Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/379/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: JUDr. M. K., nar. X. N. XXXX, bytom H., Q. X, proti žalovanému: N. K., nar. XX. Z. XXXX, pozbavenému spôsobilosti na právne úkony, bytom S. G. G. C. S., I. G. N., G. XX a zastúpenému opatrovníkom: Domov sociálnych služieb pre dospelých, Moravský Svätý Ján, SNP 11, o určenie vlastníctva a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica z 29. júla 2010 sp. zn. (správne „č. k. -83") takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti veci samej, týkajúcej sa určenia niekdajšieho práva podielového spoluvlastníctva N. K., nar. XX. I. XXXX, zomr. XX. I. XXXX a žalovaného k bytu č. XX na X. nadzemnom podlaží vchodu č. X bytového domu súp. č. XXXX na Y. ulici v H. a k spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa (vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku) žalobca na žalovanom domáhal 1. určenia, že od 25. decembra 2004 do 17. marca 2005 patrilo vlastnícke právo k bytu označenému v žalobe (inak k bytu č. XX na X. nadzemnom podlaží vchodu č. X. bytového domu súp. č. XXXX na Y. ulici v H.) so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu N. K., nar. XX. I. XXXX, zomr. XX. I. XXXX (ďalej tiež len „väčšinový spoluvlastník“ alebo „otec žalovaného“) v podiele 3/4 z celku a žalovanému v podiele 1/4 z celku a 2. ďalšieho určenia existencie záväzku žalovaného (ako jediného dediča po väčšinovom spoluvlastníkovi) z darovacej zmluvy uzavretej otcom žalovaného a žalobcom 25. januára 2005 previesť na obdarovaného (žalobcu) v podiele patriacom skôr väčšinovému spoluvlastníkovi vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zhora. Žalovanému potom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) a §, 39, 460 a 481 a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o nedôvodnosti žaloby zapríčinenej najmä absolútnou neplatnosťou darovacej zmluvy uzavretej väčšinovým spoluvlastníkom a žalobcom, pretože na takúto dispozíciu pred skončením konania o dedičstve po pôvodnej vlastníčke bytu (po B. M.) dedičia (väčšinový spoluvlastník a jeho dnes už tiež nežijúca manželka v osobe matky žalovaného W. K.) potrebovali privolenie súdu a to tu nebolo, rovnako ako na príslušnej dohode nebola účastná druhá dedička (?). Navyše tu chýbal i naliehavý právny záujem na požadovanom určení (tom prvom), keď nebol preukázaným stav právnej neistoty žalobcu bez takéhoto určenia, okolnosť dedičského práva väčšinového spoluvlastníka v čase od úmrtia jeho manželky do úmrtia jeho samého vyplývala zo zákona a táto otázka mala okrem toho i povahu len otázky predbežnej vo vzťahu k druhému požadovanému

určeniu (kde však žaloba neobstála vecne); dôvodil potom okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil len vecne úspechom žalovaného a tým, že mu v konaní nevznikli žiadne trovy.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalobca a navrhol ho zmeniť a žalobe len v časti prvého okresným súdom spomínaného určenia vyhovieť, namietajúc jednak opustením skoršej druhej požiadavky (na určenie existencie záväzku žalovaného z darovacej zmluvy) pomerne krátko po začatí konania, predovšetkým však nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Pokiaľ šlo o tzv. vecné dôvody zamietnutia žaloby, z tých dôvod spočívajúci v neúčasti druhej dedičky po B. M. pri uzavretí ním (žalobcom a odvolateľom) darovacej zmluvy s otcom žalovaného nemohol obstáť, pretože takáto osoba (matka žalovaného) už v čase uzavretia zmluvy nežila (zomrela v decembri 2004 a k uzavretiu zmluvy došlo až v januári 2005). Pokiaľ by súd takouto neúčasťou mal naopak na mysli neúčasť žalovaného, táto ako neúčasť len menšinového spoluvlastníka by zakladala iba relatívnu (nikým však neuplatnenú) neplatnosť zmluvy. Vo vzťahu k absencii privolenia súdu k zmluve poukázal na spor o dedičské právo medzi rodičmi žalovaného a štátom, ktorý jednak spôsoboval nedostatok aktívnej legitimácie pri podaní prípadnej žiadosti dediča o privolenie súdu k jeho úkonu, ale spôsobil aj oddialenie rozhodnutia v spore o dedičské právo až na čas, v ktorom už privolenie bolo bezpredmetným (keďže pre postupné úmrtia oboch rodičov žalovaného v relatívne krátkom časovom slede sa dedičom i po B. M. na základe rozhodnutia súdu stal žalovaný). Ani názor o neexistencii jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení potom nemožno prijať, ak tu i s poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR neexistuje iný spôsob dosiahnutia jeho práva z darovacej zmluvy.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania žalobcu celú vec, keď pri napadnutí rozsudku vo veci samej ako celku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania a to podľa a contrario a (v znení ) bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný záujem vyžadujúci si nariadenie pojednávania), pretože dospel k záveru, že napadnutý rozsudok v časti veci samej, kde odvolateľ i odvolaním prejavil úmysel na žalobe trvať, treba považovať za vecne správny a vo zvyšku naopak pojednávanie nebolo potrebným pre nemožnosť konečného rozhodnutia odvolacieho súdu (v takejto časti).

