Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Saz-9-2023.pdf
PDF · 133.5 KB
Case nature
Area
Subarea
15Saz/9/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, podľa rozhodnutia štátny príslušník Tureckej republiky, podľa oznámenia žalobcu štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-8756-015/2023-AV z 26.10.2023 vo veci zaistenia a o prepustenie zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-8756-015/2023-AV z 26.10.2023 a n a r i a ď u j e žalovanému, aby bezodkladne p r e p u s t i l zo zaistenia žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, podľa rozhodnutia štátny príslušník Tureckej republiky, podľa oznámenia žalobcu štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou z 09.11.2023, doručenou žalovanému 10.11.2023 (na poštovú prepravu žalobcom podaná 09.11.2023) a Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) doručenou 20.11.2023, sa žalobca v zastúpení jemu ustanoveným právnym zástupcom domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-8756-015/2023-AV z 26.10.2023, ktorým bol žalobca zaistený pre účely výkonu jeho administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), aby bolo toto rozhodnutie žalovaného zrušené a žalobca aby bol prepustený na slobodu.
Administratívne konanie
2. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že dňa 25.10.2023 bol žalobca spolu s rodinou a ďalšími migrantami (spolu 22 osôb) zadržaný hliadkou OO PZ Šahy pred obchodným domom Billa, vo vzdialenosti kratšej ako 10 km od štátnej hranice s Maďarskou republikou, odkiaľ prišli pešo. Keďže migranti nevedeli hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani oprávnenie k pobytu na území Slovenskej republiky, boli 25.10.2023 spolu predvedené pred žalovaného za účelom ďalších procesných úkonov. Lustráciou v informačných systémoch (IS) POLDAT, CLK, ZOP, ECU, INO, MIGRA, EURODAC a AFIS nebol o žalobcovi zistený žiadny záznam.
Žalobcovi bol rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-8756-005/2023-AV z 26.10.2023 ustanovený tlmočník z a do tureckého jazyka; bol poučený o jeho právach a povinnostiach v administratívnom konaní; o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov s IOM (Medzinárodná organizácia pre migráciu).
3. Do zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA12-8756-006/2023-AV z 26.10.2023 žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka, uviedol, že poučeniam porozumel; tlmočníkovi rozumie; bude vypovedať, pričom na kladené otázky uviedol, že je tureckej štátnej príslušnosti; nechce kontaktovať zastupiteľský úrad; nemá splnomocnenú osobu na právne úkony, ktorú by chcel prizvať ku konaniu; nie je členom žiadnej politickej strany; vierovyznanie – moslim sunit; nikdy nebol trestaný; nemá žiadne oprávnenie k pobytu a nemá ani cestovný pas; na území Slovenskej republiky sa nechce zdržiavať, ani tu nechce požiadať o azyl, nemá tu žiadne ubytovanie a ani si ho tu nechce zabezpečovať, keďže jeho cieľovou krajinou je Nemecko, kde sa chce zamestnať; po prepustení bude pokračovať na ceste do Nemecka, za ktorým účelom bude kontaktovať prevádzača, keďže cit. „... mám zaplatené až do Nemecka“; v domovskej krajine mu nič nehrozí; z domovskej krajiny odišiel z ekonomických a finančných dôvodov. Bez kladenia otázok vo voľnom prejave žalobca uviedol, že z Tureckého Istanbulu odišiel s rodinou 12.10.2023 legálne letecky na cestovný pas do C. v D.; cestu im sprostredkoval prevádzač, ktorému zaplatili za dospelú osobu 5 000,- Eur a za dieťa 2 500,- Eur, a to za cestu do Nemecka, ktorá je jeho cieľovou krajinou. Po príchode do Belehradu, ich prevádzači na tri dni ukryli v lese a potom motorovým vozidlom pokračovali ku srbsko-maďarskej hranici, pričom pred maďarskou hranicou na pokyn prevádzača roztrhali a zahodili svoje cestovné pasy. Pred maďarskou hranicou ich prevádzači rozdelili do skupín v ktorých prekračovali hranice za pomoci prevádzačov, keďže ploty sú už na mnohých miestach otvorené. Následne pokračovali v ceste pešo cca 5 hodín, až do jedného lesa, kde čakali na auto (čierne SUV), ktoré ich prepravilo až k maďarsko-slovenským hraniciam, odkiaľ pokračovali na územie Slovenskej republiky pešo až do mesta ktoré im z diaľky ukázal prevádzač, kde išli na policajnú stanicu. Na Slovensku nechce zotrvať, potrebuje cez neho iba prejsť ďalej do Nemecka, kde chce požiadať o azyl, je kurd z Turecka, ale prevádzači mu kázali povedať, že je kurd zo Sýrie.
4. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-8756-010/2023-AV z 26.10.2023 žalovaný z dôvodu neoprávneného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky rozhodol o jeho vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bez určenia konkrétnej krajiny do ktorej má byť vyhostený s tým, že sa vyhosťuje cit. „... do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa účastník konania dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu ...“; súčasne žalovaný uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 roky; a neurčil žalobcovi lehotu na vycestovanie.
5. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-8756-015/2023-AV z 26.10.2023 žalovaný takto rozhodol cit. „zaisťuje účastníka konania dňa 26.10.2023 o 15.00 h podľa § 88 ods. 1 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 odsek 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.01.2024. Podľa § 88 odsek 5 zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania umiestňuje do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.“ Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na vyššie uvedený priebeh skutkového deja ohľadne času a okolnosti obmedzenia osobnej slobody žalobcu s tým, že žalobca bol zaistený na účel výkonu rozhodnutia o jeho vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-8756-010/2023-AV z 26.10.2023 z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, z ktorého územia nemohol vycestovať, pretože nemal platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Žalovaný skúmal aj možnosti vyčerpania iných alternatív k zaisteniu, keďže zaistenie musí byť poslednou možnosťou prípustnou iba v prípade, ak tieto alternatívy nemožno uplatniť, na základe individuálneho posúdenia každého prípadu a to so záverom, že žalobcovi tieto alternatívne obmedzenia spočívajúce buď v možnosti uložiť mu povinnosť hlásiť svoj pobyt alebo v povinnosti zložiť peňažnú záruku, nemôže uložiť, pretože tieto povinnosti by nebol schopný reálne splniť lebo nevie a ani nechce preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky a takisto nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie si ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky. Žalovaný sa zaoberal aj určením dĺžky doby zaistenia, resp. dôvodnosťou jej určenia na čas nevyhnutne potrebný, ktorú dobu určil do 26.01.2024 a to s konštatovaním že táto doba zaistenia je nevyhnutná, pretože počas nej žalovaný vykoná všetky úkony potrebné k vyhosteniu z územia
Slovenskej republiky a ktorá doba sa môže aj skrátiť, pretože sa nedá presne určiť, keďže závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žalovaný uviedol cit. „Správny orgán v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia účastníka konania je jeho spolupráca pri úkonoch smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Taktiež sa bude zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie.“, vrátane materiálneho a personálneho zabezpečenia vyhostenia. Konkrétne žalovaný uviedol, že najviac času (aj cca 8 týždňov) zaberie overovanie totožnosti žalobcu prostredníctvom konzulárneho úradu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky na zastupiteľskom úrade krajiny z ktorej vyhosťovaný pochádza a to z dôvodu ťažkej komunikácie s tým, že žalovaný častokrát na svoju výzvu nedostane žiadnu odpoveď a zastupiteľskému úradu krajiny z ktorej zaistený pochádza musí doručovať ďalšiu opakovanú žiadosť. Po doručení odpovede je potrebné podať žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu prostredníctvom konzulárneho úradu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky na zastupiteľskom úrade krajiny z ktorej zaistený pochádza, na vybavenie ktorých sa tiež čaká. Ak sa zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej zaistený pochádza nachádza mimo územia Slovenskej republiky, a tento zastupiteľský úrad má za potrebné zaisteného osobne vypočuť, žalovaný musí zabezpečiť eskortu zaisteného na tento zastupiteľský úrad cit. „Avšak v súčasnej dobe neexistuje žiadny právny podklad k tomu, aby bola takáto eskorta zaisteného cudzinca za účelom pohovoru na zastupiteľskom úrade možná.“ Napokon po vybavení cestovného dokladu pristúpi sa k vybaveniu leteniek cez zmluvnú spoločnosť, čo si tiež vyžaduje časový priestor.
