Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15C/21/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. X.XXXX, bytom C., D. XXXX/X, právne zastúpená spoločnosťou AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom Martin, M. R. Štefánika 25, IČO: 50 711 776, proti žalovanému: E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., F. XX, právne zastúpený JUDr. Katarínou Turanskou, advokátkou so sídlom Martin, Štúrovo námestie 10520/13B, o vrátenie daru, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobkyni p r á v o na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 20.3.2023, v znení návrhu na jej zmenu pripustenú uznesením č. k. XXX/XX/XXXX-XX zo dňa 23.6.2023, domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou „nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území G., ktorá je na H. I. C., odbore katastrálnom, zapísaná na LV č. XXXX, a to trojizbového bytu č. 10 nachádzajúceho sa na druhom nadzemnom podlaží, vo vchode č. 6 obytného domu číslo súpisné XXXX, D. X, 6, 8, postaveného na parcele registra „C“, C-KN parc. č. XXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2 a spoluvlastníckeho podielu priestoru na spoločných častiach a zariadeniach domu, príslušenstve o veľkosti XXX/XXXXX-XX, ktorý žalovanému patrí podľa B por. č. 27 vyššie uvedeného LV“, ako aj priznania náhrady trov konania. 2. Uviedla, že na základe darovacej zmluvy a vecného bremena doživotného bývania dat. 14.6.2002 predmetný byt darovala svojmu vnukovi – žalovanému. Medzi účastníkmi bolo v tom čase ustálené, že je potrebné riešiť otázku doživotného bývania darkyne a jej opatrovania v prípade choroby a staroby ako osoby vyššieho veku. Úzus o tom, že žalobkyni bude poskytnutá aj nevyhnutná starostlivosť sa však do zmluvy nedostal i napriek tomu, že to bolo dohodnuté. Vklad vlastníckeho práva a vecného bremena

- práva doživotného bývania bol povolený dňa 23.7.2002. Po uskutočnení predmetného právneho úkonu, resp. zavkladovaní vlastníckeho práva žalovaný prestal javiť akýkoľvek záujem o žalobkyňu. Po náhlom zhoršení zdravotného stavu žalobkyne na jeseň 2021 (E. H.), čo si vyžadovalo intenzívnu pomoc a podporu žalovaného, k tomuto vôbec nedošlo. Žalobkyni bolo navrhnuté jediné riešenie – dočasné umiestnenie, t. j. na určitý čas do zariadenia pre seniorov C., D., J. XXXX, C. (ďalej tiež zariadenie pre seniorov, ev. zariadenie) k čomu po dohode s rodinnými príslušníkmi žalobkyňa nakoniec pristúpila s podmienkou, že v prípade zlepšenia zdravotného stavu jej bude umožnený opätovný návrat do jej známeho domáceho prostredia – do predmetného bytu, v ktorom má zriadené právo doživotného bývania; najneskôr však do 31.12.2021. Následne po zlepšení zdravotného stavu, ktorý žalobkyni umožňoval návrat domov, jej bol tento dôrazne odopretý a i v ďalšom období odopieraný napriek jej opakovanému naliehaniu a prosbám. Z uvedeného vyplýva, že trvajúce umiestnenie žalobkyne v predmetnom zariadení pre seniorov bolo proti jej vôli a v rozpore s dohodou s rodinnými príslušníkmi a žalobkyňa pochopila, že je pre rodinu nepotrebná, že úmyslom žalovaného bolo iba nadobudnúť nerušené užívanie bytu v jeho prospech. Žalobkyňa bola a je osobou, ktorá je samostatná, plne spôsobilá

na všetky úkony, nie je zbavená spôsobilosti na právne úkony a zároveň je osobou síce vyššieho veku, ale jej rozumové schopnosti nie sú ničím ovplyvnené, resp. zmenšené. Má záujem bývať v predmetnom byte, pobyt zariadení pre seniorov ju ubíja, má negatívny vplyv na jej zdravotný stav po duševnej aj fyzickej stránke. Preto sa rozhodla i napriek nesúhlasu žalovaného a celej rodiny pobyt ukončiť a uplatniť si právo na bývanie v predmetnom byte. Počas pobytu v zariadení nebola ochota a ani vôľa žalovaného navštevovať žalobkyňu, dokonca pri snahe o prepustenie jej bolo prostredníctvom právnej zástupkyne K. L. odkázané, že žiadne z detí ani žalovaný sa o ňu starať nebude. Žalovaný s rodinnými príslušníkmi v zariadení pre seniorov žalobkyňu navštevovali minimálne a len na krátky čas, nezaujímal sa o jej pocity, zdravotný stav, neprejavili žiadnu účtu a záujem o jej osobu a riešenie je problému, v čase najväčších sviatkov ako sú Vianoce a Veľká noc neprejavili záujem aspoň o dočasné prepustenie žalobkyne zo zariadenia, hoci to je zdravotný stav umožňoval. Žalovaný a rodinní príslušníci žalobkyňu postupne takmer vôbec nenavštevovali a táto zostala v zariadení sama bez kontaktu s rodinou a svetom. Dané konanie je potrebné hodnotiť ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a to aj preto, že žalobkyňa žalovaného a jeho rodinných príslušníkov viackrát kontaktovala za tým účelom, že má záujem z predmetného zariadenia odísť a títo ju nikdy nezobrali. Preto sa rozhodla konať sama, opustiť zariadenie, pričom po zistení uvedenej snahy žalobkyne došlo k verbálnym vyhrážkam zo strany syna a jeho rodinných príslušníkov žalobkyni. Táto skutočnosť žalovaného a jeho príbuzných tak nahnevala, že už neprejavujú o žalobkyňu absolútne žiadny záujem, ktoré správanie je ďaleko za hranicou slušného a morálneho správania, a teda v rozpore s dobrými mravmi, resp. hrubo porušujúce dobré mravy. K opusteniu zariadenie pre seniorov sa žalobkyňa rozhodla po tom, čo mala snahu kontaktovať žalovaného a jeho rodinných príslušníkov, kedy zistila absolútny nezáujem o jej osobu, preto bola nútená obrátiť sa na odbor sociálnych vecí C. C., ktorý rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX, právoplatným X.XX.XXXX, rozhodol, že žalobkyňa je podľa § 41 zákona o sociálnych službách odkázaná na poskytovanie sociálnej služby opatrovateľskou službou. Podľa posudku o odkázanosti na sociálnu službu je žalobkyňa odkázaná na pomoc pri úkonoch sebaobsluhy uvedených v prílohe č. 3 zákona o sociálnych službách a dosahuje V. stupeň odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby s priemerným rozsahom odkázanosti 8 – 12 hodín denne, 240-360 hodín mesačne, nakoľko žalobkyňa potrebuje pomoc pri všetkých bežných denných úkonoch, osobnej hygiene, zabezpečí hygieny domácnosti praní, žehlení, obstarávaní nákupov, príprave a donáške teplého jedla atď. Po vydaní predmetného rozhodnutia bol syn žalobkyne so žalovaným pracovníčke C. C. vyjadriť nesúhlas s vydaním rozhodnutia a s prístupom pracovníčky do predmetného bytu za účelom obhliadky, a to neadekvátnym spôsobom. I uvedené je dôkazom toho, že žalobkyňa pomoc potrebuje a žalovaným a jeho príbuznými je odmietaná, ten nerealizuje takmer žiadne kontakt so žalobkyňou, čo nemožno v nevyhnutnom širšom kontexte hodnotiť inak, než ako hrubé porušenie dobrých mravov, čím sú splnené podmienky vymedzené § 630 Obč. zák. na vrátenie daru. Aplikáciou základných princípov služného správania sa, morálnych hodnôt a vzťahu darkyne a obdarovaného nie je možné dospieť k inému záveru, než že správanie obdarovaného nie je možné v našich zemepisných šírkach hodnotiť inak, než že je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Ak sú dobré mravy definované ako určitý hodnotový systém rešpektovaný väčšinou spoločnosti, tak väčšina spoločnosti rešpektuje rodinné hodnoty a nevystavuje svoju rodinu, najmä ženu v pokročilom veku, takým hraničným situáciám, ako žalovaný. Nezáujem o ovdovelú ženu vo veku XX rokov, neposkytnutie pomoci takejto žene, ponechanie ju bez teplého jedla, bez hocijakej návštevy, je určite možné považovať za hrubo rozporné s dobrými mravmi.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe túto žiadal zamietnuť. Uviedol, že nič z konania, ktoré je mu pripisované a ktoré by sa malo prejaviť objektívne, sa nestalo. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov (). Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia (). Žalobkyňa nepreukázala, že ju žalovaný ako obdarovaný nechodil pravidelne navštevovať, nebrával ju počas sviatkov domov, nezaujímal sa o ňu a podobne, pričom žalovaný tieto tvrdenia žalobkyne v plnom rozsahu poprel. So svojimi rodičmi a bratom C. chodili žalobkyňu pravidelne, minimálne 1x do týždňa, navštevovať, či už bývala v predmetnom byte alebo v zariadení pre seniorov, nosievali jej obedy, často aj dva druhy, aby si mohla vybrať. Úplnou pravidelnosťou boli sobotné nákupy, spoločné nedeľné obedy, upratovanie v byte, pranie záclon,

umývanie okien, vysávanie. Uvedené sa dialo celé roky, a to bez ohľadu na darovaciu zmluvu z roku XXXX - preto, lebo sa jednalo o mamu a starú mamu, čo k elementárnej slušnosti tak detí ako aj vnukov patrí. Rovnako ju brávali k lekárovi, zakúpili lieky, zabezpečili nevyhnutné opravy v byte, výmenu balkónových okien a iné. Opakovane sa stávalo, že práve žalobkyňa bola tá, kto žalovaného a jeho rodinu vyhadzovala, správala sa voči nim nie pekne, niekedy aj vulgárne, keď ju prišiel navštíviť, opakovane ho nevpustila do bytu alebo po 10 minútach povedala ,,choď už“. Žalobkyňa je povahou komplikovanejšia, a to nielen k svojim vlastným deťom, vnukom, ale aj k susedom a podobne, ktoré správanie však vzhľadom aj na vek žalobkyne žalovaný aj celá rodina tolerovali. Žalobkyňa nikdy od žalovaného nič nepožadovala, nikdy sa nevyjadrila, že by potrebovala s niečím pomôcť, naopak pomoc bola poskytovaná iniciatívne zo strany žalovaného a rodiny (syn žalobkyne a jeho manželka, brat žalovaného, dcéra žalobkyne). Žalovaný predmet daru nikdy neužíval, ani v ňom nikdy nebýval. Žalovanej nikto nikdy nebránil a ani nebráni v užívaní predmetného bytu. Nebolo preukázané, že by medzi žalovaným a žalobkyňou existovala dohoda, že žalovaný bude zabezpečovať pravidelnú každodennú starostlivosť o svoju starú mamu – žalobkyňu. Žalovaný je zamestnaný, nie je objektívne možné, aby zabezpečoval o žalobkyňu 8-12 hod. každodennú starostlivosť. Rovnako nie je pravdou, že by žalovaný spolu s rodičmi žalobkyňu nebrával domov na rodinné oslavy či sviatky; po smrti manžela žalobkyne v roku XXXX, teda viac ako XX rokov sa všetci usilujú, aby bola žalobkyňa spokojná, bolo o ňu postarané po každej stránke. Každé Vianoce, Veľkú noc, narodeniny, meniny boli u rodiny žalovaného, resp. po večeri na Vianoce následne u dcéry vo M.. Otec žalovaného, teda syn žalobkyne, spolu so svojou sestrou p. N. B., pripravili, zorganizovali pre žalobkyňu oslavu 90. narodenín v reštaurácii O. E., kde sa zišla celá rodina. Bolo samozrejmosťou, že toto i uhradili. Žalobkyňa nikdy ani otca žalovaného / teda svojho syna/ o niečo neprosila, jej povaha je skôr direktívna, panovačná, akoby v jej slovníku neexistovalo pre ich rodinu slovo prosím, mohol by si a podobne. Vekom sa uvedené ešte znásobilo. Žalovaný bol tiež svedkom toho, ako stará mama nadáva jeho otcovi, že je potkan, vrah, viac nie si môj syn, ale dôvod nebol žiadny. Otec žalovaného ani jeho sestra toto nikdy nejako neriešili, snažili sa byť len nápomocní, brali to tak, že je to raz ich matka, treba jej pomáhať a vlastne boli na jej správanie zvyknutí počas svojho života aj v mladosti. Posledné mesiace je však jej rétorika ešte horšia, keď ju žalovaný chcel navštíviť už v byte v januári, mala výhovorky, nechcela otvoriť dvere, vyháňala ho. Niekedy v mesiaci január žalobkyňa žiadala vrátiť kľúče od bytu, ktoré im predtým úplne sama poskytla, čo všetkých prekvapilo. P. N. žiadala, aby kľúče odovzdala vnukovi K., čo považovali za neštandardné, lebo práve tento vnuk nikdy neprejavoval o starú mamu nejaký mimoriadny záujem. Žalovaný vyjadril pochybnosť, že celý tento spor iniciovala stará mama, nakoľko táto podľa jeho názoru nedisponuje možnosťami, aby sa dostavovala k právnikovi, chodila a vybavovala záležitosti týkajúce sa jej odkázanosti na sociálnu službu, podľa jeho vedomostí je evidovaná v troch odborných ambulanciách, vrátane neurologickej i psychiatrickej a podobne. Čo sa týka zariadenia pre seniorov C. – C., D., kde bola žalobkyňa umiestnená, uvedené nastalo až potom, čo žalobkyňa mala E. H. a vyžadovala sa skutočne nepretržitá zdravotná starostlivosť, teda 24 hodín 7 dní v týždni. Uvedené trvalo dlhšie časové obdobie, asi 2 mesiace, striedali sa v byte žalobkyne, jej deti teda syn E., dcéra N., žalovaný, tiež manželka syna pani P. B.. Avšak po asi 2 mesiacoch sa situácia už stala nezvládnuteľná, obidve deti žalobkyne majú takmer 70 rokov, zdravotné problémy a podobne. Bolo to veľmi vyčerpávajúce pre všetkých. Celá rodina zabezpečovala všetko, hygienu, stravovanie, lekársku starostlivosť. Žalovaný pomáhal starú mamu sprchovať. Napokon sa javilo ako najsprávnejšie a najvhodnejšie riešenie zabezpečiť domov sociálnych služieb. Vďaka rehabilitáciám a zdravotnej starostlivosti, ktorá jej tam bola poskytnutá, sa žalobkyňa opäť postavila na nohy s pomocou zdravotníckeho chodítka. Jej zdravotný stav sa zlepšil. Pokiaľ jej aj žalovaný navrhoval, že ju počas víkendov, sviatkov vezme na pár dní domov, toto žalobkyňa rezolútne odmietla. Žalovaný aj spolu s rodinou chodili žalobkyňu pravidelne navštevovať, čo potvrdila aj p. E. C. (riaditeľka zariadenia), rovnako sa o žalobkyňu zaujímali, komunikovali pravidelne so sociálnym zariadením ohľadom jej zdravotného stavu. Najčastejšie o všetkom informovala pani C. M. J.. Ona bola aj tá, ktorá sa telefonicky skontaktovala s otcom žalovaného pánom E. B. a uviedla, že chce so žalobkyňou hovoriť právnik / P. Q./, a či ho môže k žalobkyni pustiť. Na to pravdaže otec povedal, že súhlasí, hoci sám nepoznal dôvod. Žalobkyňa nikdy žalovanému nepovedala, že chce odísť, o uvedenom sa dozvedela rodina až z telefonátu zo zariadenia, že žalobkyňa spísala výpoveď, že tam chodí za ňou právnik a ešte niekto mladší, koho skôr nevideli. Rovnako následne sa žalovaný zaujímal spolu s otcom – synom žalobkyne na C. C., odbor sociálnej starostlivosti, čo sa deje, kde im bolo povedané, že je potrebné sprístupniť byt. Následne im bola predložená žiadosť na odbore sociálnej starostlivosti, kde bola uvedená žalobkyňa aj spolu s otcom a pani N. B., ktorí však o uvedené vôbec nežiadali, nemali o tomto žiadnu vedomosť Ako kontaktná osoba na uvedenej žiadosti bol opäť vnuk K., ktorý podľa vyjadrenia pracovníčky mal aj zabezpečiť odvoz zo zariadenia. Nie je pravdou, že by bol žalobkyni odopretý návrat domov. Byt

bol prázdny, nik ho neužíval, teda žalobkyňa sa mohla kedykoľvek vrátiť domov. Žalovaný v zastúpení právnou zástupkyňou uviedol, že sa im javí ako krajne nevhodné a zavádzajúce, ak žalobkyňa uvádza, že prostredníctvom právneho zástupcu malo byť žalobkyni odkázané, že sa o ňu nikto starať nebude. Pokiaľ toto žalobkyňa tvrdí, nech uvedené preukáže, resp. nech zváži dosah svojich vyjadrení a tvrdení. Zároveň je v rozpore s realitou, ak stupeň odkázanosti žalobkyne je V., ktorý je jasne definovaný, a rozsah odkázanosti je 8 – 12 hodín, čo však príslušný úrad nevie zabezpečiť, a oproti tomu žalobkyňa žiada od januára 2023 vrátiť kľúče, syna a dcéru do bytu pustiť nechce, vyhadzuje ich, žalovaného rovnako nie, prípadne len na pár minút.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného (replika) uviedla, že správanie žalovaného a jeho rodinných príslušníkov k nej nie je možné hodnotiť inak, než ako zbavenie sa žalobkyne/darkyne odložením do zariadenia pre seniorov vo veku, kedy si vyžadovala opateru, nehu, starostlivosť; čo viedlo k jej značným zdravotným komplikáciám. Uvedené bolo umocnené tým, že požiadavka darkyne nebola akceptovaná žiadnym z rodinných príslušníkov včítane žalovaného, ktorý sa zaviazal poskytovať jej potrebnú starostlivosť. Tá mohla aj mala prebiehať v darovanom byte. Odloženie do zariadenia pre seniorov bolo dôkazom, že úprimná snaha žalovaného starať sa o darkyňu nie je daná. Nevďak takého rozsahu nie je možné hodnotiť inak, než ako konanie hrubo porušujúce dobré mravy.

