Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

29Cpr/2/2023

Uznesenie

Mestský súd Bratislava IV v spore žalobcu: H.. E.. T. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bydlisko U. XXXX/X, XXX XX T., zast.: JUDr. Peter Kubina, advokát, vykonávajúci advokáciu ako vedúci organizačnej zložky zahraničného združenia Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 7939/2A, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, takto

rozhodol:

I. Súd nariaďuje nasledovné neodkladné opatrenie: Žalovaný je povinný zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi.

II. Súd vo zvyšnej časti návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

IV. Súd poučuje žalovaného, že môže podať žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať určenia, že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra č. XXX zo dňa 27.10.2023 neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.

odôvodnenie:

1. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia doručeným súdu dňa 31.10.2023 a doplneným dňa 07.11.2023 a dňa 10.11.2023 sa žalobca domáhal, aby súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uloží žalovanému povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi, ako aj povinnosť poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 4.129 eur mesačne v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232 eur mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi od 27.10.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti uznesenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,25% ročne z nezaplatenej sumy od 27.10.2023 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa vykonateľnosti uznesenia.

2. Žalobca svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že žalovaný je jeho zamestnávateľom a služobným úradom podľa o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej aj ako „zákon o štátnej službe policajtov“). Žalobca je zamestnancom žalovaného v stálej štátnej službe ako príslušník Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe policajtov s osobným evidenčným číslom XXXXXX, zaradeným vo funkcii zástupca riaditeľa a súčasne vedúci analytického oddelenia odboru Bratislava národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru.

3. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 02.10.2023 podal na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len ako „ÚŠP GP SR“) kvalifikované trestné oznámenie, na základe ktorého bolo dňa 05.10.2023 vydané opatrenie o poskytnutí ochrany, ktoré bolo doručené aj

Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len ako „Úrad“) a žalovanému. Tým sa žalobca stal chráneným oznamovateľom podľa o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej aj ako „zákon o ochrane oznamovateľov“) a tento status žalobcu naďalej trvá. Dňa 25.10.2023 bol do funkcie ministra vnútra Slovenskej republiky vymenovaný pán D.. E. R. L.. Dňa 27.10.2023, t.j. v čase, keď mal žalobca status chráneného oznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, bol žalobcovi doručený personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky (pracovnoprávny úkon), ktorým bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa a zákona o štátnej službe policajtov s účinnosťou odo dňa 27.10.2023 na dobu do právoplatného skončenia trestného stíhania. Na uskutočnenie pracovnoprávneho úkonu (vydanie personálneho rozkazu) nebol udelený predchádzajúci súhlas Úradu podľa zákona o ochrane oznamovateľov a žalovaný o udelenie tohto predchádzajúceho súhlasu Úrad ani nepožiadal, čo je nesporná skutočnosť. Napriek tomu, že pracovnoprávny úkon proti žalobcovi ako chránenému oznamovateľovi, urobený bez predchádzajúceho súhlasu Úradu je ex lege podľa zákona o ochrane oznamovateľov neplatný, žalovaný naň nazerá a vykonáva (uplatňuje) ho proti žalobcovi tak, ako keby išlo o platný pracovnoprávny úkon.

4. Podľa žalobcu, zákon o ochrane oznamovateľov je lex specialis vo vzťahu k všetkým právnym predpisom, ktoré upravujú pracovnoprávne a iné obdobné právne vzťahy, vrátane štátnej služby, a preto sa v plnej miere vzťahuje aj na služobný pomer príslušníka Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe policajtov. Uvedené podľa žalobcu vyplýva predovšetkým z definícii pojmov „pracovnoprávny vzťah“ v § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov a „pracovnoprávny úkon“ v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Personálny rozkaz je podľa žalobcu zároveň pracovnoprávnym úkonom (hoci v špecifickej forme), ktorým sa mení obsah individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu (kvalifikované oznámenie o protispoločenskej činnosti). Keďže súčasne § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov zveruje právomoc na riešenie sporov vyplývajúcich z porušenia zákazu diskriminácie vo vzťahu k štátnej službe príslušníkov Policajného zboru všeobecným súdom, podľa žalobcu v tomto prípade má k dispozícii všetky prostriedky právnej ochrany podľa v platnom znení (ďalej len ako „“), vrátane inštitútu neodkladného opatrenia. V posudzovanom prípade nejde o výnimku podľa druhej vety zákona o ochrane oznamovateľov, pretože personálny rozkaz a) nepriznáva žalobcovi žiadny nárok (teda nejde o pracovnoprávny úkon zlepšujúci postavenie žalobcu), b) nesúvisí so skončením pracovnoprávneho vzťahu (bez ohľadu na jeho skutočný motív, ide o dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby) a c) bol vydaný na základe právnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného [pričom žalovaný v prípade postupu podľa zákona o štátnej službe policajtov posudzuje a rozhoduje o tom, (i) či a z akých konkrétnych dôvodov by ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a (ii) či a z akých konkrétnych dôvodov považuje žalobcu za „dôvodne“ podozrivého zo spáchania trestného činu], ako to vyplýva aj z metodického usmernenia žalovaného č. SPC-86-24/1-2006 zo dňa 15.06.2006. Pod „pracovnoprávnym úkonom súvisiacim so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa“ podľa druhej vety zákona o ochrane oznamovateľov, na ktorý sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas Úradu, sa pritom podľa žalobcu rozumie skončenie pracovnoprávneho vzťahu z takého dôvodu, ktorého vznik a existenciu zamestnávateľ neposudzuje a ani nie je oprávnený posudzovať (napríklad strata zdravotnej alebo odbornej spôsobilosti zamestnanca, strata bezúhonnosti a pod.) Ako potvrdzuje aj žalobcom priložené citované metodické usmernenie žalovaného č. SPC-86-24/1-2006 zo dňa 15.06.2006, samotné vznesenie obvinenia z trestného činu (a to aj vzhľadom na prezumpciu neviny) bez ďalšieho takýmto dôvodom nie je, a fortiori v prípade, v ktorom bolo toto obvinenie vo vzťahu k všetkým obvineným právoplatne vyhodnotené súdom už v prípravnom konaní ako nedôvodné (uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.10.2021 sp. zn. až ). Žalobca od vznesenia obvinenia až do vydania personálneho rozkazu (teda po dobu vyše 1 roka) riadne vykonával štátnu službu a nebol pozbavený jej výkonu práve preto, lebo jeho nadriadení na základe všetkých okolností prípadu vyhodnotili, že materiálne podmienky dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa zákona o štátnej službe policajtov nie sú v prípade žalobcu splnené. Predmetom tohto neodkladného opatrenia je poskytnutie ochrany žalobcovi pred výkonom a uplatňovaním pracovnoprávneho úkonu, ktorý žalobcu poškodzuje a je celkom zjavne neplatný už z formálneho hľadiska, pretože neplatnosť personálneho rozkazu ako pracovnoprávneho úkonu je ustanovená priamo ex lege ( zákona o ochrane oznamovateľov) ako následok neudelenia predchádzajúceho súhlasu Úradu s pracovnoprávnym úkonom. Zákon o

