Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8To-64-2023.pdf
PDF · 137.85 KB
Case nature
Area
Subarea
8To/64/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Mitterpákovej a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Miroslava Baňackého, PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. novembra 2023, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., o odvolaní okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 25.04.2023 sp. zn. 0T/71/2019 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Podľa § 285 písm. b/ Tr. por. o s l o b o d z u j e
obžalovaného A. B. , nar. XX.XX.XXXX, v C. D. E., trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. F.
spod obžaloby Okresného prokurátora Spišská Nová Ves, pre skutok, ktorý mal spáchať tak, že
dňa 5. novembra 2019 v čase okolo 19.50 h v obci Markušovce, okres C. D. E. po štátnej ceste po ulici G. v smere od C. D. E. viedol osobné motorové vozidlo značky Infinity, evidenčného čísla C. XXXXX, aj napriek tomu, že nie je držiteľom vodičského oprávnenia a trestným rozkazom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1T/5/2017 z 08.02.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.11.2017, mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel v trvaní 36 mesiacov do 25.05.2020.
pretože skutok nie je trestným činom.
odôvodnenie:
18
Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo dňa 25. apríla 2023 sp. zn. 0T/71/2019 uznal obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D. E., bytom C. XXXX/XX, D. F., vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe,
že dňa 5. novembra 2019 v čase okolo 19.50 hod. v obci Markušovce, okres C. D. E. po štátnej ceste po ulici G. v smere od C. D. E. viedol osobné motorové vozidlo značky Infinity, evidenčného čísla C. XXXXX, aj napriek tomu, že nie je držiteľom vodičského oprávnenia a trestným rozkazom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1T/5/2017 z 08.02.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.11.2017,
mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel v trvaní 36 mesiacov do 25.05.2020.
Súd mu za to uložil podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák., s použitím § 36 písm. a/ Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil peňažný trest vo výške 300 (tristo) Eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanovil pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov.
Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný prostriedok, prokurátor a obžalovaný do zápisnice zahlásili odvolanie. V písomných dôvodoch odvolania prokurátor uviedol:
Okresný súd Spišská Nová Ves pri uložení trestu podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom u obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. a/ Tr. zák., a teda, že trestný čin spáchal v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení, a priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák., že už bol v minulosti súdne trestaný. Súd pri konštatovaní, že sa obžalovaný dopustil uvedeného trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia Okresným súdom Prešov sp. zn. 5PP/8/2019 zo dňa 27.2.2019, ktorý mu uložil skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov s probačným dohľadom, mal však za to, že vzhľadom na okolnosti spáchania skutku, ako aj dobu, ktorá od spáchania skutku uplynula, je postačujúce uložiť mu trest alternatívny, vzhľadom k tomu, že je zamestnaný, trest peňažný vo výške 300 € a v prípade jeho neuhradia náhradný trest v 4 (štyroch) mesiacov nepodmienečne. Súd neuloženie trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel zdôvodnil okolnosťami spáchania skutku, dobou od spáchania skutku a v neposlednom rade silné citové pohnutie obžalovaného, ktoré podľa názoru súdu znižuje mieru jeho zavinenia.
S vyššie uvedenými dôvodmi okresného súdu o uložení alternatívneho, peňažného trestu nesúhlasím, nakoľko má za to, že hodnotenie osoby páchateľa a jeho pomerov má veľký význam pri používaní alternatívnych trestov. Nie každému páchateľovi trestného činu, tak ako je to v tomto konkrétnom prípade, postačí uložiť peňažný trest za zdanlivo splnenia formálnych podmienok a naopak je na mieste uložiť trest, ktorý bude spĺňať i kritériá individuálnej prevencie bez toho, aby páchateľ trestného činu musel skončiť vo výkone trestu odňatia slobody.
V ustanovení § 56 ods. 2 Tr. zákona sa rozširuje možnosť uloženia peňažného trestu aj na postih trestných činov, ktoré neboli spáchané úmyselne, alebo takých trestných činov, ktoré síce boli spáchané úmyselne, ale bez zištnej pohnútky a vyplýva z neho alternatívna povaha peňažného trestu k trestu odňatia slobody.
Podľa § 56 ods. 2 Tr .zákona môže súd peňažný trest uložiť, ak ho ukladá za prečin a vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá.
Tieto hľadiská sú základné a rozhodujúce pre úvahu súdu o tom, že trest odňatia slobody v danom prípade neuloží.