5. Na pojednávaní dňa X.X.XXXX žalobkyňa v zastúpení právnym zástupcom špecifikovala obdobie, v súvislosti s ktorým je uplatňovaný nárok na vrátenie daru, a to od H. XXXX do XX.XX.XXXX, kedy žalobkyňa odišla na vlastnú žiadosť a riziko zo zariadenia pre seniorov, keď ignorovali jej práva vyplývajúce z darovacej zmluvy, dobré mravy, slušnosť obvyklú v daných podmienkach. Ide o hrubý nevďak v hrubom rozpore s dobrými mravmi, že odmietali žalobkyni vrátiť sa do domácnosti, hoci to jej zdravotný stav umožňoval - „pracuje“ jej hlava, obmedzene aj nohy; bola vôľa držať ju v zariadení pre seniorov, kde možno vidieť ležiacich, každý deň nie je priestor pre pohyb atď. Právny zástupca súhrnne poukázal na splnenie dvoch podmienok na vrátenie daru – absolútne nezodpovedné, dobrým mravom hrubo odporujúce správanie obdarovaného a jeho nereflektovanie na výzvu na vrátenie daru, ktorú mu žalobkyňa adresovala ústne pri pobyte v zariadení pre seniorov. Samotný žalovaný doslova cituje slová, ktoré boli povedané na stretnutí, kedy žalobkyňa žiadala vrátiť dar a kedy jej bolo oznámené, že nikto sa o ňu starať nebude – žalovaný píše, že žalobkyňa nazvala syna potkanom a podobne; čo sa stalo v deň, keď požiadala žalovaného o vrátenie daru.

6. Na pojednávaní dňa X.X.XXXX právna zástupkyňa žalovaného v podstate zotrvala na predchádzajúcich vyjadreniach. Poukázala na rozpor medzi v žiadosti o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu označený bod 4. – domáca opatrovateľská služba, terénna forma, a medzi stupňom odkázanosti 5. stanoveným vypracovaným zdravotným posudkom zo dňa XX.XX.XXXX, teda vyšším stupňom odkázanosti. V danej súvislosti konštatovala, že zrejme nie je zdravotne správne, ak sa u žalobkyne nachádza opatrovateľka, ktorá k nej chodí, podľa vedomostí právnej zástupkyne, len na 3 hodiny a v sobotu a v nedeľu vôbec nie.

7. Žalobkyňa na pojednávaní dňa X.X.XXXX uviedla, že darovaciu zmluvu podpísala, ale ju neprečítala, bola oklamaná, lebo „to“ malo byť prepísané na syna a dcéru. Ako rozporné s dobrými mravmi vidí to, že sa žalovaný o ňu nezaujíma. Keď sa pýtala syna, prosila ho, aby ju vzal domov, povedal jej, že ju nezoberie; aj jej povedal, že sa o ňu starať nebude. Vnuk za ňou vôbec nechodil. Bol tam najviac päťkrát. Nechceli ju vziať domov, potrebovali ten byt. Na otázku, či za obdobie jej pobytu v zariadení pre seniorov niekto v tom byte býval, uviedla, že pravdepodobne (áno), lebo tam bol ohorok. Na otázku právnej zástupkyne žalovaného, či niekedy dala najavo žalovanému, že chce vrátiť dar/byt, uviedla, že to žalovanému pripomenula, že chce byť vo svojom a nie v cudzom, lebo ju ešte odtiaľ vyhodia. Povedala mu to nejako v jeseni, prišli dvaja, nevie, ako to bolo. Bolo to vari na izbe, nevie, aká bola reakcia žalovaného, nič jej nepovedali. Žalovaný neprejavil záujem starať sa o ňu, s tým, že syn jej povedal, že sa o ňu starať nebudú; ani jeden, ani druhý. Na otázku, jej žalovaný povedal, že sa o ňu postará, uviedla, že nie, E. mi to nepovedal, lebo on nemá kedy. Mobilná bola už po mesiaci, lebo cvičila a sa jej „to“ stratilo. Prostredie v zariadení na ňu vplývalo zle, prišla pacientka, tvrdila, že to je jej izba; takí pacienti tam boli. Že sa jej zhoršil onkologický stav nevedela, až keď prišla domov, šla k pani M. a tá jej z krvi zistila, že sa jej zhoršila tá leukémia. Keď odišla zo zariadenia pre seniorov, doviezla sa taxíkom, lebu ju niekto nechcel vziať, išla „hore“, potom si upratovala. Mala kľúče, otvorila si, dala si veci dovnútra, 3 týždne bola sama v byte, aj si upratovala. Až neskôr prišli „žalovaní“, pustila ich dnu, potom sa jej vyhrážal C., brat žalovaného, že „však uvidíš“. Potom neskoršie vymenila zámky, aby za ňou vnuci nechodili v noci,

aby mala kľud. Je to len domnienka, nemala žiadnu návštevu v noci. Nevie, či ju žalovaný v noci rušil. Nepovedala, že si ich neželá v byte, potrebovala si oddýchnuť, uvariť. Zo zariadenia sa chcela vrátiť „toho“ 1.1.2022, tak sa dohodli, že na dva v pol mesiaca tam ide; ona povedala na dva a pol mesiaca. Na otázku, komu povedala, že chce ísť domov a ako konkrétne, žalobkyňa uviedla, že to povedala synovi, ktorý tam prišiel; zakaždým, keď prišli za ňou. Vnuk neprišil často, jedine syn tam chodil, raz za týždeň. Na otázku, čo si predstavuje pod „starať sa o ňu“, žalobkyňa uviedla, že všetko čo treba, nakúpiť, niečo doniesť, okúpať, ísť von. Kým nešla do zariadenia pre seniorov, bola samostatná, chodila pre obedy, upratala si, porobila veci. Na otázku, či za posledných 20 rokov žalovaný od nej žiadal, že chce bývať v byte, uviedla, že „to“ mal napísané, tak tam chcel bývať. Prišiel, že tam chce byť; nevie, kedy to bolo. Na Vianoce ju nikto nevolal k nim. Na otázku, akým spôsobom kontaktovala žalovaného a čo od neho žiadala, žalobkyňa uviedla, že „on“ tam nebol po každý krát, keď tam bol, nič sa nehovorilo, prišli za ňou, pozreli ju a šli domov. Zo zariadenia odišla, lebo dostala opatrovateľku, „že po novom roku príde opatrovateľka“. Povedala vnukovi (žalovanému), že prečo ju nezobrali domov, hovorila s E., dala mu najavo, že chce ísť domov. Normálne povedala žalovanému, že chce ísť domov, nech povie otcovi.

8. Na pojednávaní dňa X.X.XXXX žalovaný uviedol, že o tom, že byt bude jeho, sa dozvedel tri dni pred podpisom zmluvy u notára. S rodinou si všetko vysvetlili, že ako sa dohodli teta N. s manželom, otec, matka, stará matka – že byt bude jeho s tým, že tam bude to doživotné užívanie. O tom, že by sa dohadovala nejaká starostlivosť, vedomosť nemá. Pokiaľ ide o umiestnenie žalobkyne v zariadení pre seniorov, začala s tým teta N., jeho rodičia naši o tom diskutovali; predtým, keď mala ten opar zhruba asi cca dva mesiace, sa tam striedali 24 hodín otec, matka, teta N.. On pracoval z domu, bola korona, ale počas pracovnej doby odbiehal autom, kde šiel trebárs matku zaviesť, otca zobrať domov, aby si chvíľu oddýchol. Oni sa potom dohodli, dali ju do domova. On ako vnuk sa pýtal na dôvod, bolo mu jasne vysvetlené, že oni to majú 70 rokov, už to nezvládajú; on chodí do práve tiež, do Žiliny, aj kvôli dochádzaniu príde domov o 17.30 hod. – 18.00 hod. Takisto brat pracuje, tak nakoniec sa dohodli, že v poriadku, ten domov jej prospeje, nech sa tam dolieči atď. O viac veciach ja nemá poňatie, či jej bolo niečo sľúbené, že pôjde po dva a pol mesiaci domov, nevie. Nám bolo povedané, že sa rozhodli jej deti, že ju umiestnia do domova. Vie, že to žalobkyňa podpísala a súhlasila. Žalovaný ďalej uviedol, že mu do očí žalobkyňa nepovedala, že chce ísť domov, ani ho telefonicky nekontaktovala vôbec. Raz keď tam bol s bratom dokonca s nimi riadne ani nekomunikovala. Na neho čo mala jedinú otázku - či má zamestnanie a aký má plat; nevie, z akého dôvodu sa to pýtala. Potom im povedala, aby už šli, že príde mladý B. K., ďalší vnuk. Počas tých návštev, keď tam boli s bratom, moc s nimi nekomunikovala, keď sa jej pýtali ako sa má, tak bola len odpoveď „dobre“. Po príchode žalobkyne domov boli s bratom za ňou 3.1., 5.2., 19.2. 8.3., 26.3., priniesli jej nejaké veci, ovocie. Vykričala im ohľadom sociálky, že chceli zabrániť opatrovateľke; čo nie je pravda. Keď jej navrhli, že sadnú do auta a pôjdu na sociálku a vysvetlia si to priamo s tými pracovníčkami, odmietla. Žalobkyňa ho nežiadala, aby jej byt vrátil, ani otec mu nič o tom nepovedal, nikto. Keby mu to bolo povedané, aspoň si sadnú ako rodina a porozprávajú sa a skúsia to nejako riešiť. Za ten čas, čo bola v tom zariadení, ju bo pozrieť päť alebo šesťkrát. Bola korona, otec tam chodil každý týždeň, nepúšťali ho dnu kvôli bezpečnostným opatreniam, nedostal dnu, proste len prišiel ku dverám, odovzdal len nejaké čučoriedky, jablká čo doniesol, dobošky. Takže nemalo zmysle, aby tam chodil (žalovaný). Potom, keď sa dalo, tak bol za žalobkyňou asi päť-šesťkrát. Voči nemu bola vždy chladná, nevie, čo spravil; ani nechápe, prečo byt darovala jemu, doteraz tomu nerozumie. Jeho vzťahy so žalobkyňou boli chladné. Keď chcel niečo povedať, svoj názor, tak má byť ticho, lebo bude ľutovať a plakať. To boli odpovede. Bol ticho, rešpektoval som to, nechal som to tak. Nechápe, prečo chce žalobkyňa vrátiť byt. Tvrdí, že sme sa o ňu nestarali; ale ako sa môže starať o niekoho, keď aj bol dnu desať minút a vždy povedal „ak niečo budeš potrebovať, zavolaj, prezvoň, zavolám Ti naspäť“. Ani raz sa neozvala, potom vymení zámky, nedvíha. Pokiaľ má takú vedomosť, na Vianoce na začiatku jej pobytu v zariadení jej otec ponúkol, že ju vezme domov a zhruba na Troch kráľov by sa vrátila späť; s tým, že žalobkyňa otcovi vyhubovala a vynadala. Na druhé Vianoce už vedeli o právnikovi a probléme, nemá vedomosť, že by toto riešili. Predmetný byt nebol nikdy ponúkaný na predaj alebo prenájom.

