Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23To/72/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Michala Antalu a sudcov JUDr. Lucie Horvátovej a JUDr. Juraja Valáška v trestnej veci proti obžalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX v Topoľčanoch, trvale bytom C., D. XXXX/XXX, E. C., t. č. na slobode, pre trestný čin prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písm. a) Tr. zákona, na verejnom zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 29. novembra 2023, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, pracovisko Partizánske zo dňa 26. júna 2023, pod sp. zn. jednomyseľne takto

rozhodol:

Podľa , , , s a napadnutý rozsudok okresného súdu z r u š u j e v celom rozsahu.

Na podklade s a

obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v Topoľčanoch, trvale bytom C., D. XXXX/XXX, E. C., t. č. na slobode,

podľa

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Partizánske zo dňa 26. apríla 2023 pod č. k. -30, doručenej okresnému súdu dňa 26. apríla 2023, pre spáchanie trestného činu prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písm. a) Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 06.12.2021 v čase približne o 13.30 hod. pod parkoviskom na príjazdovej ceste k parkovisku pri cintoríne na sídlisku Šípok v Partizánskom, v čase schádzania sa účastníkov na nadchádzajúci pohreb, najprv začal vulgárne nadávať poškodenému F. G., načo ho následne napadol a to tak, že ho dvakrát zozadu udrel rukou do oblasti hlavy, pričom raz ho udrel ľavou a raz pravou rukou, čím týmto svojím konaním poškodenému F. G., nar. XX.XX.XXXX spôsobil zranenia a to pomliaždenie hlavy vľavo s dobou liečenia do 7 dní bez obmedzenia poškodeného na jeho obvyklom spôsobe života

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, pracovisko Partizánske zo dňa 26. júna 2023 pod sp. zn. bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „obžalovaný“) uznaný za vinného, na podklade podanej obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Partizánske podľa zo dňa 26. apríla 2023, č. k. -30, doručenej okresnému súdu dňa 26. apríla 2023, zo spáchania trestného činu prečinu výtržníctva podľa Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 06.12.2021 v čase približne o 13.30 h pod parkoviskom na príjazdovej ceste k parkovisku pri cintoríne na sídlisku Šípok v Partizánskom, v čase schádzania sa účastníkov na nadchádzajúci pohreb, najprv začal vulgárne nadávať poškodenému F. G., načo ho následne napadol a to tak, že ho dvakrát zozadu udrel rukou do oblasti hlavy, čím týmto svojím konaním poškodenému F. G., nar. XX.XX.XXXX spôsobil zranenia a to pomliaždenie hlavy vľavo s dobou liečenia do 7 dní bez obmedzenia poškodeného na jeho obvyklom spôsobe života.

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený nasledovne :

Podľa § 364 odsek 1 Tr. zákona, § 38 odsek 2 Tr. zákona a § 56 odsek 1, odsek 2 Tr. zákona na peňažný trest vo výmere -1.000,- Eur.

Podľa § 57 odsek 2 Tr. zákona zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.

Podľa § 57 odsek 3 Tr. zákona s a obžalovanému u s t a n o v u j e pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 4 (štyri) mesiace.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v lehote 15-tich dní od jeho vyhlásenia na hlavnom pojednávaní, na ktorom bol osobne prítomný obžalovaný, jeho zvolený obhajca i intervenujúca a dozorová prokurátorka napadol odvolaním v celom rozsahu, t. j. proti všetkým jeho výrokom obžalovaný, ktoré odôvodnil písomne prostredníctvom zvoleného obhajcu doslovne nasledovne:

„So zreteľom na skutočnosť, že v čase podania tohto odvolania nebolo doručené písomné vyhotovenie Rozsudku, odvolanie je odôvodnené len so zreteľom na stručné odôvodnenie Rozsudku, ktoré uviedol zákonný sudca v tejto veci na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26. júna 2023, a Obžalovaný prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu odôvodnenie odvolania doplní v lehote desať kalendárnych dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia Rozsudku. Z ustanovenia vyplýva, že, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia. Ak k záveru o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý musí byť dostatočne odôvodnený zistenými skutočnosťami, pričom vyšší stupeň pravdepodobnosti stačí na odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia, tento vyšší stupeň pravdepodobnosti o spáchaní trestného činu určitou osobou musí byť zistený už v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia. V prípade, ak pominie a to vykonaním vyšetrovaním už v súčasnom štádiu vyšetrovania po vykonaní doterajších procesných úkonov tento vyšší stupeň pravdepodobnosti o spáchaní trestného činu určitou osobou pominul, uznesenie o vznesení obvinenia stráca svoju dôvodnosť, pričom táto skutočnosť odôvodňuje procesný postup podľa ustanovenia , resp. písm. c) . Už v štádiu predprípravného konania vyšší stupeň pravdepodobnosti nebol dosiahnutý a preto je neodôvodnené aj trestné stíhanie mojej osoby. V tomto prípade z už dokazovania vykonaného v prípravnom konaní nemožno dostatočne odôvodniť ani len vznesenie obvinenia, nieto ešte odôvodniť odsudzujúci Rozsudok. Pre vznesenie obvinenia nestačí, aby zistené skutočnosti nasvedčovali záveru, že bol spáchaný trestný čin, ale je potrebné, aby sa odôvodnil záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. K záveru o spáchaní trestného činu určitou osobou musí byť zistený vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý však musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Nestačí však všeobecné podozrenie z trestnej činnosti, ktoré nie je konkrétne doložené. Či už v prípravnom konaní, alebo v konaní pred Súdom zistené skutočnosti nenasvedčujú absolútne skutočnosti, že bol spáchaný prečin výtržníctva, nakoľko spáchanie trestnej činnosti nie je dostatočne preukázané a absolútne nie je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchal Obžalovaný.