Významnými podmienkami, ktoré súd musí obligatórne skúmať pri rozhodovaní o uložení peňažného trestu sú teda povaha spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa. Dané ustanovenie sa nepriamo odvoláva na účel trestu a preto otázku, či účel trestu bude dosiahnutý v konkrétnom prípade aj bez výkonu trestu odňatia slobody má súd riešiť predovšetkým z hľadiska spomínaných dvoch kritérií
- povahy spáchaného prečinu a možnosti nápravy páchateľa.
Povahu spáchaného prečinu určujú predovšetkým zákonné znaky skutkovej podstaty, ktorá bola daným činom naplnená (najmä druh a význam porušeného alebo ohrozeného záujmu chráneného trestným zákonom, konanie charakterizujúce objektívnu stránku trestného činu, forma zavinenia) a ďalej konkrétne okolnosti, za ktorých bol trestný čin spáchaný (spôsob spáchania činu, pohnútka páchateľa a miera jeho zavinenia, rozsah spôsobených následkov, existencia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností). Uloženie peňažného trestu bude z tohto hľadiska odôvodňovať predovšetkým nižší stupeň spoločenskej závažnosti spáchaného prečinu, čo je vymedzené už samotnou kategóriou trestného činu.
Pod možnosťami nápravy páchateľa sa rozumie určitá prognóza budúceho vývoja správania páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností - prostredia, v ktorom sa jeho osobnosť vyvíjala a v ktorom sa v budúcnosti bude vyvíjať, prípadných deformácií a škodlivých návykov, a to vzhľadom na pôsobenie uvažovaného trestu na páchateľa. Možnosti páchateľa bude nevyhnutné posúdiť predovšetkým podľa doterajšieho správania páchateľa, podľa pohnútok a príčin jeho trestnej činnosti, podľa sociálneho prostredia, v ktorom žije, podľa toho, či sa v minulosti dopustil protiprávneho činu, príp. akého; či naňho už bolo pôsobené trestnými alebo inými sankciami alebo opatreniami, aký je jeho postoj k vlastnej trestnej činnosti a pod. V nevyhnutnosti kvalifikovaného odhadu súdu v otázke, ako bude uložený trest na páchateľa pôsobiť sa pritom nevyžaduje rozumná istota.
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Ide o primárnu zásadu, podľa ktorej je účelom trestu ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, vyjadrená vo forme represie. Cieľom uplatňovania tejto zásady je uložiť páchateľovi trestného činu trest, ktorý by mal byť určitou formou odplaty spoločnosti, a to vo forme ujmy na osobnej slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného, ktorú môže uložiť len súd podľa Trestného zákona za spáchaný trestný čin, pričom ujma nie je účelom trestu, ale iba prostriedkom, ako ho dosiahnuť. Okrem odplaty odsúdenému ide spoločnosti vo vyjadrenom treste aj o jej ochranu, teda o zabránenie v páchaní trestnej činnosti a, samozrejme, o prevenciu, a to v podobe individuálnej prevencie, t. j. pôsobenia na odsúdeného sankciou tak, aby v budúcnosti viedol riadny život, ako aj vo forme generálnej prevencie, t. j. pôsobenia trestu smerom k ostatným členom spoločnosti tak, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských pravidiel môžu byť odsúdení. Uložený trest má vyjadrovať i morálne odsúdenia páchateľa, ktoré sa prejavuje jeho odsúdením na určitý konkrétny trest.
Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako samostatný.
Súd pri ukladaní trestu a určovaní jeho druhu a výmery prihliadne aj na konkrétne okolnosti popísané v § 34 ods. 4 Tr. zákona. Napriek formálnemu ponímaniu trestného činu sú tresty určené svojimi sadzbami a práve v rámci týchto rozpätí súd ukladá trest s prihliadnutím na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho osobné pomery, ale aj možností jeho nápravy.
Veľmi dôležité je pri ukladaní trestu hodnotiť osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, a to najmä preto, aby trest, ktorý je páchateľovi ukladaný, odrážal v sebe najmä jeho minulosť z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských noriem, jeho povinností, ale najmä jeho vývoj z hľadiska páchania trestnej činnosti. Dôležité je hodnotenie a posúdenie páchateľa z hľadiska jeho pôsobenia v spoločnosti, a to vo všetkých súvislostiach a so zreteľom na zabránenie odsúdenému v páchaní ďalšej trestnej činnosti, ale aj s dôrazom na vytvorenie podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Preto je pre daného páchateľa vždy dôležité uložiť individuálny trest v zmysle tejto zásady, pretože je potrebné, aby spoločnosť pôsobila svojou sankciou, ktorú ukladá súd, najmä na páchateľa trestného činu. Dôležité je skúmať aj pomery páchateľa, a to v celom spektre pôsobenia tejto osoby v minulosti, pretože len tak je možné zabezpečiť, aby trest bol uložený spravodlivo. Dôležité je pri ukladaní trestu poznať rodinné a osobné pomery páchateľa, ale aj jeho majetkové pomery, zdravotný stav, ako aj jeho postavenie v rodine najmä s ohľadom na jeho starostlivosť vo vzťahu k ostatným členom jeho rodiny. Napriek formálnemu ponímaniu trestného činu je hodnotenie osoby páchateľa a jeho pomerov veľmi významné pri ukladaní trestu, pretože práve na základe správneho hodnotenia páchateľa a overenia jeho pomerov je možné splniť cieľ individuálnej prevencie.