6. Žalovaný konštatoval, že z dôvodu, že voči žalobcovi prebieha konanie o vyhostenie, je aj obmedzenie jeho osobnej slobody za tým účelom, formou zaistenia, plne v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Žalovaný sa venoval aj otázke rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu s poukazom na čl. 8 ods. 1 Dohovoru, v ktorej súvislosti žalovaný uviedol, že toto právo žalobcovi neupiera a plne ho uznáva; žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov, takže žalovaný konal v jeho záujme, nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie jeho života, zdravia a sociálnej existencie. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-8756-015/2023-AV z 26.10.2023 bolo žalobcovi doručené 26.10.2023. V administratívnom spise žalovaného, ktorý bol správnemu súdu predložený spolu so žalobou žalobcu dňa 20.11.2023, v časovom slede po vydaní vyššie označeného rozhodnutia o zaistení, okrem záznamu o eskorte žalobcu do zariadenia pre cudzincov, sa nenachádzajú žiadne iné podklady.
Súdne konanie
7. Žalobca prostredníctvom jemu ustanoveného Centra právnej pomoci [konanie o ustanovenie právneho zástupcu trvalo od 02.11.2023 do 09.11.2023, kedy bola podaná aj žaloba; t.j. od doručenia rozhodnutia žalovaného žalobcovi 26.10.2023, do 09.11.2023 po zohľadnení doby trvania konania o ustanovenie žalobcovi právneho zástupcu, bola žaloba podaná v zákonnej lehote a teda včas, pozn.], svoju správnu žalobu vo veci ním tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného o zaistení č. PPZ- HCP-BA12-8756-015/2023-AV z 26.10.2023 odôvodnil v prvom rade s poukazom, že zaistení boli aj manželka žalobcu E. F., nar. XX.XX.XXXX a ich šesť maloletých detí - G. B., nar. XX.XX.XXXX, G. B., nar. XX.XX.XXXX, C. B., nan 01.06.2009, B. B., nar. XX.XX.XXXX, H. B., nar. XX.XX.XXXX a H. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorí tiež podali samostatné žaloby proti rozhodnutiam o zaistení, pričom žalobca navrhuje, aby v záujme zachovania celistvosti rodiny, súd posudzoval ich žaloby vo vzájomných súvislostiach. Rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, preto s ním nesúhlasí v celom rozsahu z nasledovných dôvodov. Žalovaný sa podľa žalobcu dopustil závažného procesného pochybenia ustanovením žalobcovi tlmočníka, ktorému žalobca nerozumel, čo malo za následok nesprávne zistenie skutkového stavu žalovaným, keďže žalobca podľa jeho tvrdení nie je štátnym príslušníkom Tureckej republiky, ale Sýrskej arabskej republiky a je kurdskej národnosti, pochádza zo Sýrskeho mesta Afrin, odkiaľ aj s rodinou ušiel počas vojenského konfliktu do Turecka, kde žili niekoľko rokov v oblasti nedávno postihnutej zemetrasením, pričom tri deti sa im narodili ešte v Sýrii, tri na území Turecka. Dôkazom o uvedenom procesnom pochybení žalovaného je aj to, že v napadnutom rozhodnutí nie je žalovaným pribratý tlmočník označený menom a priezviskom, čo je podľa žalobcu povinná náležitosť rozhodnutia, aby bol tlmočník stotožniteľným a overiteľným. Uvedené pochybenie tlmočenia je vadou, ktorá má vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože žalovaný neskúmal prekážky vyhostenia žalobcu vo vzťahu k správnej krajine a preto ani nemohol správne vyhodnotiť účelnosť jeho zaistenia, a navyše sa toto pochybenie prejaví aj v nesprávnych záznamoch v spoločných policajných informačných systémoch EÚ, čo žalobcovi spôsobí v budúcnosti veľké prekážky pred orgánmi iných štátov. Podľa žalobcu cit. „Formálne síce žalovaný skonštatoval, že prekážky vyhostenia neexistujú, ale ako konkrétne k tomuto záveru dospel a vo vzťahu ku konkrétne ktorej krajine, nie je z napadnutého rozhodnutia zrejmé. Nie je ani zrejmé, aké dôkazy za týmto účelom obstaral a vykonal.