Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_3Tos-1-2012.pdf
PDF · 69.5 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/1/2012
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Vanka a členov senátu JUDr. Stanislava Libanta a JUDr. Ľubice Medveckej, PhD. v trestnej veci proti odsúdenému I. H., o sťažnosti odsúdeného I. H., proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 09.12.2011, sp. zn. 2Pp/41/2011, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 12. januára 2012, takto
rozhodol:
Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného I. H., narodeného XX.XX.XXXX, ako nedôvodná z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 66 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. zák. zamietol návrh odsúdeného I. H. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, uloženého mu trestným rozkazom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 1 T 222/2007 z 18.01.2008 v spojení s uznesením o neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 1T 222/2007.
Proti tomuto uzneseniu, ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí, zahlásil odsúdený I. H. sťažnosť, ktorú dodatočne aj písomne odôvodnil. V sťažnosti poukazoval na ust. § 66 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého je osobitne potrebné, aby konajúci súd prihliadol na skutočnosť, v akom ústave na výkon trestu odsúdený vykonáva trest v čase rozhodovania o podmienečnom prepustení, keďže typ ústavu a stupeň jeho stráženia spravidla zodpovedá miere prevýchovy páchateľa a možnostiam jeho resocializácie. Súd však nesmie prihliadnuť na predchádzajúce odsúdenia a život odsúdeného, pretože tieto skutočnosti už boli predmetom posudzovania pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu a jej opätovné zhodnotenie by bolo v rozpore so zásadou vyjadrenou v § 66 Trestného zákona.
Skutočnosť, že páchateľ bol už v minulosti odsúdený, nemôže byť sama o sebe dôvodom pre zamietnutie žiadosti o podmienečné prepustenie.
Závažnosť spáchaného trestného činu, rovnako ako skutočnosť, do akého ústavu je odsúdený zaradený, je potrebné hodnotiť v súvislosti s otázkou, či vzorné správanie sa odsúdeného vo výkone trestu a jeho vzťah k práci je výrazom jeho skutočného polepšenia, a či teda je možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
Pokiaľ prvostupňový súd poukazoval na to, že nesplnil jednu z materiálnych podmienok, teda prognózu, že bude viesť riadny život v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, vzhľadom na jeho predchádzajúce odsúdenia, tak je to v rozpore so zásadou vyjadrenou v § 38 Tr. zák., pretože súd pri svojom rozhodovaní nesmie prihliadať na predchádzajúci život odsúdeného.
S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol, aby druhostupňový súd napravil nesprávny právny názor okresného súdu, aby vyhovel jeho žiadosti o podmienečné prepustenie na slobodu, prípadne aj s primeraným dohľadom podľa § 78 ods. 1 Tr. zák.
Na záver písomných dôvodov sťažnosti odsúdený I. H. poukazoval na to, že v minulosti nevyužil možnosť podmienečného prepustenia, že za posledných 9 rokov nebol vo výkone trestu, snažil sa viesť príkladný život, vo výkone trestu bol disciplinárne odmenený a disciplinárne potrestaný nebol. Bol tiež vymenovaný za predsedu oddielu.
Krajský súd na základe riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou preskúmal podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného I. H. nie je dôvodná.
Okresný súd prejednal návrh odsúdeného I. H. na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zákonným spôsobom a po prejednaní veci na verejnom zasadnutí dospel aj k správnemu právnemu záveru, že u odsúdeného I. H. nie sú splnené zákonné podmienky na jeho podmienečné prepustenie.
V kontexte s dôvodmi sťažnosti odsúdeného je potrebné uviesť, že ustanovenie § 66 ods. 2 Tr. zák., na ktoré poukazuje, nemožno chápať v prospech odsúdeného pre účely podmienečného prepustenia.
Ustanovenie § 66 ods. 2 Tr. zák., teda že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva treba chápať v tom smere, že týmto ustanovením sa má zákonom zabrániť, aby výhody podmienečného prepustenia neboli priznané odsúdeným, ktorí vo výkone trestu konajú účelovo aj vo vzťahu k ich správaniu sa a plneniu si povinností.
Výkon trestu odňatia slobody v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia vyjadruje aj prísnejšie zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Za týmto účelom je potrebné hodnotiť nielen závažnosť činu, ale aj okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, charakterové vlastnosti osoby odsúdeného s prihliadnutím na to, aký spôsob života viedol a vedie.
Vyhodnotenie týchto skutočností má potom aj vplyv na rozhodnutie o možnej prognóze, či odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia bude viesť skutočne riadny život.
Odsúdený I. H. vykonával postupne uložené tresty odňatia slobody, z ktorých jeden už vykonal a súbežne nastúpil výkon ďalšieho trestu.
Ak by súd skúmal formálne podmienky izolovane iba pre účely podmienečného prepustenia z výkonu trestu, ktorý súčasne vykonáva, v čase rozhodovania prvostupňového súdu, by nespĺňal formálnu podmienku polovice vykonaného trestu.
Keďže odsúdený vykonával dva po sebe uložené tresty, je potrebné hodnotiť celé jeho správanie sa vo výkone trestu odňatia slobody a nemožno obísť skutočnosť, že vo výkone trestu bol 4-krát disciplinárne odmenený. Z hodnotenia riaditeľa ústavu však vyplýva, že správanie a vystupovanie odsúdeného po nástupe trestu nebolo vždy na požadovanej úrovni a v jednom prípade bezdôvodne zahájil hladovku. K zlepšeniu jeho správania došlo až po premiestnený do súčasného ústavu.
Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení bolo potrebné prihliadnuť aj na konštatovanie riaditeľa ústavu, že odsúdený iba čiastočne preukazuje splnenie podmienok na jeho podmienečné prepustenie ako aj na skutočnosť, že predchádzajúce tresty nemali na jeho spôsob života pozitívne účinky, a že
vykonáva trest, ktorý mu bol pôvodne podmienečne odložený, avšak v skúšobnej dobe sa neosvedčil práve preto, že sa v nej dopustil ďalšieho úmyselného trestného činu.
Z uvedených dôvodov krajský súd považoval sťažnosť odsúdeného za nedôvodnú, a preto ju zamietol v zmysle výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.