9. Na pojednávaní dňa 25.10.2023 svedkovia uviedli: 10. Svedok E. B., syna žalobkyne, uviedol, že žalobkyne v zariadení navštevoval minimálne raz týždenne, so synmi E. a C., tiež tam chodila jeho sestra, rovnako minimálne raz týždenne. Žalobkyňa mala telefonický kontakt na žalovaného. Svedok a sestra kupoval lieky, zeleninu a ovocie pre žalobkyňu počas umiestnenia v zariadení. Žalovaný sa mu nikdy nezdôveril s tým, že by žalobkyňa žiadala vrátiť byt. Od času, keď prišiel za žalobkyňou, že ju vezmú na Vianoce domov (2021; pozn. súdu) a ona mu nadala do potkanov a spravila cirkus v zariadení, sa s ním nebavila riadne. Aj pred umiestnením do

zariadenia sa o žalobkyňu starali, navštevovali ju, robili nákupy, upratovali atď. Nakoľko majú svoje roky a bolo toho dosť - celodenná starostlivosť v súvislosti s pásovým oparom, navrhli žalobkyni, že pôjde do zariadenia. Keď už skončila korona a boli za žalobkyňou, táto nemala záujem ísť zo zariadenia niekam na kávu, na prechádzku. S bytom sa nešpekulovalo, žalovaný sa k žalobkyni nesprával zle, keď to bolo potrebné, pomohol. O vrátení bytu mu žalobkyňa nehovorila. Informoval sa o liekoch, kontaktoval lekára. V súvislosti s tým, že žalobkyňa chce opustiť zariadenia, sa ho riaditeľka zariadenia pýtala, či vie, že matka chce ísť domov a či je ochotný ju odviesť domov, povedal, že áno, ale žalobkyňa to odmietla. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že ho vyzvala a prosila na kolenách, aby ju vzal domov, a plakala (viď ďalej) svedok uviedol, nech mu p. žalobkyňa povie, kedy ho vyzvala a prosila na kolenách a plakala, aby ju vzal domov. Vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným – babky a vnuka bol normálny, nič extra intenzívne, ani nič málo. 11. Žalobkyňa (na otázku súdu, prečo zo zariadenia neodišla sama skôr), uviedla, že lebo sa syna E. pýtala, aby mu vzal, plakala, nechcela tam byť, nemala tam prečo byť, za miesiac chodila, normálne chodila ako inokedy, nemohla sama odísť, lebo ju nechcel vziať, odviesť domov. Keď odchádzala 31.12.2022, vtedy volala riaditeľka synovi, že si ju odvezie, určite on povedal, že nie, tak si vzala taxík a šla domov. V lete mu volala, aby ju vzal, lebo keď ju tam dali, tak ju musel on vziať a odviesť. Potom odišla, lebo už tam nechcela byť. V decembri odišla taxíkom, už mala opatrovateľku spravenú, už si vybavovala opatrovateľku predtým, ona už potom chodila, keď prišla, tak to podpísali a chodí doteraz. Mala už vybavenú opatrovateľku, tak preto už išla domov. Vybavovalo sa to viac ako dva mesiace. Skôr ju nevybavovala preto, lebo o tom nevedela, mala právnika, tak jej poradil. Syn ju mal zobrať domov, kto ju mal zobrať domov. Chceli ju tam nechať do smrti. 12. Svedkyňa P. B., matka žalovaného, potvrdila starostlivosť rodiny o žalobkyňu pred umiestnením do zariadenia pre seniorov aj po umiestnení. Keď dostala pásový opar, prestala chodiť, ľahla na posteľ. Dva mesiace jej poskytovali starostlivosť 24 hodín denne, oni sú tiež už 70-nici, nemajú toľko síl, nevládzu. Žalovaný sa nikdy k žalobkyni nesprával neúctivo. Navštevoval ju v zariadení. Manžel so švagrinou tam chodili viackrát do týždňa, každú nedeľu boli u nej. Nebola prítomná pri tom, že by sa žalobkyňa od žalovaného niečoho dožadovala. Žalovanému volala raz, keď už bola doma, spýtala sa ho, či stojí o ten byt a či ho ozaj chce. Že žalobkyňa chce odísť zo zariadenia, má vedomosť, manželovi žalobkyňa vravela, že chce odísť, on sa jej spýtal na to, ako si predstavuje starostlivosť, ako chce, aby tá starostlivosť prebiehala. Ona viac nekomunikovala. Nemá vedomosť, že by to žalobkyňa žiadala od syna. Určite manžel o tom rozprával s nimi všetkými, takže o tom vedeli, chceli vedieť, akú starostlivosť si žalobkyňa predstavuje. Pretože keď predtým chceli opatrovateľku, žalobkyňa bola jednoznačne proti, že ona cudziu ženu v dome nechce. So žalovaným sa nerozprávali o plánoch s bytom. Pokiaľ ide o emocionálne vzťahy, babka jej deti nepohladila, ako nepohladila svoje deti, v živote ch nevybozkávala, ako nevybozkávala svoje deti. Je to stará matka, váži si ju, urobí pre ňu čo treba, ale že by to boli nejaké srdečné vzťahy, ťažko. 13. Svedkyňa N. B., dcéra žalobkyne, tiež potvrdila starostlivosť rodiny o žalobkyňu pred umiestnením do zariadenia pre seniorov aj po umiestnení, súvislosť umiestnenia so zhoršením zdravotného stavu a potrebou zabezpečovania intenzívnej starostlivosti o žalobkyňu. Navštevovala žalobkyňu raz-dvakrát týždenne. Pýtala sa jej, čo potrebuje, aká sa má; nepovedala nič, tak tam s ňou sedela. Na otázku, či sa jej niekedy žalobkyňa zdôverila, že nie je spokojná v zariadení, chce odísť, má ju zobrať atď., svedkyňa uviedla, že jej to žalobkyňa hovorila, ale ona jej rovno povedala, že môže hocikedy odísť, niekto ju tam nedrží násilím. S bytom nechcel nikto nijako naložiť, nechal sa tak, zatvorili ho chodili kontrolovať; neužíval ho nikto počas pobytu žalobkyne v zariadení. Keď bola žalobkyňa v zariadení, chodili za ňou syn E., ona alebo synovec, kto tam šiel, niečo doniesol. O požiadavke žalobkyne na vrátenie daru počas umiestnenia v zariadení nemá vedomosť. Vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným bol normálny, nič, čo by sa vymykalo. 14. Svedok C. B., vnuk žalobkyne, brat žalovaného, uviedol, že žalobkyňu chodili navštevovať do zariadenia, raz-dvakrát týždenne, niečo jej doniesli, babka ich tiež prišla pozrieť aspoň cez dvere. Chodili s bratom a otcom, stretávali tam tetu N.. Snažili sa rozprávať, babka moc nerozprávala, na otca kričala, že je potkan, krysa, vrah, zlodej. Aj po príchode žalobkyne domov sa ju snažili navštevovať, neskôr zistili, že je vymenená zámka, čo im potvrdila ona samotná. Poprel akékoľvek úmysly žalovaného s bytom. Vzťah žalobkyne a žalovaného bol normálny, on (svedok) mal s babkou dobrý vzťah, brat (žalovaný) asi tak normálny vzťah. Žalobkyňa mala telefonický kontakt na žalovaného. Od brata nepožadovala vrátenie bytu, nemá o tom vedomosť, rovnako ani, že by žalobkyňa vyzvala žalovaného, aby ju vzal zo zariadenia domov. V rámci rodiny sa o tom bavili a záver bola taký, že keď bude babka chcieť ísť, môže ísť odtiaľ hocikedy, nejali jej prečo brániť, prakticky by sa vrátili do situácie, ktorá bola predtým – keď bude potrebovať pomoc, pôjdu jej pomôcť, pôjdu s ňou k lekárovi, na nákupy. Poukázal na vek

svojich rodičov, zdravotné problémy svojej matky, pracovné zaťaženie jeho aj brata. Malá pomoc by bola možná, ale byť tam 12 hodín by asi nebolo možné. Ešte predtým, než žalobkyňa šla do zariadenia, sa bavili o iných možnostiach starostlivosti o žalobkyňu, ale zamietli to, lebo babka rázne odmietala niekoho cudzieho púšťať do bytu, ani opatrovateľku; preto to aj „zmietli“.