“ Žalobca je nevyhostiteľným do jeho domovskej krajiny Sýrie z dôvodu dlhodobo tam prebiehajúceho vojenského konfliktu [Uznesenie Európskeho parlamentu z 11.03.2021 o sýrskom konflikte - 10 rokov po povstaní (2021/2576(RSP)) (2021/C 474/14).], kvôli ktorému Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie a umožňuje im zotrvanie na území Slovenskej republiky a žalobca je nevyhostiteľným ani do inej krajiny, pretože žalobca s členmi svojej rodiny tranzitovali územím iných krajín bez oprávnenia k pobytu a v Turecku taktiež žili iba neoficiálne. Žalobca podotkol, že žalovaný svoje rozhodnutie o zaistení založil iba na splnení formálneho zákonného predpokladu pre zaistenie a to na existencii rozhodnutia o vyhostení a na súlade so zákonom o pobyte cudzincov, avšak absentuje jeho odôvodnenie z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu, ako aj z pohľadu skúmania existencie prekážok vyhostenia a súladu napadnutého rozhodnutia s čl. 3 Európskeho dohovoru. Podľa žalobcu cit. „Žalovaný má povinnosť zaoberať sa v konaní skúmaním prekážok vyhostenia, a to aj za situácie, že ich účastník konania priamo nenamieta, právne neklasifikuje a pod. (...) Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, však nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu, ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi a jeho deťom.“ s dodatkom, že žalovaný mal uvedené činiť o to viac, že v danom prípade sa jedná o rodinu s maloletými deťmi. Za pochybenie žalovaného žalobca tiež považuje, že žalovaný ani v rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení a ani v napadnutom rozhodnutí o jeho zaistení neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostený a v tomto smere ani nerozvinul konkrétnu úvahu o účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti jeho reálneho zrealizovania, preto je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezákonné. Podľa žalobcu absencia označenia krajiny vo výroku rozhodnutia o administratívnom vyhostení, do ktorej má byť osoba vyhostená, má za následok nevykonateľnosť tohto rozhodnutia a súčasne je vyhosťovaná osoba zbavená možnosti realizovať účinnú obranu a namietať konkrétne okolnosti či prekážky, brániace jej návratu do tej ktorej krajiny a napokon v súvislosti neurčením konkrétnej krajiny vyhostenia je úzko spojená aj nemožnosť relevantného stanovenia dĺžky zaistenia za účelom jeho vykonania. Napokon žalobca uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že žalobca sa v zaistení nachádza s maloletými deťmi a teda či je prípustný zásah do ich osobnej slobody, ako osôb maloletých a teda zraniteľných v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, pričom s poukazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva, žalobca poukázal na potrebu obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi a to bez ohľadu na to, že sú k dispozícii detenčné zariadenia s vytvorenými podmienkami pre rodiny s deťmi. Z dôvodu absentujúceho odôvodnenia rozhodnutia žalovaného z hľadiska dôvodnosti zásahu do osobnej slobody maloletých, ktorí sú nerozlučne spojení aj s obmedzením osobnej slobody žalobcu, je rozhodnutie žalovaného nezákonné a nepreskúmateľné a v rozpore s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pretože zaistenie maloletých s ich rodičmi, nie je v ich najlepšom záujme a je tiež v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, keďže účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, pretože žalobcu nie je možné vyhostiť do Sýrie a ani do Turecka, pretože nie je jeho občanom. Právny zástupca žalobcu súčasne ospravedlnil svoju neprítomnosť, ako aj neprítomnosť žalobcu na pojednávaní. Prílohou žaloby bola žiadosť žalobcu o poskytnutie mu právnej pomoci v konaní o zaistení Centrom právnej pomoci (Centrum) z 02.11.2023; rozhodnutie Centra č. KaKE/21114/2023 z 08.11.2023 (právoplatné 09.11.2023) o poskytnutí žalobcovi právnej pomoci a rozhodnutie žalovaného o zaistení.