ochrane oznamovateľov pritom nerozlišuje medzi prípadom, keď zamestnávateľ o predchádzajúci súhlas síce požiadal, avšak Úrad ho neudelil a prípadom, keď zamestnávateľ o udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu ani len nepožiadal (čo je prípad žalobcu).

5. Právna argumentácia žalobcu ďalej vychádza zo skutočností, že predmetom konania žiadosti zamestnávateľa o udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov (čo je štandardné správne konanie podľa Správneho poriadku, viď § 24 zákona o ochrane oznamovateľov) je posúdiť a rozhodnúť, či sa na navrhovaný pracovnoprávny úkon vyžaduje predchádzajúci súhlas Úradu, a ak sa vyžaduje, či navrhovaný pracovnoprávny úkon má alebo nemá akúkoľvek príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, pre ktoré bola zamestnancovi poskytnutá ochrana. Úrad udelí súhlas s navrhovaným pracovnoprávnym úkonom zamestnávateľa voči chránenému oznamovateľovi, len ak zamestnávateľ preukáže, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, inak žiadosť o udelenie súhlasu zamietne (§ 7 ods. 5 zákona o ochrane oznamovateľov). Tým, že žalovaný v tomto prípade o udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu ani nepožiadal, odoprel žalovanému právnu ochranu (vo forme konania podľa § 7 zákona o oznamovateľoch), na ktorú mal žalobca právny nárok. Preto dosiaľ nedošlo a ani nemohlo dôjsť k posúdeniu toho, či personálny rozkaz bol alebo nebol vydaný v akejkoľvek príčinnej súvislosti s kvalifikovaným oznámením žalobcu. Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci Úradu v konaní o žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov. Postup podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov (teda prieskum a vyhodnotenie splnenia podmienok na udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu s vydaním personálneho rozkazu) nie je možné nahradiť rozhodnutím súdu v tomto konaní. Pritom podmienkou platnosti pracovnoprávneho úkonu je „predchádzajúci“ súhlas Úradu, teda taký, ktorý predchádza vydaniu personálneho rozkazu. Podľa žalobcu vzniknutý protiprávny stav nie je možné nijako napraviť a personálny rozkaz spätne „konvalidovať“; podľa žalobcu jediným spôsobom nápravy (po nariadení navrhovaného neodkladného opatrenia) z pohľadu žalovaného je riadne požiadať Úrad o vydanie predchádzajúceho súhlasu a až po jeho prípadnom udelení vydať nový personálny rozkaz. Prípadné preukazovanie a vyhodnocovanie toho, či personálny rozkaz bol vydaný v príčinnej súvislosti s kvalifikovaným oznámením žalobcu alebo nie, môže byť podľa žalobcu až predmetom konania o prípadnej (budúcej) žiadosti žalovaného o udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu s (novým) personálnym rozkazom.

6. Potreba nariadenia neodkladného opatrenia a úprava pomerov v prípade žalobcu vychádza podľa jeho názoru z toho, že výkon personálnych rozkazov voči jeho osobe má na jeho osobu a na jeho rodinu nepriaznivé účinky. Žalobca nevykonáva a nemôže vykonávať prácu iba z dôvodu vydania a uplatňovania neplatného personálneho rozkazu. Preto je na zabezpečenie plnej ochrany jeho práv potrebné žalovanému uložiť neodkladným opatrením aj povinnosť poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny - konkrétne doplatiť žalobcovi pomernú časť plného mesačného služobného platu so všetkými náležitosťami. Vydaný personálny rozkaz žalobcovi neumožňuje vykonávať prácu - službu policajta. Zároveň žalobca je verejne ostrakizovaný politikmi v súvislosti s dočasným pozbavením výkonu štátnej služby. Personálny rozkaz je naplnením dlhodobých vyhrážok zo strany politikov, ktorí po voľbách konaných dňa 30.09.2023 a vymenovaní novej vlády získali kontrolu nad politickým vedením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zároveň sa žalobca v služobnom čase musí zdržiavať na určenom mieste (v mieste trvalého pobytu) a má zakázané zamestnať sa inde, podnikať, alebo vykonávať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť, ktorou by si mohol zabezpečiť legálny príjem na vykompenzovanie výpadku služobného platu kráteného v príčinnej súvislosti s personálnym rozkazom. Žalobca je v dôsledku vykonávania personálneho rozkazu na dobu neurčitú de facto vyhodený z práce a nútený poberať minimálnu mzdu, bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť na kompenzovanie tohto výpadku. Keďže personálny rozkaz je vykonateľný predbežne a bez ohľadu na jeho právoplatnosť, pričom navyše o opravnom prostriedku proti nemu (rozklade) bude rozhodovať tá istá osoba, ktorá ho vydala, na dosiahnutie právnej ochrany pred dôsledkami vykonávania neplatného pracovnoprávneho úkonu zároveň žalobca nemá k dispozícii iný účinný právny prostriedok, než je navrhované neodkladné opatrenie.

7. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca pripojil k návrhu listiny, na ktoré sa odvoláva, a to:

- Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023,

- Opatrenie Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. R./X Gv/XX/ XXXX-XX o poskytnutí ochrany zo dňa 05.10.2023,

- Metodické usmernenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Č.p. SPC-86-24/1-2006 zo dňa 15.06.2006,

- Platový výmer žalobcu k 30.10.2023,

- Výplatná páska žalobcu za mesiac september 2023.

8. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 07.11.2023 poukázal na obsah smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937, ktorý podľa jeho názoru opodstatňuje poskytnutie rýchlej predbežnej ochrany pred akýmkoľvek pracovnoprávnym úkonom zhoršujúcim jeho postavenie v pracovnoprávnom vzťahu, a súčasne pripojil dôkazy:

- Článok s vyjadrením predsedníčky Úradu,

- Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 01.10.2021,

- Článok získaný z internetovej stránky V. dňa 27.10.2023 pod názvom „E.“

- Článok získaný z internetovej stránky V. zo dňa 30.10.2023 pod názvom „M.“

9. Napokon podaním zo dňa 10.11.2023 žalobca doplnil svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia o právnu argumentáciu týkajúcu sa vecnej príslušnosti tunajšieho súdu konať a rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

10. Súd za účelom preverenia tvrdení žalobcu, či žalovaný požiadal Úrad o udelenie súhlasu s pracovnoprávnym úkonom, ktorý sa týkal žalobcu, dňa 09.11.2023 z webovej stránky Úradu V. zistil, že Úrad zverejnil stanovisko, v zmysle ktorého: „Ministerstvo vnútra SR sa malo obrátiť na Úrad na ochranu oznamovateľov predtým, ako pozbavilo výkonu štátnej služby príslušníkov Národnej kriminálnej agentúry, ktorí majú tzv. status chráneného oznamovateľa. Táto povinnosť mu vyplýva zo zákona o ochrane oznamovateľov, podľa ktorého musí zamestnávateľ vopred požiadať úrad o súhlas, ak plánuje vykonať pracovnoprávny úkon voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas. Neplatí to v situáciách, ak ide o úkon, ktorým sa priznáva nárok alebo, ak je daný úkon viazaný na okolnosti, ktoré nezávisia od posúdenia zamestnávateľa. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby z dôvodu vzneseného obvinenia príslušníkovi Policajného zboru do tejto kategórie nepatrí. Ministerstvo vnútra postavilo mimo služby niekoľkých príslušníkov NAKA - s odvolaním sa, že je to v dôležitom záujme štátnej služby - na základe vlastného posúdenia. V takom prípade zákon o ochrane oznamovateľov vyžaduje predchádzajúci súhlas úradu s pracovnoprávnym úkonom. ...“

11. Podľa , súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

12. Podľa , iné spory prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.

13. Súd sa v súvislosti s návrhom žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia musel najskôr zaoberať otázkou, či má právomoc prejednať a rozhodnúť vec žalobcu, taktiež či je v súvislosti s jeho návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia súdom vecne príslušným a či vecne príslušným nie je správny súd.

14. Podľa § 1 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „štátna služba“).

15. Podľa § 1 ods. 2 zákona o štátnej službe policajtov, tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby (ďalej len „príslušník informačnej služby“), príslušníkov Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „príslušník bezpečnostného úradu“) a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky.

16. Podľa § 2 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, policajtom sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade.

17. Podľa § 2 ods. 4 zákona o štátnej službe policajtov, služobný pomer sa zakladá k štátu.

18. Podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin.

19. Podľa § 46 ods. 2 zákona o službe policajtov, výkonu štátnej služby možno policajta dočasne pozbaviť len na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov; túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas výkonu väzby policajta.

20. podľa § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, policajtovi, ktorý bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, sa poskytne služobný plat vo výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom. Tento služobný plat sa zvyšuje o 10% priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70% priznaného služobného platu.

21. Podľa § 46 ods. 4 zákona o štátnej službe policajtov, ak sa dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby skončí, doplatí sa policajtovi rozdiel, o ktorý bol jeho mesačný služobný plat skrátený; to neplatí, ak bolo konanie, pre ktoré bol policajt dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, trestným činom, za ktorý bol právoplatne odsúdený, alebo ak trestné stíhanie o tomto trestnom čine nebolo právoplatne skončené, alebo ak bol pre konanie, pre ktoré bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, prepustený zo služobného pomeru.

22. Podľa § 46 ods. 5 zákona o štátnej službe policajtov, po dobu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby sa policajtovi zakazuje nosiť služobná rovnošata a dočasne sa mu odoberie služobný preukaz, služobný odznak a služobná zbraň. Počas tejto doby sa na neho nevzťahuje povinnosť vykonávať štátnu službu a vykonávať služobné zákroky v štátnej službe alebo mimo štátnej služby. Ostatné povinnosti je policajt povinný dodržiavať aj počas dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.

