Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_13CoE-5-2012.pdf
PDF · 82.73 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoE/5/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného S. O., s.r.o., so sídlom W., R. 5, G.: XX XXX XXX, povinnému S. W., bytom F., M. č. XXXX/X, t.č. W. č. XX, o vymoženie 1.091,22 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 6. októbra 2011, č.k. 3Er/480/2011-19, takto
rozhodol:
Krajský súd p o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Partizánske zo dňa 6. októbra 2011, č.k. 3Er/480/2011-19.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. H. O. o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 2 Ex. poriadku v spojení s § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Poukázal tiež na ust. § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 4 Obč. zákonníka a Smernicu Rady č. 93/13/EHS. Uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 1.091,22 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o., sp. zn.: CP 20420/09, zo dňa 19.11.2010. Okresný súd po preskúmaní predloženej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu oprávneného, exekučného titulu a zmluvy o pôžičke zo dňa 23.07.2007, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zistil, že predmetná zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Je potrebné uviesť, že okresný súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa podľa výpisu z OR. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) aplikovať aj príslušné ustanovenia Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Okresný súd ďalej poukázal na skutočnosť, že ust. § 53 ods. 4 Obč. zákonníka obsahuje príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný, čím zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka - požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Obč. zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje Smernica 93/13/EHS. Podľa názoru okresného súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zákonníka (§ 53 ods. 4 Obč. zákonníka účinného v čase podpisu zmluvy), neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v
porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, čím dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi účastníkmi zmluvného vzťahu v neprospech spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený právnym predchodcom oprávneného. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Obč. zákonníka a tiež Smernice č. 93/13/EHS. Na základe uvedené dospel okresný súd k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Obč. zákonníka ako aj Smernice 93/13/EHS.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Oprávnený má za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z.. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR, ktoré konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné“ (I. ÚS 5/02, ÚS SR), resp. práva ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (rozsudok ESĽP vo veci Hutten-Czapska proti Poľsku, § 168). Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu. Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a z.č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia § 52 až 54 a § 879 f) Občianskeho zákonníka sa na ňu nevzťahovali. Na záver dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, ktoré v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Vzhľadom na uvedené oprávnený žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.
Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal, podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex. poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).
V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keď by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.
V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.
Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil.
Odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .