 191 ods. 1 a 2 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
21. Podľa citovanej právnej úpravy súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobnom návrhu, ale tiež vo vyjadrení žalovanej strany. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie.
22. Podľa § 319 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
23. Zákonodarca aj v prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov (podobne ako v prípade antidiskriminačných sporov) ustanovuje v citovanom § 319 CSP ďalší významný odklon od všeobecného procesného postupu súdu, ktorý by bolo možné označiť za príklon k vyšetrovaciemu princípu v civilnom súdnom konaní. Odôvodnený je legitímnou potrebou zvýšenej miery ingerencie orgánov ochrany práva za účelom toho, aby žalobca mal možnosť na „férový“ súboj so žalovaným v spore o nároky vyplývajúce z individuálnych pracovnoprávnych vzťahov.
24. Aj v tomto prípade platí premisa aktívnej činnosti súdu, ktorá je potrebná na dosiahnutie cieľa civilného sporového konania, ktorým je vydanie spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Práve vo väzbe na cieľ, ktorý sledoval zákonodarca zaradením ustanovení o individuálnych pracovnoprávnych sporoch do druhej hlavy pod názvom Spory s ochranou slabšej strany, je nutné aj toto ustanovenie § 319 CSP vykladať so zreteľom na tú skutočnosť, že zamestnanec, ktorý sa domáha ochrany svojho porušeného práva, nemá v mnohých prípadoch objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom. Je preto opodstatnené, že sa zákonodarca prikláňa k vyšetrovacej zásade práve so zreteľom na tieto skutočnosti. Ak súd nedospeje na základe tvrdení strán sporu a vykonaných dôkazov k dôvodnému záveru, že sú splnené všetky podmienky na vydanie rozhodnutia v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, resp. ak nie sú splnené podmienky na vydanie spravodlivého rozhodnutia, obstará aj bez návrhu strán dôkazné prostriedky a vykoná dokazovanie potrebné na vydanie takéhoto rozhodnutia vo veci samej. Potom rozhodne v súlade s princípom právnej istoty, na ktorý kladie zákonodarca osobitný dôraz v článku 2 ods. 1 CSP. Na podporu ustanovenej ingerencie orgánu ochrany práva do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov sa zavádza povinnosť zamestnávateľa poskytnúť súčinnosť súdu pri vykonávaní dôkazov s prihliadnutím na schopnosti zamestnávateľa túto súčinnosť poskytnúť.
25. Súd prvej inštancie v zásade správne poukázal na to, že aby bolo možné určiť, či v prípade incidentu žalobkyne ide o pracovný úraz a zistiť príčinnú súvislosť prípadnej psychickej ujmy medzi úrazom a incidentom na pracovisku dňa 03.10.2020, toto je kompetentný určiť iba znalec z príslušného odboru. V kontexte citovaného ustanovenia § 319 CSP a jeho výkladu, ako aj skutočnosti, že práve žalovaný navrhol vykonať vo vzťahu k predmetu sporu znalecké dokazovanie, následne nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie v zmysle tom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení o existencii pracovného úrazu a príčinnej súvislosti medzi incidentom a tvrdeným zhoršením zdravotného stavu. Súd prvej inštancie vzhľadom na charakter prejednávanej právnej veci mohol z vlastnej iniciatívy vykonať potrebné znalecké dokazovanie a ako už bolo spomínané, tento dôkaz navyše navrhol vykonať vo svojom prvom vyjadrení voči súdu aj žalovaný.
26. Záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby je tak so zreteľom na všetky tieto okolnosti predčasný, keď je zrejmé, že nevykonal potrebné dôkazy na zistenie správneho skutkového stavu veci. Pokiaľ súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že vo vzťahu k žalovanému existujú liberačné dôvody, pre ktoré sa úplne zbavil voči žalobkyni svojich povinností (§ 196 Zákonníka práce), malo by byť predovšetkým ustálené, či k pracovnému úrazu u žalobkyne nepochybne došlo alebo nie. Následne je potrebné v zmysle predpokladov § 196 Zákonníka práce skúmať, či v prípade žalovaného zamestnávateľa naozaj reálne existujú dôvody, ktoré mu umožňujú vyviniť sa (liberovať sa) napriek tejto objektívnej zodpovednosti za určitých, v Zákonníku práce uvedených podmienok, a to úplne alebo sčasti. Je potrebné zdôrazniť, že vymedzenie liberačných dôvodov je taxatívne a Zákonník práce nepripúšťa možnosť ich rozšírenia rozhodnutím zamestnávateľa alebo na základe dohody subjektov pracovnoprávnych vzťahov. Zároveň podľa § 196 ods. 4 Zákonníka práce je na formuláciu vlastného obsahu predpisu zamestnávateľom kladená vyššia miera konkrétnosti pri uvádzaní jednotlivých práv a povinností subjektov pracovnoprávnych vzťahov (príkazov alebo zákazov na účely ochrany života
a zdravia), pretože pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie BOZP, sa zamestnávateľ nemôže dovolávať porušenia všeobecných ustanovení o úprave vlastného konania a správania tak, aby sa predchádzalo ohrozeniu vlastného zdravia alebo zdravia iného.
27. Zároveň je potrebné v takom prípade uviesť, aký konkrétny liberačný dôvod bol podľa výsledkov dokazovania zistený a nepostačuje len všeobecný (bez bližšej konkretizácie) poukaz na existenciu dôvodov, pre ktoré by sa zamestnávateľ zbavil svojich povinností voči zamestnancovi.
28. Poukazujúc na všetky uvádzané okolnosti odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu, v ktorom podliehalo prieskumu odvolacieho súdu, bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, je nepreskúmateľné pre nevyrovnanie sa s podstatnými námietkami uplatňovanými stranami v tomto konaní, vrátane odkazu na príslušnú judikatúru, vo veci nebolo vykonané potrebné dokazovanie, preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, tak ako to určuje § 391 ods. 1 CSP. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná vo veci potrebné dokazovanie, predovšetkým pokiaľ ide o navrhované znalecké dokazovanie, podľa výsledkov ktorého bude možné ustáliť, či poškodenie zdravia žalobkyne v súvislosti so spomínaním incidentom na pracovisku dňa 03.10.2020 je úrazom pracovným a či existuje príčinná súvislosť medzi tvrdenou psychickou ujmou a týmto incidentom. Podľa výsledkov znaleckého dokazovania súd prvej inštancie v závislosti od obrany žalovaného posúdi, či sú dané dôvody predpokladané podľa § 196 Zákonníka práce, pre ktoré by sa zamestnávateľ mohol úplne alebo sčasti zbaviť zodpovednosti, pričom musia byť uvedené konkrétne liberačné dôvody a v tejto súvislosti nepostačujú len všeobecné konštatovania súdu o porušení právnych, či ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany zamestnanca. Súd prvej inštancie vo veci rozhodne tak, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala kritériám vyplývajúcim z § 220 os. 2 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane konania odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
29. V ďalšom konaní o veci sa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).