8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, okrem chronologického opisu priebehu administratívneho konania s odkazom na príslušné zákonné ustanovenia, v interakcii na žalobné námietky uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca bol zaistený na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, je jasne preukázané, že jeho zaistením žalovaný smeroval k naplneniu účelu zaistenia,
ktorým je jeho reálne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Ohľadne námietky žalobcu o jeho neporozumení tlmočníkovi ustanovenému žalovaným, žalovaný podotkol, že v konaní pred žalovaným žalobca uvádzal ako krajinu pôvodu Tureckú republiku a nie Sýrsku arabskú republiku a taktiež podotkol, že aj zo zápisnice o podaní vyjadrenia je zrejmé, že žalobca rozumel ustanovenému tlmočníkovi z tureckého jazyka, čo taktiež do zápisnice uviedol. Vo vzťahu ku krajine, do ktorej žalobcu žalovaný vyhostil, žalovaný poukázal na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný má za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie je plne v súlade so zákonom o cudzincoch, s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými dohovormi, z ktorého dôvodu navrhol žalobu zamietnuť.
9. Správny súd nariadil v danej veci pojednávanie na 29.11.2023, na ktoré boli riadne predvolaní obidvaja účastníci konania, t.j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, pričom keďže tak Centrum právnej pomoci už v žalobe, ako aj žalovaný samostatným podaním doručeným správnemu súdu 22.11.2023, ospravedlnili svoju neprítomnosť na pojednávaní, správny súd postupom podľa 114 Správneho súdneho poriadku vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti.
Právne východiská
10. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“
11. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“
12. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“
13. Podľa § 206 ods. 1 SSP „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.“
14. Podľa § 221 ods. 1 a 2 SSP „(1) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. (2) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.“
15. Podľa čl. 3 bodov 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa „(1) Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. (2) Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.“
16. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“) „Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. (4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny (b/) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“
18. Podľa prvej vety § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.“
19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajný útvar je povinný (d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“
20. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“
21. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“
22. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“
23. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“
24. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) „Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.“
Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom
25. Žalobná argumentácia žalobcu je založená na tvrdení o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, pre nedostatok dôvodov, rozhodnutia žalovaného, ktorý svoje rozhodnutie o jeho zaistení založil iba na konštatovaní o formálnom splnení zákonnej podmienky pre jeho zaistenie a ktorou podmienkou je existencia rozhodnutia o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky. Žalovaný však neskúmal účelnosť zaistenia žalobcu a to tak z hľadiska možnosti jeho vyhostiteľnosti do domovskej krajiny, prípadne do inej krajiny a jednako nie je zrejmé ako žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku tej ktorej konkrétnej krajine, s tým že nie je možné skúmať vyhostiteľnosť, nakoľko ani nie je zrejmé, kam mieni žalovaný žalobcu vyhostiť. Tiež sa nezaoberal skutočnosťou, že žalobca cestuje so svojimi maloletými deťmi, ako aj tým, aká je skutočne krajina pôvodu žalobcu.
26. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, mal správny súd za dôvodnú v prvom rade námietku žalobcu týkajúcu sa nesplnenia si zákonnej povinnosti žalovaným, uloženej mu cit. § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z., skúmať po celý čas trvania zaistenia či trvá aj jeho účel, t.j. či osoba, ktorej osobná sloboda bola zaistením obmedzená, je aj reálne vyhostiteľnou a teda či neexistujú prekážky jej vyhostenia. V danom prípade v zmysle rozhodnutia o vyhostení žalobcu, má byť tento vyhostený cit. „... do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa účastník konania dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu ...“, avšak z rozhodnutia žalovaného o zaistení, vydaného na uvedený účel vyhostenia nevyplýva, žeby sa žalovaný bol zaoberal minimálne vo vzťahu ku krajine z ktorej podľa prvotného vyjadrenia žalobcu, žalobca s rodinou odišiel (keďže uvedenie konkrétnej krajiny na vyhostenie v rozhodnutí o zaistení nie je nevyhnutným, viď ďalej), ktorá bola žalovanému známa a ktorou je Turecká republika, či je to skutočne krajina pôvodu žalobcu (napr. či žalobca je vedený v evidencii obyvateľov tejto krajiny, keďže ako sám uviedol, disponoval aj cestovným pasom s ktorým túto krajinu letecky opustil), a to najmä vzhľadom k jeho odlišnému tvrdeniu v žalobe, kde už uvádza, že krajinou jeho pôvodu je Sýrska arabská republika (správny súd z uvedeného dôvodu ponechal v záhlaví rozsudku ako aj v jeho výrokovej časti obidve skutočnosti o údajnej štátnej príslušnosti žalobcu, keďže správny súd nie je oprávneným túto otázku ustáliť). Na margo, až v žalobe uvedeného tvrdenia žalobcu, o krajine jeho pôvodu, ktorou by mala byť Sýrska arabská republika a nie Turecká republika, v súvislosti s ktorou uviedol, že nerozumel tureckému jazyku
na tlmočenie z a do ktorého bol žalovaným do konania pribratý tlmočník, správny súd podotýka, že túto námietku žalobcu považuje za účelovú, málo pravdepodobnú a uveriteľnú, keďže aj z prvotnej zápisnice o podaní vyjadrenia žalobcom je zrejmým, že žalobca sa voči tlmočeniu z a do tureckého jazyka neohradil v tom smere, žeby mu nerozumel, ba uviedol, že prekladu rozumie a dokonca je v zápisnici zachytený aj ním popísaný priebeh skutkového deja jeho odchodu s rodinou práve z Tureckej republiky do Srbska, letecky na cestovný pas, pričom za krajinu svojho pôvodu označil Tureckú republiku a navyše sám žalobca priznal, že je kurd z Turecka a iba prevádzači mu kázali povedať, že je kurt zo Sýrie. Uvedené však nevylučuje, že žalobca rozumie nie len tureckému, ale aj arabskému jazyku, v ktorom smere mal žalovaný vykonať zisťovanie (dopyt) na overenie skutočnej krajiny pôvodu žalobcu (napr. aj skrz to, ktorá krajina mu vydala cestovný pas). Avšak ani zo žalovaným predloženého, ako sám žalovaný uvádza „kompletného“ administratívneho spisu, nie je zrejmým, žeby žalovaný aspoň v medziobdobí po vydaní rozhodnutia o zaistení, do doby predloženia administratívneho spisu správnemu súdu, čo je doba takmer jedného mesiaca (zaistenie z 26.10.2023 a administratívny spis bol správnemu súdu predložený 20.11.2023), teda, žeby skúmal či už podmienky vyhostiteľnosti žalobcu do ktorejkoľvek krajiny či už pôvodu alebo tranzitu alebo, žeby vykonával kroky smerujúce k materiálno technickému zabezpečeniu jeho vyhostiteľnosti (v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne listiny preukazujúce, či už dopyty žalovaného do prípadných, do úvahy prichádzajúcich, krajín vyhostenia, ohľadne prijatia žalobcu alebo preukazujúce