15. Podľa obsahu darovacej zmluvy s vecným bremenom doživotného bývania (č. l. 6) žalobkyňa ako darkyňa darovala žalovanému ako obdarovanému byt, vo vzťahu ku ktorému určenia vlastníctva sa žalobkyňa domáha podanou žalobou. Súčasťou zmluvy je zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu doživotného bývania v byte v prospech darkyne. 16. Podľa výpisu z LV č. XXXX vedeného pre obec C., kat. územie G. (č. l. 9), žalovaný je evidovaný ako vlastník predmetného bytu; na liste vlastníctva je v časti tiarch evidované vecné bremeno – právo doživotného bývania pre žalobkyňu. 17. Podľa Rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu zo dňa 28.11.2022) je A. B., nar. XX.X.XXXX, podľa § 41 zákona o sociálnych službách odkázaná na poskytovanie sociálnej služby opatrovateľskou službou; na základe vypracovaného zdravotného posudku bol stanovený V. stupeň odkázanosti osoby na pomoc inej fyzickej osoby; je nutná prítomnosť inej osoby počas prevažnej časti dňa. 18. Podľa čestného prehlásenia E. M. C., Q. C., D., dat. 19.5.2023, bola A. B., nar. XX.X.XXXX, v zariadení ubytovaná od 20.10.2021 do 31.12.2022, na základe žiadosti p. B. a p. B., prijatá ako imobilná pacientka. Vďaka starostlivosti a rehabilitácii sa po čase rozchodila pomocou chodítka, zo strany rodiny p. B. boli pravidelné návštevy, komunikácia ohľadom zdravotnej a sociálnej starostlivosti bola pravidelná, rodina sa podieľala na starostlivosti o klientku v zariadení. Dňa 31.12.2022 odišla p. B. na vlastnú žiadosť do domácej starostlivosti.

19. Podľa § 630 Obč. zák., Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

20. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu je veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné, ktoré však v dôsledku svojho trvania, priebehu a pôsobenia na darcu alebo členov jeho rodiny nadobudne povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých mravov je napr. fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie pomoci. (, Komentár a súvisiace predpisy, Jaromír Svoboda a kol.).

21. V stručnosti možno úvodom vlastného odôvodnenia rozhodnutia súdu uviesť, že žalobkyňa svoj nárok odvodzovala od tých okolností, že po tom, čo mala byť dočasne umiestnená v zariadení pre seniorov od 20.10.2021 do konca roka 2021, tam bola nútená zostať dlhšie (odišla 31.12.2022) proti svojej vôli, pričom žalovaný ju nechcel vziať z tohto zariadenia domov, hoci ho o to žiadala.

22. Bolo preukázané, že žalobkyňa darovala žalovanému byt, vo vzťahu ku ktorému určenia vlastníckeho práva sa žalobkyňa domáha podanou žalobou. Je teda splnená jedna z podmienok pre to, aby sa žalobkyňa mohla od žalovaného domáhať vrátenia daru.

23. Podľa názoru súdu predpokladom pre to, aby žalobkyňa ako darkyňa mohla žiadať žalovaného ako obdarovaného o určité konanie, v tomto prípade, aby ju vzal domov zo zariadenia pre seniorov, a v prípade, že jej nevyhovie, založiť na nekonaní obdarovaného nárok na vrátenie daru, je, aby darkyňa bola odkázaná na takéto konanie, resp. starostlivosť obdarovaného. Ide v určitom zmysle o formu pomoci, starostlivosti obdarovaného o darcu. Na základe vykonaného dokazovania súd takú odkázanosť nemal preukázanú. Žalobkyňa bola prijatá do zariadenia pre seniorov C., D., po tom, čo ochorela na pásový opar a začala mať problémy s chôdzou, resp. nechodila, teda bola imobilná. Podľa jej vlastných tvrdení však už o mesiac neskôr bola mobilná, lebo s ňou cvičili. Aj riaditeľka zariadenia vo vyššie uvedenom čestnom prehlásení potvrdila, že sa žalobkyňa po čase rozchodila pomocou chodítka. Dôkazom zásadného zlepšenia mobility žalobkyne v predmetnom zariadení je nakoniec samotná skutočnosť, že XX.XX.XXXX na vlastnú žiadosť sama odišla zo zariadenia, bez asistencie kohokoľvek, po tom, čo si zavolala taxík (okrem toho následne, podľa jej vlastných vyjadrení, šla hore /do bytu/, upratovala). Súd zároveň nemôže v okolnostiach prejednávanej veci nepoukázať na skutočnosť, že žalobkyňa, hoc osoba aktuálne vo veku 93 rokov, je v relatívne dobrej fyzickej aj mentálnej kondícii, ako to vyplynulo aj z jej prítomnosti na pojednávaniach a z jej výpovede. Uvedené je tiež relevantné pre záver, že žalobkyňa bola objektívne po fyzickej aj mentálnej stránke schopná uvažovať nad svojou

situáciou v zariadení pre seniorov a prijať adekvátne rozhodnutie o ne/zotrvaní v ňom a toto nadväzne aj prakticky realizovať (k čomu aj došlo XX.XX.XXXX). Predovšetkým jej odchod zo zariadenia pre seniorov na B. XXXX a jeho okolnosti nemožno interpretovať inak, než vyššie uvedeným spôsobom. Aj jej právny zástupca na pojednávaní X.X.XXXX v súvislosti s navrhovaným výsluchom ošetrujúceho lekára uviedol, že pásový opar do mesiaca, dvoch ustúpil a jeho klientka „bola absolútne schopná chodiť, rozmýšľať, robiť všetky úkony bežne, ktoré robila aj doma v domácnosti... bola schopná sama žiť v predmetnom byte“. 24. Súd si je vedomý vo všeobecnosti náročnej situácie človeka – klienta v zariadení pre seniorov a vníma aj ten aspekt veci, že žalobkyňa subjektívne celkom prirodzene žiadala rodinných príslušníkov, aby ju vzali domov a aby súhlasili, prijali to, že odíde zo zariadenia a pôjde domov. Ona samotná uvedené vyjadrila slovami „keď ma tam dali, tak musel on (syn žalobkyne E. B.; pozn. súdu) mňa zobrať domov a odviesť“. Z ľudského hľadiska je uvedené pochopiteľné, z objektívneho hľadiska však žalobkyňa pre opustenie zariadenia pre seniorov a svoj návrat domov bez ďalšieho nepotrebovala súhlas príbuzných, akúsi ich akceptáciu uvedeného, resp. nebola na taký súhlas alebo akceptáciu formálne ani fakticky odkázaná, nebola od príbuzných minimálne do čo samotného odchodu zo zariadenia pre seniorov domov do predmetného bytu závislá. Nešlo o situáciu, že by sa napríklad žalobkyňa domáhala návratu do spoločnej domácnosti s jej príbuznými (v ktorej by žila predtým), prípadne by žiadala o žitie v spoločnej domácnosti so svojimi príbuznými, resp. o prijatie do domácnosti; v ktorých prípadoch by samozrejme súhlas týchto členov domácnosti z hľadiska naplnenia požiadavky žalobkyne mal inú relevanciu. 25. Súd pripúšťa, že dôvodom toho, že žalobkyňa zo zariadenia pre seniorov neodišla skôr, než až XX.XX.XXXX, je skutočnosť, že doma – v predmetom byte (by) v skoršom období nemala zabezpečenú starostlivosť. Ako z výpovede žalobkyne vyplýva, k odchodu zo zariadenia sa rozhodla, keď mala zabezpečenú opatrovateľku, ktorú si nevybavovala skôr, lebo o tom, o takej možnosti, nevedela. Z výpovedí svedkov (P. B. – manželka syna žalobkyne E. B., C. B. – vnuk žalobkyne a brat žalovaného) však vyplynulo, že téma opatrovateľky pre žalobkyňu bola v minulosti, pred umiestnením žalobkyne do zariadenia pre seniorov, v rodine, resp. so žalobkyňou riešená, avšak žalobkyňa opatrovateľku zásadne odmietala, nechcela cudziu ženu v dome. Z naposledy uvedeného vyplýva, že žalobkyňa musela vedieť, že eventuálnu starostlivosť o ňu v domácom prostredí je možné riešiť aj prostredníctvom/zabezpečením opatrovateľky, čo spochybňuje jej argumentáciu, že o možnosti zabezpečenia starostlivosti o ňu prostredníctvom opatrovateľky nevedela skôr. Zároveň, z dôvodu, že žalobkyňa v minulosti zásadne odmietala opatrovateľku, jej nebola táto možnosť riešenia zabezpečenia starostlivosti po eventuálnom odchode zo zariadenia pre seniorov domov, do predmetného bytu, príbuznými navrhnutá, ako niektorí z nich uvádzali. Z výpovedí viacerých svedkov – príbuzných žalobkyne tiež vyplynulo, že žalobkyňa počas pobytu v zariadení pre seniorov komunikovala málo, resp. nemala záujem o obšírnejšiu komunikáciu s nimi, opakovane nadávala synovi E. B. (výpoveď svedka C. B.). Z toho sa javí, že problematickou medzi žalobkyňou a príbuznými bola vôbec komunikácia na adekvátnej (konštruktívnej) úrovni, čo môže čiastočne súvisieť aj so zrejme direktívnou, panovačnou povahou žalobkyne. Aj nedostatok konštruktívnej komunikácie medzi žalobkyňou a príbuznými mohol prispieť k nedostatočnému riešeniu situácie žalobkyne v zariadení pre seniorov, riešeniu otázky starostlivosti o ňu, ak nebol priamo jeho príčinou (teda že napríklad žalobkyňa nenavrhla príbuzným možnosť realizovať starostlivosť o ňu prostredníctvom opatrovateľky alebo že príbuzní takú možnosť nepredložili žalobkyni). Možno poukázať zároveň na fakt, že samotná žalobkyňa pritom aj na pojednávaniach neustále zdôrazňovala nezáujem príbuzných o osobnú starostlivosť o ňu, teda akoby alternatíva osobnej starostlivosti príbuzných o ňu, t. j. napríklad prostredníctvom opatrovateľky, „neexistovala“. Ohľadom ne/ komunikácie o téme starostlivosti možno poukázať napríklad na výpoveď svedkyne P. B. dňa 6.9.2023, ktorá uviedla, že „ona (žalobkyňa; pozn. súdu) manželovi vravela, že chce odísť; on sa jej spýtal na to, ako si predstavuje starostlivosť, ako chce, aby tá starostlivosť prebiehala; ona viac nekomunikovala“.

