Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-43-2011.pdf
PDF · 101.76 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/43/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: G. L., nar. XX. K. XXXX, bytom H. D. XX, T. M., Česká republika, zast. advokátom: JUDr. Branislav Bogner, Vajanského 8, Trenčín, proti žalovaným: 1/ N. D., nar. XX. C. XXXX, bytom R. XXX, okres T., zast. advokátkou: JUDr. Daniela Suchánková, M. Waltariho 7, Piešťany, 2/ H. D., nar. XX. K. XXXX, bytom tamtiež, o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy, o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 23. decembra 2010 č. k. 7C/23/2009-136, 2509201313, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že darovacia zmluva so zriadením vecného bremena uzavretá medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ dňa 1. 6. 2006, predmetom ktorej je darovanie spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 patriaceho žalovanému 2/ na nehnuteľnostiach zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, v kat. úz. R. ako parc. č. 1855/10, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 275 m2, parc. č. 1855/15, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 134 m2 a dom so súp. č. XXX postavený na parc. č. 1855/15 je voči žalobkyni neúčinná. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 42a ods. 1 a 2 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho zákonníka) i s odkazom na ustanovenia § 116 a § 117 toho istého zákona, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný 2/ uzavrel darovaciu zmluvu so žalovanou 1/ v úmysle ukrátiť žalobkyňu ako veriteľku, ktorá zmluva bola pritom pre žalovaného 2/ nevýhodná, pretože sa ňou bezodplatne a hlavne bezdôvodne zbavil svojho majetku (prakticky jediného exekvovateľného). Táto darovacia zmluva medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/, t. j. medzi bývalými manželmi (stále, či opäť spolu žijúcimi v jednej domácnosti) bola tak uzavretá medzi blízkymi osobami s preukázaným úmyslom žalovanej 1/ i žalovaného 2/ ukrátiť žalobkyňu. Žalobkyňa bola manželkou žalovaného 2/ od 8. 2. 2003 až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 7C/130/2003-78 dňa 25. 11. 2005. Žalovaná 1/ a žalovaný 2/ boli manželmi od 4. 2. 1989 až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14 C 114/02-21 dňa 6. 12. 2002. Uznesením č. k. 7C/23/2009-78 z 16. 12. 2009 súd prvého stupňa pripustil, aby do konania pristúpil žalovaný 2/. Konanie vedené na Okresnom súde Trnava sp. zn. 14C/46/2003 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ bolo právoplatne zastavené (bez informovania sa o postoji žalovaného k takémuto späťvzatiu) dňa 24. 6. 2006 po tom, ako navrhovateľka (žalovaná 1/) zobrala svoj návrh na začatie konania späť z dôvodu mimosúdneho usporiadania veci. Týmto mimosúdnym usporiadaním veci mala byť práve darovacia zmluva z 1. 6. 2006 uzavretá medzi žalovanými, ktorou žalovaný 2/ previedol na žalovanú 1/ svoj spoluvlastnícky podiel 1 na nehnuteľnostiach v kat. úz. R. zapísaných na Správe katastra Hlohovec v liste vlastníctva č. XXXX ako parc. č. 1855/10 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 409 m2 (v skutočnosti len 275 m2) a rodinný dom s. č. XXX postavený na parc. č. 1855/10, správne na parc. č. 1855/15 (pričom takto koncipovaná zmluva obsahuje nepresnosti, keďže predmetom mala byť zrejme aj parc. č. 1855/15 vo výmere 134 m2, ktorú výmeru je potrebné odrátať od výmery parc. č. 1855/10 a rodinný dom s. č. XXX je postavený na tejto parcele a nie na parc. č. 1855/10, každopádne príslušnou Správou katastra v Hlohovci právoplatne vloženou v zmysle predloženej darovacej zmluvy. Súčasťou tejto zmluvy bola aj dohoda jej účastníkov o bezodplatnom zriadení vecného bremena v prospech žalovaného 2/ (darcu) - právo doživotného bývania v rodinnom dome s. č. XXX a právo doživotného užívania pozemku parc. č. 1855/10. V konaní sp. zn. 17C 131/03 bola žalovanému 2/ právoplatne od 17. 