Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Saz-6-2023.pdf
PDF · 116.7 KB
Case nature
Area
Subarea
12Saz/6/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudcom A. A. A. v právnej veci žalobcu: B. C., nar. X. XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez dokladu totožnosti, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov D., E. XX, XXX XX D., právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky, vo veci správnej žaloby o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA12-7987-015/2023-AV zo dňa 8. októbra 2023 a o prepustenie zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie žalovaného č.: PPZ-HCP-BA12-7987-015/2023-AV zo dňa 8. októbra 2023 o zaistení žalobcu: B. C., nar. X. XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce zrušuje.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bezodkladne prepustil zo zaistenia žalobcu: B. C., nar. X. XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez dokladu totožnosti, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-7987-015/2023-AV zo dňa 8. októbra 2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.01.2024.
2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že žalobca bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-7987-010/2023 zo dňa 08.10.2023 (ďalej aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Následne žalovaný začal konanie o zaistení žalobcu, pričom v rámci tohto zisťoval možnosť využitia alternatív k zaisteniu s tým výsledkom, že žalobca by stanovené podmienky nevedel splniť. Pri stanovení doby zaistenia žalovaný vychádzal zo skutočnosti, že žalobca odmieta spoluprácu a nemá platný cestovný doklad, pričom poukázal na to, že v rámci tejto doby bude v spolupráci s
útvarom policajného zaistenia vykonávať potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu, a to najmä overenie totožnosti, vykonanie pohovoru na zastupiteľskom úrade krajiny, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu, vybavenie leteniek a zabezpečenie prepravy. Žalovaný konštatoval že vzhľadom na prebiehajúce konanie o vyhostení je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
II.
Konanie na správnom súde
3. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 24. októbra 2023 domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania.
4. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a keďže žalobca nemá dostatok finančných prostriedkov ani platný cestovný doklad k vycestovaniu, rozhodol žalovaný o jeho zaistení.
5. Žalobca ďalej poukázal na to, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj jeho manželka F. C., nar. XX.XX.XXXX a ich maloleté deti: A. G. C., nar. XX.XX.XXXX, A. C. , nar. XX.XX.XXXX, A. C. , nar. XX.XX.XXXX a B. C. , nar. XX.XX.XXXX, ktorí sa rovnako ako žalobca obrátili so žalobou na súd.
6. Žalobca v žalobe namietal, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.
7. Žalobca uviedol, že nie je štátnym príslušníkom Tureckej republiky, ale Sýrskej arabskej republiky (o čom predložil žalovanému doklad), pričom pochádza z mesta Haseki (Sýria). V tejto súvislosti namietal aj neuvedenie celého mena tlmočníka, absentujúce preskúmanie prekážok vyhostenia vo vzťahu k správne určenej krajine a jeho nevyhostiteľnosť, čo potvrdzuje aj prax slovenských štátnych orgánov, ktoré prestali zaisťovať sýrskych štátnych občanov.
8. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu v zmysle výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
9. Žalovaný sa napriek tomu v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, nezaoberal sa skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia a napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu.
10. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný má povinnosť zaoberať sa v konaní skúmaním prekážok vyhostenia, a to aj za situácie, že ich účastník konania priamo nenamieta, právne neklasifikuje a pod. Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalovaný mal tieto skutočnosti zisťovať o to viac, že sa jedná o rodinu s maloletými deťmi.
11. Žalobca tiež namietal, že z napadnutého rozhodnutia (ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení) nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu.
12. Podľa názoru žalobcu je napadnuté rozhodnutie zároveň v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu v otázke obmedzenia osobnej slobody rodín s maloletými deťmi, nakoľko žalovaný v rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa žalobca nachádza v zaistení so štyrmi maloletými deťmi, pričom správny orgán neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Keďže žalovaný nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletých osôb, ktorý logicky súvisí s obmedzením osobnej slobody žalobcu, žalobca považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné a teda aj nezákonné.
13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 06.11.2023, s tým, že preskúmavané rozhodnutie je plne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
14. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca orgánom verejnej správy oznámil, že krajinou jeho pôvodu je Turecká republika a doklad o tom, že pochádza z inej krajiny im nedoručil. Pokiaľ ide o tlmočenie, v konaní pred žalovaným tlmočenie zabezpečoval tlmočník z jazyka slovenského do jazyka tureckého, pričom žalobca potvrdil, že tlmočníkovi rozumie. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil.