Má za to, že obžalovaného je možné pôsobiť už len trestom spojeným s obmedzením jeho osobnej slobody, keďže sa dopustil úmyselnej trestnej činnosti, napriek tomu, že mu plynula skúšobná doba podmienečného prepustenia Okresným súdom Prešov sp. zn. 5PP/8/2019 zo dňa 27.2.2019, a napriek tomu, že už bol raz vo výkone trestu i za trestný čin v doprave a bol mu uložený zákaz činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel. U obžalovaného sa jedná o recidivistu, ktorý úž má 6 záznamov v odpise registra trestov, pričom opakovane bol i vo výkone trestu.
Vzhľadom na osobu obžalovaného, alternatívny trest by u neho nesplnil účel sledovaný Trestným zákonom a je na mieste uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý by zodpovedal ustanoveniu § 49 ods. 2 Tr. poriadku, v zmysle ktorého je vylúčené uložiť trest odňatia slobody, ktorého výkon by bol podmienečne odložený na určenú skúšobnú dobu. Na výkon trestu odňatia slobody navrhujem, aby bol obžalovaný podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože už bol v predchádzajúcich 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre iný úmyselný trestný čin. Takto uložený trest možno považovať za spravodlivý, ktorý by splnil účel sledovaný Trestným zákonom tým, že by mu zabránil v páchaní ďalšej trestnej činnosti a bude ním zabezpečená prevýchova obžalovaného, teda individuálna prevencia a súčasne naplní prvok generálnej prevencie spočívajúci vo výchovnom pôsobení trestu na ostatných, ktorých odradí od páchania trestných činov.
Peňažný trest vzhľadom na osobu obžalovaného nezodpovedá zásadám uloženia trestu podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a v konečnom dôsledku preto nie sú splnené podmienky uvedené v § 56 ods. 2 Tr. zák. vzhľadom na vyššie spomínanú povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa.
Má za to, že neuloženie trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel s poukazom na okolnosťami spáchania skutku, dobou od spáchania skutku a v neposlednom rade silné citové pohnutie obžalovaného, ktoré má znižovať mieru jeho zavinenia, taktiež neobstojí.
Na uloženie trestu zákazu činnosti podľa § 61 Tr. zák. boli splnené všetky zákonné podmienky. Jednoznačne došlo k trestnému činu v súvislosti s vedením motorového vozidla a teda s činnosťou, na ktorú treba osobitné povolenie.
Zmyslom trestu zákazu činnosti je dočasne zamedziť páchateľovi možnosť vykonávať určitú činnosť, na ktorej výkon je potrebné osobitné povolenie. Je preto logicky jednou z najtypickejších trestnoprávnych sankcií za najzávažnejšie porušenia pravidiel premávky na pozemných komunikáciách. Rozhodnutie súdu o uložení trestu zákazu činnosti má tak v zásade fakultatívnu povahu, avšak najmä v prípade trestných činov spáchaných v doprave sa tento druh trestu javí ako najúčinnejší a najefektívnejší z hľadiska jednak pôsobenia na prevýchovu obžalovaného, ako i z hľadiska vhodného prostriedku na zabránenie recidívy.
Neboli zistené také okolnosti spáchania skutku, ktoré by neuloženie trestu zákazu činnosti odôvodňovali. Ani citové pohnutie obžalovaného a ani doba od spáchania skutku nie sú dôvodom neuloženia tohto druhu trestu, keď sú na to splnené všetky zákonné podmienky. Jedná sa o už druhý trestný čin v doprave obžalovaného. Ako správne súd konštatoval neboli splnené podmienky krajnej núdze, no neboli splnené ani podmienky na neuloženie tohto druhu trestu, práve naopak. Preto mám za to, že najmä z výchovných dôvodov je potrebné obžalovanému uložiť i trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel.
