Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Saz/7/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Martinom Ľ. Fafaľákom, v právnej veci žalobkyne: A. B. nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť uvádzaná v rozhodnutí: C. D., štátna príslušnosť uvádzaná žalobkyňou: E. F. republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., G. XX, zastúpená: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 02 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia žalobkyne - preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7988-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023, takto

rozhodol:

I. Zrušuje rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7988-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023, o zaistení žalobkyne A. B. nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť uvádzaná v rozhodnutí: C. republika, štátna príslušnosť uvádzaná žalobkyňou: E. F. republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., G. XX, a nariaďuje žalovanému, aby žalobkyňu bezodkladne prepustil zo zaistenia.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-7988-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023, zaistil žalobkyňu dňa 08.10.2023 podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia; v súlade s stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.01.2024 a žalobkyňu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj ÚPZC).

2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa bola dňa 08.10.2023 v čase o 04:30 hod. zadržaná hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v obci Vyškovce nad Ipľom. Nakoľko žalobkyňa nevedela ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, hliadka ju predviedla dňa 08.10.2023 o 10:00 hod. na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky.

3. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch bolo zistené, že žalobkyňa nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt žalovaný vydal dňa 08.10.2023 podľa písmeno b) rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne, pričom v predmetnom rozhodnutí nebola určená konkrétna krajina, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená, nebola jej určená lehota na vycestovanie a bol zároveň vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, preto sa rozhodnutie jeho doručením stalo vykonateľným, t. j. dňa 08.10.2023.

4. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že z vyjadrení žalobkyne je nepochybné, že nemohol konať podľa § 89 odsek 1 písmená a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko títo nevedeli preukázať zabezpečené ubytovanie a taktiež nespĺňajú podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky.

5. Dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.01.2024 žalovaný odôvodnil tým, že stanovená doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žalovaný v spolupráci s ÚPZC bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia žalobkyne je jej spolupráca pri úkonoch smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Taktiež sa bude zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie.

6. Žalovaný s poukazom na povinnosti podľa § 90 odsek 1 písmeno d/ zákona o pobyte cudzincov ďalej uviedol, že v prípade, ak zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobkyni nevznikla jej zaistením žiadna bezdôvodná ujma.

7. Žalovaný mal za to, že zaistenie žalobkyne pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru č. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor) je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobkyne. Súdne konanie

8. V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu zo dňa 24.10.2023. Žiadala toto rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby žalobkyňu bezodkladne zo zaistenia prepustil a priznať jej plnú náhradu trov konania.

9. V žalobe žalobkyňa poukázala na to, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj jej manžel a ich spoločné štyri maloleté deti.

10. Žalobkyňa namietala, že pred správnym orgánom došlo k procesnej vade zapríčinenej zrejme nesprávnym tlmočením, ktorá zapríčinila nesprávne zistenie skutkového stavu žalovaným. Uviedla, že ona ani jej rodina nie sú štátnymi príslušníkmi Tureckej republiky, ale Sýrskej arabskej republiky (o čom predložila žalovanému doklad), pričom pochádzajú z mesta Haseki (Sýria), a zo Sýrie utiekli pred vojnou. V tejto súvislosti namietala aj neuvedenie celého mena tlmočníka, absentujúce preskúmanie prekážok vyhostenia vo vzťahu k správne určenej krajine. Dodala tiež, že do ÚPZC zaslala kópiu dokladu, ktorý potvrdzuje jej pôvod.

11. Pokračovala, že ju nemožno vyhostiť do domovskej krajiny, Sýrie z dôvodu rizika ohrozenia života pre pretrvávajúcu zlú bezpečnostnú situáciu a rovnako ju nie je možné vyhostiť ani do inej tretej krajiny, pretože ich územím iba tranzitovala bez oprávnenia na pobyt. Žalovaný teda pochybil, keď sa v konaní a odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním existencie prekážok vyhostenia a súladom napadnutého rozhodnutia s čl. 3 Dohovoru. Formálne síce žalovaný skonštatoval, že prekážky vyhostenia neexistujú, ale ako konkrétne k tomuto záveru dospel a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, nie je z napadnutého rozhodnutia zrejmé. Nie je ani zrejmé, aké dôkazy za týmto účelom obstaral a vykonal. V Sýrii prebieha dlhodobý vojenský konflikt, pre ktorý Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie a umožňuje im zotrvanie na území Slovenskej republiky podľa zákona o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu policajné útvary Slovenskej republiky aj prestali zaisťovať sýrskych štátnych príslušníkov pre ich nevyhostiteľnosť, s výnimkou tzv. dublinských transferov.

12. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný sa v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobkyne, nezaoberal sa skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a rozhodovacou praxou všeobecných súdov v rozhodnutí o administratívnom

vyhostení neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostená, čo je taktiež nevyhnutné pre možnosť vyhodnotenia účelnosti zaistenia toho ktorého cudzinca. Rovnako ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zaistení neuviedol, kam konkrétne mieni vyhostiť žalobkyňu a v tomto smere ani nerozvinul konkrétnu správnu úvahu týkajúcu sa účelnosti zaistenia žalobkyne a možnosti reálneho zrealizovania vyhostenia žalobkyne. Napadnuté rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

13. Z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom vyhostení, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých rozhodnutí správnych orgánov. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť' obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej alebo napr. krajiny tranzitu.

14. Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyne.

15. Pre formálne nedostatky rozhodnutia o zaistení aj rozhodnutia o vyhostení (absencia stanovenia krajiny vyhostenia a skúmania prekážok vyhostenia) žalobkyňa nie je schopná reálnej obrany voči budúcim postupom policajných orgánov voči nej, keďže nevie, voči vyhosteniu do akej konkrétnej krajiny sa má brániť. Zároveň logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia, ktorou je vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, ako sú efektívnosť, včasnosť.

16. V závere konštatovala, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa vo veci žalobkyne jedná o maloleté dieťa, a teda k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby podľa § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby, zaistenie žalobkyne nie je v jej najlepšom záujme, je v rozpore s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a tiež s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.

17. Písomným podaním zo dňa 06.11.2023 sa k správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobkyňa pred správnym orgánom uvádzala ako krajinu pôvodu Tureckú republiku, a nie Sýrsku arabskú republiku. Napriek skutočnosti, že žalobkyňa v správnej žalobe uvádza, že zaslala kópiu dokladu, ktorý potvrdzuje jej pôvod do ÚPZC, žalovanému takýto doklad doručený nebol, a bez neho neakceptuje zmenu štátnej príslušnosti žalobkyne. Žalovaný ďalej uviedol, že v konaní o administratívnom vyhostení a v konaní o zaistení bol ustanovený tlmočník z jazyka tureckého do jazyka slovenského, ktorému žalobkyňa rozumie. Tento fakt potvrdzuje aj zápisnica o podaní vyjadrenia, kde žalobkyňa uvádza, že rozumie tu prítomnému tlmočníkovi. K námietke žalobkyne, do ktorej krajiny žalovaný vyhosťuje žalobkyňu, žalovaný uviedol, že žalobkyňu vyhostil z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa účastník konania dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

Právne posúdenie, citácia právnych predpisov, rozhodovacia prax

18. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia [ až (ďalej aj )] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 08.10.2023, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu i administratívneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom žalovaného a na pojednávaní konanom dňa 27.11.2023 dospel k záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného podľa a bezodkladného prepustenia žalobkyne zo zaistenia.

19. Podľa , zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

Podľa , administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

Podľa , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa , štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Podľa , ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

Podľa , policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa , rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

Podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, na účely tohto Dohovoru sa dieťaťom rozumie každá ľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa na dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr.

Podľa čl. 3 bodov 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, (1) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. (2) Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