III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov
15. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
16. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
18. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
20. Podľa čl. 3 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
22. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
23. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
24. Podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.
25. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
26. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej aj „Dohovor o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
27. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
28. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
29. Podľa § 206 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom znení (ďalej aj „SSP“), pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
30. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom
31. Správny súd konajúc podľa ust. § 221 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, ako aj obsah administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
32. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 24. novembra 2023. Na pojednávanie sa účastníci konania nedostavili (žalobca, jeho právny zástupca ako aj žalovaný svoju neprítomnosť ospravedlnili), preto správny súd v nariadenom pojednávaní pokračoval v ich neprítomnosti (§ 114 SSP).
33. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení a posúdenie, či ďalšie zotrvanie žalobcu v zaistení realizované v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce je zákonné.
34. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenie žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je teda realizácia administratívneho vyhostenia.
35. Žalobca v žalobe v prvom rade namietal, že žalovaný sa v konaní o zaistení (ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení) nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia, preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné.
36. Správny súd neuznal ako dôvodnú časť argumentácie žalobcu, v rámci ktorej namietal pochybenie čo do ustálenia krajiny pôvodu, keďže z obsahu administratívneho spisu takéto tvrdenie, resp. doklad o ňom nevyplynuli, ale naopak, žalobca uviedol, že pochádza z Tureckej republiky a túto označil ako začiatok trasy, po ktorej cestoval na územie Slovenskej republiky. Žalobca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal zaslanie dokladu žalovanému o tom, že Sýrska arabská republika je jeho krajinou pôvodu. Rovnako tak nepreukázal ani jeho existenciu, pričom ani nešpecifikoval o aký konkrétny doklad malo ísť. Správny súd tiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, týkajúcu sa tlmočenia. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v konaní o zaistení žalobcu bol pán H. H. listinou č. PPZ-HCP- BA12-7987-005/2023-AV zo dňa 08.10.2023 ustanovený ako tlmočník z jazyka tureckého do jazyka slovenského a naopak, čo zodpovedá prvotnému tvrdeniu žalobcu o Tureckej republike ako krajine jeho pôvodu. V rámci zápisnice č. PPZ-HCP-BA12-7987-006/2023-AV zo dňa 08.10.2023 následne žalobca potvrdil, že ustanovenému tlmočníkovi rozumie (v úvode aj v závere podania vyjadrenia) a pochádza z Tureckej republiky odkiaľ legálne vycestoval. V zápisnici č. PPZ-HCP-BA12-7987-014/2023-AV zo dňa 08.10.2023 žalobca rovnako potvrdil, že tlmočníkovi rozumie. Obidve zápisnice podpísal žalobca ako aj ustanovený tlmočník s uvedením jeho celého mena. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, to je rovnako podpísané tlmočníkom (tu už bez uvedenia jeho mena) a žalobcom. Z obsahu administratívneho spisu však bez ďalších pochybností vyplýva, že I. žalobcovi bolo poskytnuté tlmočenie v priebehu celého konania, a to II. z jazyka, o ktorom sa žalovaný správne domnieval, že mu žalobca rozumie, III. skutočnosť, kto bol za tlmočníka ustanovený je overiteľná a IV. žalobca tlmočníkovi rozumel. Navyše, je nelogickým tvrdenie, že by nesprávne/neoveriteľné tlmočenie vydaného rozhodnutia mohlo mať vplyv na správne určenie krajiny pôvodu, resp. že by samo osebe vypovedalo o neskúmaní prekážok vyhostenia. Bez ďalšieho, neuvedenie mena a priezviska tlmočníka v samotnom rozhodnutí správny súd nevyhodnotil ako vadu rozhodnutia, ktorá by mohla mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu, ktorý vôbec (a to ani v konaní pred správnym súdom) netvrdil, že by tomuto nerozumel.
37. Správny súd zdôrazňuje, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom
vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby však mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
38. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že aby bola naplnená podmienka účelnosti a efektívnosti rozhodnutia o zaistení, žalovaný je povinný skúmať účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov). Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už od samotného počiatku, teda pri vydávaní takéhoto rozhodnutia musí správny orgán na základe doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že bude možné účel zaistenia dosiahnuť. Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať. Následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení, avšak správny súd zdôrazňuje, že v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015)
39. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je výslovne obsiahnutá najmä v článku 15 ods. 4 Návratovej smernice. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia účelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory Kadzoev (C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67), v zmysle ktorého „článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle, že iba skutočný predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie a že tento neexistuje, ak sa zdá nepravdepodobné, že príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v tretej krajine.“
40. Vychádzajúc z uvedeného správny súd dodáva, že na druhej strane možno dospieť k záveru, že v prípadoch, keď bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné, že účel zaistenia, t.j. správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca, nebude môcť byť realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami návratovej smernice.