23. Podľa § 244 zákona o štátnej službe policajtov, proti rozhodnutiu ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní, možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní.

24. Podľa § 242 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, proti rozhodnutiu môže policajt podať odvolanie do 15 dní, a ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho opatrenia, do ôsmich dní odo dňa oznámenia rozhodnutia.

25. Podľa § 242 ods. 6 zákona o štátnej službe policajtov, podanie odvolania nemá odkladný účinok s výnimkou odvolania proti rozhodnutiu a) o uložení disciplinárneho opatrenia, b) o náhrade škody, c) proti služobnému hodnoteniu, ktorým bol policajt hodnotený ako nespôsobilý vykonávať doterajšiu alebo akúkoľvek inú funkciu, d) lekárskej komisie, ktorým bola policajtovi určená zdravotná klasifikácia.

26. V posudzovanom prípade súd konštatuje, že žalobca sa domáha, okrem iného, uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu, t.j. pozastavenia jeho účinnosti. Súd v tejto súvislosti uvádza v zhode so závermi ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 03.10.2018), že „personálny rozkaz o uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru je individuálny správny akt, je rozhodnutím o verejnom subjektívnom práve, ktorému sa poskytuje ochrana v správnom súdnictve postupom podľa . ... Služobný pomer príslušníka policajného zboru nemá znaky súkromnoprávneho pomeru, ale má znaky verejnoprávneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako „zamestnávateľa“ príslušníka policajného zboru a súčasne nositeľa verejnej moci. Medzi príslušníkom policajného zboru a policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátno-služobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu trvania sa odlišuje

od pracovnoprávneho pomeru. V štátno-služobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto pomeru a úprave konania pred služobnými orgánmi. Príslušník policajného zboru prostredníctvom svojho „zamestnávateľa“, t.j. štátu sa priamo zúčastňuje na výkone verejnej moci, a preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktami zakladať, meniť a rušiť právne vzťahy v tomto služobnom pomere. Personálny rozkaz nadriadeného je individuálny správny akt, je rozhodnutím o verejnom subjektívnom práve, ktorému sa poskytuje ochrana v správnom súdnictve postupom podľa <aspi://module='ASPI'&link=''&ucin-k-dni='30.12.9999'>, a teda na preskúmanie ktorého nemôže všeobecný súd v sporovom konaní vysloviť jeho neplatnosť. Je neprípustné, aby sa nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v správnom súdnictve nahrádzalo určujúcimi žalobami v občianskoprávnom konaní. V sporovom konaní súd o žalobnom návrhu na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu rozhodnúť nemôže. Prejednanie a rozhodnutie veci patriacej do správneho súdnictva civilným súdom (a naopak) ako súdom vecne nepríslušným je závažným nedostatkom konania, s takouto vadou je spojené aj porušenie práva na prístup k súdu, resp. správnemu súdu a porušenie princípu zákonného sudcu.“ K obdobnému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. (uznesenie NS SR zo dňa 03.10.2018). S ohľadom na tieto právne závery sa javí, že súd o návrhu žalobcu rozhodnúť nemôže. V tejto súvislosti súd ďalej poukazuje na nasledovné právne predpisy.

27. Podľa § 1 ods. 1 zákona o oznamovateľoch, tento zákon upravuje a) podmienky poskytovania ochrany osobám v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom obdobnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti) (ďalej len „protispoločenská činnosť“), b) práva a povinnosti osôb pri oznamovaní protispoločenskej činnosti a c) zriadenie, postavenie a pôsobnosť Úradu na ochranu oznamovateľov (ďalej len „úrad“).

28. Podľa § 2 písm. e) zákona o oznamovateľoch, na účely tohto zákona sa rozumie pracovnoprávnym vzťahom pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer,

29. Podľa § 4 ods. 1 zákona o oznamovateľoch, ak prokurátor zistí, že oznamovateľ, ktorý podal žiadosť o poskytnutie ochrany podľa § 3 ods. 1, urobil kvalifikované oznámenie, bezodkladne mu poskytne ochranu podľa § 7 a túto skutočnosť písomne oznámi oznamovateľovi, zamestnávateľovi a úradu; oznamovateľovi sa spolu s týmto oznámením doručí aj poučenie o právach a povinnostiach, ktoré mu vyplývajú z postavenia chráneného oznamovateľa. Doručením oznámenia o poskytnutí ochrany zamestnávateľovi sa oznamovateľ stáva chráneným oznamovateľom.

30. Podľa § 7 ods. 1 zákona o oznamovateľoch, zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči chránenému oznamovateľovi, ktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis. Súhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.

31. Podľa § 12 ods. 1 zákona o oznamovateľoch, ak sa oznamovateľ domnieva, že v súvislosti s oznámením bol voči nemu urobený pracovnoprávny úkon, s ktorým nesúhlasí, môže požiadať úrad do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedel o pracovnoprávnom úkone, o pozastavenie účinnosti tohto pracovnoprávneho úkonu.

32. Podľa § 12 ods. 2 zákona o oznamovateľoch, úrad bezodkladne pozastaví účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa odseku 1, ak bola dodržaná lehota podľa odseku 1 a ak zamestnávateľ v primeranej lehote určenej úradom nepreukáže, že pracovnoprávny úkon nemá príčinnú súvislosť s oznámením. Úrad vydá potvrdenie o pozastavení účinnosti pracovnoprávneho úkonu a doručí ho zamestnávateľovi a oznamovateľovi.

33. Podľa § 12 ods. 4 zákona o oznamovateľoch, pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu sa začína dňom doručenia potvrdenia podľa odseku 2 oznamovateľovi. Rozhodnutiu, ktoré je pracovnoprávnym úkonom, sa pozastavením účinnosti odkladá vykonateľnosť.