Predovšetkým sa však žiada uviesť, že i keď odvolateľovi bolo treba prisvedčiť v tom, že súd prvého stupňa pri snahe podporiť svoje rozhodnutie aj argumentom o neúčasti druhej dedičky na darovacej zmluve zjavne „prestrelil“ (W. K. totiž 25. januára 2005 už skutočne nežila a toto vylučovalo jej účasť pri akomkoľvek právnom úkone), takýto výpadok v argumentácii nemal za následok nesprávnosť rozhodnutia. To obdobne platilo i u vecného zaoberania sa žalobou a aj odôvodňovania jej zamietnutia v časti, kde už na súde prvého stupňa žalobca prejavil úmysel od skoršej požiadavky ustúpiť a kde tak dôvod rozhodovania rozsudkom nejestvoval (ako bude uvedené i v neskoršej časti tohto odôvodnenia). Až na tieto dve výnimky (resp. i tretiu predstavovanú nedostatkom aj právneho zdôvodnenia rozhodnutia o trovách konania) tu ale nebol dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť závery o tom, prečo bola žaloba v prejednávanej veci bez nádeje na úspech). Pre správnosť a tiež výstižnosť takýchto dôvodov (s už spomenutými výnimkami) a navyše i pre ich podanie objektívne zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom by tak zo strany odvolacieho súdu postačovalo i len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. ). Nakoľko však úprava tuzemského civilného procesu ako procesu dvojinštančného poskytuje účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa príležitosť polemizovať s dôvodmi rozhodnutia (a poskytnúť takto i iný pohľad na vec) a práve tým je daná nevyhnutnosť vyporiadania sa odvolacieho súdu prakticky v každej ním prejednávanej veci aj s tzv. odvolacími námietkami (nepočítajúc sem prípady len opakovania argumentov odznelých už v konaní na súde prvého stupňa, o aký aj tak v tejto veci nešlo), už z takéhoto dôvodu aj pre celkovú úplnosť odvolací súd považuje za vhodné uviesť, resp. čiastočne iba zopakovať ( in fine) ešte nasledovné :

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa ) je základným procesným predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v prejednávanej veci nešlo), pričom bez existencie takéhoto predpokladu je vylúčené zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (rozumej záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby (nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie alebo naopak plnenie, pokiaľ takáto cesta pravda vôbec existuje).

Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba podľa má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je už zásadne spôsobilá odstrániť len žaloba na plnenie, teda žaloba podľa ). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení tkvie v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho potom musí vyplynúť, na čo poukázal v odôvodnení svojho rozsudku v prejednávanej veci tiež súd prvého stupňa (hoc aj tento vychádzajúci z mylného predpokladu uplatňovania žalobcom ešte i v čase rozhodovania v prvom stupni oboch pôvodne uplatňovaných nárokov), že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná úprava procesného práva, pokiaľ priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov (pre zjavné uvedomovanie si len predbežného významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre otázky existencie či neexistencie práv alebo právnych vzťahov).

Zo spisu (zachycujúceho ako priebeh konania v prvom stupni vrátane jeho výsledku reprezentovaného napadnutým rozsudkom, tak i odvolanie žalobcu ako prejav snahy tohto účastníka pre neho neželaný výsledok konania v prvom stupni zvrátiť) však vyplýva, že práve uvedeným zhora sa žalobca neriadil.