Poukazuje i na skutočnosť, že uloženie práve tohto druhu trestu, popri inom treste, má najväčší potenciál odradiť iných od páchania trestných činov v doprave. K rovnakému záveru smeruje i súčasná prevládajúca súdna prax a judikatúra, čo napĺňa prvok generálnej prevencie.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach podľa § 321 ods. 1 písm. e, ods. 2 Tr. por. zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel v dolnej polovici trestnej sadzby.
V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že na základe listinných dôkazov, zhodných výpovedí samotného obžalovaného, ako aj vypočutých svedkov bolo
nesporne ustálené, že obžalovaný v čase zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ktorý mu bol uložený Okresným súdom Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/5/2017, riadil osobné motorové vozidlo, ktoré bolo zastavené príslušníkmi PZ, pričom obžalovaný mal vedomosť o uvedenom zákaze. Dôvodil v ďalšom tým, že na strane druhej zlý zdravotný stav jeho spolujazdkyne G. H., nesporne nepriaznivo ovplyvnil jeho rozumovú, ako aj vôľovú zložku. Poukázal tiež na to, že nejde o prípad krajnej núdze, nakoľko hroziace nebezpečenstvo mohlo byť odvrátené aj inak, a to tým, že obžalovaný mohol a mal zavolať rýchlu zdravotnú pomoc, to bez ohľadu na to, či si to svedkyňa želala, alebo nie, nakoľko podľa vyjadrenia samotnej svedkyne H., tejto bolo fyzicky nevoľno už v samotnej firme, teda vôbec pred zahájením jazdy na trase so sídla firmy do jej miesta trvalého bydliska.
Poukazujúc na dikciu ustanovení § 31 a 34 Trestného zákona prvostupňový súd odôvodnil samotný druh, ako aj výmeru trestu, poukazujúc taktiež na dikciu ustanovenia § 3 8 ods. 2 Trestného zákona a zdôrazňujúc pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keď súd u obžalovaného zisti poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. a) Trestného zákona. Súd teda u obžalovaného zohľadnil, že trestný čin spáchal v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení. Na strane druhej súd zistil taktiež jednu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona, t.j., že v minulosti už bol súdne trestaný.
V ďalšom mal súd zato, že nie je potrebné obžalovanému ukladať trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel, a to s poukazom na okolnosti spáchania skutku, dobu od spáchania skutku po samotné rozhodnutie súdu v predmetnej trestnej veci a v neposlednom rade poukazujúc opätovne na silné citové pohnutie obžalovaného, ktoré podľa názoru súdu významne znižuje mieru jeho zavinenia. Proti tomuto rozsudku obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie proti výroku o vine, ako aj proti výrokom o treste, ako aj proti postupu súdu, ktorý predchádzal vyhláseniu rozsudku.
Na takto podanom odvolaní obžalovaný v plnom rozsahu trvá, a toto odôvodňuje nasledovne:
Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku, opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výr oku, ktorý sa ho priamo týka okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
Podľa § 307 ods. 2 Trestného poriadku, Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
Podľa § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie sa podávaná súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Podľa § 311 ods. 1 Trestného poriadku, v písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
V súlade s ústne zahláseným odvolaním obžalovaný podal odvolanie proti výroku o vine obvineného, proti výroku o treste, ako aj proti postupu súdu, ktorý predchádzal samotnému vyhláseniu rozsudku, majúc za to, že rozhodnutie súdu je vecne nesprávne a nezákonné, súdom nebolo vykonané dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o vine, ako aj o treste. V ďalšom má obžalovaný za to, že súd nesprávne a nezákonne vyhodnotil získané dôkazy a v konečnom dôsledku dospel k nesprávnemu právnemu názoru.
Podľa §311 ods. 1 Trestného poriadku, v písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Podľa § 311 ods. 2 Trestného poriadku, odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré podáva za obžalovaného jeho obhajca, ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo za zúčastnenú osobu ich splnomocnenec, musí byť zároveň odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8 publikovaného formou oznámenia Federálneho Ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. (ďalej len „ Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru, každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
V súvislosti s rozsahom samotného dokazovania, vychádzajúc z dikcie citovaného ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku má obhajoba za to, že súd nevykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre objektívne rozhodnutie o vine, resp. nevine obžalovaného, resp. k zaujatiu zákonného postoja obžalovaného, ktorý v rámci svojej obhajoby poukázal na stav krajnej núdze, v rámci ktorej konal tak, ako je to popísané vo výrokovej časti samotného rozhodnutia, teda mal sa dopustiť skutku kladeného mu za vinu.
Obhajoba navrhovala pripojiť listinné dôkazy, konkrétne čiastku 89/2019 Rozkaz Prezidenta PZ o opatreniach v štvrtom štvrťroku 2019 o cestnej premávke, príkaz KR PZ-KE-KDI-90-088/2019 a príkaz KR PZ-KE-KDI-196-047/2019.