34. Podľa § 12 ods. 5 zákona o oznamovateľoch, úrad oznamovateľa pri doručení potvrdenia podľa odseku 2 písomne poučí o možnosti podať na súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a s tým spojených následkoch podľa odseku 6.

35. Podľa § 12 ods. 6 zákona o oznamovateľoch, pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu sa skončí uplynutím 30 dní od doručenia potvrdenia podľa odseku 2 oznamovateľovi. Doručením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na súd počas tejto lehoty sa trvanie pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu predlžuje až do nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia súdu o tomto návrhu.

36. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

37. Obdobne tak podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

38. Podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, občan pri vstupe do štátnej služby alebo po jej skončení alebo policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom. [pozn. súdu na konci tohto ustanovenia je poznámka č. 1, ktorá odkazuje na antidiskriminačný zákon v platnom znení (ďalej len ako „antidiskriminačný zákon“)].

39. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

40. Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“).

41. Podľa antidiskriminačného zákona, na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje , ak tento zákon neustanovuje inak.

42. Podľa , antidiskriminačný spor je spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou.

43. Z vyššie citovaných ustanovení je podľa súdu celkom zrejmé, že žaloby podľa antidiskriminačného zákona prejednávajú a rozhodujú všeobecné súdy, a to aj vo vzťahu k policajtom, keďže to vyplýva z § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov. Predmetné ustanovenie totiž v súvislosti s právom dotknutého policajta domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom odkazuje prostredníctvom poznámky č. 1 na antidiskriminačný zákon. V prípade žaloby policajta podanej v zmysle § 2a ods. 3

zákona o štátnej službe tak aj policajtovi bude môcť byť poskytnutá ochrana predpokladaná v § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, t.j. upustenie od (protiprávneho) konania, náprava protiprávneho stavu, ak je to možné, poskytnutie primeraného zadosťučinenia, pričom rozsah prípadných žalobných nárokov je v antidiskriminačnom zákone uvedený príkladmo. Pretože antidiskriminačného zákona ustanovuje, že na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje a v a nasl. , je upravený postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní antidiskriminačných nárokov, bude aj príslušné konanie prebiehať na súde, ktorý aplikuje , a takým je aj tunajší súd; v tejto súvislosti súd odkazuje na ustálenú judikatúru, napr. , , .

44. Súd ďalej uvádza, že zákonom o oznamovateľoch bola do antidiskriminačného zákona doplnená osobitná kategória diskriminácie z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Príslušná právna úprava je komplexne riešená v zákone o oznamovateľoch a vo vzťahu k antidiskriminačnému zákonu a taktiež aj predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Konkrétne totiž v zákona o oznamovateľoch sa upravuje osobitný procesný postup, v zmysle ktorého Úrad je oprávnený na základe návrhu oznamovateľa pozastaviť účinnosť pracovnoprávneho úkonu, pokiaľ sú pre takýto postup splnené príslušné podmienky. Je pritom potrebné podotknúť, že v zmysle zákona o oznamovateľoch sa za pracovnoprávny pomer považuje aj služobný pomer, a takýmto teda s ohľadom na zákona o štátnej službe policajtov je aj služobný pomer žalobcu. Zákon o oznamovateľoch v predpokladá osobitný procesný postup, v zmysle ktorého na návrh oznamovateľa Úrad (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) bezodkladne pozastaví pracovnoprávny úkon zamestnávateľa, doručí o tomto potvrdenie zamestnávateľovi a oznamovateľovi, čím v zmysle cit. zák. dochádza ku pozastaveniu účinnosti predmetného pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa. Úrad ďalej poučí oznamovateľa písomne o možnosti podať na súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a o následkoch spojených s jeho nepodaním v zmysle cit. zák., ktorým je (ex lege) skončenie pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa z dôvodu uplynutia doby 30 dní od doručenia príslušného potvrdenia oznamovateľovi. Zákon o oznamovateľoch teda v ukladá Úradu povinnosť poučiť oznamovateľa o možnosti podať na súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom v zmysle veta prvá v prípade nepodania takéhoto návrhu oznamovateľom pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu skončí. Napokon, veta druhá cit. zák. upravuje prípad, že oznamovateľ v uvedenej lehote podá na súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia - doručením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na súd sa trvanie pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu predlžuje až do nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia súdu o tomto návrhu. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, že prostredníctvom zákona o oznamovateľoch ako špeciálnej normy (lex specialis) došlo k zvereniu právomoci rozhodovať o neodkladných opatreniach, ktorých predmetom je pozastavenie účinnosti pracovnoprávnych úkonov všeobecným súdom, teda aj tunajšiemu súdu. Napriek tomu, že zákon o oznamovateľoch výslovne neuvádza, čoho sa tento má pri podaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa domáhať, petit návrhu neodkladného opatrenia vyplýva zo samotného účelu, ktorý má byť prostredníctvom podania návrhu oznamovateľom docielený (a ktorý je vyjadrený v veta druhá cit. zák.) - a tým je pokračovanie pozastavenia pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa až do času, kým súd nerozhodne vo veci samej. Podľa súdu je teda zrejmé, že oznamovateľ by sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia mal domáhať vydania totožného výroku, t.j. pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa. Je taktiež potrebné doplniť, že pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu vo vzťahu k diskriminovanému oznamovateľovi predpokladá aj antidiskriminačný zákon, ktorý v zmysle uvádza domáhanie sa jeho neplatnosti ako jednu z možností, ktorú môže dotknutá osoba - oznamovateľ využiť. Súd v tejto súvislosti uvádza, že v cit. zák. je použité slovo „môže“, z čoho vyplýva, že oznamovateľ je sám oprávnený sa rozhodnúť, či využije postup uvedený v cit. zák. a požiada najskôr Úrad o pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa, alebo nie. Z toho, že v cit. zák. je upravený vzájomný vzťah medzi pozastavením účinnosti pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa zo strany Úradu a následným (možným) rozhodnutím súdu o neodkladnom opatrení nevyplýva, že by súd nemal právomoc a príslušnosť rozhodnúť o neodkladnom opatrení oznamovateľa podanom bez predchádzajúceho pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa Úradom. Ako je uvedené vyššie, keďže v cit. zák. je pre oznamovateľa upravená možnosť takéhoto postupu a nie povinnosť, jej nevyužitie nemôže znamenať prekážku pre rozhodovanie súdu o neodkladnom opatrení oznamovateľa bez existencie predchádzajúceho pozastavenia účinnosti Úradom.