zabezpečovanie cestovných dokladov pre žalobcu). Iným slovami, žalovaný obmedzil osobnú slobodu žalobcu síce na podklade formálne existujúceho rozhodnutia o jeho vyhostení, avšak po celú doterajšiu dobu tohto obmedzenia jeho osobnej slobody, sa žalovaný vôbec nezaoberal či je toto zaistenie stále účelným a teda vykonateľným a teda potrebným. Inými slovami, administratívny spis žalovaného teda neobsahuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, keďže dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení a ani vyjadrenie žalovaného k žalobe neobsahuje žiadne nové informácie o aktivite žalovaného a ďalších zainteresovaných orgánov (napr. orgánov domovskej krajiny žalobcu) po vydaní rozhodnutia o zaistení. V rozhodnutí žalovaného obsiahnutá identifikácia úkonov, ktoré je v prípade zaisteného potrebné vykonať poskytuje súdu pre účely preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia, vzhľadom na počiatočné štádium zaistenia, iba informáciu o predpokladanej aktivite žalovaného, čo dáva správnemu súdu možnosť hodnotiť efektívnosť takéhoto zaistenia iba do budúcnosti, avšak v aktuálnom konaní súd posudzuje správnu žalobu už v čase, keď je žalobca v zaistení už viac ako jeden mesiac (z pôvodne stanovených troch mesiacov zaistenia). V takomto pokročilom štádiu pobytu v zaistení, je pre posúdenie účelnosti a efektívnosti zaistenia nevyhnutné hodnotiť doposiaľ vykonané kroky žalovaného smerujúce k naplneniu tohto účelu. V aktuálnom konaní zistená pasivita žalovaného preto viedla správny súd k záveru o tom, že zotrvanie žalobcu v zaistení by nebolo legitímne zdôvodnené a vykazovalo by znaky samoúčelnosti, o to viac, že žalobca bol zaistený spolu so svojimi maloletými deťmi, čo tiež podstatným spôsobom mení pohľad na celú situáciu zaisteného žalobcu. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody v dôsledku zaistenia zákonným, musí byť efektívne a účelné po celú jeho dobu. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
27. V uvedených súvislostiach, správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Szak/4/2020 z 10.01.2020 podľa ktorého cit. „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zák. č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenie vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“
28. Vzhľadom k uvedenému tak možno podľa správneho súdu sumarizovať, že aj keď zákon č. 404/2011 Z.z. nevyžaduje, aby už v rozhodnutí o vyhostení cudzinca musela byť uvedená konkrétna krajina do ktorej má byť cudzinec vyhostený, avšak aspoň na účely zabezpečenia vykonania takéhoto rozhodnutia o vyhostení je potrebné, aby v následnom rozhodnutí o zaistení, prijatom na účel vykonania rozhodnutia o vyhostení, správny orgán rozvinul svoje úvahy o reálne možnej vyhostiteľnosti tohto cudzinca minimálne do krajiny jeho pôvodu z hľadiska situácie v tejto krajine v interakcii na cudzincom
tvrdený jeho status v tejto krajine, či prípadne na neho tam číhajúce hrozby a ak to nie je možné, napr. pre ohrozenie života či zdravia v domovskej krajine, je nutné, aby správny orgán (žalovaný) v rozhodnutí o zaistení uviedol aj úvahy o prípadne možnej vyhostiteľnosti cudzinca do inej krajiny, pretože nadväzne tieto úvahy súvisia aj s určením doby trvania zaistenia, ktorej určenie závisí napr. od toho, ako zložitá (technicky či vecne) je komunikácia s príslušnou, pre vyhostenie zvažovanou krajinou, resp. aké materiálno-technické podmienky musia byť splnené na vyhostenie do tej ktorej krajiny (napr. aké cestovné doklady musí cudzinec mať) a pod..