To predovšetkým poukazujúc na samotný inštruktážny záznam Obvodného oddelenia PZ G. zo dňa 05.11.2019, z obsahu ktorého vyplývajú pre hliadku, ktorá obžalovaného v inkriminovaný deň zastavila povinnosti v čase od 05.11.2019 od 19:00 hod. do 06.11.2019 07:00 hod. Tento inštruktážny záznam OO PZ G. ( č.l. 2 ) sa jednoznačne odvoláva na vyššie špecifikované listiny ( čiastka 86/2019-rozkaz u Prezidenta PZ o opatrení... a príkaz KR PZ-KE-KDI- 90-088/2019...), pričom uvedené listinné dôkazy sú právne relevantnými vo vzťahu k posúdeniu otázky získania dôkazu (zastavenie motorového vozidla obžalovaného a ďalší postup príslušníkov OO PZ G.).
Medzi základné zásady trestného konania patrí zásada stíhania len zo zákonných dôvodov (§ 2 ods. 1 Trestného poriadku). Táto zásada vyplýva z čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je procesným
doplnkom hmotnoprávnej úpravy „ žiaden trestný čin bez zákona“. Zákonnosť vedenia trestného stíhania zaručuje, že práva dôvodne stíhaných občanov budú obmedzené len v zákonnom prípustnej miere. Trestne stíhanie však možno viesť len a len v súlade so zákonom. Dodržiavanie tejto zásady je zárukou, že občania nebudú stíhaní bezdôvodne, a že do občianskych práv sa bude zasahovať len v zákonom odôvodnených prípadoch a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Základný význam toho inštitútu spočíva v tom, že trestné stíhanie sa začína proti určitej osobe, čím sa vymedzuje jej procesné postavenie ako obvineného, a teda v konečnom dôsledku musia byť garantované a zaručené jeho práva zodpovedajúce jeho procesnému postaveniu.
Vo vzťahu k predmetnému trestnému konaniu je v ďalšom potrebné zdôrazniť, že pokiaľ samotný obžalovaný v súlade so základnými zásadami špecifikovanými v ustanovení § 2 Trestného poriadku má právo obstarávať dôkazy i sám, orgány činné v trestnom konaní boli a sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace v jeho prospech a to tak, aby všetky dôkazy súhrne umožnili súdu konečné spravodlivé rozhodnutie, to však zákonným spôsobom ( v predmetnej trestnej veci v rozpore s uvedeným orgány polície, resp. prokuratúry, ale ani samotný súd s rovnakou starostlivosťou neobstarávali dôkazy a nevykonali dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného, keď ani jeden z týchto štátnych orgánov sa ani len okrajovo nezaoberal okolnosťami vylučujúcimi trestnú zodpovednosť obžalovaného, resp. tak, ako na to poukazuje i samotný prvostupňový súd, okolnosťami, ktoré obmedzovali jeho vôľovú i rozumovú zložku).
V tejto rovine je prinajmenšom paradoxné, že samotná hliadka OO PZ ako i príslušníci ODI a ďalší príslušníci policajného zboru, s ktorým obžalovaný, ale predovšetkým svedkyňa G. H. a ďalší prišli do styku, absolútne odignorovali vážne zdravotné problémy, ktoré táto svedkyňa mala, a ktoré tak, ako na to obžalovaný poukazuje boli v podstate podnetom a katalyzátorom jeho následného konania, ktoré v konečnom dôsledku jeho v súčasnosti posudzované orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom ako konanie trestné.
Podľa §119 ods. 3 Trestného poriadku, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.
Podľa § 119 ods. 5 Trestného poriadku, dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila.
Dokazovaním v trestnom konaní s poukazom na dikciu ustanovenia § 119 Trestného zákona sa rozumie zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorého úlohou je poznanie všetkých podstatných skutočností dôležitých pre ďalší postup konania v konečnej fáze aj pre rozhodnutie. Uvedené dokazovanie musí byť veľmi dôsledne vykonávané v súlade so základnými zásadami trestného konania špecifikovanými v ustanovení § 2 ods. 10,12,19 Trestného poriadku.