41. K námietke absencie skúmania prekážok vyhostenia správny súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je potrebné posudzovať, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba by v prípade deportácie čelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu v rozpore s čl. 2 (právo na život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru [Rozsudky Veľkej Komory F.G. proti Švédsku ([GC], §§ 110-127), J.K. a iní proti Švédsku([GC], §§ 77-105), Khasanov a Rakhmanov proti Rusku ([GC], §§ 93-116]. Skúmanie rizika zlého zaobchádzania sa má zamerať na posúdenie predvídateľných dôsledkov odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny určenia, vzhľadom na všeobecnú situáciu v tejto krajine a na jeho osobné pomery. Ak sa preukáže existencia takéhoto rizika, vyhostenie žalobcu by nevyhnutne zakladalo porušenie čl. 3 Dohovoru, bez ohľadu na to, či riziko vyplýva zo všeobecnej situácie násilia, osobnej charakteristiky žalobcu alebo z kombinácie oboch (Khasanov a Rakhmanov proti Rusku [GC], § 95). Správny súd je toho názoru, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení mal skúmať možné prekážky vyhostenia žalobcu a urobiť si úsudok o tom, či je správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie žalobcu aspoň potenciálne možné.
42. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené preto považoval za dôvodnú žalobnú námietku žalobcu, že v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia absentuje posúdenie otázky účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ako aj prípadných prekážok administratívneho vyhostenia. Správny súd poznamenáva, že tak preskúmavané rozhodnutie ani administratívny spis žalovaného neposkytuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení, podanie správnej žaloby a vyjadrenie žalovaného k nej. Pokiaľ ide o preskúmavané rozhodnutie, v ňom žalovaný len
stroho konštatuje existenciu rozhodnutia o vyhostení a všeobecný popis postupu správneho orgánu pri rozhodovaní o zaistení, bez konkrétnej väzby na osobu žalobcu.
43. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žiadnym spôsobom zohľadnil záujem maloletých detí žalobcu, ktoré boli zaistené spolu s ním na základe samostatných rozhodnutí žalovaného tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy, ako aj ustálená rozhodovacia prax.
44. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
45. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, v zmysle ktorého „správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“
46. Kasačný súd v tejto súvislosti považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12. októbra 2006 vo veci A. A. a F. A. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19. januára 2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
47. Správny súd preto posúdil ako dôvodnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že žalobca je v zaistení spolu so svojimi štyrmi maloletými deťmi, a teda neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 v spojení s § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Navyše, v celom rozhodnutí žalovaného nie je žiadna zmienka o tom, že žalobca bol zaistený spolu so svojimi maloletými deťmi. V tejto súvislosti správny súd upriamuje pozornosť na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí a podľa názoru správneho súdu aj v prípade, ak rozhodnutie správneho orgánu nesmeruje priamo proti maloletej osobe, avšak je s ňou logicky neoddeliteľne spojené, pričom správny súd vychádza judikovaného právneho názoru, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, v spojení so zásadou zachovania celistvosti rodiny. Správny súd preto dodáva, že hoci je pravdou, že maloleté deti sú zaistené na základe samostatných rozhodnutí, v tejto súvislosti bolo žiadúce, aby žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil svoje úvahy vedúce k rozhodnutiu o zaistení žalobcu týkajúce sa aj otázky, či zaistenie jeho maloletých detí bolo dôvodné (nakoľko toto má predstavovať len krajnú možnosť), akým spôsobom boli zohľadnené záujmy týchto maloletých detí a či bola zachovaná zásada celistvosti rodiny, tak aby bolo možné z rozhodnutia vyvodiť, že na jednej strane bolo prihliadnuté na záujem zachovania rodiny, avšak aj u maloletých detí bola samostatne daná dôvodnosť ich zaistenia.
48. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul potrebu vysporiadania sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia a to aj vo svetle prípadnej existencie
prekážok vyhostenia, ako aj z dôvodu absencie posúdenia ochrany záujmov maloletých detí, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§ 440 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).