Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Nt-12-2011.pdf
PDF · 69.91 KB
Case nature
Area
Subarea
2Nt/12/2011
Uznesenie
Okresný súd Bratislava I, na verejnom zasadnutí konanom v zmysle § 397 odsek 2, § 402 odsek 1 Tr. por. dňa 17.01.2012 v Bratislave takto
rozhodol:
Podľa § 397 ods. 2, § 402 ods. 1 Tr. por., s poukazom na ustanovenie § 394 odsek 1 Tr. por. súd
zamieta návrh na povolenie obnovy konania vo veci bývalého Divízneho súdu Bratislava, sp. zn. Dtr 4544/24
odôvodnenie:
Rozsudkom Bývalého Divízneho súdu Bratislava sp. zn. Dtr 4544/24 zo dňa 2.4.1925 bol obžalovaný M. K. uznaný vinným zo spáchania zločinu porušenia podriadenosti podľa § 145, § 146c, § 149 Vojenského trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že:
1. Že od svojho zaradenia do čsl. vojska a pešieho pluku č. 39 v októbri 1924 dôsledne odopieral uposlúchnutie rozkazov viacero predstavených cvičiť s puškou a čistiť zbraň; 2. Koncom októbra 1924 potom v Petržalke odoprel zložiť služobnú prísahu predpísanú pre čsl. vojaka. čím úmyselne nevykonal dôležité služobné rozkazy,
čím sa dopustil
ad 1./2./ zločinu porušenia podriadenosti podľa §§ 145, 146:c, 149 v Tr. zák.
a odsúdil ho preto
podľa §§ 149, 92 v Tr. zák. vezeniu v trvania dvoch rokov, sprísnenou každého pol roka mesačnou samoväzbou, každý štvrťrok jednu tmavú komoru a každý mesiac jednodňovým pôstom a tvrdým lôžkom v deň pôstu. Odsúdenie je nepodmienečné.
Navrhovateľky K. C. rod. K., ktorá je dcérou zomretého M. K., a N. K., vnučka zomretého M. K., prostredníctvom obhajcu podali návrh na povolenie obnovy konania v horeuvedenej veci.
Obhajca vo svojom návrhu poukazuje na fakt, že:
Rozsudkom Divízneho súdu Bratislava zo dňa 2.4.1925, sp. zn. Dtr 4544/24 bol M. K. uznaný vinným zločinom porušenia podriadenosti podľa § 145, § 146:c, § 149 vojenského trestného zákona č. 19/1855 r.z. a bol odsúdený k trestu sprísneného väzenia v trvaní dvoch rokov nepodmienečne. Uvedeného zločinu sa mal dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, a to kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu „člena medzinárodnej biblickej spoločnosti“ (neskôr známej ako Svedkovia Jehovovi).
Navrhovateľka má za to, že jej starý otec bol odsúdený nespravodlivo, a že za súčasnej právnej situácie sa možno domáhať práva na spravodlivý proces cestou obnovy konania, nakoľko ustanovenie čl. 4 ods.
2 Protokolu č. 7 k Zmluve o ochrane ľudských práv a základných slobôd uvádza, že občan má právo na obnovu konania „podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novo odhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predošlom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci“.
Súd v roku 1925 nevedel, že ústavou garantované právo na slobodu vyznania (§ 121 Ústavy č. 121/1920 Sb.) zahrňuje i právo na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania.
Súd v roku 1925 nevedel, že „pre ozbrojenú moc štátu“ a pre „štátnu existenciu“ nie je žiadnym nebezpečenstvom, keď úprimne veriaci občania z náboženských dôvodov odmietajú cvičiť sa vo vojenskom umení.
M. K. bol pre odopretie vojenskej služby už predtým potrestaný pokarhaním. Ak bol z toho istého dôvodu potom trestaný ešte súdne, potom prišlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“.
Porušenie zásady „ne bis in idem“ je výslovne dôvodom k povoleniu obnovy konania (Viď. Uznesenie Krajského súdu Trenčín zo dňa 11.8.2011 č.k. 23Tos/47/2011-75 v podobnej veci ods. V. C..)
Na svojom návrhu právny zástupca zotrval aj na verejnom zasadnutí.