Ak totiž tzv. leitmotívom pre vyhodnotenie existencie (či naopak neexistencie) naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení je poskytnutie odpovede na otázku, či je tu naozaj stav právnej neistoty bez požadovaného určenia a v čom má takáto právna neistota tkvieť, korektnou odpoveďou na tieto otázky je len tá, ktorou sa zodpovie, či požadované určenie môže neisté právne postavenie žalobcu zlepšiť (čiže odstrániť stav právnej neistoty a nastoliť očakávanú právnu istotu) a v čom má spočívať takéto zlepšenie.

I keď v svetle tohto nazerania na problém a evidentného opustenia žalobcom požiadavky na určenie existencie záväzku žalovaného z darovacej zmluvy uzavretej (so žalobcom) jeho otcom nebola použiteľnou argumentácia založená na vzájomnom pomere oboch pôvodných čiastkových požiadaviek (rozumej názor, podľa ktorého prvá čiastková požiadavka bola popri tej druhej zbytočnou) a prijať by nešlo ani ďalší paušálne vyslovený názor, podľa ktorého tu neopodstatnenosť žaloby o určenie práva spoluvlastníctva otca žalovaného a žalovaného má byť daná už nástupom dedenia zo zákona; bolo to práve vecné ustálenie neplatnosti darovacej zmluvy otca žalovaného a žalobcu súdom prvého stupňa, pre ktoré na možnosť zlepšenia právneho postavenia žalobcu požadovaným určením a takto i na existenciu naliehavého právneho záujmu na ňom nešlo usúdiť.

Okrem zásadného omylu žalobcu v tom, že otázku absolútnej neplatnosti právneho úkonu nemožno riešiť (súdom) ako otázku predbežnú a túto prináleží riešiť orgánom správy katastra (ak by malo platiť

toto, súdy by nemohli vôbec v sporoch o určenie vlastníctva vyhodnocovať platnosť úkonov smerujúcich k zmene vlastníckych práv, hoci oprávnenie tak činiť je pre možnosť záverov o rozpore zápisov v evidencii nehnuteľností s právnym stavom doslova kľúčovou) totiž práve platnosť darovacej zmluvy uzavretej otcom žalovaného (ako darcom) a žalobcom (ako obdarovaným) bola rozhodujúcou pre posúdenie, či žalobca ako tzv. tretia osoba stojaca mimo okruh osôb s vlastníckym právom k bytu (čiže osoba odchylná od pôvodnej vlastníčky bytu, od oboch jej dedičov a tiež od žalovaného ako osoby, ktorej napokon predmet dedičstva pripadol na základe rozhodnutia v konaní o dedičstve po pôvodnej vlastníčke, skončeného však až po úmrtí jej priamych dedičov) môže v dôsledku rozhodnutia o určení vlastníckeho práva inej osoby než žalovaného zaznamenať zlepšenie svojho právneho postavenia.

Ak potom otázku nutnosti privolenia súdu k úkonu dediča presahujúceho rámec obvyklého hospodárenia s vecou patriacou do dedičstva nebol dôvod zodpovedať inak, než ako ju zodpovedal už súd prvého stupňa, muselo to znamenať, že darovaciu zmluvu otca žalovaného a žalobcu urobenú bez splnenia takejto podmienky bolo treba považovať za úkon odporujúci zákonu a takto aj za úkon neplatný, pre ktorý žalobcovi ním sledované právo na zápis prevodu vlastníckeho práva k bytu vzniknúť nemohlo a preto ani takýto právny úkon nemohol žiadnym spôsobom zaväzovať žalovaného. Toto platilo bez ohľadu na argumentáciu žalobcu o nedostatku aktívnej legitimácie otca žalovaného podať v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy so žalobcom žiadosť o privolenie súdu podľa , pretože mechanizmus odstránenia sporu o dedičskom práve podľa rovnakého zákona (existujúci aj v čase vyvolania sporu o to, či rodičia žalovaného boli oprávnenými dedičmi po pôvodnej vlastníčke bytu) predpokladá odkázanie na podanie žaloby dediča s menej pravdepodobným právom (ktorá otázka bola v minulosti vyriešená v prospech väčšej pravdepodobnosti práva štátu na tzv. odúmrť) a žalobca mal rizikám z toho plynúcim prispôsobiť celý svoj neskorší postup (kam nepochybne pri právnom vzdelaní žalobcu a jeho vedomosti o potrebe privolenia súdu k nakladaniu s majetkom patriacim do dedičstva patrila aj nutnosť uvedomenia si, že takýto postup môže u dediča s ešte neustáleným dedičským právom naraziť na problémy).