Z vyššie uvedených zásad je možné teda vyvodiť záver, že súd pri rozhodovaní o vine a treste nesmie a nemá prihliadať na nezákonne získané a zaistené dôkazy, nakoľko takýto postup by bol v rozpore s platnou právnou úpravou obsiahnutou v Trestnom poriadku, v Ústave Slovenskej republiky, Listine základných práv a slobôd ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prípadne ďalších dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Z uvedeného uhla pohľadu je preto potrebné sa zaoberať postupom hliadky OO PZ G., ktorá v inkriminovaný deň, t.j. 05.11.2019 vykonávala hliadkovú činnosť a zadokumentovala údajnú trestnú činnosť obžalovaného, teda pokiaľ by zo strany hliadky nedošlo k plneniu úloh podľa čiastky 86/2019- Rozkaz Prezidenta zboru ... ( viď č.l. inštruktážneho záznamu OO PZ G.) postup hliadky by bol nezákonný a teda i dôkaz získaný postupom hliadky by nemohol byť dôkazom v zmysle dikcie ustanovenia § 119 ods. 3 Trestného poriadku. Na tejto skutočnosti nič nemôže zmeniť ani to, že podľa názoru prvostupňového súdu „...Inštruktážny záznam OO PZ G. zo dňa 05.11.2019, z ktorého vyplynula forma činnosti, miesto činnosti, typ činnosti, je jasný a zrozumiteľný“. Jasným a zrozumiteľným sa postup
tejto hliadky stane až po doplnení vyššie špecifikovaných listinných dôkazov, teda preukázaním toho, že predmetná hliadka postupovala v súlade so svojim poslaním a úlohami, a teda získala dôkaz, ktorý je a bol získaný zákonne, teda v súlade s dikciou ustanovenia § 119 ods. 3 Trestného poriadku.
Práve z uvedeného uhla právneho pohľadu má obhajoba za to, že je potrebné v rámci dokazovania vyžiadať predmetné listinné dôkazy, tieto riadne oboznámiť a vyhodnotiť postup hliadky v zmysle dikcie ustanovenia S 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Podľa § 24 ods. 1 Trestného zákona, čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.
Podľa § 24 ods. 2 Trestného zákona, nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.
Pokiaľ na základe výsledkov vykonaného dokazovania nemôže byť a nie je sporným, že obžalovaný v čase výkonu trestu zákazu činnosti riadil osobné motorové vozidlo, nemôže byť a nie je ani sporným tá skutočnosť, že po vážnych zdravotných problémoch svojej spolujazdkyne blížiac sa k jej trvalému bydlisku, kde mala svoje lieky, tento v záujme ochrany jej života a zdravia prevzal riadenie motorového vozidla na „ pár kilometrov“ a snažil sa spolujazdkyňu rýchlo dopraviť do miesta jej trvalého bydliska, resp. riadiť motorové vozidlo k ním oproti idúcemu synovi spolujazdkyne, ktorý mal jej lieky, aby jej tieto v konečnom dôsledku „ podal“ a takto odvrátil poškodenie zdravia spolujazdkyne, resp. ohrozenie jej života a zdravia.
Túto skutočnosť v podstate má za preukázanú i prvostupňový súd a zdravotné problémy spolu jazdkyne, samozrejme bez bližšej špecifikácie ich závažnosti, potvrdzuje i samotný člen hliadky, svedok F., ktorý na hlavnom pojednávaní pri svojom výsluchu výslovne uviedol „... zjavné, že sa niečo deje.. rozrušená trošku..“.
V súvislosti so samotným zastavením predmetného motorového vozidla doposiaľ nedošlo k bližšiemu objasneniu skutočností právne relevantných pre samotné konanie obžalovaného, jeho motív riadiť motorové vozidlo a pod., keď úradný záznam neobsahuje žiadnu zmienku o zdravotných problémoch spolujazdkyne a výslovne uvádza, že k zastaveniu vozidla došlo „ .. pohybom červeným svetlom v hornom polkruhu" na strane druhej zo zhodných výpovedí obžalovaného a spolujazdkyne je možné racionálne dôvodiť, že samotný obžalovaný zastavil pri hliadke s cieľom, aby práve táto poskytla svedkyni G. H. potrebnú pomoc za účelom odvrátenia ohrozenia jej života, resp. zdravia.
V tejto súvislosti poukazujeme už na špecifikovanú výpoveď svedka F., ako aj samotnú „ obranu“ obžalovaného, jeho vyjadrenie v správe o výsledku objasňovania priestupku na úseku dopravy, resp. na skutočnosti pretraktované v zázname o vyžiadaní vysvetlenia od I. H. zo dňa 05.11.2019.
Pokiaľ prvostupňový súd správne ( č.l. 9 ods. 2 rozhodnutia) poukazuje na výpoveď obžalovaného potvrdzovanú výpoveďou svedkyne G. H., výsluchom svedka J. H. a nepriamo i výsluchom svedka B. F., v konečnom dôsledku sa absolútne nedostatočným právnym spôsobom vypriadava s právnou otázkou krajnej núdze poukazujúc na dikciu ustanovenia § 24 Trestného zákona.