26. V konaní je uplatňovaný nárok na vrátenie daru. Tento nárok uplatňuje žalobkyňa ako darkyňa voči žalovanému ako obdarovanému. V uvedenej súvislosti súd zdôrazňuje, že právne relevantné pre rozhodnutie o nároku môže byť len ne/konanie obdarovaného, nie iných osôb, hoc aj blízkych členov rodiny. Žalobkyňa však vyžadovala starostlivosť predovšetkým od svojho syna E. B., eventuálne od svojej dcéry N. B.. Uvedené je prirodzené, keďže sa jedná o príbuzných žalobkyne bližšieho stupňa a boli to jej deti, ktoré primárne predložili žalobkyni návrh na umiestnenie do zariadenia pre seniorov a vôbec riešili základné potreby žalobkyne. Avšak nebolo preukázané, že žalobkyňa priamo žalovaného požiadala, aby ju vzal domov zo zariadenia pre seniorov. Uvedené žalovaný popieral (výpoveď dňa 6.9.2023) a neboli predložené žiadne dôkazy, že by tak žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému učinila, keď zároveň zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že žalobkyňa mala na žalovaného aj telefonický kontakt.

Na uvedenom v zásade nič nemení, že z výpovede niektorých svedkov vyplynulo, že sa v rodine o situácii žalobkyne v zariadení pre seniorov bavili (svedok C. B.); prípadne výpoveď svedkyne, že mala vedomosť, že žalobkyňa chce odísť (svedkyňa P. B.). K riadnej, eventuálne formálnej priamej výzve žalobkyne žalovanému na poskytnutie pomoci (realizáciu starostlivosti v domácom prostredí) nedošlo ani v druhej polovici roka 2022, kedy už žalobkyňa konzultovala záležitosti s advokátom; minimálne to nebolo z jej strany preukázané. 27. Pokiaľ žalobkyňa v rámci výpovede na otázku, či dala niekedy žalovanému najavo, že chce vrátiť dar, uviedla, že mu pripomenula, že chce byť vo svojom a nie v cudzom, čo mu povedala „v jeseni nejako potom“, „vari na izbe“, „nevie aká bola reakcia, nič jej nepovedali“ (výpoveď dňa 6.9.2023), žalovaný poprel, že by žalobkyňa od neho žiadala vrátiť byt: „mňa nikdy nežiadala o to, aby som jej byt vrátil; ani oco mi nič o tom nepovedal, nikto nič; keby mi to bolo povedané, tak dobre, aspoň si sadneme ako rodina a porozprávame sa o tom a skúsime to nejako vyriešiť; ale nie, mne osobne do očí ani telefonicky nie“ (výpoveď dňa 6.9.2023).

28. Stranou žaloby nebolo ani len tvrdené, že by žalovaný (alebo hociktorý z príbuzných) žalobkyni bránil akýmkoľvek spôsobom v užívaní predmetného bytu, v ktorom má právo doživotného bývania zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalobkyňa len veľmi všeobecne poukazovala na to, že ju nechceli zobrať domov, lebo „potrebovali ten byt, žalovaný ho mal napísaný, tak tam chcel bývať, prišiel, že tam chce byť, ona nevie kedy to bolo“ atď. Z výpovede žalovaného aj ostatných príbuzných vyplynulo, že byt zostal počas pobytu žalovanej v zariadení pre seniorov nezmenený (čo nepopierala ani žalobkyňa), neboli realizované ponuky na jeho scudzenie alebo prenájom; príbuzní žalobkyne ho chodili kontrolovať, vyberať poštu. Teda ani z konania žalovaného (eventuálne ostatných príbuzných) vo vzťahu k predmetnému bytu nevyplýva zámer znemožniť návrat žalobkyne domov, resp. ponechať žalobkyňu doživotne v zariadení pre seniorov, ako to táto prezentovala.

29. Nebolo preukázané, ako to uviedol aj žalovaný vo vyjadrení k žalobe, že by medzi ním a žalobkyňou existovala dohoda o tom, že žalovaný bude zabezpečovať pravidelnú každodennú starostlivosť o žalobkyňu – svoju babku. Uviedol, že o tom, že by sa dohadovala nejaká starostlivosť, vedomosť nemá, nebol prítomný pri dojednávaní darovania. Samotná žalobkyňa v žalobe potvrdila, že taká dohoda formálne neexistuje („úzus o tom, že žalobkyni bude poskytnutá aj nevyhnutná starostlivosť, sa však do zmluvy nedostal i napriek tomu, že toho bolo dohodnuté“). Vzhľadom na okolnosti uzatvárania darovacej zmluvy je otázne, či mohlo medzi zmluvnými stranami, t. j. žalobkyňou a žalovaným, vôbec dôjsť k neformálnej dohode o starostlivosti o darkyňu/žalobkyňu. Žalobkyňa argumentovala, že jej zámerom bolo byt darovať deťom, žalovaný uvádzal, že sa o tom, že byt bude jeho, dozvedel tri dni pred podpisom zmluvy u notára a že doteraz nerozumie, prečo byt žalobkyňa darovala jemu; darovanie bytu a ďalšie okolnosti bezprostredne dojednávali žalobkyňa so svojimi deťmi bez žalovaného. Len pre úplnosť v súvislosti s naposledy uvedeným súd konštatuje, že žalobkyňa nenamietala platnosť predmetnej darovacej zmluvy, ktorá bola navyše uzavretá 14.6.2002, teda pred viac ako 20 rokmi, a je zrejmé, že strany mali objektívne dostatok času namietať platnosť predmetnej zmluvy. 30. Zároveň, pokiaľ žalobkyňa v žalobe poukazovala na dohodu, resp. úzus, že jej bude poskytnutá nevyhnutná starostlivosť (viď predchádzajúci bod odôvodnenia), je nevyhnutné rozlišovať medzi nevyhnutnou starostlivosťou, ktorú uvádzala aj samotná žalobkyňa, a osobnou starostlivosťou obdarovaného o darcu v zmysle vykonávania opatrovateľských, ošetrovateľských a obdobných úkonov, eventuálne v rozsahu celého dňa alebo jeho významnej časti. Svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že pred umiestnením žalobkyne do zariadenia pre seniorov bola zo strany jej príbuzných, včítane žalovaného – vnuka žalobkyne, aj keď vo väčšej miere zo strany detí žalobkyne, žalobkyni v potrebnej miere, a celkom určite v rozsahu nevyhnutnom, poskytovaná starostlivosť, pomoc. Aj po umiestnení žalobkyne do zariadenia pre seniorov realizovali starostlivosť o žalobkyňu v najväčšej miere jej deti – otec a teta žalobcu, ktorí ju chodili navštevovať do zariadenia, a strany sa zhodli na tom, že približne päťkrát bol žalobkyňu navštíviť aj žalovaný. Je potrebné tiež prihliadať na tú skutočnosť, že návštevy klientov zariadenia boli pre karanténne opatrenia v súvislosti s Covidom obmedzené a spočiatku nedochádzalo k osobným stretnutiam, ako to vyplynulo zo svedeckých výpovedí. Ohľadom podrobných okolností návštev žalovaného a ostatných príbuzných u žalobkyne počas jej pobytu v zariadení pre seniorov možno odkázať na výpovede jednotlivých svedkov – príbuzných žalobkyne, avšak nebolo medzi stranami sporné, že príbuzní navštevovali žalobkyňu, rozsahom niekoľkokrát do týždňa, komunikovali spolu (spôsobom a v rozsahu, v akom to bolo vzhľadom na všetky okolnosti možné), nosili žalobkyni doplnky stravy a keď to bolo potrebné, zabezpečovali lieky, prípadne boli so žalobkyňou u lekára a podobne. Ako už súd vyššie konštatoval, je prirodzené, že častejšie navštevovali,

resp. starali sa o žalobkyňu žalobkyňu jej deti, než žalovaný, ktorému v tom sčasti bránili aj pracovné povinnosti (svedkyňa P. B.).

31. Zároveň žalovaný argumentoval, že by nemohol realizovať starostlivosť o žalobkyňu, lebo je zamestnaný, odchádza z práce ráno, prichádza podvečer, objektívne nebolo a nie je možné, aby zabezpečoval o žalobkyňu 8-12 hod. každodennú starostlivosť (napr. vyjadrenie k žalobe č. l. 47). Uvedené tvrdenie žalovaného zostalo žalobkyňou nepopreté. Navyše, samotná žalobkyňa na pojednávaní dňa 6.9.2023 na otázku, či jej žalovaný povedal, že sa o ňu postará, uviedla: „Nie, E. mi to nepovedal, lebo on nemá kedy“. Teda samotná žalobkyňa uvedeným akoby uznala objektívnu nemožnosť žalovaného osobne sa starať o ňu v takom rozsahu, aký by jej objektívne vzhľadom na vek a zdravotný stav prináležal.

32. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala, že sa jej počas pobytu v predmetnom zariadení zhoršil stav onkologického ochorenia (leukémia), o uvedenom nadobudla vedomosť samotná žalobkyňa až po odchode zo zariadenia a po tom, čo navštívila C. M., ktorá jej urobila krvné testy. Samotný fakt zhoršenia onkologického stavu žalobkyne počas pobytu v zariadení nebol medzi stranami sporný. Nie je ale zrejmé, keďže samotná žalobkyňa zistila zhoršenie zdravotného stavu až od lekárky na základe krvných testov, ako mohol takú vedomosť už počas pobytu žalobkyne v zariadení nadobudnúť žalovaný. Ak daná argumentácia žaloby smerovala k záveru o nedostatočnej zdravotnej starostlivosti o žalobkyňu v predmetnom zariadení, aj pokiaľ by uvedené zodpovedalo skutočnosti, presahovalo by to objektívne prípustný rámec zodpovednosti žalovaného, a to aj preto, že väčšinu starostlivosti o žalobkyňu už pred jej pobytom v predmetnom zariadení, včítane zdravotnej starostlivosti (v zmysle návštev lekárov, predpisovania liekov a pod.), ako aj počas pobytu, zabezpečovali jej deti, nie žalovaný; tiež žalobkyňa samotná mohla a mala požadovať, či už od príbuzných alebo priamo od zariadenia, pravidelné odbery krvi na účely vyšetrení/sledovania jej onkologického stavu. V tomto smere, t. j. že by príbuzní, resp. žalovaný, odmietli úkony za účelom zabezpečenia lekárskej starostlivosti o žalobkyňu, strana žaloby neargumentovala; obdobne tak, že by žalobkyňa avizovala žalovanému (alebo iným príbuzným) v priebehu pobytu v zariadení, že sa jej zhoršuje onkologický stav; čo by aj bolo ťažko možné, keďže ona sama to zistila až následne a až na základe krvných testov. Ako uviedol aj právny zástupca žalobkyne, do pobytu žalobkyne v zariadení bol jej onkologický stav stabilizovaný a jej celkový zdravotný stav po umiestnení do zariadenie sa zlepšoval; pričom súd konštatuje, že onkologický stav bol vonkajšiemu pozorovateľovi (ale aj samotnej žalobkyni) skrytý. V neposlednom rade je nevyhnutné zdôrazniť, že ani v žalobe ani v replike žalobkyne nie je onkologické ochorenie žalobkyne vôbec spomenuté.

33. Tvrdenie žalobkyne, že do predmetného zariadenia pre seniorov nastúpila s podmienkou, že v prípade zlepšenia zdravotného stavu jej bude umožnený návrat domov, najneskôr do XX.XX.XXXX, žalovaný nerozporoval, hoci účastný takej dohody so žalobkyňou nebol. Umiestnenie žalobkyne do predmetného zariadenia jej navrhli jej deti, žalovanému bolo len oznámené a vysvetlené jeho rodičmi, že oni to už nezvládajú vzhľadom na ich vek a žalovaný vzhľadom na pracovné povinnosti nebol schopný tam byť celé dni (výpoveď žalovaného na pojednávaní 6.9.2023). Súd pripúšťa, že pôvodne bolo žalobkyni jej deťmi sľúbené, že do predmetného zariadenia ide len dočasne, resp. do zlepšenia zdravotného stavu, najneskôr do XX.XX.XXXX. Pokiaľ následne, po zlepšení zdravotného stavu žalobkyne, resp. po XX.XX.XXXX ju jej deti nevzali zo zariadenia domov, porušili by dohodu. Súd však zdôrazňuje, že v aktuálnom konaní posudzuje ne/konanie žalovaného, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, nie ne/konanie iných osôb. Žalovaný nenesie a nemôže niesť zodpovednosť (z hľadiska nárokov v zmysle § 630 Obč. zák.) za konanie alebo nekonanie iných osôb.

34. K argumentácii žalobkyne, že príbuzní o ňu počas pobytu v zariadení nejavili záujem ani v čase najväčších sviatkov v roku ako sú M. A. M. D., súd uvádza, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na Vianoce 2021 syn žalobkyne E. B. B. ponúkol žalobkyni, že ju môže zobrať domov s tým, že zhruba na Troch kráľov by sa vrátila naspäť; s tým, že mu bolo vyhubované a vynadané (výpoveď žalovaného 6.9.2023, obdobne výpoveď svedka E. B. st. 25.10.2023). Pokiaľ ide o M. XXXX, tam predmetné tvrdenie žalobkyne nebolo sporné, pričom žalovaný v rámci svojej výpovede uviedol, že v tom čase „už vedeli o právnikovi a o probléme a nemá vedomosť, že by toto riešili.“

35. Pokiaľ súd zamietol návrhy žalobkyne na dokazovanie, tieto buď neboli relevantné vo vzťahu k predmetu konania, prípadne boli navrhnuté neskoro.

36. Na výsluchu ošetrujúceho lekára (v zariadení pre seniorov) žalobkyňa prostredníctvom jej právneho zástupcu netrvala (pojednávanie 25.10.2023), aj keď na poslednom pojednávaní sa právny zástupca všeobecne vyjadril, že trvajú na navrhnutých dôkazoch. Týmto výsluchom malo byť preukázané, že pásový opar žalobkyni do mesiaca, dvoch ustúpil a žalobkyňa bola schopná chodiť, rozmýšľať, robiť všetky bežné úkony. Uvedené však nebolo medzi stranami sporné, ako ani to, že dôvodom umiestnenia žalobkyne do zariadenia bol pásový opar, resp. v jeho dôsledku imobilita žalobkyne a potreba realizovať náročné opatrovateľské úkony vo vzťahu k žalobkyni. 37. Tiež nesporné zostalo tvrdenie žalobkyne ohľadom zhoršenia jej onkologického stavu, čo zistila po vykonaní krvných testov u C. M. po odchode zo zariadenia. Preto súd nepovažoval výsluch menovanej lekárky za potrebný. Ako už súd vyššie konštatoval, onkologické ochorenie žalobkyne nebolo spomenuté ani v žalobe, ani v replike žalobkyne a nespomína sa napríklad ani v Posudku o odkázanosti na sociálnu službu dat. XX.XX.XXXX vo vzťahu k osobe žalobkyne. 38. Pokiaľ ide o výsluch sociálnej pracovníčky C. C., právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX uviedol, že ním má byť preukázané, že sa žalobkyňa vie o seba postarať, že vypĺňala tlačivo (Žiadosť o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu) sama, podpísala ho sama a vnuk ho len zaniesol; avšak na výsluchu netrval. Okolnosti realizácie predmetnej žiadosti súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k predmetu konania a možnosti a schopnosti žalobkyne vyplynuli z ďalšieho dokazovania. 39. K návrhu žalobkyne na výsluch M. J., hlavnej sestry/ošetrovateľky zariadenia pre seniorov: pôvodne na prvom pojednávaní právny zástupca žalobkyne uviedol, že svedkyňa sa má vyjadriť k tomu, že on na požiadanie žalobkyne žiadal o prístup k žalobkyni ešte počas jej pobytu v zariadení v A. XXXX a že žalobkyňa žiadala, že chce ísť preč zo zariadenia vzhľadom na svoj dobrý zdravotný stav; na ďalšom pojednávaní potom právny zástupca žalobkyne odôvodňoval vykonanie výsluchu svedkyne tak, že svedkyňa má vypovedať (aj) ohľadom toho, akým spôsobom prejavovala žalobkyňa záujem o návrat domov, či sa s tým svedkyni zdôverila, že vykonala úkon, ktorým bola uvedená do omylu (darovacia zmluva dat. 14.6.2002), prípadne ohľadom priebehu návštev žalovaného u žalobkyne počas jej pobytu v zariadení. Hoci súd vo vzťahu k väčšine dôvodov pre výsluch (okrem okolností návštev žalovaného u žalobkyne) považoval návrh na výsluch svedkyne za nedôvodný, umožnil žalobkyni výsluch menovanej svedkyne, resp. vyhovel jej návrhu na vykonanie tohto dôkazu. Predvolal právneho zástupcu žalobkyne a uložil mu, aby zabezpečil prítomnosť svedkyne (žalobkyňa nežiadala predvolať svedkyňu) s tým, že nech eventuálne požiada o predvolanie svedkyne. Na pojednávaní dňa 29.11.2023 strana žaloby svedkyňu nezabezpečila, dôvodiac, že pre neodkladné pracovné záležitosti sa nemohla dostaviť na súd; pričom právny zástupca žalobkyne žiadal svedkyňu predvolať na ďalšie pojednávanie. Tomuto návrhu súd nevyhovel, pretože ďalšie pojednávanie sa už jednak neuskutočnilo a súd vyhlásil meritórne rozhodnutie na pojednávaní dňa 29.11.2023, jednak právny zástupca žalobkyne mal dostatok času požiadať súd o predvolanie svedkyne (predvolanie na pojednávanie prevzal 8.11.2023, o predvolanie svedkyne nepožiadal). V neposlednom rade, výpoveď svedkyne ohľadom okolností návštev žalovaného u žalobkyne počas jej pobytu v zariadení by nemala pre súd podstatnejší význam, keďže približný počet predmetných návštev nebol medzi stranami sporný, ich priebeh, prípadne priebeh návštev žalobkyne ostatnými príbuznými, bol nimi opísaný v ich výpovediach, pričom je možné predpokladať, že hlavná sestra/ošetrovateľka ani nebola prítomná pri návštevách príbuzných u žalobkyne, resp. pri návštevách klientov zariadenia (strana žaloby uviedla, že či bola svedkyňa prítomná pri návštevách žalovaného u žalobkyne, uvedie vo svojej výpovedi). 40. Súd zamietol aj návrh strany žaloby na výsluch svedka K. B. a jeho manželky (ohľadom zabezpečovania starostlivosti o žalobkyňu), keďže bol prednesený prvýkrát až na pojednávaní dňa 29.11.2023. Súd uplatnil zásadu sudcovskej koncentrácie konania ( ). Vykonanie týchto dôkazov by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania (označení svedkovia neboli prítomní na pojednávaní). 41. Pokiaľ boli súdu krátkou cestou na pojednávaní dňa 29.11.2023 predložené listinné podklady – lekárske správy (č. l. 155 až 161) ktoré by mali preukazovať, kedy trpela žalobkyňa pásovým oparom (a že obdobie, počas ktorého sa o žalobkyňu mali starať jej deti, ev. žalovaný, bolo kratšie, než uvádzal žalovaný – v zmysle odôvodnenia právneho zástupcu žalobkyne), súd tieto neakceptoval, nakoľko mu boli predložené až na predmetnom pojednávaní, pričom tak strana žaloby mohla urobiť už skôr. Až do predloženia predmetných listinných podkladov a súvisiaceho vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 29.11.2023 nebolo medzi stranami sporné, resp. žalobkyňa nenamietala tvrdenia žalovaného (uvedené už v jeho vo vyjadrení k žalobe), že pred umiestnením do zariadenia sa príbuzní starali o žalobkyňu osobne asi dva mesiace. Avšak zároveň podľa názoru súdu ani nie je až tak podstatné, či toto obdobie trvalo mesiac alebo dva, keďže v zmysle žaloby a jej