Na vyslovenie záveru, že Obžalovaný spáchal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, a že svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva a teda, že tento skutok je trestným činom, nepostačujú vykonané dôkazy. Podľa ustanovenia , Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa ustanovenia , Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa nášho názoru orgány činné v trestnom konaní počas prípravného konania, a rovnako tak ani Súd počas konania pred ním nezabezpečili takú dôkaznú situáciu, ktorá by umožnila uznať Obžalovaného vinným zo spáchania skutku kladeného Obžalovanému za vinu. Výsledky dokazovania vykonaného v prípravnom konaní podľa nášho názoru nevyznievajú jednoznačne, nie je tu úplne ucelená reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých by sa mohol vyvodiť bezpečný, nevyvrátiteľný a nad všetky pochybnosti odôvodnený záver, že Obžalovaný spáchal skutok kladený mu za vinu. V prípravnom konaní sa policajný orgán nevyrovnal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, a tieto zistenia sú pre vyslovenie viny Obžalovaného nedostatočné a neúplné. Obžalovaný uvádza, že nikdy F. G., nieto ešte dňa 06. decembra 2021. F. G. nenapadol, neudrel, nevyhrážal sa mu a ani mu vulgárne nenadával, a preto nie sú naplnené znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva. Do pozornosti dávame v prvom rade samotné trestné oznámenie, ktoré podal F. G. a z ktorého obsahu vyplýva, že ho mal vydierať takým spôsobom, že bez právneho dôvodu od neho mal žiadať sumu 130 000 EUR. K uvedenému sa Obžalovaný vyjadril už pred vyšetrovateľom na Krajskom riaditeľstve PZ Trenčín, pobočka Považská Bystrica, a nakoľko došlo k postúpeniu veci, je nepochybné, že žiadne vydieranie z jeho strany nebolo absolútne preukázané. Týmto reagujeme na odôvodnenie Rozsudku, podľa ktorého je konania poškodeného logické a Obžalovaný mal akýsi „majetkový“ motív, aby poškodeného udrel. Podané trestné oznámenie, spolu s inými trestnými oznámeniami, ktoré podal v posledných štyroch rokoch poškodený na pána A. B. dostatočne preukazuje, že ak si poškodený vymyslel iné skutky, pre ktoré podával v minulosti na pána A. B. trestné oznámenia, pričom je nepochybné, že išlo o vymyslené skutky, nakoľko okrem tejto veci nebolo na základe trestných oznámení poškodeného nikdy ani len začaté trestné konanie (logicky potom nemohlo byť ani vznesené obvinenie), tak pre poškodeného nie je žiadny problém vymyslieť si takéto napadnutie, nakoľko si bol vedomý, že to nikto nevidí, nakoľko žiadnu inú osobu pri sebe neregistroval (okrem svedka H. I., ktorého videl prichádzať, ale podľa vyjadrenia poškodeného až po údajnom skutku). Je nepochybné, že ak si Poškodený vymyslela iné skutky, pre ktoré podával na Obžalovaného trestné oznámenia, ktoré sú podstatne závažnejšie (napr. vydieranie), ako aj zložitejší, tak nie je žiadny dôvod pochybovať o tom, že bol schopná vymyslieť Skutok, nakoľko jeho „vymyslenie“ nevyžaduje žiadnu prípravu. V tomto konkrétnom prípade je len nesporné, že došlo k verbálnemu konfliktu medzi Obžalovaným a Poškodeným, pričom každá zo strán tento konflikt prezentuje odlišne. Taktiež telefonát na telefónne číslo 158 nevyžadoval žiadnu prípravu, pričom nie je možné vylúčiť, že poškodený už vopred mal premyslené, že ak sa stretne zoči-voči s Obžalovaným, a v ich blízkosti nebude vidieť žiadnu osobu, tak podá trestné oznámenie na Obžalovaného. Na tom nemení nič ani zhodné tvrdenie so svedkom J., ktorý so zreteľom na previerku jeho výpovede na mieste činu nemohol skutočne nič vidieť, nakoľko nič nevidel ani pri previerke jeho výpovede na mieste činu. V tejto súvislosti si dovoľujeme dať do pozornosti odlišné hodnotenie procesného úkonu, ktorým je previerka výpovede svedka K. J. na mieste samom, ktoré sa uskutočnilo presne jeden rok po tom, čo sa mal stať údajný skutok, zo strany Súdu prvej inštancie. Z tohto procesného úkonu, ktorý sa konal presný deň a v čase, v akom sa mal stať údajný skutok, s časovým posunom jedného roka vyplynulo, že svedok K. J. nevedel absolútne popísať, čo vykonáva tzv. figurant, ktorý imitoval údajné napadnutie pri motorovom vozidle poškodeného. Svedok K. J. síce osobu videl, avšak nevidel pohyby, ktoré vykonáva, uviedol len, že sa tam „mrví“ a teda nevedel absolútne popísať pohyby, ktoré vykonával figurant.

Ďalej si dovoľujeme reagovať na tvrdenie sudcu, že v prípade, ak by sa takýto skutok nestal na pietnom mieste, vec by bola riešená v priestupkovom konaní, a nešlo by o trestný čin. V tejto súvislosti si dovoľujeme dať do pozornosti nespornú skutočnosť, a to, že Obžalovaný a Poškodený sa nestretli na cintoríne, ani počas konania smútočného obradu, a ani na pietnom mieste (v tejto súvislosti si dovoľujeme dať do pozornosti, že žiadny všeobecne záväzný právny predpis nedefinuje legálnym spôsobom pojem pietne miesto), ale stretli sa na chodníku, ktorý sa nachádza medzi sídliskom Šípok a cintorínom. Nestretli sa teda ani na cintoríne, a nestretli sa z časového hľadiska ani počas konania smútočného obradu, ale približne 30 minút pred jeho začiatkom. V tomto prípade je nesporne preukázané, že nielenže nedošlo k žiadnemu konaniu zo strany Obžalovaného, ktoré by mohlo mať za následok jeho trestnoprávnu zodpovednosť, ale aj v prípade, ak by ku Skutku skutočne došlo tak, ako to uvádza poškodený (čo Obžalovaný absolútne popiera), tak takéto konanie by ani nenapĺňalo znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva. Podľa názoru obhajoby výsledky dokazovania vykonaného v konaní pred prvostupňovým súdom nevyznievajú jednoznačne, nie je tu úplne ucelená reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých by sa mohol vyvodiť bezpečný, nevyvrátiteľný a nad všetky pochybnosti odôvodnený záver, že Obžalovaný spáchal skutok kladený mu za vinu. V konaní pred prvostupňovým súdom sa súd nevyrovnal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, a tieto zistenia sú pre vyslovenie viny nedostatočné a neúplné. Vykonaným dokazovaním v prípravnom konaní, v konaní pred Súdom prvej inštancie podľa nášho názoru nebolo preukázané, že sa stal Skutok kladený Obžalovanému za vinu, nakoľko vina Obžalovaného nebola preukázaná nad všetky pochybnosti tak, aby bolo možné vysloviť jednoznačný a ničím nespochybniteľný záver, že sa Skutok stal, ako je uvedený v obžalobe. Z dôvodu závažných pochybnosti o správnosti skutkových zistení a teda z dôvodu absencie ničím nespochybniteľných tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, ktoré by svedčili o vine Obžalovaného za Skutok popísaný v obžalobe je potrebné vysloviť záver, že spáchanie uvedeného skutku nebolo preukázané a preto je dôvodné, aby Súd Obžalovaného A. B. podľa ustanovenia spod obžaloby oslobodil a to aj s poukazom na zásadu „In dubio pro reo.“ IV. R 111/1966: „Uplatnenie revízneho princípu v podstate znamená, že súd druhého stupňa musí preskúmať napadnuté rozhodnutie, či zodpovedá ustanoveniam o rozsudku, a že musí preskúmať konanie od začiatku trestného stíhania až do vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa.“ R IV/1967: „Rozsah preskúmavacej povinnosti v zmysle nie je obmedzený tým, že obvinený výslovne namieta nesprávnosť len niektorého výroku napadnutého rozsudku. Na podnet odvolania obvineného musí odvolací súd preskúmať správnosť všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým môže obvinený inak podať odvolanie.“ R 31/1963: „Povinnosť zisťovať objektívnu pravdu, teda postupovať tak, aby bol v trestnom konaní zistený skutočný stav veci, je podľa povinnosťou aj krajského súdu ako súdu odvolacieho. Táto povinnosť platí aj vtedy, keď odvolací súd rozhoduje iba na podklade odvolania obžalovaného a došetrenie veci by bolo v neprospech obžalovaného, lebo zákaz reformatio in peius podľa sa vzťahuje iba na trest, a aj to len za predpokladu, že pri došetrení nevyšli najavo také nové skutočnosti, ktoré by mali za následok prísnejšie posúdenie konania obžalovaného.“ V. Na záver Obžalovaný A. B. prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu opakuje, že podaným odvolaním smerujúcim proti výroku o vine, výroku o treste a teda proti všetkým výrokom Rozsudku, ktorý bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní dňa 26. júna 2023 vyslovených v Rozsudku sp. zn. , oznámeným na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26. júna 2023 na Okresnom súde v Partizánskom a odvolaním podaným písomne, žiada, aby Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov Rozsudku, proti ktorým smeruje toto odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a týmto odvolaním napadnutý Rozsudok podľa ustanovenia a zrušil a a) v zmysle ust. sám rozhodol rozsudkom vo veci, a Obžalovaného spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Partizánskom zo dňa 26. apríla 2023 pod číslom -30 z dôvodu podľa ustanovení alebo písm. b) oslobodil, alebo b) aby odvolací súd týmto odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. a zrušil a v zmysle ust. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“