20. Správny súd neuznal ako dôvodnú časť argumentácie žalobkyne, v rámci ktorej namietala pochybenie čo do ustálenia krajiny jej pôvodu, keďže z obsahu administratívneho spisu takéto tvrdenie, resp. doklad o ňom nevyplynuli, ale naopak, žalobkyňa uviedla, že pochádza z Tureckej republiky a túto označila ako začiatok trasy, po ktorej cestovala na územie Slovenskej republiky. Správny súd tiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobkyne, týkajúcu sa tlmočenia. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v konaní o zaistení žalobkyne bol pán F. F. ustanovený ako tlmočník z jazyka tureckého do jazyka slovenského a naopak, čo zodpovedá prvotnému tvrdeniu žalobkyne o Tureckej republike ako krajine jej pôvodu. V rámci zápisnice zo dňa 08.10.2023 následne žalobkyňa potvrdila, že ustanovenému tlmočníkovi rozumie (v úvode aj v závere podania vyjadrenia) a pochádza z C. republiky odkiaľ legálne vycestovala. Obidve zápisnice podpísala žalobkyňa ako aj ustanovený tlmočník s uvedením jeho celého mena. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, to je rovnako podpísané tlmočníkom a žalobkyňou. Z obsahu administratívneho spisu však bez ďalších pochybností vyplýva, že žalobkyni bolo poskytnuté tlmočenie v priebehu celého konania, a to z jazyka, o ktorom sa žalovaný správne domnieval, že mu žalobkyňa rozumie, skutočnosť, kto bol za tlmočníka ustanovený je overiteľná a žalobkyňa tlmočníkovi rozumela. Bez ďalšieho, neuvedenie mena a priezviska tlmočníka v samotnom napadnutom rozhodnutí správny súd nevyhodnotil ako vadu rozhodnutia, ktorá by mohla mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobkyne, ktorá vôbec (a to ani v konaní pred správnym súdom) netvrdila, že by tomuto nerozumela.

21. Žalobkyňa v konaní namietala účelnosť a efektívnosť jej zaistenia, nakoľko sa v rozhodnutí žalovaný nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok jej vyhostenia. Nie je zrejmé ako žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, nakoľko ani nie je zrejmé, kam mieni žalovaný žalobkyňu vyhostiť.

22. Správny súd zdôrazňuje, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.

23. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach zaistenia cudzincov (napr. sp. zn.1SZa/7/2016, sp. zn. ) žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto žalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti

vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.

24. Vychádzajúc z rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobkyne, v tomto nie je uvedené, kam má byť žalobkyňa vyhostená. Zároveň však nemožno poprieť legálnu úpravu, keď zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 pripúšťa za splnenia tam uvedených podmienok možnosť neurčiť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Uvedená skutočnosť tak sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení, resp. napadnutého rozhodnutia o zaistení. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu (vrátane Dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či ústavného súdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. ).

25. V tejto súvislosti dáva správny súd do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp. zn. zo dňa 10.01.2020 podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce v v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“.

26. Z napadnutého rozhodnutia ako aj následného vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že za naplnenie účelu zaistenia považoval žalovaný iba samotné rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne zo dňa 08.11.2023, žalovaný úplne opomenul skúmať vyhostiteľnosť žalobkyne. V aktuálnom konaní zistená pasivita žalovaného preto viedla správny súd k záveru o tom, že zotrvanie žalobkyne v zaistení by nebolo legitímne zdôvodnené a vykazovalo by znaky samoúčelnosti. Uvedené platí o to viac, že žalobkyňa je v zaistení spolu s maloletými deťmi, ktoré sú zraniteľnými osobami, ktoré možno zaistiť podľa druhej vety § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

27. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ESĽP) vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru.

28. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V súlade s predmetným rozsudkom správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Dohovoru. Navyše, deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Poukazujúc tiež na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku

(sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07), rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci H. H. a A. H. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci H. i. v. Belgicko (č. 41442/07).

29. Vyššie uvedené závery možno aplikovať aj na prípad žalobkyne, ktorá má v sprievode svoje maloleté deti, ktoré nemožno posudzovať izolovane.

30. Administratívny spis ani samotné napadnuté rozhodnutie pritom neobsahuje žiadne podklady, ktoré by zdôrazňovali naliehavosť zaistenia žalobkyne. Samotná skutočnosť, že žalobkyni bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení je základnou a logickou podmienkou pre aplikáciu dôvodu zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. K uvedenému preto musia podľa ods. 8 pristúpiť ďalšie okolnosti, odôvodňujúce nevyhnutnosť zaistenia. Tieto však neboli žalovaným prezentované v napadnutom rozhodnutí a napokon pre správny súd ani z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú.

31. Za vyššie uvedených okolností správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (účelnosť a efektívnosť zaistenia, tiež jeho nevyhnutnosť podľa zákona o pobyte cudzincov) a zotrvanie žalobkyne v zaistení by predstavovalo porušenie jej práv, zaručených v čl. 3 ods.1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Z uvedeného dôvodu správny súd podľa napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil okamžité, bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.

32. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami a nasl. tak, že úspešnej žalobkyni priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.