29. V danom konkrétnom prípade, ako už bolo uvedené, keďže v samotnom rozhodnutí o vyhostení nie je uvedená konkrétna krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený (čo zákon dovoľuje), avšak, keďže ani z obsahu nadväzujúceho preskúmavaného rozhodnutia žalovaného o zaistení nie sú zrejmé úvahy žalovaného vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu ani do jeho domovskej krajiny, ktorú navyše v tomto prípade žalovaný nemal ani ustálenú, prípadne do inej krajiny, na ktoré všetky krajiny odkazuje rozhodnutie o vyhostení a z napadnutého rozhodnutia žalovaného o zaistení tak nie je zrejmým, ani to, akými úvahami sa teda riadil pri určení doby trvania zaistenia žalobcu, správny súd už na základe týchto zistení má za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a teda nezákonným, preto ho správny súd zrušil, a z dôvodu nekonania žalovaného, ktorý ani po zaistení žalobcu preukázateľne nevykonal vo veci žiadne úkony na overenie či materiálno-technické zabezpečenie vyhostiteľnosti žalobcu, správny súd má jeho zaistenie za neúčelné a neefektívne, preto nariadil jeho bezodkladné prepustenie.
30. Navyše dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného je aj to, že ten sa vôbec nezaoberal špecifickou situáciu žalobcu, ktorý migruje so svojimi maloletými deťmi a to vo vzťahu k zachovaniu ich práv ako osôb zraniteľných, ktorých zaistenie môže byť vykonané iba vo výnimočných prípadoch a na čo najkratšiu nevyhnutnú dobu.
31. Na margo uvedeného, keďže úlohou rozhodnutí súdu je aj pre budúcnosť usmerňovať rozhodovaciu činnosť žalovaného, správny súd v konkrétnostiach danej veci dodáva, že v preskúmavanom rozhodnutí je už síce viditeľná snaha žalovaného odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k určeniu doby zaistenia, keďže žalovaný tu už uvádza, aké úkony je potrebné vykonať pred vyhostením cudzinca, t.j. aké dopyty a na ktoré orgány je ich potrebné zaslať, ktoré úkony sú zaiste časovo náročné a ktorá snaha žalovaného je nepochybne pozitívnym posunom v jeho rozhodovacej činnosti, avšak stále sa jedná iba o úvahy vo všeobecnej nekonkrétnej rovine bez zohľadnenia a pomenovania praktických skúseností žalovaného s komunikáciou s príslušnými orgánmi toho ktorého konkrétneho štátu, do ktorého má byť cudzinec vyhostený. Taktiež je potrebné dať na zreteľ, že žalovaný pri svojom rozhodovaní nepracuje a nezužitkováva vo svojom rozhodovaní informácie získané od účastníka konania a tieto iba mechanicky cituje, ale už ich nepoužíva v kontexte odôvodnenia svojho rozhodnutia, napr. z hľadiska možnej vyhostiteľnosti účastníka do krajiny z ktorej odišiel, v interakcii s dôvodmi, pre ktoré sám cudzinec uvádza, že tak činil, t.j. kvôli ktorým túto krajinu opustil.
32. Na základe uvedených záverov, dospel správny súd k záveru o dôvodnosti žaloby, preto podľa § 230 ods. 1, písm. a) SSP žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vzhľadom na charakter zistených nedostatkov, súčasne žalovanému nariadil, aby bezodkladne prepustil žalobcu zo zaistenia tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
33. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“
34. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“
35. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
36. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdneho úradníka po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.