Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_8CoE-35-2011.pdf
PDF · 78.92 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/35/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej I. U., S..X..F.. so sídlom v I. na W. ul. č. X/A, IČO: 36 432 105 právne zastúpenej advokátskou kanceláriou MCGA legal, s.r.o. sídliacou v Bratislave na Partizánskej ul. č. 2, IČO: 36 715 662 proti povinnej X. D. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v D. na Z. ul. č. X vedenej u súdnej exekútorky JUDr. Viery Uhríkovej so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach na Letnej ul. č. 40 pod sp.zn. EX 610/2011 o vymoženie 295,84 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 9.5.2011 č.k. 39Er/959/2011-10 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp.zn. EX 610/2011.
Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že súdnej exekútorke udelí poverenie na vykonanie exekúcie, pretože nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodcovský rozsudok je spôsobilým exekučným titulom. V nadväznosti na to poukázala na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by aj niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor v rozhodcovskom konaní, neznamená to neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi stále ostáva možnosť, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde. V tejto súvislosti citovala uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 9CoE/18/2010, podľa ktorého bola až s účinnosťou od 1.1.2008 zapracovaná do Občianskeho zákonníka pod písm. r/ ako neprijateľná podmienka aj rozhodcovská doložka. „Ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka sa výlučne vzťahujú na tam uvedené spotrebiteľské zmluvy, medzi ktoré nepatrila úverová zmluva. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť dať do súladu svoju zmluvu s ustanoveniami § 53 a § 54 v lehote 3 mesiacov od 1.4.2004, ani sankcia neplatnosti vyplývajúca z ods. 4 tohto ustanovenia. Vzhľadom k tomu, že úverová zmluva bola uzavretá pred 1.1.2008, môže byť právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi posudzovaná len podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy. Záver o právnej nedovolenosti, či o rozpore s dobrými mravmi nie je možné jednoznačne vyvodiť ani zo skutočnosti, že s účinnosťou od 1.5.2004 sa stalo záväzné úniové právo pre Slovenskú republiku a tým aj Smernica Rady 93/13/EHS s 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože smernicu nemožno aplikovať priamo. Neprimeranosť rozhodcovskej doložky musí súd posúdiť z toho hľadiska, že v slovenskom práve bolo do 1.1.2008 dovolené jej dojednanie aj v spotrebiteľských úverových zmluvách a aj z hľadiska podmienok neprimeranosti stanovených v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 10.10.2005. Prípadný záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky sa preto nemôže týkať tej časti rozhodcovského rozsudku upravujúcej predmet plnenia, či cenu plnenia uvedenej v úverovej zmluve. V prejednávanej veci sa stal rozsudok rozhodcovského rozsudku právoplatný a vykonateľný aj z dôvodu,
že povinná nepodala opravný prostriedok podľa § 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ani žalobu. Podľa odseku 47 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-40/08 dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť k tomu, aby bolo po vnútroštátnom súde požadované, aby nielenže vyvážil procesné opomenutie spotrebiteľa, ktorý nebol oboznámený so svojimi právami, ale aby rovnako celkom zastúpil úplnú nečinnosť dotyčného spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil rozhodcovského nálezu, ktorý sa tak stal právoplatným“. Záverom poukázala na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 18CoE/924/09 že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá by mala za následok záver, že rozsudok sa prieči dobrým mravom.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávnenej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca rozhodol podľa § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nemieni vyhovieť v plnom rozsahu, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd náležitým a presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a keďže sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolaniu oprávnenej uvádza nasledovné. Krajský súd v Prešove v odvolateľkou citovanom uznesení správne poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte neplatil § 54 ods. 4 písm. r/ OZ, ktorý bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený až novelou účinnou od 01.01.2008, avšak táto okolnosť nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Vzhľadom k tomu, že Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Pretože ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Navyše smernica Rady č. 93/13/EHS v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Správny je aj záver Krajského súdu v Prešove, na ktorý sa oprávnená odvolávala, že smernica nemá priame účinky, ale nič nebráni všeobecným súdom používať ju ako interpretačné pravidlo. Posúdenie neprimeranej podmienky podľa § 53 ods. 1 OZ súdom prvého stupňa a jej následné vyhodnotenie ako neplatnej je v súlade so slovenským právom.
V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v čl. 9, bodu 9.5 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2005) pripojených k úverovej zmluve. Podľa tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere a obchodných podmienok, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody budú tieto predložené a riešené pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk SR (RS) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Platí pritom, že predmetné spory bude RS rozhodovať v trojčlennom senáte pozostávajúcom z 2 rozhodcov, ustanovených Stranami a z predsedajúceho rozhodcu, ustanoveného rozhodcami nominovanými Stranami. Dojednáva sa, že ak nebude v niektorom z úkonov RS ustanovené inak, žalovaná strana sporového konania je
povinná ustanoviť do senátu „svojho“ rozhodcu v lehote do 30 dní odo dňa, kedy jej bude zo strany RS doručená žaloba. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, pretože praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnená už predformulovala v zmluve a na výbere ktorej nemala žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávnenej. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V dôsledku takto formulovanej rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 a v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ. Z uvedených dôvodov sa preto aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, preto rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Navyše odvolaciemu súdu sa žiada dodať, že rozhodcovskú doložku, podľa ktorej by mal prípadný spor medzi účastníkmi zmluvného vzťahu riešiť Stály rozhodcovský súd Slovenskej komory bankovej asociácie, ktorého sídlo je v Bratislave, teda v mieste značne vzdialenom od miesta bydliska povinnej v D., je z tohto dôvodu rovnako možné považovať za nekalú. Takto určený rozhodcovský súd je totiž značne vzdialený od bydliska spotrebiteľa, čo môže sťažiť jeho možnosť dostaviť sa na súd. Tento záver je podporený aj judikatúrou súdneho dvora, (Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikné Győrfi), podľa ktorého v prípade sporov týkajúcich sa nižších peňažných súm by mohli byť náklady spotrebiteľa spojené s dostavením sa na súd odstrašujúce a viesť spotrebiteľa k tomu, že sa vzdá možnosti podať na súd akýkoľvek opravný prostriedok, alebo svojich práv na obranu. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania, pretože si právo na ich náhradu nikto neuplatnil (§ 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.