Dozorová prokurátorka Okresnej prokuratúry Partizánske sa k písomnému odôvodneniu odvolania obžalovaného do konania verejného zasadnutia odvolacieho súdu písomne nevyjadrila.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré sa vykonalo za splnenia všetkých procesných podmienok v prítomnosti obžalovaného, jeho zvoleného obhajcu i poškodeného F. G., v rámci konečného návrhu uviedol, že aj napriek doplnenému dokazovaniu pred odvolacím súdom je stále toho názoru, že okresný súd rozhodol správne a zákonne vo všetkých jeho výrokoch a preto navrhol, aby bolo odvolanie obžalovaného ako nedôvodné, podľa zamietnuté.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu poukázal na ich písomné odôvodnenia ich odvolania a navrhol rozhodnúť tam spôsobom uvedeným.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol, že sa plne stotožňuje s tým, čo uviedol jeho obhajca právom konečného návrhu.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa , na verejnom zasadnutí dňa 29. novembra 2023, na podklade podaného odvolania obžalovaného, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené 30. augusta 2023, preskúmal podľa zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na podklade podaného odvolania, ktorým obžalovaný napadol všetky výroky prvostupňového okresného súdu, krajský súd, neopomenutím svojej zákonnej povinnosti podľa posledná veta dospel k jednoznačnému záveru, že odvolanie obžalovaného, ktoré je prípustné, bolo podané oprávnenou osobou, včas i na správnom mieste, je dôvodné v celom rozsahu.

Krajský súd v posudzovanom prípade bol na podklade podaného odvolania obžalovaného viazaný prieskumnou povinnosťou vo vzťahu k všetkým napadnutým výrokom rozsudku prvostupňového okresného súdu a už úvodom vo vzťahu k výroku o vine dospel krajský súd, na podklade pred ním doplneného dokazovania k nepochybnému záveru, že prvostupňový okresný súd zásadným spôsobom pri hodnotení pred ním vykonaných dôkazov pochybil, keď vyslovil svoj „nepochybný“ záver o tom, že sa žalovaný skutok stal, že tento je trestným činom a že jeho páchateľom je obžalovaný, ktorému potom aj uložil peňažný trest, spolu s eventuálnym (náhradným) trestom odňatia slobody tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti citovaného rozsudku prvostupňového okresného súdu. Prvostupňový okresný súd navyše v napadnutom rozsudku nepostupoval v súlade s , v ktorom sa jednak vôbec nevysporiadal s tým, prečo skutok upravil oproti podanej obžaloby prokurátorky, keď z neho vypustil časť: „pričom raz ho udrel ľavou a raz pravou rukou“, keď najpodstatnejšie usvedčujúce dôkazy – svedecké výpovede poškodeného F. G. a L. K. J. pokladal za celkom vierohodné a presvedčivé, ktorí ale údery obžalovaného a z časti aj ďalšie detaily skutku popisovali v podrobnostiach inak, a s ktorými rozpormi sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal a jednak aj s ďalšími ostatnými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli podstatné pre náležité objasnenie skutkové stavu veci vzhľadom na obhajobné tvrdenia obžalovaného. Napadnutý rozsudok okresného súdu tak trpí viacerými nejasnosťami a je aj z hľadiska ďalších nasledujúcich vytýkaných chýb krajským súdom v istej časti nepreskúmateľným, keď okresný súd mal navyše vo veci vykonať dokazovanie, pokiaľ ide o listinné dôkazy vo väčšom rozsahu, než ako to urobil na hlavnom pojednávaní, pričom z týchto listinných dôkazov mal väčšinu okresný súd k dispozícii (boli a sú obsahom trestného spisu) a išlo o také dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre náležité a zákonné hodnotenie dôkazov, predovšetkým pokiaľ ide o dôkazy, ktoré mali rozhodujúcim spôsobom (ne)preukazovať, že sa žalovaný skutok mal stať tak, ako je popísaný v podanej obžalobe prokurátorky. Krajský súd preto sám doplnil dokazovanie v rozsahu tak, ako to vyplýva z priebehu verejného zasadnutia o konkrétne listinné dôkazy procesným postupom podľa s poukazom na a na podklade takto doplneného dokazovania spolu s vykonanými dôkazmi pred okresným súdom na hlavnom pojednávaní, správnym a zákonným spôsobom potom dospel k úplne iným diametrálne odlišným skutkovým záverom, než k akým dospel prvostupňový okresný súd. Krajský súd potom následne procesným postupom podľa a podľa , , , zrušil napadnutý výrok o vine a potom aj súvisiace výroky o treste, čím došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku okresného súdu v celom rozsahu a hoci okresný súd uznal vinu obžalovaného v celom rozsahu, krajský súd naproti tomu, keďže dokazovanie v potrebnej relevantnej časti vo vzťahu k napadnutému