V tejto súvislosti teda poukazujeme na to, že existovalo priamo hroziace nebezpečenstvo, teda bezprostredné nebezpečenstvo ohrozenia života a zdravia spolujazdkyne obžalovaného ( pôvodne práve ona viedla osobné motorové vozidlo a obžalovaný jeho riadenie prevzal až po tom, čo táto zvracala, krátkodobo stratila vedomie a pod.) a samotný vývoj situácie podľa názoru obžalovaného, ale i samotnej svedkyne spel a vyúsťoval k zhoršovaniu jej zdravotného stavu, čo samozrejme minimálne u obžalovaného evokovalo nevyhnutnosť odvozu spolujazdkyne, či už do nemocnice, resp. na jej naliehanie do blízkeho miesta jej trvalého bydliska s cieľom sprístupnenia jej príslušných medikamentov.
V tejto súvislosti si dovoľujeme zdôrazniť, že pri hodnotení, či nebezpečenstvo bolo možné odvrátiť inak, je potrebné vychádzať zo skutočností a možností, ktoré mala konajúca osoba v čase nebezpečenstva
priamo hroziaceho záujmu chráneného Trestným zákonom. Pri zvažovaní, ktorú z možností zvoliť je potrebné prihliadať na to, ktorá je operatívnejšia, ktorá so sebou prinesenie najmenšiu ujmu na chránenom záujme.
Uvedenými skutočnosťami sa prvostupňový súd v dôvodoch predmetného rozhodnutia nezaoberal a v tejto časti je rozhodnutie prvostupňového súdu nepreskúmateľné, a teda y konečnom dôsledku arbitrárne.
Podľa Ústavného súdu SR „právo na spravodlivá proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé ...“. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vyslovovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III. ÚS 311/07). Povinnosťou každého všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 328/05, III.ÚS 116/06, III. ÚS 107/07).
Vo vzťahu k samotnému právnemu pojmu krajnej núdze je v predmetnej trestnej veci v ďalšom poukázať na to, že obžalovaný nepožil žiadne alkoholické nápoje, pri riadení ( samozrejme okrem trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov) nebol nijako fyzicky ani mentálne obmedzovaný, a teda možný následok na zdraví jeho spolujazdkyne je absolútne a nesporne závažnejší ako ten, ktorý obžalovaný svojím postupom ohrozil. Nemožno pochybovať o tom, že zjavne závažnejším následkom je ohrozenie života a zdravia jednotlivca, pričom v tejto rovine sa prvostupňový súd nie len nevyporiadal, ale ani čo i len nezaoberal otázkou tzv. putatívnej krajnej núdze.
Z výsledkov vykonaného dokazovania nemôžu byť pochybnosti o tom, že obžalovaný odvracal nie len domnelé nebezpečenstvo, ale nebezpečenstvo objektívne existujúce, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje i privolanie rýchlej zdravotnej pomoci na príslušné obvodné oddelenie PZ, na ktoré bol následne obžalovaný predvedený.
V podstate v súlade so závermi prvostupňového súdu (R20/1982) možno konštatovať, že stav krajnej núdze bol vyvolaný nie len samotnými zjavnými a nespornými zdravotnými problémami I. G. H., ale aj jej nátlakom na vôľu obžalovaného, ktorý ho podstatne obmedzoval v rozhodovaní, v rozhodovaní limitoval a „nasmeroval“ k v tom čase „najlepšiemu a najrýchlejšiemu riešeniu“, teda jazdu autom do blízkeho trvalého bydliska svedkyne I. G. H. tak, aby táto, čo najskôr požila jej lieky, pričom nezanedbateľnou je i tá skutočnosť, že na základe objektívne existujúceho telefonického rozhovoru im oproti s liekmi bežal syn svedkyne H..
S poukazom na absenciu postupu prvostupňového súdu vo vzťahu k otázke krajnej núdze poukazujúc na dikciu § 2 ods. 12 Trestného poriadku, § 24 Trestného zákona a z toho prameniacu arbitrárnosť rozhodnutia žiadame, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvostupňovému na ďalšie konania a rozhodnutie, resp. obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Na podklade takto podaných odvolaní odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.
Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, a to výsluchom obžalovaného , svedkov G. H., G. G., B. F., J. H., prečítal listinné dôkazy, správy Záchrannej zdravotnej služby. Správa operačného strediska Záchrannej zdravotnej služby SR Bratislava, z ktorej vyplýva, že dňa 05.11.2019 v čase o 21:21:22 hod. KOS ZZS prijalo tiesňové volanie od Polície Markušovce. Volajúci bol nadpor. B. F. a z ďalších správ záchrannej služby vyplýva, že nedisponujú záznamami o ošetrených pacientoch.
