Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_8CoE-95-2011.pdf
PDF · 94.28 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/95/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej spoločnosti T. V. E., K..E.. so sídlom v D. na F. ul. č. XXXX/XXX IČO: 36 234 176 zastúpenej JUDr. Petrom Pečeným advokátom so sídlom v Holíči na Nám. sv. Martina č. 9 proti povinnému M. M. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v L. na C. ul. č. XXXX/XX vedenej u súdnej exekútorky JUDr. Adriany Juhásovej so sídlom Exekútorského úradu v Trnave na Matuškovej ul. č. 1 pod sp. zn. EX 822/2011 o vymoženie 954,37 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 24.5.2011 č. k. 39Er/677/2011-12 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že poverí súdnu exekútorku JUDr. Adrianu Juhásovú vymožením pohľadávky 954,37 € s úrokom 61,73 € a s úrokom z omeškania 0,025 % denne z čiastky 1093,26 € od 26.11.2009 do zaplatenia, zmluvnej pokuty 77,16 €, trov konania 212,11 € a trov exekúcie 107,50 €. Vytkla súdu prvého stupňa, že nesprávne právne vec posúdil a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ konajúci súd skonštatoval, že povinný nemohol ako spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy, ktorú uzatvoril s dodávateľom namietala, že k tomuto záveru dospel bez toho, aby skúmal podmienky, za akých zmluva bola uzatvorená, konkrétne, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy a či ich odmietla. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 26.10.2010 č.j. 23 Cdo/1201/2010 podľa ktorého súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze, a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Uviedla, že v posudzovanej veci s ňou povinný dobrovoľne uzavrel úverovú zmluvu bez toho, aby mal k návrhu úverovej zmluvy nejaké pripomienky. Mohol si zmluvu s jej súčasťami (aj s rozhodcovskou doložkou) prečítať v kľude, nechať si čas na rozmyslenie, či do zmluvného vzťahu s oprávneným vstúpi, prípadne sa poradiť s viacerými profesionálne zameranými subjektami. Na povinného pri podpise zmluvy nevyvíjali žiaden nátlak, pričom pri tomto type úverovej zmluvy sa dá ťažko predpokladať, že by bol k uzatvoreniu úverovej zmluvy prinútený časovou, resp. finančnou tiesňou, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Poznamenala, že zmluva o úvere a aj rozhodcovská doložka, ktorá je včlenená do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v súlade s § 4 ods. 1,2 zák. č. 244/2002 Zb. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Pokiaľ súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie aj o skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný bez vypočutia povinného a že mu rozhodcovská doložka neumožňovala, aby ovplyvnil alternatívu riešenia sporu uviedla, že rozhodca potom, ako podala žalobu, vyzval povinného k súčinnosti tak, že
mu 10.11.2010 odoslal výzvu na vyjadrenie sa k predkladanému návrhu a riadne ho poučil o následkoch nedodržania tejto výzvy a neodoslania vyjadrenia v lehote do 7 kalendárnych dní. Povinný túto výzvu prevzal 22.11.2010 a v stanovenej lehote sa nevyjadril. Vyjadrila presvedčenie, že aj keby bol predmetný spor rozhodovaný v konaní pred všeobecným súdom, povinný by tiež zostal nečinný. Pretože povinný nevyužil ani jeden z inštitútov, ktorým mohol dosiahnuť nápravu rozhodnutia, resp. alternatívu konania a zostala nečinný, nenamietal nedostatok právomoci rozhodcu v súlade s § 21 ods. 1 ods. 1 zákona o rozhodcoch, jeho predpojatosť podľa § 9, ani § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, ani nepodal žiadosť o preskúmanie rozhodnutia iným rozhodcom, prezentovala názor, že jeho práva neboli nijako ukrátené. Pokiaľ konajúci súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podľa Smernice 93/13/ EHS poukázala na to, že slovenská verzia prílohy 1, písm. q/, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie, je nejednoznačná a mätúca. V ďalšom citovala originálnu slovenskú a českú verziu a vyjadrila presvedčenie, že význam a zmysel uvedenej Smernice v originálnom znení (napríklad i v českej verzii) smeruje k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. Vzhľadom k tomu, že rozhodcovské konanie upravuje zákon o rozhodcovskom konaní prezentovala názor, že rozhodcovskú doložku nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Poukázala na Smernicu č. 2008/48/EHS, ktorá priamo od členských štátov vyžaduje zavedenie vhodných a účinných mechanizmov pre mimosúdne riešenia spotrebiteľských sporov v súvislosti s úverovými zmluvami. Trend alternatívneho riešenia sporov vyplýva aj z odporúčaní európskych orgánov, napr. odporúčanie č. 98/257/ES alebo 2001/310/ES a Zelenej knihy o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne. Konštatovala, že súd prvého stupňa napadnutým uznesením úplne poprel zmysel a účel rozhodcovského konania, t.j. umožniť mimosúdne riešenie sporov a tým odbremeniť všeobecné súdy od konaní, ktoré