výroku o vine sám doplnil na verejnom zasadnutí ( ), obžalovaného podľa oslobodil spod predmetnej obžaloby prokurátorky okresnej prokuratúry, pre spáchanie žalovaného trestného činu prečinu podľa Tr. zákona, na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe prokurátorky okresnej prokuratúry, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa súd je povinný postupovať tak, aby zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou je povinný objasňovať skutočnosti, ktoré svedčia proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Podľa súd hodnotí všetky zabezpečené dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že odvolací súd môže iba výnimočne vstupovať do hodnotenia dôkazov prvostupňovým súdom. Je tomu tak iba v prípadoch, ak sa prvostupňový súd zásadným spôsobom odchýli od zákonného hodnotenia dôkazov ( ), prípadne ak jeho hodnotenie zjavne vybočuje aj z rámca logického uvažovania. Naproti tomu ak tomu tak nie je, teda ak prvostupňový okresný súd v súlade so zákonom hodnotí zákonným spôsobom vykonané dôkazy, pritom sú aj jeho úvahy a hodnotenie v rámci logického uvažovania, a odvolateľ sa nestotožňuje s hodnotením dôkazov prvostupňovým súdom, resp. má iné, svoje subjektívne predstavy o hodnotení vykonaných dôkazov, nejde o žiadnu chybu, ktorá môže viesť k zrušeniu napadnutých výrokov opravným prostriedkom.

V posudzovanom prípade v rámci svojej prieskumnej povinnosti vo vzťahu k napadnutému výroku o vine odvolaním obžalovaného krajský súd ale zistil, že prvostupňový okresný súd sa dopustil viacero zásadných pochybení pri zákonnom hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré boli inak vykonané v súlade so zákonom a ktoré však jednoznačne kontaminujú napadnutý výrok o vine obžalovaného a spôsobujú jeho zákonnú neakceptovateľnosť, najmä pokiaľ ide preukázanie toho, či sa žalovaný skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, skutočne stal (tak ako je popísaný v podanej predmetnej obžalobe prokurátorky okresnej prokuratúry).

Z obsahu vykonaných dôkazov už od samého prípravného konania je zrejmé, že medzi obžalovaným a poškodeným, predtým dlhoročnými priateľmi vznikol až animózny vzťah, predovšetkým však takto vnímaný samotným poškodeným, čo vyplynulo z priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní pred prvostupňovým okresným súdom, založený primárne na osobných dôvodoch poškodeného tak, ako na to správne a uveriteľne konzistentne poukazoval obžalovaný od samého počiatku trestného stíhania, čoho dôkazom boli aj podľa krajského súdu neprimerané verbálne reakcie a prejav poškodeného, čo konštatoval aj samotný okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (viď str. 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku prvý odstavec zhora). Napokon druhým dôvodom sú majetkové nároky, ktoré obžalovaný voči poškodenému uplatňuje vo vzťahu ku konkrétnej nehnuteľnosti prostredníctvom súdu v civilnom procese. Okresný súd síce správne zameral dokazovanie vo vzťahu k posudzovaniu vierohodnosti skutkových tvrdení obžalovaného a poškodeného, ktoré sa zásadným spôsobom rozchádzajú a zhodujú sa jedine iba v tom, že medzi nimi došlo v inkriminovanom čase a na inkriminovanom mieste ku krátkemu verbálnemu konfliktu, ale jeho závery, podľa ktorého je verzia poškodeného o priebehu skutkového deja a toho, čo sa stalo, na čom je postavená aj skutková časť obžaloby, vierohodná a naopak verzia obžalovaného vierohodná nie je, sú podľa názoru krajského súdu, aj s ohľadom na doplnené dokazovanie vykonané pred ním na verejnom zasadnutí, aj z hľadiska logického uvažovania, neprijateľné. Pokiaľ okresný súd poukazuje na motív obžalovaného, ktorý spočíva iba v neurovnanom majetkovom spore o konkrétnu nehnuteľnosť, keď doposiaľ požiadavka obžalovaného v tomto smere zo strany poškodeného rešpektovaná doposiaľ nie je, okresný súd, keďže to vyslovene neuviedol, zrejme prehliadol, že obžalovaný si svoj nárok voči poškodenému uplatňuje doposiaľ stále v ešte v právoplatne neukončenom súdnom spore, pričom to bol práve samotný poškodený, ktorý uvádzal, že obžalovaný v tejto súvislosti nikdy na neho fyzicky neútočil. Je prirodzene pochopiteľné, že tá osoba, ktorá sa cíti dotknutá na svojich právach, ak má príležitosť, sa snaží o ich riešenie v medziach zákona aj mimosúdne. Pritom poškodený svoju nevraživosť najmä pre osobné dôvody prejavil dostatočne zrozumiteľne v posudzovanej trestnej veci, čo tiež neodporuje úvahám okresného súdu v tom, že žiarlivosť (týkajúca sa priateľky poškodeného) sa najčastejšie rieši „za horúca“, keď posudzovaný prípad do takýchto častých riešení „za horúca“ zrejme nespadá. Napokon aj tak, tiež nie je možné nechať bez povšimnutia fakt, že posudzovaný prípad nie je vôbec prvým,

ktorým poškodený sa snaží obžalovaného oznamovať polícii za spáchanie rôznej aj závažnej trestnej činnosti, pričom ale zakaždým jeho snahy k trestnému stíhaniu obžalovaného nikdy neviedli, keď sa pritom s opakovanými trestnými oznámeniami poškodeného na obžalovaného zaoberali viaceré zložky polície a prokuratúry. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na tú nie nevýznamnú skutočnosť, s ktorou sa okresný súd vôbec nezaoberal, resp. ju prehliadol, ktorá spočíva v tom, že poškodený, ktorý sa cítil fyzickým útokom obžalovaného zaskočený a otrasený, išiel podať trestné oznámenie na kriminálnu políciu pre podozrenie zo spáchania trestného činu vydierania, teda prioritne nie pre „fyzický útok obžalovaného“ a nie na obvodné oddelenie PZ tak, ako ho inštruoval službukonajúci príslušník na telefonickej linke „158“, kde vec poškodený predtým oznamoval. Aj táto skutočnosť svedčí logicky o tom, že u poškodeného stále pretrvávajú snahy o diskreditáciu a kriminalizáciu osoby obžalovaného, ktorá zjavne a preukázateľne stojí na silných osobných dôvodoch, nevylučujúc dosiahnutie toho, aby obžalovaný upustil aj od uplatňovania svojich majetkových nárokov voči poškodenému. Je nesporne preukázaným faktom, že akékoľvek podozrenia poškodeného v tom, že obžalovaný ho vydiera, preukázané neboli a viedli nanajvýš iba k vzneseniu obvinenia pre žalovaný prečin. Ak okresný súd na jednej strane nehodnotil tvrdené skutkové okolností poškodeným za vykonštruované, celkom riskantné a teda vylúčené, pretože by ich musel mať vopred pripravené so svedkom J. už pred skutkom, čoho dôkazom má byť to, že v telefonickom oznámení na políciu nemenuje svedka a poškodený by riskoval, že skutok mohli vidieť iní svedkovia, na druhej strane obžalovaným tvrdené skutkové okolnosti týmto spôsobom nehodnotil. O čo menej riskantným je to, že obžalovaný v inkriminovanom čase a na inkriminovanom mieste bude útočiť na poškodeného tak, ako sa tvrdí v obžalobe, kedy jeho konanie s veľkou pravdepodobnosťou (najmä prichádzajúce osoby na pohrebný obrad v neďalekom „dome smútku“) môžu vidieť iné osoby, pričom on sám v inkriminovanom čase nemal žiadneho „svojho“ svedka tak, ako je tomu u poškodeného. To, že poškodený vedel, že Holička môže potencionálne svedčiť v jeho prospech dokazujú ich výpovede v tom, že mali byť v telefonickom kontakte a rozprávali sa ešte pred incidentom aj po incidente (Holička sám a aktívne radil, čo má poškodený konkrétne urobiť) predtým, než poškodený vec oznamoval polícii prostredníctvom telefónu, v ktorom ako svedka osobu L. J. nestotožnil, práve vedie k celkom logickému záveru, že mohlo ísť o taktiku zo strany poškodeného, spočívajúcu v koordinácii so svedkom J. ako vo veci vypovedať na polícii. Veď nespochybniteľným je fakt, že so svedkom J. sa poškodený prv, než vo veci bol podať osobne podrobné trestné oznámenie, dokonca aj osobne stretol počas pohrebného obradu a mal možnosť s ním tiež komunikovať. Krajský súd uvádza, že okresný súd hodnotil motivácie obžalovaného a poškodeného klamať, zavádzať či skresľovať jednostranne a iba v prospech poškodeného, keď vôbec nevzal do úvahy pri ich hodnotení viaceré dubiozity, ktoré v prípade ich existencie je zákonne potrebné vždy vykladať v zmysle zaväzujúcej zásady pre súd, v prospech obvineného či obžalovaného (in dubio pro reo), vyplývajúcej z ustanovenia . Okresný súd uvedenú zásadu, hoci to bolo jeho zákonnou povinnosťou neaplikoval ani v prípade ďalších dubiozít, ktoré v prejednávanom prípade, na podklade vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní vznikli. Tieto sa týkajú nielen svedeckej výpovede poškodeného ale aj svedeckej výpovede L. J., ktorá bola ťažiskovým dôkazom obžaloby a mala podporovať pravdivosť tvrdení poškodeného o skutkových okolnostiach. Opäť krajský súd musí poukázať na tú skutočnosť, že v obdobných prípadoch za preukazujúceho sa skutkového stavu veci postupuje samosudca spravidla tak, že vo veci po preskúmaní podanej obžaloby prokurátorom vydá trestný rozkaz. V posudzovanej trestnej veci ale samosudca po preskúmaní nariadil hneď hlavné pojednávanie, čím nepriamo svoje pochybnosti o nejednoznačnom preukázanom skutkovom stave veci vyjadril a presvedčivejšie v rámci vedenia výsluchu svedka kladením otázok tak poškodenému ako i L. J. a svojimi komentármi tak, ako to vyplýva zo zvukového záznamu z priebehu hlavného pojednávania. Aj samotná dozorová a intervenujúca prokurátorka prejavila svojim pôsobením vedenia výsluchu uvedených osôb dávku pochybností, pričom nemožno obísť bez komentára aj skutočnosť, že prokurátorka ako žalobca oprela paradoxne dôvodnosť podanej obžaloby o dôkaz vykonaný orgánom činným v trestnom konaní v prípravnom konaní, t. j. o previerku výpovede svedka L. J. na mieste samom, ktorý relevantne spochybnil vierohodnosť svedeckej výpovede svedka L. J.. Z jej výsledkov totiž vyplýva podľa názoru krajského súdu jediný logický záver, že svedok L. J. nemohol v inkriminovanom čase nielenže vidieť priebeh incidentu na vlastné oči, ale ani doslovne počuť tak, ako to v podrobnostiach ako svedok popisoval. Krajskému súdu nie je vôbec jasné, prečo okresný súd neakceptoval (a ani zrozumiteľne nevysvetlil) uvedený dôkaz, ktorý skutočne relevantne spochybňuje vierohodnosť svedeckej výpovede Bc J., resp. dokazuje, že svedok L. J. pravdu nevypovedal. Krajský súd podrobným preskúmaním procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní aj s prihliadnutím na vznesený komentár svedka L. J. až na hlavnom pojednávaní nezistil ani to najmenšie pochybenie. Výsledok, podľa ktorého svedok L. J. z miesta, kde sa nachádzal a pozoroval okolie a mal vidieť

incident medzi obžalovaným a poškodeným vyjadril po vykonanej previerke jeho výpovede na mieste, že vidí iba „mrvenie“, a ide pritom o jeho vlastné vyjadrenie, čo potvrdil aj počas svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní, kde rozviedol detailnejšie svoju výpoveď, z ktorej vyplynulo, že na takú vzdialenosť skutočne nemohol vidieť incident obžalovaného a poškodeného detailne tak, ako ho predtým popisoval od prípravného konania. Pre krajský súd je nepochopiteľné, že sa okresný súd uspokojil s tým, že „mrvenie“ pokladal za potvrdenie, že obžalovaný skutočne poškodeného fyzicky napadol. Nie nevýznamným faktom je aj skutočnosť, že svedok nemal absolútne žiadne výhrady k obsahu spísanej zápisnice konajúcim vyšetrovateľom o vykonanej previerke svojej výpovede na mieste, čo potvrdil vlastnoručným podpisom. Ak na hlavnom pojednávaní namietal, že mu nebolo umožnené určiť konečnú polohu vozidla poškodeného a miesta incidentu medzi poškodeným a obžalovaným z miesta, z ktorého pozoroval incident, je potrebné uviesť, že podstatnou skutočnosťou je vždy to, že poloha stojacich predmetov a osôb sa vždy určuje podľa určitého konkrétneho oporného a zreteľne viditeľného bodu v teréne. Len tak je možné objektívne túto polohu určiť a tú svedok aj fakticky určil tak, ako ju zaznamenal orgán činný v trestnom konaní, ktorý objektívne zaznačil výsledok toho, čo vidí svedok z miesta, kde mal stáť a pozorovať incident v inkriminovanom čase tak, ako to vyslovil svedok sám. Nejde preto o žiadne nedôvodné a arbitrárne subjektívne hodnotenie vyšetrovateľa PZ. Za takéhoto stavu je pre krajský súd potom nepochopiteľné, ako mohol vidieť tento svedok, ako udieral obžalovaný poškodeného (podľa jeho vyjadrenia dokonca opakovane jednou rukou). Celkom pochybná, až neuveriteľná je aj výpoveď svedka L. J. v tom, že zreteľne počul priebeh slovného konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným. Už len fakt, že bolo nepochybne preukázané, že ak aj svedok prostredníctvom telefónu tesne pred incidentom volal poškodenému a upozorňoval ho na to, že za ním kráča, dokonca až zrýchleným krokom ide obžalovaný, bol ich telefonický hovor z neznámych príčin prerušený, čo potvrdil tak poškodený ako aj svedok L. J.. Poškodený to potvrdil tým, že po incidente išiel volať svedkovi L. J., čo by v prípade, že by prebiehalo stále ich telefonické spojenie, logicky vylučovalo takúto aktivitu poškodeného. Absolútne ničím nie je preukázané, kedy, t. j. v akom okamihu vzhľadom na prebiehajúci incident došlo k prerušeniu ich telefonického spojenia, čo nevedel ani jeden z nich presne uviesť či vysvetliť a čo významne spochybňuje pravdivosť svedeckej výpovede L. J. v tejto časti. Ďalšiu pochybnosť vyvoláva aj skutočnosť, že sám okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ani sám nevedel presne ustáliť, kde skutočne prebiehal incident medzi obžalovaným a poškodeným, čo je významné, vzhľadom na protichodné tvrdenia predovšetkým obžalovaného a poškodeného. Na str. 7 odstavca hore odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uvádza, že je celkom možné, že obaja aktéri sa dostali aj na stred cesty, či hádali sa chvíľku aj na chodníku. Striedanie viacerých miest počas hádky, čo znamená dlhší časový úsek, ale vylučujú zhodné tvrdenia obžalovaného a poškodeného v tom, že incident bol krátky. Okresný súd tiež chaoticky nevedel presne zistiť, kde mal poškodený počas incidentu telefón. Uvádza, že ho mal v ruke alebo v aute a sústredil sa iba na to, že telefón musel byť v blízkosti oboch aktérov incidentu, keďže svedok L. J. priebeh incidentu počul, čomu okresný súd ale nekriticky stále veril a aj uveril. Okresný súd už ale opäť absolútne prehliadol obsah pre neho nepochybne svedeckej výpovede poškodeného v tom, že v momente, keď dostal údery od obžalovaného išiel do interiéru svojho auta po svoj mobilný telefón. Aj z technického hľadiska je veľmi pochybné, aby svedok L. J. počul cez mobilný telefón, ktorý mal poškodený, čo sám potvrdil ponechaný v interiéri auta, priebeh verbálneho incidentu mimo auta a dokonca prípadne i na chodníku. Je takmer neuveriteľné, že poškodený nechá dvere na strane vodiča úplne otvorené do vozovky, ktorým by sťažoval prejazd iných vozidiel a riskoval by tým, že môže dôjsť tým k nehode. Uvedenú úvahu krajského súdu významne podporuje svedecká výpoveď I., ktorý vypovedal, že miesto, kde došlo k incidentu obchádzal svojim autom, uhýbal sa poškodenému (nie otvoreným dverám na jeho motorovom vozidle), ktorý rozhadzoval rukami, pričom ak by mal mať pritom otvorené dvere na svojom vozidle do vozovky, vzhľadom na šírku vozovky, by jeho prejazd nebol určite plynulý. Ďalší fakt, ktorý je preukázaný je ten, že svedok L. J. tvrdil, že videl, ako obžalovaný poškodeného udrel opakovane iba jednou rukou a poškodený tvrdil (čo bolo prenesené aj do skutkovej vety podanej obžaloby), že ho obžalovaný opakovane udrel raz ľavou a raz pravou rukou. Okresný súd vzhľadom na uvedené, bez akéhokoľvek logického a prijateľného vysvetlenia, kedy by tým súčasne nebola spochybnená pravdivosť svedeckých výpovedí poškodeného a L. J., túto časť skutkovej vety vypustil. Tento rozpor tiež relevantne prispieva k záveru, že ani jedna z uvedených svedeckých výpovedí nie je pravdivou, resp. ich výpovede sú v relevantnej časti výrazne tendenčne skreslené. Krajskému súdu neunikol pozornosti ani ďalší zaujímavý fakt v súvislosti s hodnotením vierohodnosti svedeckej výpovede L. J., keď sa tento svedok k osobám obžalovaného a poškodeného vyjadril tak, že on nemá vôbec žiadnu konkrétnu vedomosť o ich problémoch z minulosti, obžalovaného pritom pozná viac-menej povrchne a pritom ide svedok poškodeného iniciatívne prostredníctvom telefónu upozorňovať na to, že obžalovaný sa ponáhľa k nemu.

Ak mal skutočne obavy o poškodeného, ktorý je jeho priateľom, je potom divné, že poškodenému, ktorý sa nachádzal nie vo veľkej vzdialenosti podľa jeho vyjadrenia, nešiel po incidente, ktorý videl a počul na vlastné oči, osobne za ním a poskytnúť mu potrebnú pomoc, keď samotný poškodený sa cítil byť veľmi otraseným po útoku obžalovaného, čo ale na druhej strane nekorešponduje s tým, čo uviedol iný svedok – G. M. ako pôsobil na neho poškodený počas prebiehajúceho smútočného obradu, a ktorý dokonca vykreslil osobu svedka L. J. tak, že za päť Eur sa nechá kúpiť. Napokon nie nezaujímavým je aj fakt, že okresný súd urobil záver o tom, že obžalovaný nemal dôvod sa prechádzať po chodníku tak, ako to uvádzal obžalovaný (po celý čas konzistentne vo svojej výpovedi). Obžalovaný netvrdil, že svedok L. tam v ten čas ešte nebol. Naopak, svedok L. bol a sedel vo svojom motorovom vozidle a telefonoval, čo potvrdil aj on sám vo svojej svedeckej výpovedi, pričom svedok I. v tom momente na mieste ešte nebol. Preto nie je dôvod logicky neveriť tomu, že obžalovaný, ktorý nechcel rušiť svedka L. pri telefonovaní, sa prechádzal pri absencii prítomnosti svedka I., po chodníku. Svedok I. uveriteľne popísal, v ktorom okamihu a za akých okolností dorazil so svojím motorovým vozidlom na pohreb. Bez povšimnutia krajského súdu nemohlo ostať ani to, ako sa správal poškodený po ukončení incidentu. Poškodený nezostal na mieste kde parkoval, z auta nevytiahol veniec, hoci to mal v úmysle hneď od začiatku ako prezentoval vo svojej skoršej výpovedi z prípravného konania, ale sa rozhodol ísť na aute osobne vec oznámiť polícii, a to i napriek tomu, že sa cítil po fyzickom útoku obžalovaného veľmi otrasený. Tu je treba zdôrazniť, že okresný súd opätovne urobil zjavne chybný záver o tom, že poškodený bol fyzicky napadnutý v momente, keď sa zohýbal pri „vykladaní venca“, keď zo svedeckej výpovede poškodeného vyplynulo, že údery od obžalovaného dostal v momente, keď sa pokúšal zobrať do rúk mobilný telefón, ktorý mal v interiéri svojho auta. Bolo by logické a prirodzené, aby poškodený hneď volal políciu a žiadal o vyslanie hliadky na miesto (prípadne aj v čase, keď skutočne kontaktoval linku polície „158“), kde došlo k incidentu a požiadal zároveň aj o lekárske ošetrenie na mieste (urobiť tak mohol aj svedok L. J., ktorý mal byť podľa vlastného vyjadrenia priamym svedkom). Takýto postup je obvyklým a prirodzeným a nie spôsob riešenia, aký zvolil poškodený, keď sadol do auta a v takom ťažkom stave ako sám popisoval išiel s úmyslom najskôr na políciu vec osobne oznamovať. Až po telefonickom rozhovore so svedkom L. J. sa vrátil späť na pohreb, kde bol až do ukončenia smútočného obradu, a je zvláštne, že si na ňom ani nevšimol prítomnosť obžalovaného a až po jeho ukončení odišiel skutočne vec oznámiť na políciu, čo nezvyčajne uprednostnil pred lekárskym ošetrením, vzhľadom k tomu, ako opisoval svoj ťažký otras z fyzického útoku, pričom lekára vyhľadal na konci až s väčším časovým odstupom, a to ž vo večerných hodinách, kde mu diagnostikovali popisovaný nález, u ktorého jednoznačne a bez rozumových pochybností nie je možné spojiť jeho vznik s priamou a príčinnou súvislosťou s konaním obžalovaného, pretože nie je možné identifikovať kedy presne a za kých okolností došlo k jeho vzniku. Absolútne nezmyselne vyznieva aj vysvetlenie obžalovaného, prečo u lekára neuviedol, ktorá konkrétna osoba mu spôsobila popísané zranenie, keď fakticky predtým hlásil a opakovane uviedol polícii, kto ho fyzicky napadol. Neobstojí vyslovená obava poškodeného z toho, že obžalovaný by mohol manipulovať s takýmto dôkazom, pretože obžalovaný má mať taký vplyv. Tu je potrebné zdôrazniť, že ak by tomu tak aj bolo, obžalovaný nemohol a ani nevedel, či poškodený skutočne vyhľadal lekárske ošetrenie a na ktorom konkrétnom mieste. Podstatnou skutočnosťou, ktorá je rozhodujúcou pre záver o nezmyselnosti takéhoto poškodeným uvádzaného dôvodu je tá skutočnosť, že poškodenému sa vždy vydá opis lekárskej správy, minimálne na svoju žiadosť. Akákoľvek do úvahy prichádzajúca manipulácia obžalovaného by bola preto irelevantnou, riskantnou, s hrozbou kontraproduktívnosti z hľadiska hodnotenia dôkaznej situácie. Nezodpovedanou tak ostáva otázka skutočne pravého dôvodu, prečo obžalovaný neudal obžalovaného u lekára ako autora spôsobeného zranenia. Nejasnou pre krajský súd je aj záver okresného súdu o tom, že návšteva lekára poškodeným mala mať nanajvýš „evidenčný charakter“ (viď str. 7 druhý odstavec napadnutého rozsudku odspodu). Krajský súd si všimol, že obžalovaný vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyplynulo zo zvukového záznamu dokonca uviedol, že potom, ako prišiel domov po lekárskom ošetrení, mal krvácať z ucha. Vyvstáva preto otázka, prečo opätovne poškodený nevyhľadal lekársku pomoc a ani neskôr potom už lekára (i odborného) v súvislosti s predmetným incidentom a zranením už nevyhľadal, hoci bol lekárom, ktorý vyšetroval jeho zdravotný stav, o tom náležite poučený. Aj táto skutočnosť len podporuje záver o tom, že svedecká výpoveď poškodeného nemôže byť vierohodnou.

Snáď najväčším pochybením okresného súdu bol jeho procesný postup pri hodnotení vierohodnosti skupiny dôkazov – výpovede svedkov M., N., L. a I., ktoré svedčili v prospech obžalovaného, ktorú odôvodnil vo všeobecnosti tým, že ide o dlhoročných kamarátov obžalovaného. Na druhej strane už ale túto skutočnosť pri hodnotení vierohodnosti svedeckej výpovede L. J. do úvahy vôbec nepremietol. Je neakceptovateľné, ak súd pri hodnotení vierohodnosti dôkazov – svedeckých výpovedí vychádza

a priori zo vzťahu k procesnej strane či už pozitívneho ale i negatívneho hľadiska. Pritom vierohodnosť svedeckej výpovede L. J. ako „priameho svedka“ bola znehodnotená inými skutočnosťami, ktoré krajský súd už v podrobnostiach rozviedol v dôvodoch tohto rozsudku.

Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine krajský súd v sumáre uvádza, že okresný súd nesprávne a v rozpore s vykonanými dôkazmi, pri ich správnom a zákonnom hodnotení, spolu s neopomenuteľnými zásadami, medzi ktoré prioritne patrí už uvádzaná zásada „in dubio pro reo“ dospel k nesprávnym skutkovým záverom, ktoré navyše v odôvodnení napadnutého rozsudku či už vôbec nevysvetlil alebo nejasne a nepreskúmateľne vysvetlil a odôvodnil. Pri správnom a zákonnom procesnom postupe mal okresný súd totiž dospieť minimálne k záveru, že nebolo v relevantnom rozsahu nepochybne, bez akýchkoľvek rozumových pochybností preukázané, že sa žalovaný skutok stal, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. V posudzovanom prípade totiž oba priame dôkazy – svedecké výpovede poškodeného a L. J. trpia svojou nekonzistentnosťou od prípravného konania, vykazujú dubiozity a rozpory, a hoci ide o rozpory detailnejšieho charakteru, tieto ale majú svoj podstatný význam pre náležité posúdenie a záver o vierohodnosti popísaného skutkového deja poškodeným a obžalovaného. Práve dôkazy, o ktoré okresný súd nekriticky oprel svoj nepochybný záver o vierohodnosti iba „usvedčujúcich“ dôkazov tieto vzhľadom na uvedené dôvody netvoria ucelenú reťaz dôkazov, vzájomne sa dopĺňajúcich a podporujúcich, spolu s ďalšími dôkazmi listinného charakteru, z nich predovšetkým ide o lekársku správu, ktorá svojim obsahom nepodporuje bez rozumových pochybností záver okresného súdu o tom, že sa žalovaný skutok skutočne stal tak, ako ho popisoval poškodený. Naopak, verzia obžalovaného, ktorého procesne nezaťažuje dôkazné bremeno vyvinenia sa, je podporená viacerými svedeckými výpoveďami (M., N., L. a I.), ktorých popísanie skutkových okolností je bez zjavných rozporov tak, ako ich vnímali svojimi zmyslami, a to i z časového hľadiska, pričom tieto dôkazy sa vzájomne podporujú a dopĺňajú a to aj vo vzťahu k skutkovým okolnostiam tak, ako ich konzistentne od samého počiatku popísal obžalovaný.

Krajský súd v rámci svojej ďalšej prieskumnej povinnosti dospel tiež k záveru, že okresný súd, ak aj uznal vinu obžalovaného zo spáchania ním ustáleného skutku vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, jeho závery o jeho právnom posúdení sú nesprávne a v rozpore so zákonom. Pokiaľ ide o naplnenie formálnych štyroch znakov žalovaného trestného činu prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písm. a) Tr. zákona, t. j. subjekt (osoba obžalovaného s preukázanou plnou trestnou zodpovednosťou z hľadiska veku – dospelý páchateľ, bez zistenia skutočností, ktoré by svedčili o jeho nepríčetnosti či jej znížení, subjektívna stránka – zavinenie vo forme priameho úmyslu – dolus generalis, objektívnej stránky – popísané protiprávne konanie v predmetnom skutku či objekt útoku – ochrana iného pred takýmito verbálnymi či fyzickými prejavmi na mieste prístupnom verejnosti či pred verejnosťou, t. j. pred viacerými aspoň tromi fyzickými osobami, ani krajský súd by nemal výhrady o ich naplnení. Okresný súd však pochybil, keď vyslovil záver aj o obligatórnom kumulatívnom naplnení materiálneho korektívu v zmysle § 10 odsek 2 Tr. zákona, t. j. dosiahnutý stupeň nebezpečnosti konania obžalovaného viac ako v nepatrnom rozsahu, ktorého spolu s preukázanými skutkovými okolnosťami, motívom konania, ktorý mal mať obžalovaný v inkriminovanom čase i jeho výlučne nepatrné následky nedosahujú takú intenzitu, ktorá by dosahovala stupeň nebezpečnosti konania obžalovaného, resp. by prekračovalo nepochybne rámec nepatrnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd naplnenosť materiálneho korektívu opieral predovšetkým o skutočnosť, kde malo dôjsť k spáchaniu stíhaného a žalovaného skutku obžalovaným. Nie je ale prijateľný záver okresného v tomto ohľade, keď okresný súd argumentuje blízkosťou miesta incidentu k cintorínu, kde bol plánovaný pietny akt – pohreb, na ktorý sa už schádzali jeho účastníci. Z preukázaného skutkového stavu už pred okresným súdom na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že incident nemal absolútne žiaden, tobôž nie logický súvis s týmto pietnym miestom a plánovaným obradom, ktorý sa de facto začal s väčším časovým odstupom po incidente, ktorý si mimochodom všimol, resp. mal pozorovať fakticky iba svedok L. J.. Navyše miesto, kde došlo k preukázanému, iba ku krátkemu verbálnemu incidentu medzi poškodeným a obžalovaným je miesto, ktoré navyše nie je ani v tesnej blízkosti cintorína, ale v jeho širšom okolí. Uvedené skutočnosti preto relevantne preukazujú, že potrebný materiálny korektív by ani nebol v prípade uznania viny obžalovaného kumulatívne spolu s ostatnými uvedenými štyrmi formálnymi znakmi naplnený a v takomto prípade by konanie obžalovaného vykazovalo nanajvýš znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 odsek 1 písm. d) Zákona č. 372/2990 Zb. o priestupkoch v platnom znení.

Napokon okresný súd nepostupoval správne, keď obžalovanému, hoci ukladal alternatívny peňažný trest, tento uložil v neprimeranej výmere, s poukazom, že obžalovaný je osobou, ktorá podniká, bez toho aby mal náležite zistené jeho aktuálne majetkové pomery, ktoré by náležite odôvodňovali uloženie takéhoto druhu trestu, najmä však v tak vysokej výmere k pomeru závažnosti jeho protiprávneho konania, preukázaného motívu a skutočne iba málo závažného následku. Neprimeraným bolo aj ustanovenie obligatórneho eventuálneho (náhradného trestu) odňatia slobody až na štyri mesiace, ktorý by bol nariadený iba v prípade úmyselného marenia jeho výkonu zo strany obžalovaného.

Pre úplnosť krajský súd dodáva, že s posudzovanou trestnou vecou bolo spojené adhézne konanie, t. j. konanie o náhrade škody, Poškodený ale žiaden materiálny nárok na náhradu škody neuplatnil, preto nemal už prvostupňový okresný súd žiaden podklad výrokom o náhrade škody rozhodovať. Aj vzhľadom na meritórne rozhodnutie krajského súdu by v opačnom prípade musel byť poškodený obligatórne podľa s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces.

Vzhľadom na uvedené dôvody preto krajský súd, na podklade dôvodne podaného odvolania obžalovaného v celom rozsahu, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon ďalší riadny opravný prostriedok n e p r i p ú š ť a.