45. Súd ďalej nemôže opomenúť, že premetom konania v posudzovanom prípade je personálny rozkaz žalovaného, ktorý, aj keď v zmysle § 7 ods. 1 zákona o oznamovateľoch je rozhodnutím v pracovnoprávnom vzťahu, súčasne tiež predstavuje individuálny správny akt o verejnom subjektívnom práve. Keďže ide o individuálny správny akt, na rozdiel od súkromnoprávnych inštitútov (výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru) nemožno uvažovať o jeho platnosti alebo neplatnosti, ale len o zákonnosti, resp. nezákonnosti, pričom príslušná ochrana sa v zmysle ustálenej judikatúry poskytuje v správnom súdnictve postupom podľa (napr. ). Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zákon o oznamovateľoch je prostredníctvom právneho vymedzenia pracovnoprávneho vzťahu v , kam zahŕňa aj služobný pomer, osobitnou právnou normou, ktorá v rozsahu ochrany poskytovanej zákonom o oznamovateľoch zveruje právomoc a príslušnosť všeobecným súdom, a teda aj tunajšiemu súdu. Preto súd aj v posudzovanom prípade konštatuje, že má právomoc a taktiež aj príslušnosť rozhodnúť o podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré smeruje k pozastaveniu účinnosti personálneho rozkazu. Súd ale práve s ohľadom na charakter posudzovaného pracovnoprávneho úkonu uvádza, že nemá právomoc a príslušnosť rozhodnúť spôsobom, ktorý predpokladá in fine antidiskriminačného zákona, a teda rozhodnúť o neplatnosti pracovnoprávneho úkonu. V prípade žalobcu môže byť predmetom konania len vyriešenie právnej otázky, či personálny rozkaz, resp. rozhodnutie odvolacieho orgánu sú alebo nie sú zákonné. Preto príslušným na rozhodnutie o zákonnosti personálneho rozkazu (a na personálny rozkaz nadväzujúcich rozhodnutí) bude vždy správny súd, aplikujúci príslušné ustanovenia . Súd teda s ohľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že má právomoc rozhodnúť o návrhu podanom žalobcom v tomto prípade voči žalovanému v súvislosti s individuálnym správnym aktom žalovaného, keďže žalobca sa domáha (len) pozastavenia jeho účinnosti (zdržania sa uplatňovania a jeho výkonu), a súdu s ohľadom na takúto právomoc zveril osobitný predpis, ktorým je zákon o oznamovateľoch.

46. Podľa pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

47. Podľa , neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

48. Podľa , neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

49. Podľa , neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala, alebo niečo znášala.

50. Podľa ak súd nepostupoval podľa , nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa , inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

51. Podľa § 329 ods. 2 pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.

52. Podľa ak súd nepostupoval podľa , nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa , inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

53. Účelom neodkladného opatrenia je bezodkladná úprava pomerov strán sporu a podmienkou pre jeho nariadenie je osvedčenie, že bez takejto bezodkladnej úpravy právnych pomerov by bolo právo strany sporu, ktorá podáva návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ohrozené, príp. že by bola ohrozená exekúcia. Základnou podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia je existencia zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu. Neodkladné opatrenie je inštitút, ktorý je opodstatnené použiť, keď je potrebné neodkladne upraviť pomery, alebo keď je tu obava, že exekúcia bude ohrozená. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je potrebné skúmať, či je nárok navrhovateľa osvedčený a či je neodkladné opatrenie potrebné. Ide o taký stav právnych (nie iba faktických) vzťahov medzi stranami, ktorý bezpodmienečne vyžaduje rýchlu súdnu ochranu; potreba úpravy pomerov teda musí byť bezodkladná, čo zahŕňa aj prvok naliehavosti a nevyhnutnosti. Neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak žalobcovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza k ohrozovaniu alebo porušovaniu jeho práv a právom chránených záujmov, prípadne

hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať sa o konečnú súdnu ochranu. Súd návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia subsumoval pod a , pretože žalobca svojím návrhom požaduje náhradu mzdy, a taktiež aby sa žalovaný zdržal uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu.

54. Pred nariadením neodkladného opatrenia musí súd posúdiť, či: a) je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami, resp. existencia subjektívneho nároku navrhovateľa, ktorému sa má poskytnúť ochrana, b) navrhovateľom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie (princíp opodstatnenosti), c) uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa navrhovateľ domáha (princíp efektívnosti), d) navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ má podľa okolností prípadu dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav, e) právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality), f) sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením ( ).