sa dajú vyriešiť rozhodcom. Upozornila na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.7.2008 sp. zn. 32 Cdo 2282/2008, v ktorom Najvyšší súd výslovne konštatuje, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy, budú rozhodované vybraným rozhodcom žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedených súkromným subjektom, ktorý nie je stálym rozhodcovským súdom, zriadeným v zmysle § 13 zák. č. 216/1994 Zb. v znení neskorších predpisov a rozhodcovské konanie bude prebiehať podľa pravidiel vydaných takým súkromným subjektom. Namietala, že súd prvého stupňa postavil podstatnú časť odôvodnenia uznesenia na Smernici č. 93/13 EHS, ktorá nie je priamo aplikovateľná a zastáva len úlohu interpretačného pravidla. Domnieva sa, že rozhodcovská doložka je v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, je platne dojednaná, a má relevantné právne účinky, preto konajúci súd nemal žiadny dôvod, aby zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej objektívne odňal možnosť reálne vymôcť pohľadávku, ktorá voči povinnému nepochybne existuje.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca podľa § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nemieni úplne vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd náležitým a presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a keďže sa
so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O. s. p. a k odvolaniu oprávnenej uvádza nasledovné. Pokiaľ namietala rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, odvolací súd uvádza, že jeho materiálna stránka právoplatnosti nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný inštitút prieskumnej právomoci exekučného súdu umožňujúci exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v písm. a/, b/ a c/ tohto ustanovenia. Exekučný súd je podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z toho hľadiska, či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že právny vzťah medzi oprávnenou a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere z 25.9.2006 č. 3609083444, je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietala ani oprávnená. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z § 44 Exekučného poriadku, podľa ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného, a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL bez ohľadu na procesné správanie sa povinného. Pokiaľ oprávnená namietala nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky, odvolací súd poukazuje na to, že zákonodarca síce až od 1.1.2008 doplnil § 53 ods. 4 o písm. r/ OZ, v ktorom sa za neprijateľné podmienky považujú aj dojednania, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, ale táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007, pretože neprijateľné podmienky boli v Občianskom zákonníku účinného do 31.12.2007 upravené len príkladmo. Charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami (§ 53 Občianskeho zákonníka, ďalej len OZ) vždy spájal sankciu neplatnosti. Pretože § 53 OZ nikdy nebol zaradený medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v hlave 13, § 18 Úverových zmluvných podmienok pripojených k úverovej zmluve. Podľa znenia doložky sa zmluvné strany dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom, ktorého určí JUDr. Radim Kuchta zo Zoznamu rozhodcov vedeným JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je v tomto zozname tiež uvedený a je oprávnený určiť za rozhodcu samého seba. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, pretože neumožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, ktorý vybral rozhodcu, ktorý by mal riešiť prípadné spory. Týmto je povinnému fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Navyše rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, je súčasťou úverových zmluvných podmienok oprávneného, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami a mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodca je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, je teda zrejmé, že dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. K odvolacím námietkam oprávnenej odvolací súd uvádza, že nebolo potrebné, aby
konajúci súd vykonával dokazovanie za účelom zistenia, za akých podmienok bola zmluva uzatváraná, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy, či oprávnená tieto pripomienky odmietla, (s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č.j.: 23Cdo 1201/2010 z 26.10.2010), pretože úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, ktorú povinný mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Tomuto záveru zodpovedá aj odvolanie oprávnenej, že povinný s ňou dobrovoľne uzavrel úverovú zmluvu a k jej návrhu nemal žiadne pripomienky. Z tohto tvrdenia oprávnenej je zrejmé, že žiadna zo zmluvných ustanovení úverovej zmluvy nebola medzi účastníkmi individuálne dojednaná a povinný prijal zmluvné podmienky ako celok. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka je súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného miniatúrnym len veľmi obtiažne čitateľným písmom. Vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky len potvrdzuje správnosť konania a rozhodovania prvostupňového súdu, ktorý posúdil úverovú zmluvu ako typickú adhéznu zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V rozhodnutí, na ktoré odvolateľka odkazuje, síce dovolací súd vyhodnotil, že vysokoškolsky vzdelaná žalobkyňa, ktorá sa domáhala neplatnosti rozhodcovskej doložky zakotvenej do sprostredkovateľskej zmluvy v postavení priemerného spotrebiteľa si pri náležitej opatrnosti musela všimnúť, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku, pričom posudzovanú zmluvu nevyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu, ale skôr ako zmluvu majúcu charakter individuálne dojednanej zmluvy, keď všeobecno-obchodné podmienky boli zakomponované do textu zmluvy drobnejším, ale na rozdiel od teraz posudzovanej zmluvy dobre čitateľným písmom, ktorých kľúčové slová boli zvýraznené väčším štandardným písmom a tučne. Preto samotné oboznámenie sa s písomným vyhotovením zmluvy postačuje pre prijatie záveru o charaktere tejto zmluvy ako štandardnej formulárovej zmluvy a nie je potrebné skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávnenou ako dodávateľom. Skutočnosť, že oprávnená na povinného nevyvíjala žiaden nátlak a povinný uzavrel zmluvu dobrovoľne po jej prečítaní, nič nemení na závere o tom, že predmetná zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ oprávnená namietala, že súd prvého stupňa vychádzal z „nejednoznačného a mätúceho“ prekladu Smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka a vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel smernice v originálnom znení v prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy s osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy, odvolací súd uvádza, že príloha Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Podľa Článku 8 Smernice členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Členské štáty však môžu prijať aj úpravu prísnejšiu a tak zabrániť používaniu neprimeraných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Neprimeranosť zmluvných podmienok národné súdy posudzujú pri zohľadnení všetkých okolností veci, pričom aplikujú národnú úpravu. Posúdenie neprimeranej podmienky podľa § 53 ods.1 OZ súdom prvého stupňa a jej následné vyhodnotenie ako neplatnej je v súlade so slovenským právom. Námietka oprávnenej, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné a nesprávne, vzhľadom k tomu, že vychádza zo smernice, ktorá nie je priamo aplikovateľná a zastáva len úlohu interpretačného pravidla je nedôvodná, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že konajúci súd vyvodil neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky z § 53 ods. 4 OZ s tým, že poukázal na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdneho dvora a na existujúce interpretačné pravidlo Smernice Rady 93/13/EHS 5.4.1993, ktorá bola transponovaná do právneho poriadku zák. č. 150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004. Je nepochybné, že prvostupňový súd priamo zo Smernice Rady 93/13/EHS nevychádzal a použil ju len ako interpretačné pravidlo. Správne preto súd prvého stupňa na neplatnú zmluvnú podmienku neprihliadol, pretože za danej situácie rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom (keďže bol vydaný bez právomoci rozhodcovského súdu). Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná aj podľa názoru odvolacieho súdu napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS a v § 53 ods. 1 OZ v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Navyše odvolací súd dodáva, že rozhodcovská doložka, podľa ktorej by mal prípadný spor medzi účastníkmi zmluvného vzťahu riešiť rozhodca, ktorého sídlo je v Holíči, teda v mieste vzdialenom od miesta bydliska povinného v L., je z tohto dôvodu taktiež možné považovať za nekalú. Takto určený rozhodcovský súd je totiž značne vzdialený od bydliska spotrebiteľa, čo môže sťažiť jeho možnosť dostaviť sa na súd. Tento záver je podporený aj judikatúrou súdneho dvora, (Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikné
Győrfi), podľa ktorého v prípade sporov týkajúcich sa nižších peňažných súm by mohli byť náklady spotrebiteľa spojené s dostavením sa na súd odstrašujúce a viesť spotrebiteľa k tomu, že sa vzdá možnosti podať na súd akýkoľvek opravný prostriedok alebo svojich práv na obranu. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Pretože oprávnená nebola v odvolacom konaní úspešná, odvolací súd jej podľa § 224 ods.1 a § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. O trovách odvolacieho konania povinného odvolací súd nerozhodoval, pretože si neuplatnil právo na ich náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. ).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.