Ak žalobca tieto okolnosti podcenil alebo inak povedané všetko svoje počínanie podriadil snahe získať príslušný byt aj za cenu nedodržania všetkých zákonom ustanovených podmienok na prevod vlastníckeho práva k predmetu nevyporiadaného dedičstva (podľa všetkého s vedomím, že bezodplatné získanie „predmetu záujmu“ i od žalovaného nemusí byť vonkoncom samozrejmým), muselo to ísť logicky na jeho vrub. Pri neplatnosti darovacej zmluvy pojatej do dohody z 25. januára 2005 majúcej privodiť stav viazanosti žalovaného takýmto úkonom nemohol tu potom samozrejme byť ani naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, keďže nedostatok vzniku akéhokoľvek práva žalobcu k bytu (čo platilo nielen na prevod vlastníctva, ale i na súhlas s jeho užívaním taktiež spadajúci do rámca úkonov vyžadujúcich si privolenie súdu) bránil tomu, aby určenie stavu spoluvlastníctva otca žalovaného a žalovaného v časovom úseku medzi úmrtiami oboch rodičov žalovaného mohlo akokoľvek zlepšiť právne postavenie žalobcu (u ktorého právny stav nedostatku práva k bytu by tu bol ako pred požadovaným určením, tak i po ňom).

Žalobe v časti, v ktorej na nej žalobca zotrval, tak nebolo možné vyhovieť a súd prvého stupňa v takejto časti rozhodol správne, ak žalobu zamietol. Ak sa však žalobca s takýmto rozhodnutím odmietol zmieriť, odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok v príslušnej časti (vecne zadefinovanej i v prvej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu) podľa a potvrdiť.

Toto naopak nebolo možné u druhej čiastkovej požiadavky uplatnenej pôvodnou žalobou (na určenie existencie záväzku žalovaného zo zmluvy uzavretej jeho predchodcom), kde žalobca od pôvodného znenia žaloby (došlej súdu prvého stupňa 29. júla 2009, č. l. 1 - 7 spisu) ustúpil už podaním urobeným deň nato došlým Okresnému súdu Senica 31. júla 2009 (č. l. 10) a i keď takéto podanie bolo označené za „upresnenie žalobného návrhu“, bolo ho treba posúdiť podľa obsahu ( ) a naložiť s ním ako s čiastočným späťvzatím žaloby urobeným pred prvým pojednávaním (tu por. i a ).

Ak takto súd prvého stupňa nepostupoval a i v časti dotknutej späťvzatím žaloby rozhodol (napadnutým rozsudkom) vecne (zamietnutím žaloby, ako to vyplýva z výroku a tiež odôvodnenia rozhodnutia), zaťažil

tým konanie aj jeho výsledok v prvom stupni vadou spôsobujúcou ich čiastočnú zmätočnosť podľa (variácia na nepodanie žaloby, hoci podľa zákona bola potrebnou, spočívajúca v relevantnom ustúpení od pôvodne podanej žaloby bez toho, aby na to súd procesne adekvátnym spôsobom reagoval). Toto bol zároveň aj zákonný dôvod zrušenia rozsudku v príslušnej časti a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (podľa odseku 2 ostatného zmieneného paragrafu), pre ktorý napokon nemohlo obstáť ani rozhodnutie o trovách konania (odhliadajúc od jeho nevypravenia i právnym zdôvodnením závislé na rozhodnutí o predmete konania ako celku).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa viazaný, bez meškania zastaviť konanie v časti druhej čiastkovej požiadavky uplatnenej pôvodnou žalobou a v nadväznosti na takomto rozhodnutí opätovne rozhodnúť o trovách prvostupňového konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania ( ), tentoraz samozrejme i s náležitým právnym zdôvodnením takýchto rozhodnutí.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v lehote ním určenej, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie

exekúcie.