špecifikácie na pojednávaní dňa 6.9.2023 právnym zástupcom žalobkyne je rozhodným obdobie od umiestnenia žalobkyne do zariadenia do jej odchodu zo zariadenia. K argumentácii právneho zástupcu žalobkyne ohľadom jej onkologického ochorenia, ucelene prezentovanej až v rámci jeho záverečnej reči (a v súvislosti s ktorou navrhol dokazovanie časťou na pojednávaní predložených listinných podkladov), súd odkazuje na príslušnú predchádzajúcu časť odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorej sa dotknutou problematikou zaoberal.

42. Pokiaľ súd nevyhovel žiadosti žalobkyne na odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov na jej strane (žiadosť doručená súdu v deň pojednávania 29.11.2023 o 7:32 hod. mailom, neskôr listinne), vychádzal zo skutočnosti, že predmetná žiadosť bola odôvodnená relatívne všeobecne („zo zdravotných dôvodov žalobkyne, ktorej zdravotný stav znemožňuje účasť na pojednávaní...pričom s prihliadnutím na zdravotné obtiaže a vek žalobkyne tento stav vyvoláva ohrozenie života a zdravia“). Takéto všeobecné odôvodnenie žiadosti o odročenie pojednávania, resp. „zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúce účasť na pojednávaní“ je okolnosťou, ktorá u strany, osobitne vo veku žalobkyne, môže nastať kedykoľvek. Zároveň žalobkyňa osobne bola účastná dvoch predchádzajúcich pojednávaní, na ktorých bola vypočutá ona aj žalovaný a aj ostatní navrhnutí svedkovia – príbuzní; na pojednávaní dňa 29.11.2023 mala byť vypočutá už len svedkyňa M. J. (ktorej prítomnosť na pojednávaní ale strana žaloby nezabezpečila) a vykonané listinné dôkazy, ktorými žalobkyňa, resp. strana žaloby disponovala, keďže ich buď sama predložila alebo jej boli zaslané súdom. V neposlednom rade, žalobkyňa je od začiatku sporu právne zastúpená advokátom, nebolo tomu inak ani na pojednávaní dňa 29.11.2023. Súd tiež nepovažoval osobnú účasť žalobkyne za potrebnú (inak by ju predvolal). Ani právo strany na osobnú účasť na pojednávaní nie je absolútne. Za uvedených okolností súd nevyhovel žiadosti žalobkyne na odročenie pojednávania, a to ani po dodatočnom doplnení dôvodov právnym zástupcom žalobkyne v rámci ústneho prednesu na pojednávaní dňa 29.11.2023 (že komunikoval so žalobkyňou deň predtým s tým, že večer dostala horúčky).

43. Vychádzajúc z prezentovaných úvah a záverov mal súd za to, že žalobkyňa primárne nebola objektívne odkázaná na to, aby ju žalovaný alebo iní príbuzní museli vziať zo zariadenia pre seniorov, ale mohla tak urobiť sama. Pokiaľ by aj súd akceptoval požiadavku žalobkyne na to, aby ju žalovaný vzal zo zariadenia pre seniorov a následne sa o ňu osobne staral, ako to žiadala, jednak zostalo sporné, resp. nebolo preukázané, že žalobkyňa riadne vyzvala priamo žalovaného na také konanie. Zároveň bolo preukázané, resp. nebolo medzi stranami sporné, že zo strany žalovaného by takáto osobná starostlivosť objektívne nemohla byť poskytnutá vzhľadom na jeho pracovné povinnosti/zaťaženie. Tu súd v súvislosti s argumentáciou žaloby o absencii vďačnosti zo strany obdarovaného voči darkyni predkladá otázku/úvahu, či existuje „nárok“ darkyne na to, aby obdarovaný zanechal svoje zamestnanie a napriek neexistencii záväzku osobnej starostlivosti o darkyňu túto začal vykonávať, resp., či toto možno od neho spravodlivo požadovať; a prikláňa sa k negatívnemu záveru. Nebolo zároveň preukázané, že by žalovaný bránil žalobkyni v návrate do predmetného bytu/domov; byt zostal počas pobytu žalobkyne v zariadení pre seniorov nezmenený, nebol preukázaný a zo strany žaloby ani riadne tvrdený zámer žalovaného nakladať za života žalobkyne s predmetným bytom a žalobkyňu za tým účelom nevziať zo zariadenia pre seniorov do predmetného bytu/domov. Pokiaľ žalobkyňa bola umiestnená do zariadenia, stalo sa tak v situácii, keď bola imobilná a nebolo v silách a možnostiach najbližších príbuzných vykonávať o ňu náležitú starostlivosť. Následne, hoc aj teda žalobkyňa zostala v predmetnom zariadení, príbuzní, včítane žalovaného (ktorý je relevantný z hľadiska rozhodovania súdu v aktuálnom spore), žalobkyňu pravidelne a viackrát do týždňa navštevovali, nemožno teda povedať, že by žalobkyňu do zariadenia „odložili“ s úmyslom sa jej „zbaviť“. V súdenom prípade vzťah žalobkyne a žalovaného ako starej matky a vnuka nemožno na základe vykonaného dokazovania (napr. výpoveď žalovaného 6.9.2023, výpoveď svedkyne P. B. 25.10.2023) označiť za vrúcny, preto za „motiváciu“ žalovaného vo vzťahu k žalobkyni by bolo možné považovať „len“ vďačnosť za dar. Avšak zároveň vyššiu mieru starostlivosti a záujmu o žalobkyňu možno prirodzene očakávať od jej detí, ktoré aj tento záujem a starostlivosť prejavovali a realizovali, či už pred alebo počas rozhodného obdobia; nadväzne úloha žalovaného, hoc ako obdarovaného, ohľadom starostlivosti o žalobkyňu objektívne ustupovala do úzadia. Samotná žalobkyňa svoje požiadavky primárne predkladala svojim deťom, E. B. B. a N. B., žalovaný bol eventuálne len ich sekundárnym adresátom. Aj keď došlo zo strany príbuzných žalobkyne ku krokom, ktoré možno označiť za zlyhanie (napríklad „neriešenie“ otázky prežitia Vianoc 2022 žalobkyňou v domácom prostredí, hoc na druhej strane v tom čase vzťahy žalobkyne a týchto príbuzných už boli výrazne naštrbené; tiež ponechanie žalobkyne v zariadení zrejme nad pôvodne dohodnutý rozsah/čas), súd nemohol zároveň neprihliadať na skutočnosť dovtedajšieho dobrého fungovania

vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným a vôbec príbuznými, ktorí sa o žalobkyňu riadne starali, a to dlhý čas pred rozhodným obdobím, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, resp. nebolo to medzi stranami sporné. Pokiaľ by súd aj pripustil, že žalovaný mal vedomosť (priama výzva žalobkyne žalovanému preukázaná nebola) o žiadosti žalobkyne, aby ju príbuzní vzali zo zariadenia domov, hoc aj jeho ne/konanie (ako aj ďalších príbuzných žalobkyne v relevantnom období od 20.10.2021 do 31.12.2022, resp. predovšetkým v roku 2022, keď došlo k pretrvávaniu pobytu žalobkyne v zariadení aj po zrejme dohodnutom najneskoršom termíne jej odchodu) by nekonvenovalo predstave súdu o ideálnom a ani optimálnom spôsobe riešenia otázky starostlivosti o žalobkyňu (čo by však bolo podľa názoru súdu dôsledkom nedostatku komunikácie z oboch strán, resp. žalobkyne aj príbuzných), nebolo by možné ho za všetkých vyššie uvedených okolností kvalifikovať tak, že je v hrubom rozpore s dobrými mravmi (§ 630 Obč. zák.). 44. Nadväzne, keďže nebola splnená zákonná podmienka toho, aby sa darca mohol voči obdarovanému s úspechom domáhať vrátenia daru, súd žalobu zamietol.

45. O trovách konania súd rozhodol podľa . Žalovaný bol v spore plne úspešný, preto mu patrí voči žalobkyni ako neúspešnej sporovej strane nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (, ). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.

V Martine dňa 29. novembra 2023 Mgr. Martin Jažembovský sudca