12. 2005 uložená povinnosť platiť žalobkyni výživné počnúc dňom 21. 10. 2003 v sume 3.000,- Sk mesačne, splatiť zaostalé výživné v sume 49.065,- Sk v splátkach po 1.300,- Sk mesačne a tiež zaplatiť trovy žalobkyne (navrhovateľky) v sume 36.737,- Sk. Z obsahu oznámenia súdnej exekútorky Mgr. Marcely Zummerovej zo dňa 3. 6. 2008 vyplýva, že v exekučnom konaní sp. zn. Ex 223/2006 bolo zistené, že povinný (žalovaný 2/) nemá žiaden hnuteľný, nehnuteľný, prípadne iný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku navrhovateľky a že povinný nie je ani vlastníkom motorového vozidla, má pozastavenú podnikateľskú činnosť a nie je zamestnaný. Žalobkyni tak bolo znemožnené uspokojiť svoju pohľadávku voči žalovanému 2/. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodne po právoplatnosti rozsudku (§ 151 ods. 3 O. s. p. - zákona č. 99/1963 v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku).
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie len žalovaná 1/, ktorá z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobkyne proti žalovanej 1/, aj proti žalovanému 2/ zamietne a žalobkyňu zaviaže uhradiť žalovanej 1/ trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne. Poukázala na to, že z darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena uzavretej medzi ňou a žalovaným 2/ mal prospech aj žalovaný 2/, pretože v jeho prospech bolo zriadené vecné bremeno - právo doživotného užívania a bývania v nehnuteľnostiach, ktorých podiel bezodplatne daroval. Nemôže preto obstáť tvrdenie súdu prvého stupňa, že nie je potrebné ďalej skúmať, či bol tento úkon vykonaný v prospech žalovanej 1/ a prípadne aj v prospech žalovaného 2/ len preto, že sa na vzťah žalovanej 1/ a žalovaného 2/ nazerá ako na vzťah blízkych osôb. Rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie uplatneného práva žalobkyne odporovať darovacej zmluve sú teda skutočnosti, či táto darovacia zmluva bola urobená len v prospech žalovanej 1/ alebo v prospech oboch zmluvných strán, či vôbec žalovaný 2/ pri uzatváraní darovacej zmluvy konal v úmysle ukrátiť žalobkyňu a či mohla alebo nemohla žalovaná 1/ poznať úmysel žalovaného 2/ pri náležitej starostlivosti, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplynulo, že žalovaný 2/ v čase uzatvárania darovacej zmluvy o svojej vyživovacej povinnosti voči žalobkyni určenej konečným právoplatným a vykonateľným rozsudkom vôbec nemohol vedieť. Uviedla tiež, že súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o jedinú preukázanú skutočnosť, že žalovaný 2/ prevzal výzvu súdu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie voči rozsudku a že tento súdny poplatok zaplatil. Z tohto však vyplýva jedine to, že chcel podať odvolanie, nesúhlasil s určenou vyživovacou povinnosťou, a preto chcel dosiahnuť zmenu rozsudku. Súd prvého stupňa podľa nej prehliadol, že žalovaný 2/ začal zisťovať, čo sa udialo vo veci výživného až v súvislosti s doručením upovedomenia o začatí exekúcie, ktoré mu bolo doručené 6. 7. 2006. V tom čase však bola už darovacia zmluva uzavretá a bol už povolený aj jej vklad. Ak teda preukázateľne žalovaný 2/ o svojej vyživovacej povinnosti voči žalobkyni nevedel, tak o tejto skutočnosti nemohla vedieť ani žalovaná 1/.
