Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoE-209-2011.pdf
PDF · 86.34 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoE/209/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Y., s.r.o., so sídlom v P., Y. XX, S.: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnej: F. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom v K., V. tehelňou XXXX/XX, v konaní vedenom u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 5616/08, o vymoženie 546,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 03.06.2011, č. k. 8Er/470/2008-17, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu v časti úrokov z omeškania, a to nad 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 292,77 eur od 22.01.2008 do 21.02.2008, zo sumy 259,57 eur od 22.02.2008 do 19.03.2008, zo sumy 226,38 eur od 20.03.2008 do 22.04.2008, zo sumy 193,18 eur od 23.04.2008 do 22.05.2008, zo sumy 176,59 eur od 23.05.2008 do zaplatenia zastavil.
V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora vydal súd prvého stupňa dňa 24.10.2008 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie 546,97 eur (16 478,- Sk) s príslušenstvom. Exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok č. T. XXXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX. Súd prvého stupňa zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku zistil, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 199,16 eur (6 000,- Sk). Povinná sa zaviazala splatiť poskytnutý úver navýšený o poplatok za jeho poskytnutie v sume 191,20 eur (5 760,- Sk) v 12-tich mesačných splátkach po 32,53 eur. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 57 ods. 2 a 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že právny vzťah založený Zmluvou o úvere je vzťahom občianskoprávnym. Oprávnený žiadal vymôcť úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne, t. j. 91,25 % ročne a takto určený úrok z omeškania bol podľa súdu prvého stupňa v rozpore s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. XX/XXXX Z. z. Podľa týchto ustanovení predstavovala výška úroku z omeškania v čase omeškania dlžníka hodnotu 8,5 % a strany si nemohli dohodnúť vyšší úrok z omeškania, nakoľko by tým nerešpektovali požiadavku ochrany spotrebiteľa uvedenú v ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto súd prvého stupňa exekúciu na vymoženia plnenia prevyšujúceho tento úrok zastavil.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.
Uviedol, že Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinnou nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. ani spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka. Poukázal na znenie ust. § 1 ods. 2 písm. e/ a f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200,- eur, pričom povinnej bol poskytnutý úver vo výške 199,16 eur, teda na predmetnú zmluvu sa zákon o spotrebiteľských úveroch nevzťahuje. Uviedol, že účastníci uzavreli túto zmluvu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, nemožno na ňu však aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka z dôvodu, že v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluvy, zmluva o dielo a iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Oprávnený mal za to, že zmluva o úvere sa vždy spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to vyplýva z ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka. Ďalej namietal posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania zo strany súdu prvého stupňa ako neprimerane vysokých. Uviedol, že účastníci si v bode 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, pričom tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Oprávnený pritom považoval dohodnutú výšku úroku z omeškania za primeranú okolnostiam poskytnutia úveru, kedy oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, bez poskytnutia zabezpečenia zo strany povinného. Uviedol, že ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívny charakter a zo žiadnych právnych predpisov nemožno vyvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si strany môžu dohodnúť. Poukázal pritom na niekoľko rozhodnutí súdov Českej republiky a Slovenskej republiky a zdôraznil, že povinná mala možnosť odvrátiť povinnosť platenia týchto úrokov v prípade, že by si svoje povinnosti splnil riadne a včas.
Povinná a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:
Oprávnený v podanom odvolaní namietal aplikovanie zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka na Zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX a posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania ako neprimerane vysokých.
Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Pokiaľ ide o charakter samotnej Zmluvy o úvere odvolací súd uvádza, že odvolateľom namietané aplikovanie zákona č. 258/2001 Z. z. na predmetnú zmluvu je nedôvodné, nakoľko súd prvého stupňa túto zmluvu podľa citovaného zákona neposudzoval. Zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu len podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd stotožňuje, a to aj napriek tomu, že v čase jej uzatvorenia sa v zmysle ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Charakter tejto zmluvy totižto nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa čl. 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Podľa čl. 2 písm. c/ Smernice Rady 93/13/EHS, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.
Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Súčasťou práv európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom toto tvrdenie možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 Z. A. c/a E.N.E.L., z ktorého okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti komunitárneho práva je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello T. c/a S.p.A. T., podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na čo, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu. Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C - XXX/XX A..
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením Zmluvy o úvere dňa XX.XX.XXXX, je potrebné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad,
pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.
V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený - Y., s.r.o., ktorý predmetnú zmluvu o úvere s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinná pri uzatváraní Zmluvy o úvere vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konala s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. b/ Smernice č. 93/13/EHS). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.
Samotný oprávnený v podanom odvolaní uviedol, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
Odvolací súd preto uvádza, že je nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.
Oprávnený v podanom odvolaní ďalej namietal posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania zo strany súdu prvého stupňa ako neprimerane vysokých.
Totižto úrok z omeškania, na ktorý má oprávnený nárok, nie je možné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka ako to uvádza odvolateľ a ako si to dohodli účastníci konania, pretože na spotrebiteľské úvery vrátane príslušenstva, ktorými sú aj úroky z omeškania, nemožno aplikovať Obchodný zákonník, ale ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože spotrebiteľské zmluvy nie sú inštitútom obchodného práva, ale práva občianskeho a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani v spotrebiteľskej zmluve nemožno dohodnúť úrok z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože by to bolo v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nedovoľuje dohodnúť si vyšší úrok z omeškania než je stanovený v ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak exekúciu zastavil v časti úroku z omeškania prevyšujúceho zákonný úrok z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko vymáhaný úrok z omeškania nebol v súlade s touto právnou úpravou.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.