Výpovede obžalovaného, svedkyne H., B. F., G. G. a J. H. okresný súd podrobne vyhodnotil a dospel k záveru, že skutok uvedený v rozsudku sa stal, bolo vykonaným dokazovaním potvrdené, že svedkyni H. v tom čase tehotnej priateľke obžalovaného bolo veľmi zle, a preto sa s ňou za volantom vymenil tesne pred bydliskom svedkyne H., ktorá dovtedy viedla motorové vozidlo.
Vzhľadom k týmto okolnostiam a na výsledok vykonaného dokazovania pred súdom a okolnosti prípadu mal okresný súd za preukázané, že obžalovaný konal v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení. Uvedenú skutočnosť mal preukázanú z výpovede obžalovaného, svedkyne G. H.. Táto skutočnosť bola umocnená tým, že svedkyni bolo v ten deň zdravotne veľmi zle, čo vyústilo až do toho, že riadenie vozidla za ňu prevzal obžalovaný, hoci bol v zákaze činnosti.
Nevoľnosť svedkyne je potvrdená aj výpoveďou jej syna J. H., ktorý matke doniesol lieky a v neposlednom rade príchodom rýchlej zdravotnej pomoci na policajnú stanicu Markušovce. Uvedená vyhrotená situácia tak nepriaznivo ovplyvnila rozumovú ako aj vôľovú zložku konania obžalovaného, ktorý takto sadol za volant. Okresný súd však vyhodnotil, že v prípade obžalovaného nešlo o prípad krajnej núdze, nakoľko hroziace nebezpečenstvo mohlo byť odvrátené aj inak, t.j. tým, že obžalovaný mal zavolať rýchlu zdravotnú pomoc okamžite, bez ohľadu na to, či si to svedkyňa želá alebo neželá, vzhľadom na jej negatívne skúsenosti, pretože už mala jeden potrat za sebou.
Na základe takto vyhodnoteného skutkového stavu okresný súd dospel k záveru, že obžalovaný naplnil pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. tým, že maril výkon rozhodnutia súdu tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu o zákaze činnosti.
Pri určení druhu trestu a jeho výmery, okresný súd vzhľadom na okolnosti spáchania skutku a nenaplnenie konania v krajnej núdzi uložil obžalovanému peňažný trest vo výmere 300 Eur a náhradný trest 4 mesiace. Trest zákazu činnosti mu neuložil s poukazom na okolnosti spáchania skutku, dobu od páchania skutku a v neposlednom rade silné citové pohnútky obžalovaného, ktoré podľa názoru okresného súdu znižuje mieru jeho zavinenia.
Krajský súd sa so skutkovými závermi a vykonanými dôkazmi, ktoré boli vykonané okresným súdom, stotožňuje, pri vyhodnotení vykonaných dôkazov krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci okrem skúmania podmienok konania obžalovaného v krajnej núdzi je potrebné sa zamerať aj na materiálny korektív prečinu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.
Podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, miru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. To znamená, že jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny a trestu).
Kritéria, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú: a) konania, následku a okolnosti spáchania prečinu (trest objektívnej stránky) b) miery zavinenia a pohnútky k činu (test subjektívnej stránky)
Zmienené kritéria sú tak rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu.
Uvedené kritéria nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré boli preceňované, resp. silnejšie na úkor ostatných.
Posudzovanie závažnosti prečinu zo strany súdu a orgánov činných v trestnom konaní nie je založené na ľubovôli týchto orgánov, ale závažnosť prečinu musí byť obligatórne zvažovaná pri rozhodovaní o každom čine vykazujúcom formálne znaky prečinu.
Z uvedeného vyplýva, že stupeň závažnosti nemožno konkrétne vyjadriť, je na zvážení súdu ako všetky tieto taxatívne vymedzené okolnosti vymedzujúce závažnosť prečinu, posúdi a či teda na základe materiálneho znaku (materiálneho korektívu) uzná, že ide o prečin alebo nie.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania krajský súd v predmetnej trestnej veci a vyhodnotenia vykonaného dokazovania dospel k pozitívnemu vyhodnoteniu uvedených kritérií, že vzhľadom na spôsob vykonania činu, následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného, je jeho závažnosť nepatrná a nejde teda o prečin, a preto krajský súd oslobodil obžalovaného podľa § 285 písm. b) Tr. zák. z dôvodu, že skutok po objektívnej a subjektívnej stránke nenapĺňa pojmové znaky prečinu podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák. To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.
Poučenie:
1
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.