55. Neodkladné opatrenie je procesným nástrojom poskytujúcim neodkladnú procesnú ochranu, ktorým sa bezodkladne upravujú pomery sporových strán v situácii, keď je to naliehavo potrebné. Vzhľadom na tento charakter neodkladného opatrenia súd v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nevykonáva dôkazy a rozhoduje iba na základe skutočností a tvrdení uvedených v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a na základe k návrhu pripojených listinných dôkazov, ktoré by mali hodnoverne osvedčovať stav tvrdený v návrhu. Súd v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia poskytuje ochranu nielen tomu, kto sa nariadenia neodkladného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje. Neodkladným opatrením nemožno s poukazom na princíp proporcionality obmedziť povinný subjekt neprimeraným spôsobom alebo nad nevyhnutný rozsah. Rovnako platí, že neodkladné opatrenie má subsidiárne postavenie vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, preto je jeho nariadenie prípustné iba vtedy, ak jeho účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

56. Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či žalobca hodnoverne osvedčil existenciu (dôvodnosť a trvanie) subjektívneho nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného opatrenia. Povinnosťou žalobcu v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia je osvedčiť existenciu aspoň tých najvýznamnejších skutočností dôležitých pre rozhodnutie súdu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Žalobca musí osvedčiť konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi, že jeho subjektívnemu právu alebo právom chránenému záujmu reálne hrozí určitá ujma, resp. že táto ujma mu už vzniká. Chýbajúce osvedčenie týchto základných skutočností odôvodňujúcich potrebu nariadiť neodkladné opatrenie nevyhnutne vedie k zamietnutiu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

57. V posudzovanom prípade je celkom nepochybné, že jeho účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Žalobca osvedčil, že je zamestnancom žalovaného, v stálej štátnej službe, so služobným zaradením zástupca riaditeľa a súčasne vedúci analytického oddelenia odboru T.. Súčasne žalobca osvedčil, že opatrením Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. R. zo dňa 05.10.2023 mu bola poskytnutá ochrana podľa § 4 ods. 1 zákona o oznamovateľoch z dôvodu, že dňa 02.10.2023 žalobca spolu s ďalšími oznamovateľmi podal na Úrad Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky trestné oznámenie datované 29.09.2023, a súčasne podal žiadosť o ochranu podľa § 3 a § 4 zákona o oznamovateľoch. Svoju žiadosť o ochranu v zmysle zákona o oznamovateľoch odôvodnil o.i. tým, že: „je notoricky a verejne známou skutočnosťou, že viaceré politicky exponované osoby, ktoré sa uchádzajú o získanie politickej moci v parlamentných voľbách dňa 30.09.2023 sa žalobcovi (a ďalším oznamovateľom) dlhodobo verejne vyhrážajú, že v prípade dosiahnutia volebného úspechu a získaní politickej moci po voľbách bude postavený mimo službu a v podstate vyhodený z Policajného zboru a navyše pripravený aj o budúce výsluhové dôchodky. Teda osoby, ktoré sa usilujú o získanie politického vedenia vrcholných orgánov výkonnej moci vrátane Ministerstva vnútra sa žalobcovi (a ďalším oznamovateľom) vyhrážajú, že voči nim uskutočnia kroky za účelom ich odstránenia z Policajného zboru.“ Z uvedeného má súd za osvedčené, že žalobca má právne postavenie chráneného oznamovateľa v zmysle § 4 ods. 1 zákona o oznamovateľoch, pričom žalobca je v služobnom pomere a jeho zamestnávateľom je žalovaný, žalobca teda osvedčil existenciu právneho vzťahu so žalovaným. Súd má ďalej za osvedčené, že žalovaný vydal dňa 27.10.2023 personálny rozkaz č. XXX, ktorým podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o štátnej službe policajtov žalobcu dňom 27.10.2023 dočasne pozbavil výkonu štátnej služby do právoplatného skončenia trestného stíhania.