K podanému odvolaniu žalovanej 1/ sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovanej 1/ ako neodôvodnené zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Zároveň navrhla, aby odvolací súd zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne na náhradu trov prvostupňového konania, tak ako bola vyčíslená v jej podaní zo dňa 23. 12. 2010 a trov odvolacieho konania. Odvolanie podané žalovanou 1/ považuje za zjavne účelové a neodôvodnené, keď že v ňom žalovaná 1/ uvádza nepravdivé skutočnosti a skresľujúce údaje. Uviedla, že jej návrh smeroval voči obidvom žalovaným, preto nie je pravdou že by súd prvého stupňa nerozhodol o jej návrhu proti žalovanému 2/. Tvrdenie žalovanej 1/, že žalovaný 2/ v čase uzatvárania darovacej zmluvy o svojej povinnosti voči žalobkyni nemohol vedieť, nepovažuje za pravdivé. Povinnosť žalovaného 2/ voči žalobkyni mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 17C 131/2003 zo dňa 1. 3. 2005 a doručený právnemu zástupcovi žalovaného 2/ 14. 4. 2005. Keďže proti takémuto rozsudku žalovaný 2/ podal odvolanie, musel vedieť, ako rozhodol súd prvého stupňa. Z jeho konania je zrejmé, že darovaciu zmluvu uzatvoril účelovo, aby sa zbavil svojho majetku, pričom je právne irelevantné, že právny zástupca žalovaného 2/ Mgr. H. X. X. XXXX zomrel a žalovaný 2/ sa o právoplatnosti rozsudku teda nemohol dozvedieť. Žalovaná 1/ v konaní nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by preukázal, že nemohla poznať úmysel dlžníka (žalovaného 2/) ukrátiť svojho veriteľa (žalobkyňu).
Žalovaný 2/ sa k podanému odvolaniu žalovanej 1/ nevyjadril, ani sám odvolanie nepodal.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne 1/ nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto je potrebné ho potvrdiť. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 24. januára 2012 (§ 156 ods. 1 O. s. p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 7C/23/200 je určenie, že darovacia zmluva so zriadením vecného bremena zo dňa 1. 6. 2006 uzatvorená medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ je neúčinná voči žalobkyni. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe žalobkyne vyhovené, teda či žalobkyňou uplatnené právo na určenie, že právny úkon - predmetná darovacia zmluva - je voči žalobkyni neúčinný, pretože ukracuje uspokojenie jej vymáhateľnej pohľadávky, ktorá vyplýva z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 17C 131/03-68 zo dňa 1. 3. 2005.
Odvolateľka odvolanie odôvodnila v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho rozsudku súdu prvého stupňa a k dôvodom odvolania žalobkyne len dodáva:
Podľa § 42a ods. 1 O. z. veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Podľa odseku 2 odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
Podľa § 42b ods. 1 O. z. právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. Podľa odseku 2 právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Podľa odseku 4 právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Podľa § 116 O. z. blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Odvolací súd nemá žiadny zásadný dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa uvedenou ním v odôvodnení napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, teda najmä záver o tom, že žaloba žalobkyne je dôvodná, pretože uzatvorením darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ dňa 1. 6. 2006 naozaj došlo k ukráteniu žalobkyne a že obaja žalovaní pri uzatváraní takejto zmluvy museli vedieť o tom, že pohľadávka žalobkyne tak nebude môcť byť uspokojená. O tejto pohľadávke mali vedomosť, pričom neexistenciu tejto vedomosti a najmä žalobkyňou tvrdeného úmyslu ukrátiť ju počas celého konania nedokázali preukázať, skôr ho sami potvrdili. Na posilnenie súdom prvého stupňa tvrdených skutočností odvolací súd pripája nasledovné:
Zo spisu, teda najmä z darovacej zmluvy zo dňa 1. 6. 2006, Správou katastra Hlohovec právoplatne vloženej dňa 28. 6. 2006 jednoznačne vyplýva, že prospech z takejto zmluvy mali obaja jej signatári, tak žalovaná 1/, ktorá sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v kat. úz. R., ako aj žalovaný 2/, ktorému zostalo zachované právo doživotného bývania a užívania týchto nehnuteľností (ktoré je mimochodom tiež možné oceniť v peniazoch). Nemôže obstáť tvrdenie, že by čo i len jeden z účastníkov tejto darovacej zmluvy nemal z nej prospech, keď na jednej strane žalovaná 1/ získala bezodplatne (zadarmo) polovičný podiel na nehnuteľnostiach a stala sa ich výlučnou vlastníčkou a na strane druhej žalovaný 2/, ktorý sa takýmto prevodom vyhol povinnosti zaplatiť žalobkyni nemalú sumu peňazí uloženej mu právoplatným rozsudkom. Tvrdenia oboch žalovaných, že uzavretie takejto darovacej zmluvy bolo len výsledkom ich rokovaní o vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa nielen javia, ale sú účelovými, keď v počiatkoch takýchto rokovaní (ako to vyplýva z návrhu na začatie konania v danej veci) žalovaná 2/ žiadala vyporiadať BSM prikázaním všetkých nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva a určením jej povinnosti zaplatiť žalovanému 2/ nešpecifikovanú sumu titulom finančného vyrovnania (ktorá mala zrejme vyplynúť zo znaleckého dokazovania). Žalovaný 2/ sa svojho podielu prakticky zriekol v prospech žalovanej 1/, ktorá bola v čase uzatvárania predmetnej darovacej zmluvy síce jeho bývalou manželkou, avšak zároveň matkou jeho troch detí (z ktorých posledné sa narodilo v roku XXXX, t. j. ešte v čase formálneho trvania jeho manželstva so žalobkyňou) a bývajúcou s ním na rovnakej adrese ako v čase trvania ich spoločného manželstva, ktoré spoločné bývanie bolo prerušené prakticky len od apríla 2003 do augusta 2003 spoločným bývaním so žalobkyňou (napriek rozvodu s oboma - tak žalobkyňou, ako aj žalovanou). Preto jediným možným záverom pri triezvom nahliadaní na takýto sled udalostí je ustálenie o zjavnom úmysle oboch žalovaných, ktorí zrejme obnovili spolužitie už v decembri 2003 (vtedy aj žalovaná 1/ vzala späť návrh na vydanie predbežného opatrenia vo veci vyporiadania BSM s odôvodnením, že žalobkyňa sa svojimi deťmi odsťahovala zo spoločného bydliska), ukrátiť žalobkyňu uzavretím takejto darovacej zmluvy medzi sebou a tak jej znemožniť vymáhanie, či vôbec vymoženie jej pohľadávky voči žalovanému 2/.
Neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je neúčinnosťou relatívnou, t. j. pôsobí na základe právoplatného rozsudku, ktorý určil, že právny úkon je odporovateľný iba vo vzťahu k žalobcovi v tomto konaní, vo vzťahu k ostatným veriteľom dlžníka zostáva takýto právny úkon účinným. Podmienky pre úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu preto musí súd skúmať jednotlivo vo vzťahu ku konkrétnemu veriteľovi - v prejednávanej veci vo vzťahu k žalobkyni.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri skúmaní podmienok odporovateľnosti právneho úkonu, dôsledne zisťoval splnenie všetkých takýchto podmienok. Žalobkyňa je vecne aktívne legitimovanou na podanie takejto žaloby, pretože je preukázateľne veriteľkou žalovaného 2/, ktorý previedol svoj jediný exekvovateľný majetok na žalovanú 1/, ktorá mala spolu s ním (aj ako blízka osoba podľa § 116 O. z.) z tohto právneho úkonu značný prospech, preto je pasívne vecne legitimovanou osobou v tomto konaní. Uzavretie predmetnej darovacej zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ je jednoznačne úkonom odporovateľným, pretože žalovaný 2/ nemá žiaden iný majetok, je dlhodobo nezamestnaný, prakticky bez akéhokoľvek príjmu (minimálne takého, ktorý je možné objektívne zistiť). Uspokojenie pohľadávky žalobkyne tak bolo možné jedine z jeho polovičného podielu na nehnuteľnostiach v kat. úz. R., ktorý previedol darovacou zmluvou na žalovanú 1/. Podmienkou úspešnej odporovateľnosti právnemu úkonu je aj podanie žaloby v trojročnej hmotnoprávnej lehote od uskutočnenia odporovateľného úkonu, ktorá podmienka bola v tomto konaní taktiež splnená. Darovacia zmluva medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ bola uzatvorená dňa 1. 6. 2006, Správou katastra v Hlohovci právoplatne vložená dňa 28. 6. 2006 a žaloba žalobkyne bola doručená Okresnému súdu Piešťany dňa 10. 2. 2009.
Odvolací súd považuje za potrebné zodpovedať ešte námietky žalovanej 1/ z jej odvolania a to či žalovaný 2/ pri uzatváraní darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena konal v úmysle ukrátiť žalobkyňu a či ona (žalovaná 1/) mohla alebo nemohla poznať pri náležitej starostlivosti jeho úmysel, namietla totiž, že jedinou preukázanou skutočnosťou, že žalovaný 2/ vedel o pohľadávke žalobkyne je skutočnosť, že prevzal výzvu súdu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie voči rozsudku, potom jeho advokát zomrel a on sa o ukončení konania a právoplatnosti rozsudku dozvedel až od Mgr. G., ktorá mu odovzdala jeho spis a to o tom, že sa voči nemu vedie exekúcia sa mal dozvedieť až po doručení upovedomia o začatí exekúcie dňa 6. 7. 2006, keď si ho prevzal na pošte, pričom v tom čase už bol aj povolený vklad predmetnej darovacej zmluvy - 28. 6. 2006. Takéto tvrdenia žalovanej 1/, resp. takéto spoločné tvrdenia so žalovaným 2/ vyznievajú klamlivo až zarážajúco, pretože z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 17 C 131/03 - konkrétne z č. l. 89, 90 a 91 - jasne a preukázateľne vyplýva, že dňa 16. 2. 2006 splnomocnil žalovaný 2/ súčasnú advokátku žalovanej 1/ na nahliadnutie do tohto spisu, ktorá ďalej splnomocnila svoju koncipientku na takéto nahliadnutie substitučnou plnou mocou z 14. 3. 2006. Táto jej koncipientka aj do spisu skutočne nahliadla dňa 15. 3. 2006, pričom pri jeho študovaní pobudla od 9.30 hod. do 10.10 hod. (t. j. 40 minút), vec bola v tom čase už právoplatne skončená - konkrétne od 17. 12. 2005. Ťažko teda uveriť tvrdeniam o nevedomosti (tobôž nie o akejsi náležitej starostlivosti) žalovanej 1/ alebo žalovaného 2/ o právoplatnosti a vykonateľnosti pohľadávky žalobkyne voči žalovanému 2/ a tiež teda aj o akomsi neúmyselnom prevedení svojho jediného exekvovateľného majetku žalovaného 2/ na žalovanú 1/. Pretože ak advokátka žalovanej 1/ a v konaní o určenie výživného na rozvedenú manželku aj tá istá advokátka ako advokátka žalovaného 2/ minimálne od 15. 3. 2006 vedela (a ťažko uveriť, že by o tejto skutočnosti svojich klientov neinformovala), že konanie bolo právoplatne skončené a pohľadávku je možné exekučne vymáhať, musela o tom vedieť aj dňa 1. 6. 2006, keď sa v jej advokátskej kancelárii spisovala a podpisovala darovacia zmluva so zriadením vecného bremena práva doživotného bývania a užívania medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/. Pri takejto súhre okolností je potom zrejmé, že úmysel žalovanej 1/ a žalovaného 2/ bol rovnaký.
Odvolací súd preto vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, lebo súd prvého stupňa o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O. s. p. nerozhodoval. Preto bude v zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. úlohou súdu prvého stupňa rozhodnúť nielen o trovách prvostupňového ale i odvolacieho konania.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.