Po preskúmaní spisového materiálu a príslušných právnych predpisov súd dospel k nasledujúcim záverom:
Podľa § 394 odsek 1 Tr. por. obnova konania, ktoré skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samé osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré, by pôvodne uložený trest bolo v zrejmom nepomere závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom nepomere s účelom trestu.
Okresný súd Bratislava 1 vykonal na verejnom zasadnutí dokazovanie oboznámením tak podaných návrhov, ako aj pôvodného rozhodnutia súdu datovaného do roku 1925. Oboznámil sa v tejto súvislosti aj s príslušným ustanoveniami zákona 121/1920 Sb. /§ 121/, na ktoré vo svojom návrhu poukázal právny zástupca zomrelého odsúdeného. Je potrebné ustáliť, že agenda obnovy konania v prípade svedkov Jehovových nie je pre súdy agendou novou a doterajšie rozhodnutia sa takmer bez výnimky zaoberajú situáciou, ktorá nastala po roku 1948, resp. na základe ústavy z roku 1950, prípad, keď by súd pri rozhodovaní išiel pred rok 1945 tomuto súdu známy nie je. Pri rozhodovaní si súd vyriešil ako základný problém samotný zmysel a účel zákonov, ktoré sa týkajú rehabilitácie i ustanovení týkajúcich sa obnovy konania. M. K. bol odsúdený v dobe keď súdy nemali k dispozícii žiadne medzinárodné štandardy ľudských práv. Všeobecná deklarácia ľudských práv na území bývalého Československa mohla byť rešpektovaná až po jej vstupe do platnosti v roku 1948. V zmysle vtedy platnej Ústavy z roku 1920, táto síce zaručovala základné ľudské práva a slobody, vrátane slobody svedomia a náboženského vyznania alebo viery, táto však nesmela byť v rozpore s verejným poriadkom. Konanie proti vojenskej brannej povinnosti v tejto súvislosti bolo považované za konanie proti verejnému poriadku a „Řádu“. V dobe rozhodovania súdu náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi nebola registrovanou náboženskou spoločnosťou, k registrácii došlo až na základe zákona č. 308/1991 Zbierky. Súd v pôvodnom konaní odsúdil M. K. na základe vtedy platného trestného zákona, v dobe po odsúdení M. K. nasledoval ešte veľmi vážny dejinný predel, ktorý podľa súdu mohol a má význam pre posudzovanie tejto trestnej veci. Druhá svetová vojna so všeobecnou brannou povinnosťou bola tým predelom, ktorý z hľadiska odmietnutia vojenskej brannej služby za vojnového stavu mal rozhodujúce následky pre posudzovanie trestnosti tohto úkonu. Súd si v tejto súvislosti nevie predstaviť, že by M. K. mohol v dobe II. svetovej vojny vyhlásiť, že odmieta vykonávať vojenskú službu alebo prevziať zbraň z dôvodu náboženského presvedčenia, pretože takéto
odmietnutie by bezpochyby znamenalo pre fatálne následky pre hocakú osobu podliehajúcu brannej povinnosti ktorou M. K. bezpochyby bol. Súd ďalej dospel k záveru, že pri rozhodovaní o obnove konania je nevyhnutné stanoviť určitú hranicu ktorá pri trestných činoch súvisiacich s odmietaním výkonu vojenskej služby bude tou hranicou za ktorú by súd už ísť nemal, pretože obnova konania aj keď nepochybne prichádza do úvahy aj vo veciach podstatne starších ako je práve posudzovaná vec, pri tomto druhu skutkov by mala byť stanovená určitou hraničnou dobou práve s ohľadom na dejinné súvislosti. Podľa názoru súdu touto hranicou je doba skončenia II. svetovej vojny, teda rok 1945, s tým, že rozhodovanie o obnove konania v skorších veciach by malo byť posudzované s ohľadom na dejinné súvislosti.
Z týchto dôvodov, ako aj s poukazom na fakt, že v roku 1924-1925 mohla osoba povinná brannou povinnosťou odmietnuť prevzatie zbrane alebo vojenskú činnú službu len vtedy ak toto odmietnutie nebolo v rozpore s verejným poriadkom a „Řádom“ súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenie a návrh na obnovu konania odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možno podať sťažnosť do 3 dní odo dňa jeho vyhlásenia na podpísaný súd.