Z odôvodnenia personálneho rozkazu má súd za osvedčené, že voči žalobcovi bolo dňa 15.06.2022 pod ČVS: K. vyšetrovateľom PZ vydané uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi podľa za zločin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa , s poukazom na ust. spáchané formou spolupáchateľstva podľa . Ďalej má z odôvodnenia súd za osvedčené, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania, preto sa jej dočasne pozbavuje, do právoplatného skončenia trestného stíhania. Súd má z metodického usmernenia žalovaného Č.p. SPC-86-24/1-2006 zo dňa 15.06.2006, ktoré predložil žalobca za osvedčené, že: „účelom tohto inštitútu je zabezpečiť, aby policajt, dôvodne podozrivý zo spáchania protiprávneho konania, ktoré je nezlučiteľné s výkonom jeho funkcie, bol spravidla do konečného vyriešenia veci postavený mimo výkonu štátnej služby.“ Z metodického usmernenia taktiež vyplýva, že: „podľa zákona o štátnej službe policajtov je potrebné v odôvodnení rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta uviesť všetky skutočnosti, ktoré sú podkladom na toto personálne opatrenie, na základe akých dôkazov sa koná, ako nadriadený získané dôkazy vyhodnotil a z akých právnych predpisov pritom vychádzal. Ak by takto nebolo postupované, treba reálne predpokladať, že rozhodnutie bude v opravnom konaní zrušené.“ V súvislosti s vydaným personálnym rozkazom č. XXX. zo dňa 27.10.2023, v rozsahu jeho reštriktívneho posúdenia súdom podľa v spojení s zákona o oznamovateľoch, súd z obsahu jeho odôvodnenia zistil, že v ňom nie sú uvedené žiadne konkrétne dôvody, ktoré mali byť s ohľadom na osobu žalobcu zistené, a pre ktoré podľa žalovaného existujú dôvody na jeho dočasné pozbavenie vo výkone štátnej služby. Súd osobitne poukazuje na to, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi bolo vydané dňa 15.06.2022 a k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby žalobcu došlo až 27.10.2023, t.j. po šestnástich mesiacoch od jeho vydania. Absencia dôvodov, ktorými by žalovaný vysvetlil (zdôvodnil), prečo voči žalobcovi práve po šestnástich mesiacoch od vznesenia obvinenia došlo k splneniu podmienok pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby podľa súdu osvedčuje obavu žalobcu, že žalovaný voči nemu postupoval diskriminačne. Súd napokon z verejne dostupných údajov zistil, že žalovaný podľa zákona o oznamovateľoch nepožiadal Úrad o predchádzajúci súhlas s vydaním personálneho rozkazu č. XXX, pritom tento celkom zjavne predstavuje pracovnoprávny úkon. Súd taktiež uvádza, že jeho vydanie vyvoláva právne účinky uvedené o.i. v a zákona o štátnej službe policajtov, počnúc významným znížením služobného platu, zákazom nosenia služobnej rovnošaty, dočasným odobratím služobného preukazu, služobného odznaku a služobnej zbrane až po dočasný zánik povinnosti vykonávať štátnu službu a vykonávať služobné zákroky v štátnej službe alebo mimo štátnej služby. Žalobca tak osvedčil existenciu potreby neodkladnej úpravy pomerov, pričom táto je vyvolaná tým, že žalovaný rezignoval na svoje povinnosti vyplývajúce z zákona o oznamovateľoch a v dôsledku návrhu podaného žalobcom došlo ku splneniu podmienok pre konanie a rozhodnutie súdu podľa zákona o oznamovateľoch o tom, či pozastaví účinnosť personálneho rozkazu žalovaného. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, či návrh žalobcu spĺňa kritérium efektívnosti, t.j. uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa navrhovateľ domáha. Návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanému domáha povinnosti zdržania sa vykonávania personálneho rozkazu, má pritom oporu v antidiskriminačného zákona. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že pozastavením účinnosti personálneho rozkazu bude dočasne vytvorený právny stav, ako keby tento nebol vydaný. Jeho dočasnosť vyplýva z toho, že personálny rozkaz ako individuálny správny akt môže byť preskúmaný v rámci konania o rozklade v zmysle v spojení s zákona o štátnej službe policajtov a po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov v príslušnom konaní pred správnym súdom podľa ustanovení . Dočasnosť možno taktiež docieliť tým, že súd uloží žalobcovi povinnosť podať návrh vo veci samej ( veta prvá ), alebo poučí žalovaného o možnosti podania žaloby vo veci samej a právnych následkoch s tým spojených ( ). Súd napokon posudzoval, či návrh žalobcu spĺňa kritérium proporcionality, t.j. neobmedzuje žalovaného neprimeraným spôsobom alebo nad nevyhnutný rozsah. Súd dospel k záveru, že žalobcom navrhnuté neodkladné opatrenie, ktorým sa domáha, aby sa žalovaný zdržal uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX. zo dňa 27.10.2023 voči nemu žalovaného nebude obmedzovať neprimeraným spôsobom. Personálny rozkaz predstavuje individuálny správny akt, ktorý má vyvolávať právne účinky len vo vzťahu ku žalobcovi a nijakým spôsobom neovplyvní akékoľvek ďalšie pracovnoprávne úkony žalovaného, vrátane úkonov, ktorých adresátom môže byť žalobca. Predmetom tohto konania je uloženie zodpovedajúcich povinností žalovanému len s ohľadom na jeho konkrétny pracovnoprávny úkon a vo vzťahu ku konkrétnej osobe, ktorou je žalobca. Preto súd konštatuje, že navrhované neodkladné opatrenie v tejto časti spĺňa kritérium proporcionality. Žalobca sa svojím návrhom súčasne domáhal uloženia povinnosti žalovanému poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny

- pomernú časť služobného platu. Navrhovaná časť petitu neodkladného opatrenia, keď žalobca sa na jednej strane domáha zaplatenia pomernej časti služobného platu vo výške 4.129,- eur mesačne a súčasne uvádza, že tento požaduje za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu až do dňa vykonateľnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, je ale nevykonateľná. Neodkladným opatrením nemožno ukladať povinnosti spätne, za obdobie predchádzajúce jeho vydaniu.

58. Súd s ohľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že žalobca svojím návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia osvedčil všetky podmienky nevyhnutné preto, aby bola žalobcovi poskytnutá dočasná ochrana predpokladaná v § 12 ods. 6 zákona o oznamovateľoch, v spojení s § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Preto súd návrhu žalobcu, ktorým sa tento domáhal uloženia povinnosti zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX z.o dňa 27.10.2023 voči žalobcovi vyhovel a jemu zodpovedajúce neodkladné opatrenie nariadil. Vo vzťahu k druhému uplatnenému návrhu žalobcu súd poukazuje na vyššie uvedené dôvody, pre ktoré súd tento návrh žalobcu zamietol. Napokon, zdôrazňujúc dočasný charakter nariadeného neodkladného opatrenia, súd súčasne poučil žalovaného o možnosti podať žalobu vo veci samej, v zmysle . Súd obdobnú povinnosť neuložil žalobcovi, pretože podľa jeho názoru navrhnutým neodkladným opatrením a v rozsahu, v akom bolo žalobcovi vyhovené, je predpoklad, že ním možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami ( veta druhá ).

59. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca sa svojím návrhom domáhal vydania dvoch samostatných výrokov, pričom súd vyhovel len jednému z nich. Žalobca mal rovnako ako žalovaný vo veci čiastočný úspech, súd preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Poučenie:

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie na Mestskom súde Bratislava IV do 15 dní odo dňa jeho doručenia.

Odvolanie proti uzneseniu musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) a náležitosti odvolania podľa (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha).