Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Saz-1-2024.pdf
PDF · 136.32 KB
Case nature
Area
Subarea
6Saz/1/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobkyne: mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka Iránska Islamská republika, bez cestovného dokladu, doklad totožnosti: C., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpená matkou: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, trvalý pobyt: Iránska islamská republika, bez cestovného dokladu, doklad totožnosti: D., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov B., E. XX, XXX XX B., Slovenská republika právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, F. B. XX, E., G. G., H. X, XXX XX G., proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov – letisko, so sídlom Letisko M. R. Štefánika, Bratislava 216, vo veci zaistenia žalobcu - preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-034 zo dňa 05.07.2024 v spojení s opravou zrejmej chyby v písaní v písomnom vyhotovení rozhodnutia zo dňa 10.07.2024, pod č. PPZ-HCP-BA7-2024/054186-001, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-034 zo dňa 05.07.2024 v spojení s opravou zrejmej chyby v písaní v písomnom vyhotovení rozhodnutia zo dňa 10.07.2024, pod č. PPZ- HCP-BA7-2024/054186-001 týkajúce sa žalobkyne - mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka Iránska Islamská republika, bez cestovného dokladu, doklad totožnosti: C., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
II. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne - mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka Iránska Islamská republika, bez cestovného dokladu, doklad totožnosti: C., toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-034 zo dňa 05.07.2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) o zaistení žalobkyne, pričom stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.10.2024.
2. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA7-2024/054186-001 zo dňa 10.07.2024 žalovaný opravil zrejmú chybu v písaní, a to ak, že žalobkyňa bola zaistená podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
3. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že dňa 03.07.2024 v čase 15:30 pricestovala žalobkyňa leteckou linkou PC411 – Pegasus Hava Tasimaciligi A.S. z Istambul Sabiha Gokcen (TUR) do Bratislavy (SVK) , ktorá pri hraničnej kontrole predložila cestovný pas Talianskej republiky č. I. vydaný na meno: DI GIACOMO Luna – ž – nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Talianska republika (ITA). Pri hraničnej kontrole vzniklo dôvodné podozrenie, že predložený cestovný pas Talianskej republiky je pozmenený. Dôkladná druholíniová kontrola cestovného pasu Talianskej republiky bola zameraná na skúmanie známok falšovania a pozmeňovania s pozitívnym výsledkom. Na základe uvedených skutočností bol žalobkyni odopretý vstup v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) v platnom znení podľa článku 14 ods. 1 a ods. 2. V zmysle štandardného formulára pre odopretie vstupu bol účastníkovi konania odopretý vstup podľa písmena b) – t.j. má falošný/pozmenený/sfalšovaný cestovný doklad. Vzhľadom na skutočnosť, že účastník konania pri vstupe počas hraničnej kontroly predložil pozmenený cestovný doklad Talianskej republiky, bolo voči účastníkovi konania začaté správne konanie vo veci zákazu vstupu podľa § 82 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Dňa 04.07.2024 v čase 19:00 bola s účastníkmi konania prostredníctvom zákonného zástupcu SHITVANI Alice – matka (ďalej len „ zákonný zástupca“) spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zákona č 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov, kde zákonný zástupca požiadal pre žalobkyňu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu hrozby smrti v domovskej krajine. Žalobkyňa bola dňa 05.07.2024 v čase o 17:30 predvedená podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania o administratívnom vyhostení. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobkyňa nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 05.07.2024 konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobkyne konania podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Nakoľko účastník konania prostredníctvom zákonného zástupcu požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, správny orgán konanie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-035 zo dňa 05.07.2024 prerušil. V zmysle opravy zrejmej chyby bola žalobkyňa zaistená podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel vyhlásenia cudzinca o udelenie azylu. Správny orgán rozhodol o zaistení žalobkyne do 05.10.2024. Počas uvedenej doby bude Migračný úrad ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať žiadosť žalobkyne o udelenie azylu. Nakoľko ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, správny orgán nerozhodol o prepustení účastníka konania a a následnom prevoze do Záchytného tábora v Humennom. Počas konania o zaistení správny orgán uviedol, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88a ods. písm. b) zákona o pobyte cudzincov (v zmysle opravy rozhodnutia).
II.
Správna žaloba
4. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 18.07.2024 domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-034 zo dňa 05.07.2024 v spojení s opravou zrejmej chyby v písaní v písomnom vyhotovení rozhodnutia zo dňa 10.07.2024, pod č. PPZ-HCP- BA7-2024/054186-001, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj ako „zákon o pobyte cudzincov“) v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) tohto zákona zaistil žalobkyňu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.10.2024 a umiestnil ju v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, E. XX, B..
5. Žalobkyňa s napadnutým rozhodnutím žalovaného v plnom rozsahu nesúhlasí z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je citáciou zákonných ustanovení avšak bez riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu vo veci zaistenia cudzinca, ktorý je navyše maloletou osobou, pričom toto rozhodnutie žalovaného nespĺňa kritéria
odôvodnenia rozhodnutia o zaistení, ktoré nastavili v svojej rozhodovacej praxi všeobecné správne súdu aj Ústavný súd SR. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o zaistení žalobkyne podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za účelom zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. Zákonným predpokladom pre aplikáciu citovaného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov však je existencia rizika úteku žalobkyne, ktorý vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci nebol splnený z nižšie uvedených dôvodov, no v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa ním žalovaný ani nezaoberal a splnenie tejto podmienky neskúmal a neodôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami z pohľadu maloletej osoby.
6. Podľa žalobkyne žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil nevyhnutnosť a proporcionalitu zaistenia žalobkyne v zmysle vyššie citovanej tzv. recepčnej smernice, podľa ktorej by malo byť zaistenie žiadateľa o azyl krajným opatrením. O to viac, ak sa v danej veci jedná o maloletú osobu. Rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „ na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný bol povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia konkrétnymi dôvodmi, o to viac, že sa jedná o maloletú osobu, a teda ide o zraniteľnú osobu.
7. V predmetnej veci nebola podľa názoru žalobkyne zo strany žalovaného dostatočne vyhodnotená ani možnosť uloženia povinnosti hlásenia pobytu žalobkyni ako menej závažného prostriedku na dosiahnutie účelu zaistenia. Zákonným predpokladom na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a aj tzv. recepčnej smernice je, že dané je možné vykonať iba v prípade, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. Povinnosťou žalovaného bolo dôsledne skúmať, či v prípade možno využiť iné alternatívne formy zaistenia, o to viac, že sa jedná o zaistenie matky s maloletým dieťaťom.
8. Podľa žalobkyne žalovaný v napadnutom rozhodnutí k alternatívami voči zaisteniu iba stroho uviedol, že nakoľko je žiadosť o azyl účelová, nerozhodol o prepustení do azylového zariadenia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu vo veci obmedzovania osobnej slobody rodín s maloletými deťmi ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa žalobkyne žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že žalobkyňa je maloletým dieťaťom, a teda k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Zaistenie žalobkyne nie je v jej najlepšom záujme a je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa. Zaistenie je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože vzhľadom na situáciu v Iráne nie je podľa názoru žalobkyne ani len potenciálne možné jej vrátenie do krajiny pôvodu aj v prípade skončenia azylového konania a ani podmienky na jej zaistenie podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov neboli splnené z vyššie uvedených dôvodov.
III.
Vyjadrenie žalovaného
9. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 22.07.2024, s tým, že žalovaný so zaistením súhlasí a považuje ďalšie zaistenie žalobkyne za účelné. Žalovaný žiada Správny súd v Košiciach, aby správnu žalobu rozsudkom zamietol ako nedôvodnú.
10. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že vychádzal pri spoľahlivom zisťovaní skutkového veci z podkladov, ktoré si zaobstaral. Zákonný zástupca (matka) žalobkyne v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku č. PPZ-HCP-BA7-2024/053051-015 zo dňa 04.07.2024 (ďalej len „zápisnica o vyjadrení účastníka konania") uviedla, že Irán ako svoju domovskú krajinu opustili spolu so žalobkyňou a manželom J., legálne na vlastné cestovné doklady do Turecka, kde boli žalobkyni a jej zákonnému zástupcovi (matke) odovzdané jej manželom Parestoom pozmenené cestovné pasy Talianskej republiky. Z Iránu žalobkyňa spolu so svojím zákonným zástupcom (matkou) odišla kvôli náboženskému a národnostnému prenasledovaniu. Zákonný zástupca (matka) takisto uviedla, že cieľom ich cesty bolo Nemecko. Žalobkyni bola v zápisnici o vyjadrení účastníka konania daná možnosť
požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, ktorú však odmietla. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa nemala záujem žiadať o azyl alebo o jednu z foriem medzinárodnej ochrany, či už na území Slovenskej republiky alebo taktiež v prvej bezpečnej krajine, teda v Turecku. Rozhodnutie požiadať o azyl na území Slovenskej republiky učinila až v momente, keď bol naplánovaný jej odsun späť do Turecka na účely realizácie jej odopretia vstupu na územie Slovenskej republiky. 0 udelenie azylu žalobkyňa požiadala z dôvodu obavy o život návratom do Tureckej republiky a domovskej krajiny. K uvedenej problematike uloženia iných, teda miernejších donucovacích opatrení, nepristúpil žalovaný aj z toho dôvodu, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia sa domnieval, že žalobkyňa by nezotrvala na určenom mieste a zneužila by inštitút alternatívy zaistenia, teda existencia rizika úteku je dôvodná. Dôvodná je aj preto, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania uviedla žalobkyňa prostredníctvom zákonného zástupcu (matky) cieľovú krajinu Nemecko, tak ako bolo uvedené vyššie. Tým, že žalobkyňa mala v úmysle cestovať na územie Slovenskej republiky iba na účely ďalšieho tranzitu s vedomím, že sa na ňom nachádza neoprávnene, vytvára odôvodnený predpoklad ďalšieho úteku v prípade ponechania na slobode. Vzhľadom na uvedené a až dodatočné vyhlásenie žalobkyne o udelenie azylu po začatí konania o zákaze vstupu tak existuje vysoká miera podozrenia, že žiadosť o azyl zo strany žalobkyne bola podaná účelovo, a v prípade jej ubytovania v špecializovanom ubytovacom centre a zariadení pre žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku, resp. opusteniu územia Slovenskej republiky. Žalovaný má za to, že zaistenie žalobkyne vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia.
11. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané žalobkyni na vedomie dňa 12.08.2024.
IV.
Relevantná právna úprava a právny názor správneho súdu
12. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
13. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
14. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
15. Podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
16. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
17. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
18. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
19. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
20. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia
21. Podľa § 88a ods.2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.
22. Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12.
23. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
25. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
26. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
27. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
28. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
29. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
31. Podľa § 191 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“), Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, c/pre nesprávne právne posúdenie, d) ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu
32. Podľa § 230 ods. 1 písm. a), ods. 3 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 SSP, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
33. Podľa § 206 ods. 4 pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
34. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
35. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 21.08.2024 podľa § 206 a nasledujúce zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) v spojení s § 221 ods. 1 SSP postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že argumentácia žalobkyne v správnej žalobe je dôvodná a je namieste podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodu jeho nezákonnosti a prepustiť žalobkyňu zo zaistenia.
36. Predmetom konania bola správna žaloba o zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým na základe právoplatného rozhodnutia žalovaného podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení mal. žalobkyne ako žiadateľa o udelenie azylu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.10.2024 a o nariadení prepustenia žalobkyne zo zaistenia. Žalobkyňa a jej právny zástupca a zástupca žalovaného sa pojednávania nezúčastnili. Títo svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili ešte v žalobe resp. vo vyjadrení k žalobe.
37. Vo veci sa jedná o správnu žalobu vo veciach zaistenia a z toho dôvodu nebol správny súd podľa § 206 ods. 3 SSP viazaný žalobnými bodmi a žalobu posudzoval neformálne. Správny súd konštatuje, že dôvodné sú žalobné námietky, ktoré sa týkajú porušenia práv maloletej žalobkyne, zaručené článkami 5 ods. 1 písm. f Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice, i čl. 3 bod 1, , čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa
38. Vzhľadom na to, že žalovaný svoj postup pri zaistení navrhovateľa oprel o ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) zákona bolo potrebné v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia podmienok vyplývajúcich z citovaného ustanovenia. Správny súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nevyplýva potrebné odôvodenie k oprávnenosti zaistiť maloletú žiadateľku o azyl , ani odôvodnenie možností využiť menej závažné prostriedky, ako je zaistenie.
39. Predpokladom zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je zaistenie žiadateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda buď v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie do cudziny alebo na účel administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia. Preštudovaním administratívneho spisu správny súd zistil, že zaistenie na danom právnom základe nemá oporu v administratívnom spise,
kedy ku zaisteniu žalobkyne podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) vôbec nedošlo, nakoľko žalobkyňa požiadala o azyl skôr (žiadosť podala dňa 04.07.2024) ako došlo k upovedomeniu o začatí konania o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny (vyhotovené 05.07.2024).
40. Pokiaľ ide o opravu zrejmej chyby v písomnom vyhotovení rozhodnutia o zaistení č. PPZ- HCP-BA7-2024/053051-034 zo dňa 05.07.2024, ktorý vydal žalovaný dňa 10.07.2024 pod č. PPZ- HCP-BA7-2024/054186-00, správny súd nepovažuje zmenu ustanovenia, podľa ktorej bola žalobkyňa zaistená za zrejmú formálnu chybu, ktorá nemá vplyv na obsah rozhodnutia, nakoľko celé pôvodne rozhodnutie je obsahovo odôvodnené podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a oprava sa zamerala len na zmenu príslušných ustanovení bez bližšieho odôvodnenia. Najvyšší súd judikoval: „O zrejmej nesprávnosti možno hovoriť len vtedy, ak nesprávnosť je z rozsahu celého rozhodnutia zrejmá a bez ďalšieho problému zistiteľná. Môže ísť len o zrejmé zmyslové rozpory a omyly, ktoré majú charakter skutkový a ich opravou nedôjde k zmene v obsahu a zmysle rozhodnutia“ (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4Sžo/16/2016).
41. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, že neobsahuje dôkazy pre splnenie podmienok, pre aplikáciu ustanovení § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré je právnym základom na padnutého rozhodnutia. Pokiaľ správny súd nepovažuje zmenu ustanovenia, podľa ktorej bola žalobkyňa zaistená za zrejmú formálnu chybu, celé pôvodne rozhodnutie je obsahovo dané ust. § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pretože rozhodnutie je komponované svojim výrokom a odôvodnením a oprava žalovaného sa zamerala len na zmenu príslušných ustanovení bez odôvodnenia.
42. Správny súd pripomína, že zaistenie maloletej žalobkyne nemožno vyhodnocovať izolovane, ale je nevyhnutné ho vnímať vo vzájomnej súvislosti so zaistením jej matky, ktoré je podrobené prieskumu na tunajšom súde pod sp. zn. 19Saz/2/2024. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach poukazoval, v prípade zaistenia maloletých detí, na potrebu posudzovať najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.
43. Správny súd poukazuje na judikatúru kasačného súdu, v zmysle ktorej žalovaný v súlade so záväzkami obsiahnutými v čl. 3 ods. 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa, pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, musí zohľadniť, že tak, ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení.
44. Zaistenie maloletého/rodiča maloletého dieťaťa, ktorí boli zaistení spolu nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Aj kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
45. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
46. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života maloletej žalobkyne v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu,“ v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na
súkromný a rodinný život cudzinca. Teda ponechaním maloletej žalobkyne v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru má správny súd za to, že žalovaný nepostupoval obozretne pri zaistení maloletého cudzinca a jeho umiestnení v útvare policajného zaistenia.
47. Pokiaľ ide o správnym súdom vnímané nedostatky odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani správnemu súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci správneho súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
48. Správny súd hodnotí, že preskúmavané rozhodnutie sa nevysporiadalo s rizikom jeho úteku a podľa názoru správneho súdu odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje presvedčivé dôvody a skutkové zistenia, ktoré by odôvodňovali takýto skutkový záver. Požiadať o udelenie azylu je právom žalobcu, pričom tak mohol urobiť podľa vlastného uváženia a to kedykoľvek. Žalovaný rozhodol o zaistení, pričom na povinnosť odôvodniť dĺžku doby zaistenia riadne a dostatočne konkrétnym spôsobom nemá žiadny vplyv formulácia výroku rozhodnutia: „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do ...“. Na základe uvedeného je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
49. Žalobkyňa v správnej žalobe vytýkala žalovanému, že sa v preskúmavanom rozhodnutí nedostatočne zaoberal možnosťou uloženia miernejších donucovacích opatrení ako zaistenia. Správny súd pripomína že úlohou žalovaného bolo z akcentom na neskôr uvažované použitie ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. že žiadatela o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky.
50. K nevyhnutnosti využitia miernejších opatrení ESĽP správny súd poukazuje na vec Rusu v. Rakúsko, rozsudok z 2. októbra 2008, sťažnosť č. 34082/02, (sťažovatelka bola uväznená, keď sa pokúšala opustiť krajinu, pretože do krajiny vstúpila nelegálne, bez platného pasu a víz, a na život v Rakúsku nemala potrebné prostriedky, z týchto dôvodov orgány usúdili, že v prípade prepustenia by utiekla a zmarila konanie) zdôraznil, že zaistenie jednotlivca je vážne opatrenie a že v kontexte, kde je zaistenie nutné na dosiahnutie stanoveného ciela, bude zaistenie svojvolné, pokial nie je odôvodnené ako posledná možnosť po zvážení ostatných menej prísnych opatrení a ak sa zistí, že tieto opatrenia sú nedostatočné na ochránenie jednotlivca alebo verejného záujmu. Odôvodnenie orgánov na zaistenie žiadatelky bolo neprimerané a jej zaistenie obsahovalo prvky svojvôle. Jej zaistenie preto porušilo článok 5 EDLP. Vo veci H. v. Estónsko, rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť č. 10664/05, ESLP zistil, že orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia než držať žiadatela v predlžovanej väzbe v deportačnom stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho vyhostenie. Vo veci Yoh-Ekale Mwanje v. Belgicko, rozsudok z 20. decembra 2011, č. 10486/10, sa sťažnosť týkala zaistenia kamerunskej štátnej príslušníčky s pokročilým nálezom HIV. Orgány poznali totožnosť a stálu adresu žiadatelky a tá vždy dodržala termíny ich návštev a podnikla niekolko krokov s cielom zlegalizovať svoje postavenie v Belgicku. Napriek skutočnosti, že jej zdravotný stav sa počas pobytu vo väzení zhoršil, orgány neposúdili menej intruzívnu možnosť- miernejšie opatrenia, ako napríklad vydanie povolenia na dočasný pobyt s cielom chrániť verejný záujem. Namiesto toho ju držali vo väzení takmer štyri mesiace. ESLP nevidel žiadne prepojenie medzi zaistením žiadatelky a cielom vlády deportovať ju, a preto usúdil, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 EDLP. Vo veci A. a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu z 19. februára 2009, sťažnosť č. 3455/05, ESLP konštatoval, že politika „aktívneho sledovania“ možnej deportácie žiadatelky nebola dostatočne určitá ani determinujúca, aby predstavovala „opatrenie [...] prijaté na účel deportácie“ podla článku 5 ods. 1. Zaistenie nebolo jasne zacielené na zabránenie nepovolenému vstupu, a preto bolo nezákonné.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 10SZa/12/2016). Na vyššie uvedené právne závery je potrebné dbať vždy dôsledne, keď sa zaistenie týka členov rodiny s maloletými deťmi, ktorí požiadali o udelenie azylu.
51. Správny súd konštatuje, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žiadnym spôsobom nezohľadnil najlepší záujem žalobkyne ako maloletého dieťaťa tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy, ako aj ustálená rozhodovacia prax. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, v zmysle ktorého: „správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“ Správny súd konštatuje, že aj kasačný súd v tejto súvislosti považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12. októbra 2006 vo veci H. H. a G. H. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19. januára 2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07). Preskúmavané rozhodnutie sa s prítomnosťou maloletej dostatočne nevysporiadalo, rovnako ako s možnosťou pre tento fakt, uloženia miernejších donucovacích opatrení a najmä preto je aj nezrozumiteľné.
52. Správny súd z ohľadom na vyššie vyjadrené argumenty posúdil žalobu ako dôvodnú, preto konštatuje, že došlo k naplneniu dôvodov pre zrušenie rozhodnutia vymedzených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a f) SSP, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, z faktu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a zároveň skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v nich nemá oporu. Rozhodnutie žalovaného zo dňa 05.07.2024, PPZ-HCP-BA7-2024/053051-034 o zaistení žalobkyne, preto podľa § 230 ods. 1, písm. a) SSP zrušil a vzhľadom na charakter zistených nedostatkov tohto rozhodnutia, súčasne nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť maloletú žalobcu zo zaistenia, trvanie ktorého takto prestalo spĺňať podmienku konformnosti s čl. 3 bod 1, , čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa i článkami 5 ods. 1 písm. f Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice.
53. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.